Školička - o úlohách, ale hlavne o ľuďoch

Neverte všetkým kecom o tom, aké sú školy v Amerike ľahké. Nie sú! Neviem, či je to predmetmi, ale fakt ma to tu celkom ničí a to len začal tretí týždeň. Písala som už asi milión kvízov, 5 minútoviek, malých testov. Lenže ten ich malý pop má 40 otázok. Vlastne tie testy nie sú najhoršie. Zatiaľ to nič nebolo extra ťažké pokiaľ sme na hodine vnímali. Mám pocit, že tu všetci ľudia na hodinách vnímajú, minimálne sa nerozprávajú, neležia na laviciach, pozerajú na učiteľa, neťukajú do mobilov (alebo len zanedbateľné %). A druhé  AK (práve to AK ma strašne vytáča) sme si spravili úlohy. Úloh tu máme viac ako nekonečno a vlastne cleý deň sedím len pri pc a zháňam si všetky definície, všetky podklady k spraveniu úloh. Ak nie za pc tak za knihou a čítam to asi stokrát a aj tak prídem na to, že to tam nie je. Nie som zvyknutá na úlohy.

Veď spraviť úlohu by až také príšerné nebolo, vždy sa to dá odfláknuť AK by to nekontrolovali úplne poctivo. Takmer všetko čo napíšeme, či sú to poznámky, úlohy, projekty, nejaké ich assignments všetko študujú a dávajú za to známky. Teda ja neviem či sú to známky, či body. Percentám by som ako tak pochopila, ale tie nikdy nenapíšu, takže ja ani neviem čo som podostávala.

Na každej hodine vypracovávame worksheety. V počte sa medze nekladú, čím viac, tým lepšie. Niekedy skupinovo, niekedy samostatne. Niekedy ma to skupinovo kvalitne vytočí, keď viem, že celú prácu budem musieť spraviť sama. To sa deje na španielčine, kde je moja parťáčka riadne, riadne fajn, ale je strašne tupá. A keď hovorím strašne, myslím fakt strašne. Bola so mnou aj na bio a proste ona nevedela ani čo je chlorophyll -_-. Po piatich hodinách španielčiny stále nevie povedať: Ako sa máš? Ako sa voláš? a odpovede na tieto otázky.

Na psychológii môj parťák (nechcem byť zlá, ale mal by mať vždy v ústach žuvačku) žije asi v inej galaxii. Vôbec nevníma svet vôkol seba, nechápe jednoduchým zadaniam a aj keď pochopí, tak pochopí zle. Celú hodinu sa bude so mnou hádať, že má pravdu, a keď mu učiteľ to 5krát vysvetlí a na 5krát už aj pochopí, tak si len trucovito sadne a nič nerobí. Hlavne že má vždy macbook na svojej lavici a ja tam dobreže nenaťahujem ruky ako Saxana aby som mohla napísať niečo do prezentácie. Našťastie! mám na tej hodine aj jednu úplne zlatú babu, ale kvôli týmto skupinám sa nemáme kedy baviť, a dokonca aj dve international študentky.

Na bio som si presadla, kedže osoba číslo A si zmenila predmet (vďakabohu) a robím veci so zlatou babou, ktorá sa snaží. Aj keď nevie nič okrem toho, čo má v poznámkach, snaží sa a spolupracuje sa mi s ňou super.

Na Soc-studies sedím pri osobe, ktorá sa mi ledva pozdraví a je jedna z mála, s ktorou som sa fakt nebavila. Všetko tam robíme samostatne, takže jedine ak sa spýtame, aká je správna odpoveď, že sme niečo nevedeli. Príde mi, že je jedna z najmúdrejších ľudí z pomedzi tých, s ktorými mávam hodiny, ale nejak sa neviem rozhovoriť. (A je mi z toho smutno! :()

Iné hodiny čo sa týka ľudí sú dosť neutrálne, skoro všade máme zasadací poriadok (a potom to tak vyzerá) a aj ak ho nespravil učiteľ, tak nám zapísal po prvej hodine, kedy sme sa vôbec nepoznali. Nie že by sme sa teraz poznali. Je to také divné. S každým som prehodila prvé dva dni pár viet.

A: Where are you from?
B: Slovakia
A: Cool! / Awesome!
B: Do you know where is it?
A: Emmm...no...
Sem-tam niekto tipol niečo ako Rusko

Druhý typ rozhovoru:
A: Where are you from?
B: Slovakia
A: Slo...what?!

Skoro vždy mám hodinu s inými ľuďmi, lebo aj ak napríklad máme 6 rovnakých hodín, tak sú skoro vždy v inom čase, takže nikoho nepoznám poriadne. Ale oni sa medzi sebou už za pár rokov poznajú, takže je to také :/. Lepšie vzťahy máme ako internat. študenti medzi sebou, aj keď nádej tam nejakú vidím. (Ale o tom potom, lebo to spolužiaci nie sú :))