Orientačné stretko a blúdenie po okolí

To bol tak strašne mega peckový deň, že úplne!

Orientation meeting sme mali v piatok okolo 9-tej ráno. Decká išli s otcom na soccer a mama do roboty, takže sme mali vyprázdnený dom. Prišiel pre nás sused, ktorý má študenta z Číny. Ten študent, je tak mega! On sa nám snažil otvárať dvere a robiť takéto gentlemanské veci :D. Volá sa George a je riadne super (včera nás už volal von, ale už sme boli vypnuté). Sused sa nám snažil ukázať asi tri cesty do školy a tak sme si nezapamätali ani jednu. Vchod do školy sme boli schopní nájsť aj sami a už nás tam čakali nejakí študenti.

To že boli šikmookí (asi všetci) ma síce prekvapilo, ale povedala som si, že asi sa radi ukazujú alebo čo. Boli ako trpaslíci zaradení za sebou a keď nás jeden doviedol na nejaké miesto, čakal tam ďalší čo nás odniesol ďalej. Cítila som sa ako balíček na pošte, ale pohoda. Došli sme do miestnosti, ktorá stále neviem na čo slúži, ale je dosť veľká. tam nám povedali ktorý stôl patrí ku ktorej škole. Moja škola sa volá Seaquam, takže sme si sadli k Seaquamskému stolu. Na prekvapenie, tam zas bola len Číňanka! Pre koordinátorky som bola ako atrakcia, že som zo Slovenska. Oh, ty si tá zo Slovenska! Great, cool, awesome, interesting...

Osoba nazvime ju S (iniciálka) začala rozprávať o tom, že učitelia tu trescú s úsmevom, že kanadské jedlo je nudné, sprchy majú byť krátke, vlastne hovorila všetko, ale nič o škole. Celkom ma pobavil príbeh, že jeden študent sa vybral hneď druhý deň čo bol v Kanade do Vancouver-u, ale nezobral si peniaze, tak ho musela ísť hľadať do Vancouveru, požičať mu peniaze a tak. Celkom štýl :D. Dali nám vodu, počúvať sa to dalo, nudné to nebolo. Pokecala nám o výletoch (prvý je turistika, kanoing) a už teraz sa na ne teším, kedže mám od mojich rodiných príslušníkov nariadené tam ísť. Toto sa mi páči. "Neprišla si tam sedieť na zadku, ale vidieť niečo." Skamoškali sme sa asi za tri sekundy (tu sa proste hneď s každým stanem strašne veľký kamoš, aj keď sa ho spýtate len ako dlho tu ide byť) s naprekvapko Číňankou a potom trochu (tam sme nedošli ani k prvej otázke, ale tak usmiali sme sa párkrát na seba) aj s inou Číňankou, Nemkou, Nemcom a možno aj niekým iným, len už si to nepamätám. Pri pozornom čítaní tu zaznela už aj iná národnosť a to Nemci. Kto je z Európy tak je takmer určite Nemec.

Presunili sme sa na úplne mega super časť dňa, drum workshop. Bolo to úžasné! Každému dal bongo (také na hranie) a búchali sme do toho ako sme chceli. neskôr sme už boli schopní aj zladiť sa podľa kapely, učili nás rôzne druhy bubnovania a proste bolo ti úúúplne milé. Každý sme sa vyškierali, bubnovali, radovali. Neskôr nám dali do ruky žaby (ale oni neboli živé, oni boli hudobné nástroje) a rôzne také veci čo sme mali triasť a také to čščščščš z toho vzniklo. Skončili sme pri tancovaní so žabami v ruke a dvaja vyvolení dostali CD kapely (a proste je to nefér, že mňa nedali do tanečného battle-u, lebo by som isto vyhrala :D). Vyhral ale aj George, čo bolo super, lebo kedže on je niečo ako náš BBF (nie BFF) tak sme sa s ním strašne radovali z víťazstva.

Tak sme tam hang outovali pred školou s novými čínskymi kamošmi. Keď sa od nás jedna odpojila, pridal sa k nám Nemec (ktorého meno si vôbec nespomeniem, ale myslím, že bude fajn). Koordinátorky stáli asi meter od nás, čudne sa usmievali, nenápadne počúvali, lenže ich nenápadnosť skončila keď sa začali na našich kecoch strašne smiať a joinli sa. Boli fascinované, že sme tam štyri a každý z inej krajiny a tak.

Zas sme mal odvoz domov, aj keď cesta trvá asi tak 10 minút, možno ani to nie. Ujo nás vyhodil na našej ceste, lenže sme nejak zabudli, ako vyzerá náš dom. Tak sme nenápadne postávali, rýchlo som Nat. nariadila nech sa tvári že sa na niečom dohadujeme až kým neodídu. Pekne sme sa smiali na tom, že je dosť super stáť "vraj" pred domom, až na to, že nevieme ktorý je náš a nevieme ani čo sa máme spýtať. Asi by nám nik nedopovedal na otázku, kde vlastne bývame. A tak sme si prešli celú ulicu a vrátili sme sa, pozreli sme sa za seba a zistili sme, že on nás vysadil priamo pred naším domom. Spoznali sme to podľa trampolíny a bazéna, ktorý bol z druhej strany. Vôbec sme sa nerehotali asi 20 minút na tom aké sme nemožné a radšej sme si dom odfotili, nech nabudúce to vieme porovnať :D

Stratiť sa na vlastne ceste nám nestačilo a po malom obedíku sme išli objavovať mesto. Ujo nám ukázal aj obchodíky a tak sme to tam dokázali nájsť. Cesta nazad už bola horšia, pol pol hodine sme asi našli našu školu, ale nájsť cestu domov sa nám zdalo nemožné. Každý dom tu vyzerá rovnako, každý má peknú záhradku, nikto nemá plot, všetko rovnaké. Po asi hodine sme to nejak našli, spýtať sme sa zas nemohli, lebo sme nevedeli adresu, a domy tu nejdú v poradí ako máme my. Číslovanie je úplne na hlavu a ani po vysvetlení od host mum tomu nechápem. Celkom nás tá "prechádzka" zničila, ale koniec dobrý, všetko dobré.

Asi to neznie ako niečo mega extra, ale ono to bolo aj mega aj extra! Škola (hlavne workshop) a tá uvolnená atmosféra na mňa spravili riadny dojem. Ľudia sú super, dúfam, že si na to tak skoro nezvyknem a stále ma to bude prekvapovať.