Bola som pevne presvedčená, že práve tá sobota je vhodná na návštevu Vancouveru. Vedeli sme ako sa tam dostať, lebo celá cesta bola podobná ako na PNE. Dohodli sme sa ešte aj s ďalšou výmennou študentkou - Kim z Nemecka. Tak sme teda išli, dokonca sme aj stíhali. Neviem koľko presne trvá cesta, ale je to fakt chvíľa, možno 15 minút busom a potom skytrain na pár sekúnd. Stále sme úplne nepochopili, ako funguje platenie, ale študentské lístky sme si samozrejme vypýtali. Nevedeli sme, kde presne ideme.
Host family nám povedala, že je to vlastne jedno, kde vystúpime, že všetko je tam blízko. Na smer sa stačí spýtať, každý rád pomôže. Že v pohode sa oni pýtajú aj bezdomovcov, že len nech si dávame trochu pozor. Tak sme sedeli v skytraine a uvažovali kde vystúpime. Prvá zástavka bola China town, tak že reku poďme tam. Tak sme vyšli, pozreli na tabuľu s mapou kde vlastne sme. Kim je úplne skvelá v orientácii, Nat. je úplne neschopná, že aj ja som pri nej za génia, ale Kiminu pomoc som teda ocenila. V strede mesta je park, kde mali soccer tréning decká. Hocikde je tam len tak strom. Bol tam superský akoby glóbus ale len z kovových "tyčí". Po cetse bolo počítadlo, kde sa posúvajú tie guličky. Asi každé dieťa také malo. Tak strašne ma to potešilo, Len tak som sa s tým hrajkala. Zrazu okolo nás prekráčali ľudia v tričkách o "color run" zaferbený nejakými čudnými náhodnými farbami od hlavy po päty. Vyzeralo to strašne super! neboli tam žiadne orbvoské mrakodrapy alebo čo. Bolo to mesto. Pekne nám šípočky ukázali cestu k China garden a zistili sme, že vstúpne je 10 dolárov. Tak som sa teda spýtala či ideme, s tým, že ja by som samozrejme išla. Ale že nejdeme, že nejdú za to platiť. Nat. celú cestu rozprávala o tom, aký bude China town super a nakoniec sa nejde na ich záhradu ani pozrieť. :D No nič, nechápala som, ale však dobre, možno nabudúce.
Tak sme peškovali niekkde kde nás nohy zaviedli. Uvideli sme autobu pre turistov, tak že ho ideme nasledovať. On zabáčal a zbáčal a tak nám to prestalo baviť. Host family nám povedala, že máme ísť radšej k západnej časti Vancouveru. Že blízko China townu začína východná časť, kde je veľa bezdomovcov, drog a tak. Tak sme sa nejako ocitli v tej časti, kde boli popísané budovy, ľudia tam sedeli na zemi, pofajčievali, dúfali že im niekto niečo dá. Niektorí len rezignovane pozerali. Niektorí vyzerali naozaj dosť strašidelne, niektorí boli oblečení ako hippisáci, chlapi vo farebných pančuchách. Väčšinou sedeli v skupinkách a ja neviem. Nebolo to sympatické, ale nič a tak strašné.Vlastne väčšina z nich vyzerala celkom spokojne. Pár ľudí citovo vydieralo, že mali pri sebe psíkov, na to som sa nemohla ani pozrieť. Niektorí stavili na priamočiarosť a na ceduľkách mali napísané: Potrebujem peniaze. Nie na jedlo, na trávu. Podľa mňa, keby predali všetky piercingy ktoré mali, tak by za to mohli čosi zohnať.
Parťáčky začali byť zneistené a tak sme smerovali na skytrain. Vystúpili sme na ďalšej zástavke (lístok nám platil, tak načo chodiť? :D). Tam to vyzeralo ako letisko. Pod zemou reštiky, obchody, suveníry, no krásička. Niekto si tam hral na niečom ako harmonika (neviem to teraz pomenovať), ale fakt pekne, že by som sa aj pristavila. Tak sme zašli do jedného obchodu, potom do druhého a tam sa to stalo. Uvideli sme najkrajšiu osobu mužského pohlavia v Kanade :3. V obchodoch mi bolo smutno, že mám viac vecí ako mi treba a zdravý rozum mi zakazoval nakupovať. Na pekného chlapca som sa ale pozerať mohla :D. Prišiel mi ako španiel a bude to tým, že aj španiel bol. Nat. je úplne ťapnutá a keď sa s nažil s ňou komunikovať v španielčine, tak ona mu vždy odpovedala v angličtine -_-. S ním by som sa rozprávala aj po macedónsky. Zistili sme, že sme vyhladli a chceli sme nájsť niečo na papanie pre Kim. My sme boli pripravené s našími homemade lunchami. Konečne sme sa ocitli v downtowne Vancouveru, kde to bolo fakt pekné. Vyberanie bolo ťažké, lebo boli reštiky, kde bolo milión ľudí, boli reštiky, kde nebol nik (a pritom to tam vyzeralo dobre), nakoniec skočnila s Wrapom, ktorý jej vyhovoval. zas sme boli smutné, že sme si zobrali obedy, keď je tam tak veľa mňamóznych vecí a my sme túžili po noodles. Nevadí, dáme si na večeru. Toto rozhodnutie nás motivovalo pokračovať.
Prešli sme okolo galérie, kde sa ale mne moc ísť nechcelo, lebo ja a obrazy? vážne? Nevravím, že tam nepôjdem, ale vtedy so sa na to necítila. Ani oni neboli presvedčené, lebo "Čo ak to nebude zadarmo?" No čo by asi tak bolo zadarmo? A tak sme sa len motkali a zrazu sme sa octili pri mori. Vážne nevieme ako. Stretli sme feest pekné kamenné budovy, nejaké kostoly či čo, ale vyzerali vážne štýlovo. Ony nevyzerali, že by ich to zaujalo, tak som nechcela to obzerať moc, ale boli mega! Bol tam krásny park so samými mini fontánkami a potôčikmi, ale nemohlo a tam ísť, alebo len na fakt kúsoček, čo mi prišlo divné, lebo všetky parky sú tu prístupné (aj pre psov väčšinou, lebo každý sa o to stará). Boli sme pri záverečnej stanici skytrainu a bolo tam turistické centrum, tak sme zašli a zobrali si mapku a brožúrku, kde sa dá čo robiť, najesť a tak. Bolo tam toho milión, ale ešte som sa do toho ani nepozrela. Aj tak mi príde, že nič extra, lebo väčšina vecí sa deje v lete :'(.
Rozmýšľali sme, že by sme išli do Stanley Parku, lenže už bolo dosť hodín a tam sme chceli byť celý deň. V prístave mali prehlaidku kanadských srandičiek, tak sme porobili nejaké fotky. Pozreli 8 minútový film o vojene medzi Kanadou a možno UK. Zavreli nás tri do nejakej mini pidi miestnostičky a po konci filmu nám tam dávali otázky z toho čo tam bolo povedané. Teda dávali ich tam také obazovky, do ktorých sa muselo klikať, otázky boli väčšinou ľahké a aj keby sme ich nevedeli tak nič. Nik tam nebolo, tak sme ako detičky ťukali do veľkých obrazoviek a snažili sa vzdelávať. Keď nám už stačilo, tak sme vyšli (aj keď všetko tie info vyzeralo nekonečne a ak mám pravdu povedať z filmu som nerozumela ani nič, minimálne kvôli všetkým ostreľovačkám, delám alebo len preto, že neviem anglicky).
Rozhodla som, že sa musíme vrátiť do China townu a do tej záhrady, lebo byť vo Vancouveri a nevidieť nič okrem obchodov je dosť trápne. Po ceste sme obzerali plagáty o koncertoch, zapísala so si stránky, kde sa dajú zohnať lístky, aby som vedela do budúcnosti. Zrazu sme sa ocitli v Gastwone (vlastne asi tak po dvoch minútach) a bolo tam véľa obchodov so suvenírmi, ktoré boli tak strašne super, že by ma tam mohli zavrieť a mám celý deň čo pozerať. Nič sme nekúpili, teda okrem Kim, ktorá chcela pohľadnice, ale na suveníry máme ešte čas a mne sa pohľadnice posielať nechce :D. Streli sme jeden z ďalších Big benov (rozumej hodiny, ktoré každý bez dôvodu ľudia obdivujú), sochu uja, ktorý vraj na tom mieste začal budovať Vancouver a aj ho tak pomenoval. O pár sekúndsme už zas boli v China town a už sme si platili vstupné. Posledná prehliadka bola o 16:30 a kedy sme my prišli? Ako veľkí luckeri 16:32... čo znamená, že klasicky meškali a pekne sme si počkali. Neviem či to ale bola šťastná voľba, lebo ujo alebo teta (stále neviem určiť pohlavie) sa vykecával nekonečne dlho! Nedalo sa mi vnímať ho tak ldho, tak sme si už len s Kim robili srandu z jeho prejavu ďalej od skupinky. Postupne zo skupiky ľudia ubúdali ale nat. visela na každom jeho slove. Vlastne nič iné ako anyway, so, so anyway ani nepovedal. Teda nám sa to tak zdalo, aj keď snahu oceňujeme. Zafinišovali sme to s čísnkym čajom, ktorý bol dobrý, dali sme si asi tri vriace poháriky a hneď nám bolo lepšie. Chceli sme sa to tam ešte viac omrknúť, len sme zisitli, že tety sa nás asi chystajú vymknúť, tak sme radšej bežali. Hneď ako sme vyšli zamykala dvere, takže bolo to o vlásoček! :D
Tešili sme sa na naše vysnívané noodles, ale uvedomili sme si, že ulica kde bolo milión jedla je na ďalšej zástavke a už sme nemali silu. Zašli sme do supermarketu, ktorý mal aj take away jedlo a rovno sa to tam dalo zjesť, kedže tam boli aj stoličky. Páčilo sa mi to tam. Mohli ste si vybrať či chcete 2,3,4 kombináciu alebo nekombináciu - cena bola pri všetkých kombináciách rovnaká. Alebo sa dalo zobrať jedlo v mističke ktoré vopred tam napackali a zabalili (hneď ako to napackali tak to vložili do poličky a vybral si každý čo chcel.). Bolo to teplé, vyzeralo to chutne a tak som skončila so noodles so zeleninkou, Kim s noodles so nejakým mäsom (obetovala svoju zeleninku pre mňa, lebo iné veggie tam nebolo a ja si toho vážim moc) a Nat. si kúpila niečo, čo chcela nanútiť mne, ale vyzeralo to riadne nesympaticky podľa mňa. Nejaké rolky v ktorých vraj nie je mäso, ale nikto nevidí čo tam vlastne je. nemala k tomu noodles, tak si ich kúpila samostatne a tak mala asi pol kila noodles. Poriadne sme sa napackali a smerovali príjmene preplnené na skytrain. Na ďalší deň sme uvažovali nad stretkom u Kim domov a pozeraním filmu, ale nejak z toho vzišlo.
Bol to príjemný deň, ale uprednostnila by som, keby sme mali viac aktivít. Videli sme kdejaké časti, z každého rožku trošku, ale až tak megalomanské to nebolo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára