Som tu presne mesiac. Je to čudné. Nemám pocit, že som tu už tak dlho. Nezažila som kultúrny šok (žeby ma to len čakalo?), nemám záchvaty smútku, nemám pocit, žeby som "dospela", žeby sa mi zlepšila angličtina alebo žeby som už sa vedela zorientovať. Možno som sa začala viac flákať školu, lebo nechcem presedieť celé dni za pc a učebnicami. Pomíňala som viac ako som mala na pláne a mám pocit, že nič okrem míňania tu nerobím. Konečne som našla veci, na ktoré sa môžem tešiť pravidelne a páči sa mi, že sa tu začínam "usadzovať" a mať denný harmonogram.
Dneska som teda odhodlane vykročila, že idem do kostola. Išla som peši 20 minút k dobre známemu shopping centru. Nejak som dúfala, že všetky auobusové zástavky budú na kope. Ale kdeže, každá inde. Jasné, že som si ani len nepoznačila číslo busu, ani čas a ani nič. Na jednu zástavku prišiel autobus, tak som tam dobehala spýtala sa, ktorá je pre číslo 312. Stál som si nebola istá, či je to správne číslo, ale nemala som na výber. Tak sa pozriem na zástavku a práve odtiaľ ten drzý bus prichádzal. Chcela som prebehnúť cez cestu, aj keď bola červená, lenže išlo fakt milión áut a tak som to jednoducho nestihla. Bola so mnou aj Nat, lebo chcela ísť do pekárne kúpiť koláčik pre Hinako. Tá sa tam rehotala, nakoniec som išla s ňou a potom som čakala na ďalší bus. Ujo autobusár na mňa odmietol zakričať keď to bude moja zástavka, že však to uvidím. No dobre, uvidela som, lenže nezastal. V pohode, už viem, že sú zvyknutí ma ignorovať. Však na druhej, na tretej, na štvrtej.. na 7 zastavil čo som prišla ku nemu, že či by zastavil. Medzi tým zabočil kopec krát, nemala som ani najmenšiu šajnu, kde sa nachádzam.
Snažila som sa nájsť najbližšieho človeka, ale to ráno nebolo moc šťastné a jasné že na ulici nik. Úplne vyľudnené, lebo počasie bolo dosť škaredé, pršalo, fúkalo. Konečne som uvidela ľudí. Bradatý ujo, Ind a jeho ženička. Jasné, že ochotne mi pomôžu... možno keby tak rozprávali po anglicky. tak na mňa začali rečou neviem akou a ja som prikyvovala, že aha, ďakujem ďakujem, je mi to jasné. Ukázali mi nejakú cestu, tak som išla. Zrazu som zabočila, lebo tá cesta vyzerala viac používaná, tak že možno niekoho stretnem. Stretla som kostol a aj človeka. Nešla som za človekom, veď aha, tam je kostol, už netreba. To že mal názov ako nejaké Hare Muku Shisou je úplne jedno. človek bol v tom čase už úplne fuč. Chceli pomôcť, cením si to. Aj tak tento kostol bol na inej ceste ako ma posielali. Na ceste nikto. zas som si náhodne vybrala smer a išla. Napísala som Nat nech mi pozrie adresu kostola, lebo už som veľký profík vo všetkých street a avenue. Lenže to, že mobil má vždy pri sebe, ale nikdy keď niečo potrebujem je v pohode. Stretla som ďalšieho Inda, ale pochopila som, že to nemá význam. Ale zrazu sa tam zjavila aj bežiaca osoba, tak som prešprintovala cez cestu (už som rozmýšľala, že sa postavím ako na stop, ale len s ich spýtam ako sa tam dostať). Vytiahla iPhone, že nepíš mi názov. Tak mi povedala, že to je úplne iný smer, že mám ísť dole a dole a dole a povedala názov cesty. tak som išla, dlho, fakt dlho. Medzi tým som stretla toho istého Inda. Pripadala som si strašne hlúpo. Zdravila a usmievala som sa na psíčkarov, lebo čo iné mi ostávalo? Už som pochybovala, že mala pravdu a zrazu som uvidela vodu. (Cesta sa volá River Road, prozaické že? :D). Malo to byť po mojej pravej strane. Kedže ma teta zaviedla na dobrú cestu, tak som jej verila a išla som. Cesta rozbitá, že sa prerába. Mohla som ísť tak do záhrad troch domov alebo do bágforviska. Pršalo, boleli ma nohy (išla som fakt že rýchlou chôdzou)), niekedy som aj bežala a zabudla dýchať takže ma aj pichalo v boku. Nie že by som sa tak náhlila, ale proste kedže som bola asi na druhom konci sveta a nevedela kde, tak mi beh prišiel ako fajn vec. Uvidela som vežičku kostola, bola som si istá, že to nie je ten môj. Po ceste som stretla ešte jeden kostol, neviem aký, ale nie môj. Chcela som ísť pozrieť na kostol s vežičkou, že nabudúce mi pomôže sa zorientovať. Že možno nabudúce to nájdem. V tej chvíli som mala v hlave vidinu Sturbucksu a nejakej poriadnej kávičky. Asi si zo mňa niečo spravilo srandu, ale bol to ten hľadaný kostol. Neviem kao je to možné, z fotky som si pamätala úplne iný. Ono celou tou cestou som bola niečo medzi strašne smejúcou, že je to super a zúfalou, že to je super, že proste fakt nemám poňatie ani kde približne som. Celé blúdenie mi trvalo viac ako 30 minút. Tým tempom som musela prejsť dosť kilometrov.
Ako to prebehlo tam sa dočítate nabudúce! :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára