Bola som tam, úplne som sa tešila. Uvidela som hlavný vchod, lenže mi prišlo divné tam prísť aspoň 20 po začiatku. z boku bolo kopec dverí, ale netušila som, kde by som vstúpila. Opatrne som otvorila dvere, dúfala, že nevŕzgajú až tak ako sa mi zdá. Našťastie som sa ocitla len v predsienke za ďalšími zatvorenými dverami. Tak som tam stála a nakúkala cez tú medzierku medzi dverami a stenou, kde vlastne vstúpim. Asi to bolo divné, ale upokojilo ma to, že hneď pri dverách je voľné miesto. :D Tak som po nakúkaní sa odhodlala a vkročila. Sadla som do úplnej poslednej lavice, na kraj. Vedľa bola už len teta na vozíčku. Z druhej strany dievča v mojom veku a jej mama. Všetci stáli, neviem čo za časť sa to diala, pozrela som na farárku a tá mi posielala thumbs up. Zlatá :D.
Pozrela som sa, čo majú v ruke a pred sebou som uvidela červenú knižočku. Teda knižisko, taká mini encyklopédia. Zrazu mi nejaký ujo podával nejaký papierik zo zadu. Úplne zmätene, že čo to má byť som si to zobrala a z rúk mi vypadla červené encyklopédia (spevník). Zarachotilo to no proste na celý kostol a ešte ďalej. Trapas hneď na začiatku. Ani nevie, či po mne začali pozerať, viem len, že dievča vedľa mňa hej. Červená ako paprika som si všimla, že ostatní už sedia. V duchu som sa ale rehotala a niekedy nie len v duchu. Veď viete. :D
Zrazu čítali z Biblie, teda z toho papierika, čo mi bol podaný. Dobre to majú vymyslené, keď som to čítala, aj som chápala o čom. keby som len počúvala tak asi nie. Vlastne možno by som ani nie, keby som ten príbeh nepoznala. Potom bola kázeň. Celá šťastná, že som neprišla až fakt na záver som počúvala, rozumela, pochopila. Potom nastala pre mňa úplne zvláštna časť. Všetci sa začali hýbať a ja som nechápala čo robia. Ujo predo mnou sa otočil, potriasol mi rukou a niečo mi povedal. Tak som sa usmiala a snažila som sa napodobniť zvuk, ktorý vydal. V tom momente mi to pripomínalo japončinu, molgolčinu alebo hocičo nepoznané. Po asi treťom človeku som zistila, že to je "Peace with you". Skoro všetci ma poťapkali po pleci ako starú známu, spýtali ako sa mám, ako sa volám a predstavili sa mi. A tak som si podávala ruku s každým jedným človekom, teta farárka za mnou prišla, že nech ostanem po bohoslužbe. Chcem byť slušná, tak že áno, však sa ma len spýta, ako sa mi páčilo. Potom začala rozprávať oznamy. Vedľa nej je telka, kde je prezentácia, takže väčšina vecí bola aj tam. Takže tam bola osoba na podávanie papierikov, na posúvanie slidov. K jej oznamom sa hocikto vyjadril, doplnil, už ani neviem na čo, ale všetci sme sa tam smiali. Potom začali vravieť oznamy len tak ľudia, kto čo chcel. Na telke bol obrázok :"Teraz je dobrý čas na návštevu. Farár je na dovolenke." Riadne ma to pobavilo a aj nejakého uja, ktorý sa spýtal, prečo to nie je odftené v ich kostole, ale niekde inde. Farárka sa len otočila, otvorila ústa a pozerala ako puk. Potom sa začala smiať, že tak toto preskočíme. :D Chudera ani nevedela, čo na tej prezentácii je.
Polka ľudí sa postavila, polka sedela, ja som nechápala o čo zas ide. Farárka stále pri nejakých dverách, jej dcérka skackala okolo. Pianista zrazu začal čosi kecať, že zahrá niečo od Chopina. Farárka ho stopla, že ešte nie, že ona by rada ešte rozprávala, ak môže. A celé to zas bolo vtipné, milé. nakoniec začal hrať, polka ľudí sa už presúvala do inej miestnosti, polka sedela. Ostala som sedieť, že veď neviem kde oni idú, tvárila som sa, že sa hudbe rozumiem a som celá fascinovaná. Bol tam aj gitarista a boli rozložené aj bicie, ale na tých vtedy nik nehral. Prišiel ku mne ujo, že nech idem tam, že je tam papaníčko. Všetci tam išli a keď som už povedala, že pôjdem, tak som sa pridala. Počas presúvania mi jedna teta vysvetlila že sa volá Bee, tak to som si musela zapamätať :D. Myslela som, že jesť nebudem a proste vôbec som nevedela čo tam robiť, lebo bolo tam pár veľkých stolov a prišlo mi čudné si tak náhodne sadnúť. Našťastie prišla ku mne farárka, že ma predstaví s jej dcérou (zlatá, 7 ročná), tá ma zas predstavila s jej "baby- sitterkou", ktorá chodí do 8. ročníka do mojej školy (ja do 11.). Ani neviem kto mi dal do ruky tanier, ale už som si naberala varenú kukuricu, trošku šalátu, lebo malá povedala, že ona ho rada nemá. Hlavné jedlo bolo niečo mäsité, tak smola. Tak (ne)náhodne som si sadla k osobám, čo sedeli pri mne a začali sme komunikovať. Teda ono tam zas pribehla farárka (bola všade :D, ale díky za to) a jej frázička: Toto je Alena, je ako international študent zo Slovenska a skontaktovala ma cez internet! (No najväčšie vzrúšo). Proste je to primitívna veta, po ktorej nie je najmenší problém začať konverzáciu, lebo ste zaujímavý tým, že ste cudzinec.
Dala som si aj bábovku a tá bola teda dosť dobrá. Pri mojom stole vznikla hádka, kvôli slovu roof, aká je správna výslovnosť. Farárka Američanka tvrdí že "raf" ostatní, že "ruf". Celé mi to púrišlo mega vtipné, že sa tam hádajú kvôli svojmu materinskému jazyku. Potom som si uvedomila, že my to robíme tiež. :D Nakoniec ma dali za hlavného rozhodcu, že ako sa volá tá vec, ktorá býva na dome, aby dnu nepršalo (lebo za tých 20 minút smejo-hádky som to ozaj nemohla pochopiť). tak teda ja že "ruf", ale slovník mobilový tvrdil, že "raf". V každej vete počas celého obeda zaznelo aspoň raz slovo roof, v rôznych kreáciách a celé to bolo strašne vtipné. Vážne! Ja som sa tam úplne rehlila, všetci sme sa rehlili. :D Začali riešiť nejaký bicyklový deň, ja som len počúvala, že bicykel aj tak nemám a ani mať nebudem. (Reakcia host mamy keď som sa jej spýtala, či by mi požičali bicykel bola teda dosť zapamätateľná. Ako keby som jej povedala, že som niekoho zavraždila). Jasné, že mi hneď chceli bicykel požičať a začali riešiť čo, kde ako. Len som sa usmievala, prikyvovala, prišlo mi to celé úplne hafo, že tú rodinu vidím prvýkrát. Neviem poriadne ako to skončilo, ale zas sa do toho začala zapájať aj farárka a keby čosi, tak mi napíše :D. Teta mi dala aj číslo - keby som niečo potrebovala. Proste všetci sú zlatí a zlatší, ale aj tak viem, že jej volať nebudem. Jej dcéra je o rok staršia (asi) a aj keď na začiatku bola tichá, začala kecať o športe. Moc som jej toho nerozumela, ale koho to trápi? Sem tam som kývla plecom, že to nepoznám, sem tam kývla že aha, jasné, to je super. :D Začali to tam pomaličky baliť, tak som odpratala dve stoličky a spýtala sa na východ. Teda ešte nestal lúčiaci ceremoniál, kde sa ma ešte raz 5 ľudia spýtali, či ma treba odviesť a že sú radi že som prišla a neviem čo všetko, ale asi všetko čo sa dá povedať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára