Kendo č.1

Dám sa nahovoriť na každú hlúposť, to všetci vedia. A tak som bežala po schodoch do jedálne, nech nemeškám na prvý Kendo tréning či ako to nazvať. Nat sa bola niekde prezliecť, mne sa nechcelo, lebo však hádam prvý krát nič robiť ešte nebudeme. Postávalo tam dosť ľudí, niektorí s drevenými palicami, iní bez nich. Zastavila som pri zlatej osobe, s ktorou som sa už dvakrát stretla - Loren (tie mená si musím písať, nech sa ich naučím) na Apple clube a na ranom worshipe a obidve sme sa tvárili, že sa strašne dobre poznáme a to meno nám len tak uletelo z mysle. Hrá na husle a klavír. Kendo skúša prvý krát. Odlomila si z Horalky (bola v taške pár dní, ale až dnes som jej neodolala) a neviem či jej chutila. Zabudla som sa spýtať. pristavil sa pri nás aj španiel, čo má asi 12 rokov, alebo tak. Úplne dieťa a je tu proste sám. A že už bol aj v UK na mesiac či dva. Aj ten si odlomil kúsoček Horalky, ale zas neviem či mu chutila. 

Ale ku Kendu. Prišiel učiteľ v srandovnom oblečení, s nejakým brnením na hrudi a drevenými paličkami. Mali sme sa postaviť vedľa seba, stáť v postoji, že päty sa dotýkajú a nohy idú od seba (ale nie extrémne). Potom sme si mali kľaknúť a zdraviť "súperom". Pravidlo je nikdy mu nedôverovať a stále byť v pozore. Pri oddychovaní so spojenými palcami máme mať zatvorené oči, ale nie úplne, keby náhodou chcel súper zaútočiť. Celé mi to prišlo ako na nejakom sektrárskom stretnutí, keď si tam rátal čísla v japončine a všetko v japončine. Ja som len zízala a snažil sa nesmiať moc nahlas. Nasledovala strečing, začal nám vysvetľovať ako sa drží meč (palica) a už išlo do tuhého. 

Pravá noha kúsok dopredu, ľavá dozadu. Nikdy nie opačne! A ukazoval nám ako sa pri Kende pohybuje. Je to najčudnejší spôsob akým sa môžete pohybovať a tak som sa len rehotala a rehotala. Nohy ani nemáte dvíhať zo zeme, len sa tak po nich šuchať. Stále sme mali zrýchľovať a zrýchľovať. Tváriť sa, že mám v rukách meč. Niekedy sme mali skákať alebo sme išli do zadu. Dávali si preteky a bolo to mega čudné a superské! :D Úplne som sa nasmiala, lebo ja neviem. Nie som zvyknutá sa vznášať po jedálni. Potom nám požičal meče, niektorí si už kúpili vlastný, ale my na to asi kašleme, lebo ako by sme to domov trepali a tak. A mali sme trieskať do mečov druhých ľudí, ktorí stáli ako obetné baránky. On nám na úplnom žieňatku ukazoval, kde všade sa útočí - hlava, trup, krk, zápästie a možno aj niečo iné. Ona tam len tak stále ako socha, ani sa nepohla, ani nežmurkla a on sa tam okolo nej zaháňal. Síce zastal vždy predtým, ako ju buchol, ale fakt to bolo o cenťák maximálne. Všetci sme tam skackali a neviem akí nervózni boli a ona nič. Alebo si už zvykla. No neviem. Tak či tak to vyzeralo úplne strašidelne a ona mu musela riadne dôverovať. Neviem, či budem takej veci schopná len tak. Vlastne vznášanie vyplnilo celý hodinový tréning. zas sme sa postavili vedľa seba, dali záverečný rituál (to isté ako na začiatku), zas mi to prišlo strašne vtipné. Inak celý ten čas sme boli vyzutí, na ľadovej podlahe (nepovedzte to starkej, prosím). Pobavilo ma to, je to niečo iné, nové, celkom zaujímvé.

O týždeň možno budeme robiť už aj niečo také akčnejšie, aj keď toto pre naše labky bolo dosť akčné. Treba skúšať nové veci. Nikdy by som si nemyslela, že niečo také môže byť ako krúžok v škole. Už vôbec nie, že tam bude tak veľa ľudí!