Na stoloch sme mali obaly s našimi menami, v tom milión papierov. Myslím že sa nás snažili dať ku stolom ľudí z rovnakej národnosti (čo je dosť blbé si myslím, ale who cares? aj tak tu žiadny iný slovák/čech nie je). mala som pri stole asi 3 nemcov, 4 španielky. Prehodili sme pár slov, ale nič extra. Začali sme počúvať nejaké "dôležité veci", z kotrých bol aj tak každý akurát zmätený. Pozreli sme sa na naše predmety, kotré vraj sme si vybrali alebo tí menej šťastí, aké im vybrali. Ja so o svojich predmetoch vedela a nič mi tam nejak neprekážalo. Chémia, Biológia, Pre-calculus (matematika), Social studies (možno niečo ako NOS-ka), Francúzsština, Španielčina, Angličtina a Psychológia. Keď som si ale všimla že mám pri franine njvyšší level, tak mi prišlo trošku zle a vedela som, že to musím riešiť. Nechcelo sa mi mať matiku a anglinu, ale myslela som si, že anglinu tu ako zahraničná študentka povinnú a matiku musím prežiť.Ostatní zažívali väčšie šoky, niektorí si menili celý rozvrh, všetky predmety. Nie vždy sa im to ale podarilo aj zrealizovať a niektorí (minimálne jeden :D) tam kvôli tomu plakali.
Sedelo tam s nami pár študentov, ktorí nám mali pomáhať ak by sme čomusi nechápali. Zas všetci boli v pohode, snažila som sa dať do reči s nemkou a španielkou (áno, úspešne, asi moje najobľúbenejšie osoby, proste hneď viem kto je zaujímavý :D). Potom nám odniesli pizzu! proste mňam mňam (už som zas hladná, ale nejdem o polnoci hľadať niečo v chladničke a čokoládu som už dnes mala) a mysleli aj na vegetariánov, kedže tu je asi viac veggie ľudí ako non-veggie. Aj tak som divnejšiu pizzu asi nejedla. Bolo na nej všetko všetko, od šalátu cez brokolicu, ananás, olivy, šampióny a jednoducho všetko. Každý sme mali dva kúsky, ktor chcel aj viac a teda získali si tým srdcia veľa ľudí :D.
Potom sme sa išli fotiť na študentské preukazy, až keď nám tie dajú máme oficiálne právo na študentské veci, ale tak ako nech sa nehnevajú, študenti sme. A bolo to strašne, ale fakt strašne trápne. Bolo tam asi tak 10 fotografov a pritom sa fotilo asi na tri etapy (aby tam neboli všetky ročníky naraz). Bol to strašný chaos. Najprv sme museli asi na 15 stoloch hľadať kartičky s našimi menami. Pôvodne asi boli v abecednom poradí, lenže sa to celé domiešalo a nemalo to žiadne poradie.Keď už sme vystáli pekne skupinkovo ako veľkí kamoši (teda časť nášho stola) tak nás fotograf sa snažil naštelovať čo najdokonalejšie. Vôbec mi to nešlo. Podľa mňa jeho predstava bola nemožná z fyziologického hľadiska (čiarka za cudzie slovo, dve ak je dobre použité). Snažil sa chudák, ja som sa snažila, ale stále to nebolo pre neho vyhovujúce, tak som to už nevydržala a chytila záchvat smiechu. Taký poriadny, keď sa dusíte. A tak sa tam na mňa všetci pozerli, noví "kamoši" smiali a otatní len nechápavo pozerali.
Potom bolo assembly. Chceli sme tam ísť, ale poslali nás preč, že až o hodinku. Že ak chceme nech počkáme, ak nie, nech ideme domov. Keď to brali takto, tak sme aj počkali. Porozprávali sme sa a potom pre niekoho prišla rodina, tak sme sa postavili a nik na assembly nebol. Ale bolo super, že to bolo dobrovoľné. Kto chcel, nech ide, kto nie, nie. Krásička.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára