Busy nešli od našej školy, takže sme potrebovali odvoz. Tak že teda pôjdeme aj s Georgom, keď sme susedia, je to rozumné. Organizácia bola katastrofálna, každý člen rodiny písal/volal s každým členom, ale úspešne sme to zvládli. Ráno nás cestou sprevádzal aj Koby a všetci sme boli šťastne vyškerení a vytešení. Pred odchodom sme si museli spraviť ešte fotečku, veď samozrejme, tak na nás všetky koordinátorky vrieskali, nech už ideme, že bus odchádza, ale jasnačka, že všetko bolo v najväčšej pohode :D
V buse som začala viac komunikovať s Marvinom a neviemsispomenúťnameno, ktorí sú z Nemecka. Bolo tam kopec španielov a španieliek (celkom ma fascinoval fakt, že už po 20 dňoch tam je jeden párik o.O) a tak túžili aj "moje" Španielky rozprávať po Španielky. Teda oni nechceli, (obidve mi hovoria, že nechceli aby tu boli Španieli, že chcú rozprávať po anglicky) lenže ostatní ich k tomu "nútili". Rozdelili nás do skupín a ja som mala v skupine Nemky neusmievavé a Nat. Celkom sme si pofrfľali, prečo nemôžeme byť ako chceme. Fotili sme sa, rozprávali. Niekedy o nomrálnych veciach, neskôr to prešlo k prasačinám (blah, stále mi je zle keď si na niečo spomeniem, strašné dirty minds tí ľudia). Cesta bola pomerne nekonečná, aj keď sme sa nenudili, ale stále sme si hovorili, že všetko je pol hodinu cesty (fakt ak sa spýtate na nejaké miesto, kde chcete ísť tak na 80% to bude 30 minút :D). Išli sme cez nejaký veľmo škaredý most, ale ľudia celý napichaní, že most, tak si to fotili o.O. O chvíľu sme už zazreli horyyy, kopce, vrchy :)
Nasadli sme na loďku, kde nás prosím pekne, zas delili a spájali a kombinovali. Nakoniec som skončila v loďke aj so všetkými známymi :3, kedže ja som bola "flag" (okolo krku taká sranda s kanadskými vlajkami, úplne super vyzerala!) a ostatní smiles (smajlíková sranda, na počudovanie :D) Voda bola úplne čudne tmavá, nič extra to nebolo, len loďka plávajúca asi v jazere pomedzi hory. Tie boli pekné.
Vysadili nás v Camp Jubilee, kde nám predstavili našich lídrov a samozrejme, ten, ktorého som mala vytipovaného (nie, nebol pekný, len mal kopec energie) bol v našej skupinke. Spoločne sme si posadali, pokŕmili sa dobrotami ak niekto mal neičo na zdieľanie ako lupienočky, čokoládka, skittles. Všetci sme zhodnotili, že tu naše host families jedia moc zdravo a nám je hlúpe si zobrať junk food, ak ho neponúknu. USA a Kanada je v tomto asi fakt rozdielne (a to som kúsoček od hraníc). Všade okolo nás boli veveričky, všade!
Spravili sme všetky životné potreby a hurá na kanoing. Hodili nám záchranné vesty, dali lekciu ako nasadnúť a išli sme. To nasadanie bola asi najlepšie časť. Teda to keď som sedela a ostatní nastupovali a sa to poriadne kývalo :D. Veslovali asi tak 6 ľudia, vôbec to nebolo rovnomerné a skoro vždy sme mierili do skál. Ževraj to bol dôkaz, že kedysi tam bol ľadovec, no neviem. Čosi nám pokecal o vodopáde, ktorý má moc ťažký názov, tak ho nevie vysloviť a celá tá "prehliadka" bola dosť odveci, ale nikomu to nevadilo. Chlapec nás naháňal nech si švihneme, že je hladný, tak sme makali na obed.
Viete čo bolo super? Moja host mum mi zabalila Kinderko! Ešte na Slovenku som jej poslala mail, či tu majú Kinderká, lebo ževraj v USA nemajú. Ona sa na tom dobe zabavila, že ich majú všade, tak mi to takto ukázala. Zlatá, tak moc ma potešila! Nat riadne čumela, čo to má byť, prečo ona nemá. Mylsím, že má pocit menej ľúbenej alebo čo, lebo vždy mi závidí ak mám nejakú časť večere na obed a nie len toast. Tak ale mať každý jeden deň toast so syrom by bolo fakt oničom :D. našla som si tam krásnu opicu :)
Potom sme sa vrhli na "turistiku", ktorá mala celá trvať hodinu. Bola som pripravená na poriadny kopec a ono niečo, čo bolo rovné, niekedy dokonca sme klesali. Prejsť zo školy po tom množstve schodov, ktorí musím tu každý deň zdolávať je náročnejšie, ale čo už. Jeden číňanko chytil do ruky mach s otázkou čo to je. Tak som mu začala vykladať že nech to okamžite pustí, že je to jedovaté. Proste ten jeho pohľad! :D Pokračovala som, že len ak si olizne prsty. Alebo ak si prejde rukami po očiach tak oslepne. Vtedy už všetci tam mali záchvat smiehcu na jeho neskutočne vystrašenom pohľade. Viem že je to škaredé, ale tak :DDD Bolo to strašne super, potom som sa mu priznala, že so si robila srandu, ale on stále veril, že to bola pravda a celý čas sa pýtal, kedy si bude môcť umyť ruky. :DDD
zahrali sme sa hru na chytanie a padanie (tú známu na to, či človeku dôverujeme). Keď sa spýtal, či tam každý ma niekoho komu dôveruje všetci pokývali hlavou a našli si partnera. Ja som ostala stáť a pozerať, že či sú normálny, že vo všeobecnosti verím, že ľudia sú dobrí a dôverujem človeku ako takému, ale nedôverujem im ako osobám o.O. Koordinátorka (zapájala sa do všetkého, bola riadne zlatá :)) na mňa zakričala, že nech som s ňou. Nat. neviem s kým bola a ani ma to moc nezaujíma, lebo tak či tak nemám pocit, že jej nejako dôverujem. Koordinátorku to strašne bavilo, tak sa tam na mňa hádzala asi 6 krát. Ja som to skúsila raz a aj tak som to proste spravila zle (spravila som ten protipadajúci postoj nohou), durhýkrát tiež a už som sa na to vykašľala, lebo keď raz nechcem na ňu padnúť, tak nechcem. Hlavné pravidlo pri tej hre bolo "stiahni zadok". Na druhú hru našiel dobrovoľníka, ktorého sme museli zodvihnúť nad naše plecia. Bolo to odveci. Nedovolila by som aby ma 6 ľudí držalo za rôzne časti tela. Pravidlo základné pre dobrovoľníka (vôbec to nebolo malé chudé dievča) bolo zas stiahnuť zadok. Takže zapamätajte si, ak niekomu dôverujete, dôverujte mu so stiahnutým zadkom.
Tak sme išli na super časť a to na hru na drevených a lanových srandách. Jedno bolo niečo ako slackline až na to, že to bolo tenšie, nebolo to z látky a na strome bolo priviazané lano (ktoré vôbec nepomáhalo). Pomenovanie to malo ako chcechtajúca drahá, lebo v strede sa vraj každý začne smiať (houby! :D). Úspešná som nebola :( ale vynašla som spôsob, ktorý bol jednoduchší a to ísť dozadu, vtedy to lano fakt pomáhalo. Lenže ako klasicky, som začala rozprávať a nesústredila som sa na svoje kroky :(
Druhá hra je zložitá na opis, ale museli sme stáť vyvážene na drevenej srande a nemohla sa dotknúť zeme ani jedna strana. keď sme tam konečne všetci úspešne vyliezli, tak sme nemohli ostať nasačkovaný v strede a ostať na fakt len krajíčkoch tej drevenej srandy. Tak sme si užili vzájomnú telesnú blízkosť a ťažko, ale predsa len sme to zvládli. Na záver sme na tej srande museli zaspievať pesničku, kotrú samozrejme všetci poznáme. Aj keď nápadov bolo viac, predsa len Happy B-day je istotka. Išlo nám to skvele! Stále nechápem, ako môžu pesničky spojiť toľko ľudí po celom svete.
To bol vlastne koniec nášho programu, už sme len nasadli na loď, na školský bus, do auta a boli sme doma. V buse polovica ľudí zdriemla, lebo aj keď sme nič také nerobili, bolo to celkom vyčerpávajúce Niektorí mali na ďalší deň svalovicu, čo ma dosť pobavilo :D. Tak sme zas len mleli o tom ako nám bolo fajn, o tom čo na ďalšie dni. Všetci sme veľkí kamoši, máme sa radi. Učili sme sa slovíčka v našich rodných rečiach, porovnávali naše krajinky (jeden Nemec tvrdí, že na Slovensku je povolených strašne veľa vecí s drogami, dával mi presné čísla, ale tak čo ja o tom viem?). Už si nič nepamätám, iba jednu španielsku nadávku, ktorú ma nik neučil, ale keď som ju počula, tak som si ju zapamätala a až potom zistila význam :'(. Už viem, ako deti sa rýchlo naučia sprosté slová. Dokonca som prehodila pár slov aj s neusmievajúcimi Nemkami, jedna nemala o Slovensku ani páru (stále ma udivuje, ak niekto z Európy o nás nevie). Spievala som si s nimi nemeckú detskú pesničku (minidisco je super!), zistila, že Alba chodili na minidisco ako malý špunt, naučila sa jednu španielsku ťapkačku Čoko-čoko (ktorú poznala aj Kim, tak asi je medzinárodná). Bolo nám strááášne fajn, bol to asi najkrajší deň. Spoznala som zlatú Japonku, s ktorou sme sa rozprávali celkom dosť (a odvtedy boli spolu aj von). Už teraz sa teším na 25. októbra kedy nás čaká zas ďalšie dobrodružstvo! :)))
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára