Silvestrovské menu... alebo ako si najviac želám mať tu host sestru

Začnem odporne a pesimisticky.

Uvedomila som si, že mi nejako chýba pozvanie na strávenie Silvestrovského večera niekde mimo domu. Zmierila som sa s tým, veď nemôžem mať až tak spoločenský život, všakže. Nejako som čakala, že budem s host rodinou, lebo ja som si naozaj myslela, že sa to od nej očakáva, ma brať na ich akcie, rodinné mítingy a podobne. Ale nie, rodinka mi oznámila, že je polievka v chladničke ak budem hladná na večeru a že oni idú ku kamarátom.

Dá sa z toho pochopiť, že si Silvestrujem s mojim verným malým priateľom Kobe-im. Ľúbim ho najviac za to aký muco ku mne a za jeho lásku. Teraz sa hnevá, že radšej mám na svojich nohách laptop a nie jeho, má na to právo.

Mám upokojené hormóny už kúsok, tak môžem začať od rána. Zobudila ma smska, že nemám kredit. Tak som hodinu hľadala papier s kódom, kedže ja poctivo som si išla zaň zaplatiť pred mesiacom. To, že to malo byť len na december je už jedno, zázrakom som kredit mala. Bola som celkom prebratá, lebo predstava, že by som nemohla nikomu napísať - Kim ani host rodine :D. Po zabíjajúcom čas premýšľaní, na aké som dlho čas nemala, som sa rozhodla ísť spať. O chvíľu ma zazvonil budík, ktorý som zrazu začala nenávidieť a mala som silnú potrebu spať. Ten otrasný pocit, keď si vyčítam, že som si ľahla keď som to nepotrebovala a potom som bola oveľa viac unavená. (Neviem na čo píšem takéto hnedé pokladík, nemá to zmysel, ale viditeľne budem pokračovať). Spravili sme s Kim rýchlu dohodu a už som sa ocitla v downtowne Vancouveru. Teda ešte som šla v buse s mojou obľúbenou autobusárkou, ktorá hneď skomentovala: "Dneksa bez snowaboardu?" .D 

Nemohla som byť dlho, išli sme len očekovať nejakú Vianočnú vec, ktorá bola strašne nudná. Teda nič tam nebolo. Tak sme si zahrali fejk curling a pokecali s nejakou tetou. Hľadali sme Second Cup, kedže som mala kupón, na horúcu čokoládku zadara ak kúpim jednu, ale jasné, že sme to nenašli. Podľa mňa to neexistuje, lebo už som sa to snažila nájsť. Ale bez adresy je to ťažko no. Chrumkali sme si višňové Miňonky a nejako sme smútok za čoko prežili. Keď som uvidela môj vytúžený zmrzlinový japadog, bolo rozhodnuté, idem vyskúšať po čom mi srdce od nedele piští. Vážne to vyzerá kao zmrzlina v rožku. Dala som si zmzlinu čierny ézam, lebo keď už skúšam divnosti, tak nech sú poriadne divné. Ten rožok bola dobrá sladká bucthička bolo to dobré! Niekoľko mesiacov som sa to bála okoštovať, ale som rada, že som sa odhodlala. Veď japadog na Slovensku budem mať asi ťažko. 

Zrazu som sa ocitla na laser tag-u a teraz pozor, s mojou host rodinou! Mali asi málo ľudí, tak ma zavolali. hrlai sme tri hry, doničilo ma to maximálne., Pri tretej som už nevedela kde som, z hluku a svetiel sa mi točila hlava, ale bola to strašná pecka! Nebola som ani zďaleko najlepší hráč, keď ma tam nejaké decko začalo naháňať tak som tam jačala na celú budovu, ale aj tak som z toho mala radosť. Skončili sme všetci krásne dopotení, unavení a šťastní. Doma si deti umyli zuby, lebo na to "zabudli" a boli už vychystaní na párty. Teda ešte sme si zahrali na 15 minút Wii. Doteraz som mala pocit, že to vôbec nehrávajú a mojesrdiečko po tom túžilo. Teraz z nejakého dôvodu začali, takmer každý deň a tam sa ako tak "rodinkujeme". Párty sa premiestňovala z domu do domu a chvíľu bola šanca že bude u nás. Dúfala som, že nebude, lebo pri vete: "Povieme, že nebude párty dlhšie ako do 4am" som fakt na to moc náladu nemala. Ale zas aspoň by som s niekým možno prehodila pol slova.

A tak Silvestrujem. S polievkou, ktorá nebola dobrá a vlastne jej tam bolo ako mačiatku. Aj doma otvorím chladničku a ohodnotím, že tam nič nie je, ale tu fakt nič nie je (v tejto chvíli minimálne). Okrem džúsov, mliek, egg nog,30 druhov syra a mandariniek (ale 4 som zjedla včera, tak dneska abstinujem od nich). Tak som si spravila sviatočnú večeru s dvomi toastovými chlebíkmi, cookies, cookies (viac ako týždňovým, nikomu nechutí) na ktorý som si napackala karamel, horúcu čokoládu, egg nog a teším sa aj na nanuk. Lebo keď už som sama, tak sa teším aspoň jedlom, trápne, viem.

Silvestrujem pri pozeraní Grease, prejedaní lupienkami  a čokoládového mlieka (ešte aj tie som pridala teraz), s huňatou láskou Kobem (ktorému som tiež dala dobrotku, lebo si tiež zaslúži), cítim sa pozadu, že 99% ľudí ktorých poznám už majú rok 2014 a ja nič. Dostala som krásny pozdrav z USA, na ich polnoc, pekné to bolo, aj keď ukričané a nič som nerozumela. Teda ukričané mi príde všetko, dneska som stihla pri laser tagu aj takmer ohluchnúť na jedno ucho. Bolí bolí a bolí. 

Ale teraz idem na to optimistickejšie, môžem byť vďačná že tu som. Tento Silvester je iný ako všetky ostatné. Zas som si mohla uvedomiť ako mi záleží na ľuďoch doma, ako ma dokáže rozradostiť správa na fb, lebo niekto na mňa myslí. Už sa to blíži aj tu, o 23 minút cca, peskos sa mi tu roztriasol keď bolo počuť prvú petardu. Tak strašne ho klepalo, vliezol mi na nohy a mne sa doteraz z neho trasú nohy, strašne sa o neho bojím, už som zaliezla do prízemia, vypla telku a asi ani von nevýjdem, nech ho chudáčika nestresujem. Už má obsadené miesto v mojej postieľke. Tak prajem každému jednému všetko krásne do nového roka. Každý máme dni, keď sa niekedy veci kazia, keď nejde všetko podľa predstáv, ale to neznamená, že život nie je krásny.
........................................................................
Psík sa mi už netrasie, môžem si pripiť na Nový rok. S čistou vodou posielam telepatické priania všetkým skvelým ľuďom.

Štedrý deň

Neviem čo som od Vianoc očakávala a stále neviem čo sa deje. Príspevok plný vnútorného zmätku.

Pri otázke čo idem robiť 24. od mojej host mum som ostala pozerať ako puk. Len som chabo zahabkala čosi, čo vlastne bolo len chytanie kyslíku. Dokázala som po chvíli zo seba vydať: Neviem, veď máme mať spoločnú večeru či nie? No veru nie, odpoveď som dostala, že zajtra variť nejde, že o nič neprídem, že ku nám pár ľudí príde, ale nič sa nebude diať, že nech niekde idem. Tak som teda išla.

Ráno som vstala o 9tej, kedže som budík odignorovala a nikto ma nebudil. Kto si vie predstaviť Štedrý Deň bez kričiacej mamy, nech vypadneme z postele, že sme leniví, že jej treba pomôcť? No ja si už viem, dokonca aj to, keď celá rodina vstane až po mne, čiže okolo desiatej. Opakujem, že to bolo 24.12. Neviem či to ja žijem v divnej rodine, ale očakávala som, že všetci behajú v dome o 5am a búchajú s hrncami, vyvárajú, vypekajú, hľadajú veci čo sa rok nepoužívali, dozdobujú sa posledné detaily. Chyba, viditeľne tu to tak nefunguje. Znudene som boardovala na Grouse Mountaine, lebo počasie bolo celé zle, samé hmla, sneh o ničom. Po pár jazdách som si išla pozrieť rozprávku na 30 minút - Frosty the snowman (to, že tam okolo Vianočného obdobia dávali rozprávky bola najgeniálnejšia vec a zachránila ma už durhýkrát!), najedla sa a nejako sa odtackala domov. Vianočná nálada bola asi tak -70%. Chcela som každému koho stretnem popriať Merry Christmas, že nech si to nanútim, lenže zabudla som na to už pri východe z domu.

Očekovala som fb a tam správa, že pre mňa Danica príde o 6:15. Deň predtým som jej povedala, že by som rada išla do kostola, tak viditeľne to brala ako že idem. Začala som nestíhať, bežala som psrvaiť všetko čo mi bolo treba a zrazu v obyvačke vidím nejakých veľa divných ľudí. Možno nie divných, ale nových určite. Tak som sa zoznámila s ľuďmi ktorých si vôbec nepamätám ,ale isto by boli fajn. Zobrala nejaké dobroty (neviem kto to doniesol alebo ako sa to ocitlo na našom stole, ale bolo to dobré). Celkom som sa smiala, že teda riadne Štedrovečerná večera, keď to do seba hádžem dobreže nie za behu a vlastne večeriam sama a vôbec. Bolo to úplne mimo, celé. Po minulom trapase s oblečením na večeri mi bolo jasné, že toto nebude len tak a tak som rýchlo žehlila košeľu, zháňala 5 a 10 dolárovky. Koľko chaosu dokáže narobiť zmeniť 20 dolárovku by som nikdy neverila. Keď som nasadala do auta (po boji s dverami, ktoré sa automaticky zatvárajú a ja im to asi vždy kazím, lebo to proste nechápem a už mi odporúčajú sa toho nechytať) tak som si prvýkrát uvedomila, že vážne sú Vianoce.

Sedieť v kostole pri ľuďoch ktorých som videla prvýkrát (starí rodičia Danici) a s vedomosťou, že tam proste nie je rodina, fakt že vôbec, bolo divné. Necítila som sa trápne, vďaka obrovskej obrazovke s textami a so všetkým som mala prehľad čo sa deje. Každý sme mali v ruke sviečku, tichá noc sa spievala po nalgicky (nečakane) a aj po španielsky a nemecky jeden verš, detičky mali svetielkujúci zlatý program, pesničky boli pekné, kúsok z Charlieho Browna ma len potešil. Dobrotky čo nás potom čakali boli tiež fajn, hlavne sa mi ráta to, ako sa všetci môžu oficiálne vykecať po/pred a vďaka tomu sa nekecá toľko v kostole. Tam, som sa cítila mimo, nevedela som s kým sa baviť a tak, ale nebolo to až tak zlé. Pri nastupovaní do auta som bola pozvaná na večer ku nim domom (danicovcom). Tak som iba ostala pozerať, že však jasné že nie, že Vianoce sú pre rodinu a že nie. Lenže nemala som argument, čo idem robiť, kedže som ak tak rozmýšľala nad upratovaním izby (lebo ani do toho ma nikto nenútil, tak som si to ani neuvedomila, ako viem že na Štedrý večer by to bolo trápne, ale tak)

Čo sa dialo tam? Bolo jedlo, nie také aké som na Štedrý večer zvyknutá, ale bolo. Pekne sa pred jedlom pomodlili, čo mi predsa len vohnalo viac vianočného ducha. Hlavne už len fakt že ma uniesli (ako sa na tom strašne bavili :D) bol milý. Aj to, že hojdacie kreslo nechali voľné pre mňa, lebo minule som povedala, že sa mi strašne ráta. Presne také drevené, veľké, rozprávakové, kde sa hodí už len starý deduško bufkajúci fajku. Je celkom odvaha povedať niektorému zo starých rodičov (možno aj tomu skutočnému bufkajúcemu deduškovi), aby si tam nesadal, lebo tam sedí Alena. Dostala som pokyny aby som napísala, že sa zdržím a že domov ma odvezú. A tak som už počúvala ich konverzácie o ľuďoch, čo som nemala ani poňatie. Sem tam som prispela svojou troškou, ale bolo mi dobre. Viac ako to. Maximálna dobrosrdečnosť v tej rodine je. Celé to tam pôsobilo ako bez najmenšieho problému, plné lásky. Keby som nevedela nejaké zákulisné info, tak dokonca jeden člen rodiny by mi pripadal aj maximálne zlatý ^_^. Veľmi, veľmi a veľmi si vážim, čo pre mňa robia, aj keď asi to nejako extra najavo nedávam, okrem stotisíc rázy povedaného ďakujem.

Bola som tam do pol 11. Chcela som sa spýtať, že či ma neodvezú domov medzi tým stokrát, ale bolo mi to hlúpe. Odišli rodičia a tak som sa postavila, že idem aj ja. Predpokladám, že všetci na to čakali, akože nie neprajne, ale už by to bolo proste divné :D, a tak ma zázrakom (pri štýle jazdy ozaj zázrakom) bezpečne dopravil zlatý jedinec domov :D. Napchala som do ponožiek zopár sladkostí a zhodnotila, že na to ako zúfalo ten deň vyzeral, bol veľmi veľmi a veľmi pekný. Boli to, a aj sú, predsa Vianoce a viem, že je hlúpe, že úplné zbytočnosti ma dokážu natoľko ovplyvniť, že si ich až tak neužívam. Dobre viem, na čo by som sa mala tieto dni sústrediť. Ešte asi nie som dosť vyzretá na to, aby som ich prežila tak ako sa má. Možno tie budúce ja niekoho obohatím tak ako tá rodina mňa, možno tie budúce nebudem upriamovať pozornosť na náladu okolo mňa, ale na náladu vo mne, možno tie budúce budú také, po akých všetci skutočne túžime, len sa ich bojíme naplniť...

Lebo zas raz stretávam najlepších ľudí na mládeži

Začala by som asi game night, ktorá sa konala niekedy dávno. Čas spôsobil, že si nepamätám detaily, ale viem, že mi bolo super. Prišla som klasicky neskoro a hrala sa stoličková. Áno, presne tá superská hra, ktorú chcú so mnou hrať deti do 10 rokov a nikto iný. Tak sme na hudbu behali okolo stoličiek, okolo celého kostola, bežali, šprintovali, tancovali, spievali, snažili sa zmiasť súperov, sem tam podvádzali a bolo nám parádne. Nebola som ďaleko od víťazstva, ale predsa len sa nepodarilo. Úrovne hry boli rôzne, prešli sme aj do kadejakých uličiek, odoberalo sa veľa stoličiek a všetkých to premotivovane napĺňalo. hrali sme aj schovávačku, ktorá bola tiež super. Úplná tma, jeden sa schoval, ostatní sme ho hľadali. Mohol byť hocikde (veľa miestností, veľa záchodov, telocvičná, stoly, lavice, neskutočne veľa možností) a kto ho našiel mal sa k nemu pridať, na to isté miesto a čakať na ďalších. Nie, nenašla som ho/ich, ale pár ľuďom sa to podarilo. Ale bolo to úplne strašidelné. Nezvládli sme chodiť samostatne, vždy sme boli aspoň traja v skupinke, lebo koniec. Keď sme si boli istí, že je niekto v jedných WCkách, kde nebolo asi že bodka svetla a nemali sme poňatie, kto, kde a čo, niekto drží dvere, že dnuka ísť nemôžete, z druhého wcka zas samosplachovací záchod (týpek si preliezaval z jedného do druhého) alebo len tak vám niekto olizne ruku keď sa snažíte zistiť či je to osoba, ktorú hľadáme. Prešli sme na hru Gordon, kde som v polke pochopila čo sa vlastne deje, ale bavilo ma to. Hľadali sme časti z lampáša, ktorým sme mali zabiť niekoho (neviem či to bol akože ten Gordon, detaily vyfučali). Ten niekto (teda dvaja boli ) nás zamrazil dotykom, ale mali sme doktorov, ktorí nás zachraňovali. Zabudla som povedať, že sme hrali v úplnej tme, ale že úplnej. Sem tam bolo svetlo z nápisu únikového východu. Tak sme sa plazili, čumeli, skrývali, nedýchali, bežali, hľadali po smetiakoch, jačali na doktora aby (ne)prišiel. Všetci sme takmer umierali od únavy, ale bolo to strašne super! Nájsť časti lampášov by sa nám asi nepodarilo bez rád ľudí, ktorí to skrývali. Strávili sme s týmito tromi hrami hodiny!

Začali organizovať aj homework club, tak som si povedala, že možno tam budem produktívna. Moc som nebola, ale bolo mi fajn, keď sme papali cookies, čokoládky, pili Sturbucksík alebo len tak spoločne zúflai nad nejakými vecami. Vždy sme sa nsažili jeden druhému pomôcť a konečne som mala pocit kolektívnosti (v škole kamarátov čo sa týka úloh asi nikto nepozná, všetci niečo očakávajú za "doučko" čiže obyčajné vysvetlenie jednej veci; ešte že mi to netreba). Kedže tam bola vždy aj osoba, ktorá má na 4 hodinách rovnakého učiteľa (tri z toho máme spolu), teda Danica, tak sme si pekne veci vysvetľovali. esej z angliny mi zas opravoval Chavier, ktorý mi našiel asi stotisíc chýb a poriadne sa rehotal celý čas (zákerak potvorácky, je strašný jazykový perfekcionista. Ostatní ak nechápu vždy len kyvkajú a tvária sa, že vedia o čom točím, že všetko fajn. On sa začne len rehliť, že asi používaš zlé slovo, hahaha, toto by sme v živote takto nepovedali, hahaha. Ale cením si jeho vytáčajúcu úprimnosť, aj ostatní na mládeži to od neho chytajú, asi začíname mať vážne bližšie vzťahy). No tak moja esej skončila ako červená machuľa, kedže podčiarkoval aj to čo sa mu nepáčilo a aj to čo sa mu páčilo, ale cením si to. Konečne tu po ignorovaní mojich gramatických chýb niekto začal vnímať.

Organizovali aj potluck (ak sa to tak teda píše, ale ja sa idem tváriť že áno). Teda nevedela som moc o čo ide, okrem toho že treba doniesť nejakú mňamku a potom sa to bude sharovať. Tak som doniesla úbohý balíček lupienkov a gigantickú Milku, prišla som neskoro, zas sa moja baby-sitterka (Danica, fakt sa tak chúďa musí cítiť, ale je super) o mňa postarala, našla mi miesto, tanier, príbor všetko. Spokojne som vyberala z množstva jedla, spokojne som papala skvelé jedlo (najlepšie aké som tu zatiaľ mala), dala si 5 koláčikov ako dzertík, počúvala vianočný koncert a cítila sa vianočne ako vianočka. To, že som sa tam zase strápnila tým, že som prišla v rifliach a adidas tričku pričom ostatní mali šaty, obleky, účesy a srandy neviem či stojí za zmienku. Bolo ako bolo, cítila som sa trápne, ale tak otočiť by sa bolo už asi trápne tiež. Dúfam, že z toho nebude veľa fotiek minimálne. Pri vystupovaní maličkých detičiek a pri nejakom superksom sóle mi aj slzičky sa objavili v očiach, že mi chýbajú všetci moji. Vydržala som to statočne a po nejakej dobe som sa postavila a išla na záchod sa citovo upokojiť. Nejak všetci z mládže sa začali hýbať a presunuli sme sa k autám. Prečo? Lebo hurá obzerať najlepšie vianočné výzdoby domov v Surrey. Mali sme na plnáe 6. Už pri prvom sme si mysleli, že nič lepšie nebude. Soby životnej veľkosti, Santovia, snehuliaci (trasúci sa od zimy), neskutočné množstvo svetielok plánovaných počítačom, niekde mali aj pesničky ktoré hrali a svetielka blikali podľa toho. Bolo to proste cool! Jansé, že k tomu patrilo šialené šoférovanie, jačanie, tancovanie, spievanie. Bolo neksoro večer, stred týždňa, neotovrila som ešte nič na testy na ďalší deň, ale ešte sme sa zastavili v Sturbucske. Len sa vycikať, niektorí aj na kávičku. Z toho sme sa ale valili do hlavnej destinácie, Menchie's - frozen youghurt. Teda podľa mňa len zmrzlina, ale mňam. Super zaujímavé príchute, najprv môžeš kúsok okoštovať a až potom si vyberieš ktorú chceš, sám si načapuješ a ideš si tam nakydať sladkosti - čokoládové, ovocné, sladké ,slané, no kopec čoho len chceš. odvážiš a zaplatíš, no okej, bolo to niečo cez 6 dolárov, ale užila som si a bolo to veľa! Fakt som sa napučila z tej zmrzliny že dosť. Teda odmietla som, aby smi to zaplatili, lebo ich poznám pár mesiacov a robia všetci pre mňa viac ako dosť, nebudú za mňa platiť.

Bola som pozvaná na ďalší potluck (odstup jeden týždeň) u Danici. Pozvaných 30 ľudí, skoro som odpadla na fb keď som to uvidela. Prišla som zo snowaboardovačky a mala som asi pol hodinu na večeru, sprchu, spravenie kávy (čo som zmenila na čaj kvôli rýchlosti, nevedela som nájsť kávu) ,zistenie spoju, adresy, zabalenie darčeka (lupa a delfínia záložka, kedže to mala byť forma vtipu). Zvládla som to, nechápem doteraz ako. Bus išiel o 5 minút skôr, ale bola som na to pripravená. Pred nasadnutím do druhého busu som si kúpila gingerbread latté v Buckse, lebo som bola v stave "ak nebudem mať kávu umrem od únavy". Všekto bolo vypočítané, aby som tam prišla asi 5 minút pred začiatkom, keby.. teraz nastáva to keby... keby som hodinu neblúdila po okolí a nehľadala jej dom. Hodinu. Presne. Ešte mi aj tá káva vychladla. To že sa topil sneh, nohy som mala mokré, na čísla domov som ledva videla ma ale moc neštvalo. Bola som v pohode, mala som večeru, mala som kávu, mala som energiu ako takú. Už som si povedala, že ak do 20 minút nič tak to vzdávam a volám host otcovi. jej číslo som nemala (a stále nemám). Nabudúce budem vedieť že ak je ulica 130 tak 130 A je niečo kúsok vedľa ku ktorému sa ťažko dostáva. Teda ani neviem ale ocitla som sa pri správnom dome, najšťastnejšia na svete asi. Ja som sa aj spýtala ľudí, že kotrým smerom, troch. jeden povedal doprava, druhý doľava a a tretí že nevie vôbec. No díky. Ale teda o ôsmej som stála pred domom a už som s chystala hodiť guľu do okna, keď po zvonci najprv neotvárali. Doniesla som keksy a syr ako mi bolo poradené. Bolo tam zopár ľudí, 10 alebo tak. Hrali nejakú hru, ktorú som ešte nehrala, ale vyzerali do toho úplne moc zažratý, pomodlili sme sa, dali si niečo na prehryznutie, presunuli sme sa, pokecali sme, hrali sme inú hru, vymenili sme si darčeky (teda tak rôzne, náhodne. Skončila som s maskou tou "plesovou", ktorú jasné, že asi nikdy nepoužijem. Dali sme si horúce čaje, čokolády, kávy, hrali ďalšiu hru a neviem ako, iba mi zvonil mobil (ktorý mi tu nikdy nezvoní). Zistila som, že už na mňa host otec čaká a s smutne som sa postavila a išla domov. Stále ho obviňujem, že nečakal na moju smsku, veď bolo len 11. Síce som vďačná, že som konečne nemusela otravovať Danicinu rodinu, ani taxík a busom som bola celkom dosť vystresovaná ísť (predsa len už je to dlho hrôzostrašne komentované Surrey). Dala som Danice Slovakia tričko, nech si pri hraní volejbalu spomenie na jej volejbalovú protihráčku (zvyčajne) a fakt som bežala, nech nikto nie je nervózny.

Takmer som zabudla spomenúť mall crawl, čo bolo úplne peckovské. Na miesto činu sme boli dovezení, rozdelili sme sa do skupiniek po dvoch a troch ľuďoch a s papierom a perom v ruke sme boli vyslaní. V obchode boli ľudia (vedúci na mládeži) oblečený nejak tématicky/farebne a my sme ich mali nájsť a dostať od nich podpis. Nákupné centrum bolo veľké, dvojposchodové, ale veľké. hľadali sme 11 ľudí (pridali sa k nám aj ľudia z inej mládeže). A tak som behala s Danicou a ešte nejakou osobou, ktorá bola fajn, ale už ju predpokladám že v živote nestretne (bola tu na "dovolenke" lebo kedysi tu bývala, ale odsťahovali sa a teraz je niekde ďalekoooo). Celkom sme sa narehrili pri naháňaní farebných ľudí. Bolo vážne divné vidieť niekoho v mordých rifliach, modrých topánkach, modrom tričko a modrom svetre. Ak nerátam businessmana, potom  zopár fanúšikov nejakých tímov (lebo tí sú tu bežní) a ešte nejakých postáv, ktoré som stále nepochopila čo boli zač. Tak sme za nimi bežali, naháňali ich, niektorí boli nechutne dobre skrytí. Strávili sme hľadaním neviem koľko ale dlho, na dohodnutom mieste sme smutne zistili, že sme nevyhrali. Chýbal nám jeden človek, ktorého sme stretli, ale vo vnútri obchodu a tam sa podpisy dávať nemohli, a nejako sme zabudli čakať kým vyjde. Našťastie sme nenabehli za náhodnými okoloidúcimi či sú "Big Brown turd" narozdiel od inej skupinky, ktorá si to s týmito slovami namierila k nejakému černochovi. No ak toto nie je awkward tak už neviem čo. My sme sa len rehotali ako sme počuli že hľadajú všetci Čiernu pani. Tých bolo v obchode totižto asi milión, ale my sme vedeli koho hľadáme, takže sme netrapošili. Boli sme zničené, z behania, naháňania (nachodili sme kilometre), z kriku predavačov nech nebežíme (no dobre, nekričali moc, väčšinou sme boli len v chodbách, nie vo vnútri obchodu), boli sme smädné, ale nemali sme čas na pitie. Zakončila som to kanadskou zmrzlinou s oreo kúskami a bola dobrá, názov neviem, ale mňam. Predavač ju musí dať "dole hlavou" ako dôkaz že je fakt kvalitná a nepadne, nepohne sa. Bola som za atrakciu keď som im povedala, že som tu ešte nemala (akože ten druh zmrzliny, konkrétne ten) a pripadal,a som si ako zvieratko v zoo, keď všetci čakali na moju nadšenú reakciu zo zrmzliny. Aj keď som pokukovala po poutine, nabudúce.

Bolo mi krásne, tí ľudia boli skvelí. Tešila som z toho, ako sa dokážeme všetci tešiť z úplných hlúposti. Aj keď ich stretávam väčšinou len raz za týždeň, aj tak máme lepší vzťah ako so spolužiakmi. Presne si pamätám, ako som pred 3 mesiacmi hovorila hipisáckej farárke, že vďaka mládeži som našla skvelých ľudí. Ona prikývla, že chápe, že Ježiš otvára srdcia a že dúfa, že aj tu budem mať s mládežou dobré skúsenosti. A viditeľne mám, tie najlepšie :)

Whistler

Tak som si splnila zas jeden z mojich snov. Nejako pri Kanade bol Whistler vždy prvou vecou čo mi napadlo. Tak som teda ráno vstávala niečo po 4tej, aby som všetko stihla. Z nejakého neznámeho dôvodu sa tu takmer vždy zobudím tak hodinku pred budíkom (teda o tretej v ten deň), pozriem na hodiny, zaspím, vypnem budík, spím dlhšie ako by som mala. Ráno som to ale nejako zvládla, asi som bola celá nedočkavá, dala si raňajky, všetkých pobudila, aj keď som sa naozaj snažila byť ako mýšatko. Večer som si všetko poukladala na kopu a aj tak som ráno stresovala. Cítila som sa ako snowboardový/lyžiarsky amatér. Ťukala som kód na garáži s nechutným  pocitom v žalúdku, že som isto niečo zabudla, z tých ich super termohrnčeku sa mi vylieval čaj, ale už som odhodlane bežala pred školu.

Cestou tam sme mali nariadené spať, našťastie to po pár razoch pochopili všetci a tak som sa nechala unášať polospánkom. Bol by to aj spánok, keby teda som si skoro nedolámala krku, neznášam autobusy. Mali sme lístky v ruke, povedali nám kedy prísť a my sme išli. Kebyže veľmi chcem, ani inštruktora mať nemusím, proste len tak sme sa mohli motkať, len aby sme prišli na čas. Boli tam nastavení inštruktori, decká sa delili podľa toho ako hodnotia svoje schopnosti. Ja som si dala že intermediate, lebo však potom bol advanced/expert a to mi prišlo moc. Po jazde mi inštruktorka povedala, že musím ísť vyššie, že tu by som zomrela nudou. Tak som teda cez obednú prestávočku po prestavení si viazania a ešte nezjedenia obedíku vyrážala s druhou skupinou ľudí (5 až 8 ľudí bolo v každej skupine, čo bola paráda, kedže sme všetci sa mohli sledovať, oni sa nám mohli venovať). Prvá skupina mi osobnostne prirástla k srdcu, boli tam ľudia z inej školy, nejakí mladší z mojej školy, ale boli riadne fajn. Druhá skupina v tomto smere tak super nebola, ale teda čo sa jázd týka.. uf..

Nechcela som ísť do "expertov" že však nechcem ísť do parku a tak, no jasné, nešli sme do parku. Iba sme asi celý čas boli v lese, brodili sa snehom (ktorý tam nebol, ale on inštruktor ho vždy našiel množstvo). Celý čas som si predstavovala, ako asi bude vyzerať moja dolámaná chrbtica a kývala hlavou, že tak toto teda nie, že ja nechcem zomrieť vo Whistleri. Tak sa na mne teda bavil inšt., že len nech pekne idem. Dal mi super rady, ktoré ma teda vedeli aj povzbudiť: "Nekukaj na strom, lebo potom do neho pôjdeš. To je dôvod, prečo ľudia vo Whistleri a aj inde tak často zomierajú na svahu. Pozeraj tam kde chceš ísť. Nechoď blízko okolo stromu, lebo to tam ísce tiež vyzerá zasnežené, ale je tam jama, zaboríš sa do nej, vletíš do stromu a dolámeš si krk." keď som zúfalo pozerala ako došľaka zísť z takého toho vééľkeho schodu (nechcem povedať že útesu, ale hádam sa chápeme), tak mi len tak btw oznámil "No ak pôjdeš doprava sú tam skaly, ak doľava, aj tam sú, tak choď len rovno." Na otázku ako mám potom zabrzdiť mi tresol "to je jedno pokiaľ neskončíš v strome". :D

Kedže to tu všetko môžem hodnotiť, som živá a zdravá, moja snowboardová sklznica utŕžila vážne zranenia, ale hlavne že ja som celá. Jasné, bola to sranda, bolo to super, ale skoro som plakala ako ma nohy boleli. Keď som si dala snowabord z nôh, nedokázala som chodiť. Magori to boli, magori!! V ten deň (7.12) sa otvárala nová lanovka na Whistleri, meno si nepamätám, ale určite to bude pre mňa pamätný deň. Mali sme aj také srandičky, aby nás mohli nájsť keby niečo (čo bolo pri tomto konkrétnom týpkovi dosť možné) a ževraj niekde na nete je stránka, kde sa naťuká kód, dátum a uvidíme kde sme boli. Nejak som ešte nevygooglila kde, ale teším sa to uvidieť neskutočne moc!

Aké boli zjazdovky? Moc som ich teda neprecítila priznám sa. Bol to umelý sneh, ale nebol to ľad, nebolo to zas tvrdé, ja ani neviem. Ak sme boli na zjazdovkách, tak to len tak ku krajom, kde nikto takmer nechodil, takže tam to bolo asi iné. Lanovky sú sedačkové, kabínkové, sem tam sa ňou chodí oficiálne dole, veď ako v takých poriadnych lyžiarskych strediskách. Neboli nejak vymakané, ani tá nová nebola nič spešl, aj keď boli asi dosť rýchle, teda tak akurát. Rátalo sa mi, že všetci zamestnanci, vlekári, predavač no všetci mali menovky aby ste sa ich mohli spýtať: "Hey Jimmy, What's up? How are u doing today?"
Bufet vyzeral dobre, mali tam burgre, hranolky, poutine (čo som teraz vygooglila že sú to  hranolky na kanadský spôsob a ešte som to nejedla :/) wrapy, noodles polievky (to som videla ostatným) a nabudúce si niečo dám!

Svietilo sluníčko, bolo chladno, niečo okolo -25 ale tak neskôr asi teplejšie. Cestou domov sme poza hory mali krásny západ Slnka, pozerali sme Star Wars, podriemkavali, jedli (dali nám čokoládové mlieko, mňam!) a všetci sme sa tešili, že sme mali za sebou krásny deň. No dobre, niektorí pomenej kvôli inštruktorom, mne to trochu kazili kŕče v nohách a neschopnosť sa hýbať, ale celé to bolo super :). Oveľa lepšie ako keď sama sockárčim na Grouse.

Nemôžem uveriť tomu, že už sú Viancoe tak neskutočne blízko. (Stresy, stresy)

Pozastavenie nad maličkosťami, kotré sa postarali o krásne krásny deň

V nedeľu mi zúfalo zvonil budík, odmietala som čo i len rukou pohnúť a presunúť to na neskôr, nech nehučí toľko. Samozrejme otrasný zvuk budíka sa dlho nedal ignorovať a tak som ho už úspešne presúvala, úspešne vypla a úspešne zaspala. bola nedeľa, mala som na to právo, ale vlastne nemala. keď som sa zobudila, už som mala sedieť v buse prichystaná na snowboardovačku na môj druhý kanadský domov - Grouse Mountain. Zúfalo som ráno sa snažila stihnúť ďalší možný stihnuteľný bus, lenže to by som nemohla zabudnúť papier na vydanie sezónneho pasu. Počkať, to som ešte nedodala, že po sobote na Whistleri (o tom inokedy) som mala ráno tri kŕče v lýtku a jeden v chodidle. Po špritne na zástavku som teda šprintovala domov zobrať papier stihnúť neskorší stihnuteľný bus, už úspešne. Riadne som bola na seba naštvaná, veď klasička, už som si hovorila najhoršie scanáre, čakanie na prestupy, na to že mi ten pass nevydajú, lebo tam nemám podpis "svedka". Viete čo? Vôbec to tak zlé nebolo. Teda bolo to celé nejako moc fajn.

V skytraine som mala miesto na sedenie, no koľká radosť. V polovičke cesty prišla postaršia tetuška a nemala miesto, tak som jej hrdinsky uvolnila miesto. Teda necítila som sa hrdinsky, spravila som to ani neviem ako, vyskočila som zo svojho miesta a bola zhrozená zo seba, že som si ju nevšimla. Žeby sa zo mňa stával lepší človek? To by bolo superské. Pekne sa mi poďakovala, usmiala a ja som to úplne brala, že veď teta, jasné, čo tu toto, však si ma mohla poklepkať po pleci, nech ti uvoľním. Keď som sa tak na ňu sediacu pozerala, bola som spokojná, boli sme obidve usmiate a bolo to tak ako malo. Toto uvoľňovanie miesta ma nikdy nejak nebralo, ale prichádzam na to, že tu som to začala robiť len tak, lebo chcem.

V lanovke na Grouse som spokojne pozerala na cencúle, že robia deťom radosť aspoň na horách, keď pri domoch ich nikdy nevideli. V strede cesty (6 minútovej) začalo snežiť! To bola radosť! Všetky detičky začali pískať, jačať, kričať a tešiť sa.. a ja s nimi samozrejme. Boli to síce pidi midi vločky, ale aj tak to, že stromy vyzerali kúsoček poprášené ma tak zošťastnilo že až.

Zapínam si na zjazdovke viazanie, nikto predo mnou, nikto za mnou. idem dole, valím sa a stále nikto. Teda okrem záchranára, čo tam stojí keby čosi. Len ja a môj miláčik, môj snowboardík. DOKONALOSŤ! Tou jazdou som si pripomenula,. prečo som začala snowaboardovanie milovať, tú geniálnu voľnosť a neobmedzenosť. Ešte aj teraz keď o tom rozmýšľam tak prežívam maximálnu eufóriu. 

Bola otvorená aj zjazdovka, na ktorej som ešte nebola, tak som prežíval ďalší neskutočný nával šťastia. Zjazdovka bola dlhá, široká, nenáročná, takže som mohla skúšať hlúpostičky, čo viac som si mohla priať?

(Ne)zaslúžila som si oddych, ale už som aj tak otvárala dvere na odpočinkovej destinácii. Tam ma čakala guča ľudí, ktorí pozerali na spievajúcu inú guču ľudí. teda moc som im nerozumela o čom spievajú, ale bolo to niečo vianočné, gospelové a znelo to pekne. Bolo to uvolnené, veselé, bolo vidno že ich to baví, že sa tešia, ľudia sa bavili tiež. Tak som si stále, usmievala, kyvkala hlavou, dupkala nohami a tlieskala. Stále som pri obrovskom vianočnom stromčeku a maximálne som si uvedomovala čarokrásnu vianočnú náladu. Bolo tam okolo nás to vianočné šťastie, vianočná radosť, vianočná atmosféra, bolo tam to, prečo sú vianočné tak úžasné.

Sadla som si k tete, ktorá pri stole sedela sama. Bola neskutočne milá, kórejčanka, nerozumela som jej všetko, ale stačilo mi to na to, aby sa znáš stali aspoň na hodinku veľké kamošky. Jej rodinka- syn, dcéra a manžel lyžovali, ona nemá rada zimu, tak tam len čítala a viditeľne chcela komunikovať. Tak sme sa parádniacky porozprávali o tom čo koho baví, kde bývame, o angličtine, o univerzitách a o kopec vecí. Nejak keď sa ma pýtala čo idem robiť cez prázdniny som tušila, že sa ma chystá niekde pozvať a tak aj pozvala. Že keď pôjdu lyžovať na iný kopec (na ktorý som spomenula, že chcem ísť), že ma môžu zobrať ak dôjdem do jej oblasti. Na Slovensku by som sa asi postavila a odišla a mala pocit, že sa rozprávam s niekým padnutým mimo našej slnečnej sústavy. Tu som sa usmiala (typická opatrnosť vo mne ostala) a moc nereagovala, aj keď som nebola naozaj prekvapená. Veď už som si mohla zvyknúť, že ľudia sú tu extrémne zlatí. Aj tak sme si vymenili čísla a verím, že sa mi ozve. Teda okrem tej sms-ky včerajšiej, na ktorú som ale neodpísala, lebo čo ja viem, napísala, že keď tam pôjdu tak napíše. A že ak ja pôjdem do ich oblasti, nech napíšem. Vravím, úplne kamošky. Išla by som s nimi, prečo nie, sú to zlatá rodinka (stretla som jej manžela a dcérku), ktorá mi nezje čokoládu (nechutila im višňová Figaro, že majú radi len nutrične bohaté jedlá. Nad tým som ale oči vypúlila kvalitne). 

Pri rozprávaní alebo len keď tak odbehla som písala text na pár pohľadníc (teda je ich veľa a to nie sú vôbec všetky, ktoré by som chcela poslať). Celý ten príjemný pokojný vianočný ošiaľ ma napĺňal takou tou podivnou náladou, že som sem tam aj slzičku pustila, ako som písala všetky tie veci. Nie som homesick, všetko je super, ale asi si tu viac začínam uvedmovať niektoré hodnoty, ktoré som doteraz ignorovala. Už sa teším ako si budem po škole kávičkovať so starkou a ako si budem ešte viac užívať rodinné "párty" ako si užívam.

Pri ceste domov autobusár zastal pred jedným domom kedže ako povedal: Ešte nikdy nevidel viac vysvietený dom počas jeho života. No zas som mala úsmev na tvári, lebo to bolo milé. Nevravím, že tá výzdoba bola ultra pekná, ale bolo pekné, ako sa nenáhlil, ako sa obzeral okolo seba a ako sme všetci vykrútili hlavy, už len kvôli takej svietiacej "maličkosti".

Doma ma čakal len facebook, ktorý mi rozjasnil tvár ako málokedy, keď sa mi tam zjavila fotka dredu, teda fotka hlavy s dredami - jeden z mojich potencionálnych budúcich manželov. Koľká radosť! :D

Cítila som Vianoce všade okolo. Nie len Vianoce, ale toho, kto ku nám prišiel pred 2000 rokmi. Všetko tieto kúsočky, čarovné okamihy, ma prinútili zastaviť sa, zamyslieť a poďakovať za všetko čo mám.

-keep Christ in CHRISTmas

Tešičkosti

Snažím sa tešiť z maličkostí. Síce ide mi to tu ťažšie. Som síce za všetko vďačná, ale nedokážem tu veci tak prežívať. Asi nemám s kým zdieľať tú obrovskú radosť alebo čo. Dokonca ešte ani vianočnú náladu nemám, jak keď máme postavený pekný stromček (na ktorom je kopec malých plyšákov, čo vidím prvý krát a je to moc rozkošné). Pod stromčekom sa už vyskytujú darčeky od Alyssy, všade hrajú vianočné pesničky a tento týždeň asi zájdem aj na nejaké vianočné trhy. Viem že každý deň sa stane niečo super a pekné a snažím si to zapamätať, ale nejde mi to moc. za celý ten čas tu sa stalo toho mnoho čo mi vyčarilo úsmev na tvári, ale mám pocit, že keď prídem domov, nebudem mať o čom rozprávať, aj keď vlastne sú to úžasné udalosti.

Myslím na milučekého psíka, na ktorého som sa vo Vancouveri usmievala a on sa s takou láskou a žiadosťou na mňa pozeral, že som ho jednoducho musela pohladkať. Neviem ani opísať ako to z neho žiarilo, ale fakt som asi nikdy nevidela, že by niekto po niečom tak túžil, ako ten psík po pohladkaní. A pritom bolo na ňom vidno, že sa o neho pekne starajú, mal tam svojho pána, ktorý telefonoval, ale jednoducho mi psíček asi chcel spríjemniť deň. Úplne ho tam triaslo (ale nie tak škaredo) čo tak by sa ku mne vrhol, moje krásne. Tak som ku nemu prišla, lebo som neodolala (snažím sa tu nehladkať každé zvieracie stvorenie) a to ako sa krásne tváril, ako krásne vyskočil, ako hne´d po výskoku si ľahol na chrbátik a chcel aby som ho hladkala, bolo to krásne, rozkošné a úžasné. Je mi jasné, že niektorí toto moje rozplývanie považujú za úplne mimo, ale v tom psíčatku bolo niečo, niečo extra, bola v ňom radosť a láska a nadšenie a všetko pozitívne.

Teším sa s každého úsmevu ktorý dostanem za to, že vrátim nájdený mobil. Teším sa ako som dvom postarším tetám uvidela slzičky v očiach, keď som im doniesla kľúče, že aha čo som našla. Pre mňa to boli síce kľúče, ale pre nich asi čosi viac. Vyrušila som ich počas telefonátu a vysvetľovaní kde, kedy ich mali naposledy. Pritom boli pár metrov od ich domu. Jedna teta nemala ani slová, len otvorené ústa, dala telefón od ucha a zobrala kľúče ako levíčatko v tej ukazovacej scéne z Levieho Kráľa. Teším sa s každej vety ktorú mi tu neznámi povedia bez toho aby som sa spýtala, za každú pomoc, ktorú mi ľudia dajú. Teším sa z toho ako sa všetci tešíme na rannom worshipe, aj keď sme tam traja.

Teším sa aj zo školy, z každej veci ktorej chápem, z každého testu ktorý až tak nepokašlem. Teda mala by som sa tešiť, ale to je len v pohode. Teším sa ale z toho, keď mi učiteľ povie, aby som si nemenila predmet, že ja na to mám, že som dobrá žiačka a že vážne vidno že sa snažím. Možno sú to keci, ale potešia ma, povzbudia, a aj keď som už dva razy nad tým najserióznejšie uvažovala (a zas uvažujem po videní nového projektu) tak ma dokopali zmeniť názor a radšej skúsiť premôcť seba. Teším sa ako som počula že ma učiteľ zo social studies chválil o mojom politickom prejave. Nie že by som mala poňatie, čo som teda hovorila, ale vysvetľoval koordinátorke aká som bola do toho "zažratá". Snažila som sa tak vyzerať, tak ma teší, že to ocenil, aj keď pravda to nebola. Teší ma každá veta na moju angličtinu, keď počujem že je dosť dobrá, že môj trápny prízvuk nie je trápny ale milý.

Teším sa, ale navonok to tak nevyzerá. Vo vnútri sa teším, ale aj tak sa neteším tak 100%. Asi mám po tých veciach dobrý pocit, ale nedokážem si to veľmi zachovať. Dúfam, že nestarnem.

Prvá lyžovačka na Grouse Mounatin

Ešte niekedy v novembri (teda pred dvomi týždňami) som sa odhodlane vybrala na Grouse. Na stránke mali napísané, že sú otvorené nejaké dve sedačky, tak že pôjdem vyskúšať. Zistila som si cenové info, busy a srandičky. Rán osom celá natešená síce zmeškala prvý bus, ale aj tak som tam prišla pomerne skoro. Cesta trvá asi tak 2 hodiny so všetkými prestupmi a s ako takým šťastím. S maximálnym šťastím to môže byť hodinu a pol. Aj keď som v dopravných prostriedkoch (preplnených, nechápem stále prečo, v sobotu to až tak zlé nebýva) skoro ublížila ľuďom lebo všetci mi zavadzali, našťastie sa nič nestalo. Ale proste ja nechápem, prečo mi neuvolnia, keď mám so sebou asi sto vecí a viditeľne je to nepohodlné, teda asi viem prečo, ale aj tak by mohli.

Niekde som zazrela aj s človeka s boardom/lyžami, už si nepamätám, ale išiel niekde inde. pred autobusom som si pokecala s nejakým típkom z Mexika čo len tak o sebe začal kecať, ako sem prišiel sa zdokonaliť v angličtine a tak. Neviem, či sa prihováral každému, ale každopádne to bolo milé. V poslednom buse sme boli našťastie len asi piati, tak som sa mohla pokojne rozvaľovať. nenápadne som čekovala ostatných a keď som videla že jeden chalan (asi tak 15-17, nie nebol pekný) začal všetko chystať, tak o chvíľu som si začala aj ja. Mala som poctivo pripravené oblečko do zlého počasia, kedže tu na zimu von zvyknutá nie som (tú v dome nerátam) a bolo mi zbytočné. Bolo tam asi neviem koľko ale veľa stupňov, taká tá jarná lyžovačka. vybavila som si ski pass, že mi treba podpis od rodiča, ale predsa mi to dali, že nech odnesiem nabudúce. Nerobia scénky, zlatí, všetko je ako má. A už som pekne čakala na kabínku ktorá nás nadšencov vyviezla hore. Niektorých len na korčuľovanie, niekotrých na prechádzku, niektorých na prvá jazdy. Bolo super počúvať akí sú všetci vytešení, ako všetci hodnotia, že to skoro zabudli, že je to úžasný pocit po tak dlhej dobe zas stáť na doske/lyžiach.

Odhodlane som si pripájala lístok a zlomila takú tú pripínaciu vec. Poznám sa a tak som si zobrala dve, lebo hneď na prvý pohľad mi bolo jasné, že netuším čo s tým. Po neúspešnom prvom pokuse som poprosila "vlekárku" s ktorou sme aj pár slov prehodili, ani ona nevedela ako, ale nejako sme to dokázali. Snažila som sa napackať na svoje chrániče na zápästia. Neskutočný boj, kŕče v rukách z toho. Skackala som tam, hrýzla rukavice a stále nič. Po veľa minútach sa mi to podarilo, ale to už mi bolo jasné, že sa obohatím o nové rukavice (Burtonky, čo vyzerali schopne a teším sa z nich). Konečne som si šťastne zapínala viazanie a cítila sa ako nejaké batoľa čo sa snaží spraviť prvé kroky. Potom som si nadala, že však čo trapoším, že jazdiť viem a už to bolo v pohodke. Boli otvorené len dve lanovky, ako som spomínala a jedna trať úplne nič. Somárska lúčka v jasenskej, toršku dlhšia možno. Vlastne celkom mi to stačilo, aj dĺžkou a aj náročnosťou, som na tom zle. Druhá nebola nič extra, bolo to dosť úzke a vymýšľať sa tam toho veľa nedalo. Nevládala som, veď klasika a vždy som si dala v polovičke prestávku. Na tej trati boli týpci, teda záchranári, keby čosi a dosť ma to fascinovala ako to chceli mať všetko pod kontrolou. (Keď som nedávno prečítala toto http://globalnews.ca/news/1000442/teen-snowboarder-found-dead-on-grouse-mountain/ tak som pochopila aj prečo, aj keď teda asi nepomohli, som si si stá, že veľa krát pomohli). Prvé jazdy tam teda ešte neboli, a závany, alebo teda presnejšie oblaky trávičky sa všade okolo vznášali. Rýchlo to tí ľudkovia dokázali začmudiť.

Aký bol sneh? Nič moc. Nebolo to zlé, asi lepšie m ako väčšina krát u nás, ale aj tak. Nebolo snehu veľa, na niektorých miestach trčali kamienky a ja som plakala za sklznicou. Nekontrolovala som to nejak extrémne, ale myslím, že to nakoniec až tak zlé nebolo. Nebolo to zľadovatené, ale bolo to pomerne tvrdé, no počas dňa pri tých sto stupňoch to začalo meknúť. Našťastie nie až tak moc, takže sa aspoň padalo ako tak príjemne. (Nepadala som veľa). Nohy ma boleli, cítila som sa neschopná, keď som videla že asi každý si tam chodil do parku, ja som ledva zvládala trápnu otočku. Zaslúžila som si oddych, zjedla som neviem koľko ale veľa hnedých cukrov (tak čo keď sa tam celý čas na mňa usmievali), spapkala som čo som si pripravila, pozerala krásny výhľad na Vancouver, potom zaliezla dnuka a trošku pofejsbúčikovala. Všetko bolo v pohode, teda až na to že som už zo seba vyzliekla okrem šuštiakov a vetrovky všetko a stále bolo teplo. Viem, som nevďačná, ale to bolo neskutočné teplo, ľudia tam boardovali v tričkách s krátkym rukávom, ale neviem čo robili keď padli o.O. Domov som išla pomerne skoro, aj tak som bola vyšťavená, mala som ešte Sturbucks míting s osôbkou z mládeže. Aj keď sa moc nebavíme, odhodlala som sa jej napísať a úplne rada šla, zlatá :).

Tak som zažila ako outsider sama svoju prvú snowaboardovačku v Kanade, na kopci, na ktorý za rok vyjde najväčší počet ľudí (vraj). Enjoyla som si to, lenže keby som mala pri sebe niekoho, niekoho takého ako som zvyknutá, tak by to bolo milión tisíc krát lepšie.

Zajtra sa teším na maximálne teplotu -12 vo Whistleri. Áno! Whistler, už zajtra! :) (Chcem sa tváriť strašne excited, ale zatiaľ sa tak moc necítim :/)

Remembrance day, parené buchty

Viditeľne som nejak s príspevkami zaspala, ale jednoducho nie je čas. teda ono čas by bol, keby ja som ho vedela správne využívať. Bohužiaľ tu častejšie čumím na facebook, pozerám zbytočné články, čítam fóra a úplne zabíjam drahocenný čas. Potom plačem, ako rýchlo to tu ide. Ale idem k veci.

Úplne niekedy dávno, 11.11 presnejšie, sme mali remembrance day. To že všade rozdávali maky a že heslom bolo "lest we forget" som postrehla, ale nejako ma to neuchvacovalo. V škole sme mali assembly a tak som očakávala svetovú nudu, ale však že aspoň budeme mať kratšiu jednu hodinu. Každý musel mať pripnutý mak a ešte to pred vstupom na assembly kontrolovali ako keby náš život od toho závisel mi stále príde divné. To že všetci zdôrazňovali veľmi otravne, že nech prispejeme minimálne 2 doláre na "pokrytie" maku ma tiež moc nebavilo. Ale viete čo? Assembly bolo super. Fakt super, bolo to úplne krásne. Viem, že tam nešlo o to, ako to vyzerá, teda nemalo tam ísť o to, ale asi som bezcitná potvora a mňa to tam očarilo. Nevravím, že som nemala kúsok slzičky keď tam vojak rozprával o tom čo a ako, nie že by som sa nad tým nezamyslela, ale asi som sa zamyslela práve pre to, akou formou to bolo spravené. Študenti spravili niečo medzi divadelným, tanečným a speváckym vystúpením, ale muzikál to stále nebol. Boli tam nejaké prejavy, hymna, vlajky, hento-tamto. Bolo to fakt efektné a nebolo to vôbec dlhé! Ešte som si povedala, že škoda, že to končí (a nie len kvôli tomu, že sa mi nechcelo na Social studies). Svoj mak som stratila počas assembly, ale to už nikoho nezaujímalo. V ten deň som ich našla asi 5 a aj som 4 stratila. Posledný mi ostal, juchú. Aj ja chcem také zaujímavé assembly.

Jeden víkend som mala ísť na ľadové/zimné korčule (ako sa to volá správne?). Mala som tam ísť s dvomi kanadskými bytosťami, ale na poslednú chvíľu sa niečo vyskytlo a jedna nemohla. Tak som si hovorila, že v pohode, veď Koreena je fajn, celý čas kecá, takže nebude trapas. Korčuľovanie v ten deň sa ale nekonalo, ale nám sa to nechcelo odvolať, tak ma zavolala ku nim domov. Teda organizácia bola viac ako hrozná, je strašná lemra (to že je gymnastka a má neviem koľko medailí a trofejí ako najohybnejšie dievča Britskej Kolumbie a takýchto srandičiek neznamená, že nie je lenivá. Tak som sa dotrepala po hodinách telefonovania o čase pred jej dom. Nebolo to až tak ďaleko, teda neviem koľko, ale ja tu radšej na ten čas nepozerám. Keď niekde chcem ísť tak idem, radšej peši. Google maps sú mojím veľmi dobrým kamošom a radcom, inakšie by som bola teda dobre v keli. To že na dome nemajú zvonček, na to som sa už iba pobavila. Teda oni ho majú, ak spojíte dva drôty, ktoré sú vo výške 2 metre na presné miesto, tak to zazvoní :D. Jej starká ma vrúcne privítala objatím, hneď som si povedala že musí byť super, aj keď za môj trápny pokus podať jej ruku som sa kúsok hanbila. V dome bolo asi neviemkoľkoveľaqľudu. nejaké deti, ktoré som nepochopila koho, čo zač sú, ale boli zlaté, nejakí ujovia, tety, sestry, bratia, proste všetci. A viete čo? Bolo to super. Bolo super ako každý si robil svoje a aj tak všetci boli spolu. Celé prízemie (obrovské) je takmer jedna obrovská izba, kde je obývačka (s telkou ktorá je ako tá sranda na priemetanie veľká) s asi tromi gaučami a aspoň 5 kreslami, kuchyňa, pracovňa, jedáleň a asi druhá jedáleň. teda možno aj prvá jedáleň ak chcú všetci jesť spolu tak fakt tých 16 miest pri stole potrebujú. Sú tam jasné že aj iné izby ako druhá menšia kuchyňa, druhá menšia obývačka, kúpelňa, ale to nie je základňou. Usadili ma na sedačku, vysvetlili ako sa dá hýbať, kde si môžem ľahnúť, kde vyložiť nohy. Všetko to tam mlelo jedno cez druhé, niekedy dokonca v tom ich indickom jazyku, napchali mi do ruky ľadový čaj, kuracie nugety, po odmietnutí mäsa syrovú pizzu. Tak sme len tak kecali, cítila som sa úplne super, všetko bolo také vysmiate, šťastné, krásne. Najväčšiu zásluhu mali na tom krásne zvedavé deti otázkami o tom, či "Vieš čo je... tatarka, kečup, burger, McDonald, stáť, vlasy, ruka, noha", chceli počuť príbehy o Európe (nie že by som nejaké vedela), stále sa ma pýtali či je v mojej krajine vojna (nechápem odkiaľ také veci majú). Tie detské zvedavé očičká boli tak krásne úprimné a všetko, že hneď by som sa tam vrátila. Poskákali sme na trampolíne, ukázala mi iné často domu, zašli sme do Sturbucksu, do ktorého potrebovala odvoz. Všetky deti sa napchali s nami, Dala som vanilla bean frap., kedže tvrdila, že to je najlepšie (nie je! :D). Poprosila jej divného otca aby nás zaviezol a iba som počula ako po nej jačí, on mi prišiel teda fakt divný, taký ten šialený prepracovaný človek, ktorý neviem kde je, hlavne že má pocit že je nesmierne vyťažený a rozkazuje druhým. Vlastne tento názor som o ňom mala ešte predtým ako som ho stretla z jej rozprávania, ale len sa mi to potvrdilo. Zrazu sa rozhodla, že ideme upiecť niečo slovenské. 

Vygooglila parené buchty, že suroviny má, tak teda hop do toho. No srandičky srandičky, nikomu sa nepriznám, čo sme dorobili :D. Zjedli sme to, ale môžme sa čudovať že žijeme ešte asi :D. Nevadí, nabudúce už recept prečítam, fakt, sľubujem, celý, nepreskočím asi dva odstavce. Nejako bolo 10 hodín. To kuchtenie nám zobralo oveľa viac ako som plánovala a tak som teda chcela ísť čo najrýchlejšie preč. Kecičky boli okolo toho, že som ešte nestretla jej mamu, ktorá sa na mňa tešila a že príde o pol hodinu. Po nekonečnom čakaní (unavená ako labrík), po nejakých mňamkách, po púšťaní pesničiek, hraní sa s jej rozkošnou sestrou jej rodičia prišli o pol dvanástej. Jasné, že som medzitým chcela odísť, ale pešo ma nechceli pustiť a ja som nechcela volať host rodine. Párkrát som bola odhodlaná, len som sa bála potom že ich zobudím alebo čo. Prespať som tam nechcela, lebo ráno som mala niekde ísť. Oni teda zhodnotili že tam nemám veci, že inakšie by to bolo v pohode. Ja neviem, ale mňa predstava jednej noci bez pyžama a zubnej kefky až tak neiirituje, cítim sa ako prasátko teraz, ale no ozaj. Pochopili, že už ako fakt začínam byť nervózna, ale nechcela som aby zavolala svojmu divnému otcovi. Sľúbila, že nezavolá, tak jej sestra zavolala -_-. Po motkaní, objavení nejakého hmyzu v dome, úplnej panike, že sa to začne rozmnožovať a neviem čo, ma zobrali domov. Cestu nedokázali pochopiť dopredu, tak som im len hovorila a kedy a kde zatočiť. Nechápali, ako som mohla tak "ďaleko" prejsť. Ja neviem či rodičia majú vždy čas, ale všade ich vozia. Šťastne som sa ocitla doma, poďakovala a aj všetky tieto veci. Snažila som sa prekĺznuť čo najtichšie domov, lebo som mala výčitky svedomia, že som neposlala ani sms ani nič a že ani nevedeli moc kde som. jasné, že mi mohli aj oni napísať, ale zas to by som stresovala že stresujú. Ďalší deň sa mi host rodičia pochválili, že si boli posedieť v bare a že sa vrátili o tretej. A ja si tu nadávam, že som prišla o polnoci. Stále sa cítim zle, že ma museli odviesť domov, mám divný pocit z jej otca (aj keď už si to kúsok napravil) a akurát mi to pripomenulo, že som jej ešte nevrátila nádobku z tých "parených buchát". 

Akvárium a sleep over

Išli sme s Kim do Vancouverského akvária. Nepamätám si, prečo sme išli samé, ale bolo mi to asi jedno. Len tak v skytraine zmienila, že na ďalšiu noc nemôže spať doma, lebo jej host rodičia idú preč a že škola také veci nedovoľuje. Tak som ostala pozerať, že kde teda ide spať. Nevedela, mne rýchlo doplo, že sa ma vlastne pýta, či by sa nedalo u nás. Tak som hneď napísala host mum, že či môže lebo to a to. jasné, že mohla, bez hocijakých problémov, len že oni skoro ráno pôjdu preč, tak že náš možno zobudia. Téma sa uzavrela, vedeli sme, že všetko je v pohode. Do akvárka sme prešli od Waterfrontu na začiatok Stanley parku a odtiaľ kúsoček a už sme boli pri vchode. Nechcelo sa nám ísť nejako skoro, teda mne, teda ja som ráno rozhodla, že mám náladu niekde, ísť tak že ideme. Ahá, vlastne to bol dôvod, prečo ostatní nešli, bolo to na nich moc spontánne a mne sa nechcelo stresovať. Pri vchode véľa ľudí, ale išlo to rýchlo, lístok stál 18 dolárov (všetko pre študentov stojí  okolo 20 dolárov.. teda niekedy viac, ale tých 20 je istotka). Každého pri vstupe odfotili, že potom ak sa nám bude fotka páčiť, môžeme ju kúpiť. Bola síce pekná, ale zas klasických 20 dolárov nám prišlo mimo, odolali sme pokušeniu aj dvom za 25 dolárov.

Už sme sa premávali medzi medúzami, medúzičkami, ktorým bolo venované véľa miesta. Rybičkami aj rybami, krabmi, mušľami a kadejakými inými morskými vecami. Bolo to pekné, ale zas nič mega giga úžasné. Asi rybám nerozumiem. Teda rozumiem im iba vtedy ak sa spolu naháňame v mori, ale pozerať sa na ne ma moc nebaví. Aj tak som zas omrkla asi každú časť. jasné, že najviac pozornosti pútali žraloky a korytnačky a tieto veľké ňuňaté veci. Bola tam aj nejaká amazonská časť, kde bol prales v miestnosti. Krokodíly boli celkom fajn, aj nejaká divná vec, čo vyzerala presne ako Lochneská príšera v mojich predstavách. Potom sme vyšli von, kde to bolo super!

Prišli sme akurát na tuleniu show pri ktorej som sa skoro roztopila od rozkošnosti ^_^. Tľapkali, tancovali, fašírkovali, papkalli. Môžem vidieť vystupovať tuleňov stokrát a stokrát budú pre mňa neskutočne úžasné. Presunuli sme sa a bola show takých veľkých dlhých bielych zveratiek (ani za svet si nespomeniem ako sa to volá ani v slovenčine a ani v anglčitine) Tie boli zaujímavé, ale nie až tak rozkošné. Boli tam aj maličkí krásnučkí tučniačikovia a tak som sa dala do Madagaskarského módu "Just wave and smile". Nasledovala delfínia show a jasné, že bola super. Teda videla som aj lepšie, samozrejme na turecké showky to nemá, ale boli krásne, rýchle a sú to fascinujúce zvery.

Potom si len pamätám ako na ďalší deň sa Kim sebavedome ocitla v mojej izbe. Do izby mi priletel nafukovací matrac (obrovský), ako sme tam krochnili, spievali so nemecké a anglické pesničky, ktoré obidve poznáme. Väčšina bola detská, väčšina kresťanská, len tak sme kecali, jedli čokoládu a bolo nám fájn. Ráno som počula ako host mama jačí po niekom aby bol ticho, ale asi o sekundu na to som zaspala. Na durhé ráno som sa zodbuila, že mi omŕza ruka. Kim omŕzala asi celá, lebo sa túžobne tisla ku krbu (ktorý som až do dneška nevedela zapnúť, kedže je elektrický). Rozhodli sme sa, že sa nám nechce hýbať. Dali sme si raňajky, zmrzlinu, koláčikovú vec a takéto nezdravé mňamky. Užívali sme si, že nikto tam nie je, že máme pokoj. Teda vlastne celý ten čas Natália bola v izbe vedľa, ale nevyšla z nej ani keď sme ju zavolali, že sa učí. Hodila som si pár krátkych skajpíkov (anglicko-slovenských), spravili sme predstavenie v spievaní YMCA v minionskej verzii (neskutočná pecka). Pozreli sme NCIS, dali obed a o druhej sme sa prezliekali z pyžamiek. Išla som ju odprevadiť kúsok, skočila na poštu poslať pohľadnicu a ani nechápem ako, deň ubehol strašne rýchlo. Vlastne jedine moje brucho ma tu informuje o čase, podľa toho ako a či som hladná viem, koľko je hodín. medzitým Natália len tak odišla, bez ahoj, bez všetkého, ešte zobrala so sebou tašku ktorá nebola jej a bolo to divné. Prajem jej veľa šťastia. 

Deň predtým sme ešte boli v kostole, kde sme mali mňamóznu bábovku, zas všetci samí zlatí boli. Už sa môžem báť adventu a ich plánov s nami, ale vlastne sa aj teším :D. Inak, práve som si uvedomila, že som fakt celý víkend strávila s Kim (trojdňový víkend) a aj keď ju považujem za najbližšieho človeka čo tu mám, stále mám pocit, že sa nepoznáme. Ale to, že viem názov miesta kde bývam, pár mien ľudí okolo mňa, je myslím že úspešné.

*Cítim sa ľúbená, mohla som olízať lyžicu z pečenia, ktorá bola v roztopenej čokoláde* A to teda stojí za zmienku. Sestry dostali tiež :D

Návšteva mojej rodinky časť 2.

Pondelok a utorok som išla do školy, nečakalo ma tam nič hrôzostrašné, takže preto som bola ochotná tam ísť. Za ten čas oni pozreli Stanley Park, Akvárium, China town a China Garden a kopec reštaurácií - vyžieráčikov. V stredu nás čakal hokej - NHL - Canucks proti Detroitu. V ten deň som myslím rozhodla, že ideme nakupovať, nech nezabijeme inokedy s tým celý deň. Išli sme do Metrownu, dali kávu, dohodli miesto a čas stretka. Nekúpili sme poriadne nič, bola som nervózna, všetci sme asi boli. Kúpila som si len parádne krásne pyžamko, také akoby body a to mi spríjemnilo deň. Išli sme sa najesť na klasické miesto, vôbec nechápem ako čas rýchlo ušiel ale už sme bežali na hokej. Lialo úplne neskutočne, ale bolo teplo. Neviem či všetkým alebo len mne vďaka tej superskej Canuckskej čiapke, čo som si ako verný fanúšik kúpila :D. Sadli sme si na svoje miesta, nič spešl, ale stačilo. Prihovorila som sa páriku sediacim za nami, teta z Chorvátska pochádza, ujo mi vysvetlil ako veľmi miluje Česko a Slovensko, že každý kto pije to tam musí milovať. Porehotali sme sa aj na tom, ako na bratrancovej sedačke skončil obrovský pakeľ popcornu. Zobrali sme si do ručiky, a potom to hodil na zem :(. Bolo mi smutno za chlapca, ktorý to tam vysypal, ale čo s tým môžem spraviť? Hokej bol plný emócií, hlavne keď Tatar dal gól pri stave 1:1 do Canucskej brány. Taký rozpo! Radosť z toho, že slováčisko skórovala smútok z toho, že náš tím prehral. Ani tie praclíky neboli moc dobré a keby som si len tak nenakyckala do mini nádoby kečup (kečup máte len tak rozostavaný na týchto podujatiach a dáva sa to do takých malinkých papierových pohárikov) tak to ledva zjem. Po hokeji sme si posmútili, pofrfľali na Tatara, pochválili Tatara, sadli do baru (z ktorého ma nevyhadzujú) a už som si cucala horúcu čokoládu z pivového/pivného pohára :3.

Ďalší deň si nepamätám. vôbec netuším, asi až fotky mi to odhalia. Viem len že sme išli okolo miesta, kde sa predávajú lístky na futbal, tak sme sa išli len tak spýtať a len tak sme si ich aj kúpili. Ani sme nevedeli ako a už sme sa vytešovali na BC Lions a Calgarské niečo. Lístky sme kúpili len deň pred samostnou hrou a bola to posledná hra sezóny!

Roztlieskavačky, hymna, ceremónia kvôli Remeberance day. Tieto veci okolo boli lepšie ako na hokeji, ale hra ma moc nebavila. Stále bolo vidno len guču zadkov, žiadnu poriadnu akciu.

Jeden deň sme zašli do antropologického múzea, kde sme sa motali celý deň. Išli sme busom, kedže to je od centra dosť kus a asi v 3/4 autobus zastal, ujo povedal, že veľmi mešká, že on ďalej nejde, tak nech vystúpime. Vlastne to už bol druhý vodič. Vymenil sa s tým predošlým na inej zástavke. Ešte si stihli aj pokecať, vôbec sa nenáhlili. Vôbec ma to nenaštvalo ani nič, už som sa nad tým ani moc nepozastavovala, veď tieto autobusové zážitky treba vždy dopĺňať a málokedy prežijem "bežnú" cestu. Snažila som sa vykšeftiť kupóny, nakoniec som ich zabudla, zaspala, meškala a tak sme išli dnu s jedným kupónom namiesto dvoch a bola som psychicky vyčerpaná. nabudúce už budem vedieť čo a ako treba a čo ako sa zas nemá. Tie veci boli v pohode, dalo sa na to pozerať, bolo to obrovské a strááášne veľa vecí na obzeranie. Úprimne, do žiadnych takýchto vecí asi nie som moc zažratá, ale tešila som sa, že bratranček si to užíva. Tak či tak som to chcela vidieť a našla som tam zaujímavé veci. Ešte to, že všade boli počítače, obrazovky a neviem aké veci, ktoré opisovali nejaké historické artefakty po celom svete a aj v múzeu. Tak som teda čekovala Slovensko, na inom som zas len našla cez google maps môj slovenský domov.

Dali sme aj ďalší deň na nakupovanie, kedže sme to prvýkrát moc nezvládli (rozumej vôbec). Skončili som s dvoje vanskami :3 a už si brúsim zuby na ďalšie (nemali moju veľkosť). Asi sa moja slovenská skriňa obohatila aj o nejaké to tričko (a aj tie ma vytipované už ďalšie). Nezvládli sme už ísť do Science Worldu, čo ma naštvalo, ale stáva sa. Aspoň sme mali nakúpené javorové sirupy aj lososov. Lialo, takže sme len kávičkovali, behali cez obchody, jedli.

Ďalší deň bol už ich posledný. Dostala som pokyn, že o 15tej tam chcú byť, lebo check in majú až o pol štvrtej alebo tak. Tak som nariadila balenie v predošlý deň alebo ešte teda ráno, na recepcii som poprosila, aby mohli izbu opustiť až o druhej. Ráno sme sa vybrlai do Science Worldu, ešte sme čakali pred vchodom, čo sme prišli tak skoro (spolu asi s 20 ľuďmi, hafo). Science World je superský, zas som si tam všetko obchytala, so všetkým sa pohrala a strávila by som tam ďalšie desaťročie. Išli sme sa najesť (aj keď naše vytipované miesto bolo zavreté), už sme neboli združený lebo každý túžil po inom. Prišli sme na hotel si pre všetky veci, teta recepčná tam chytala šoky, že nech bežíme, že nemáme už čas a tak. Mama sa len pýtala, že čo jej je, že čo je taká vyplašená, ešteže jej nerozumela :D.

Nechcela som bežať na skytrain, aby mama po mne nejačala, ale išla som niečím ako veľmi veľmo rýchlou chôdzou. Im som nevravela nič, stále boli splnené požiadavky byť tam pred pol štvrtou. Na letisko sme prišli 15:20, zo skytrainu sme už bežali, pri check-ine-e už nikto, už to vážne chceli zatvoriť. Prišli sme tam vážne  v poslednej minúte, niekto si zle pozrel, ten čas. Tak sme sa rozlúčili, ja som zhabala ešte ich kanadské doláre, že veď načo sú im a tak sa skončilo ich Vancouverské dobrodružstvo.

Myslím, že si to užili, že im bolo fajn, bola som zodpovedný líder, všetci ma uznávali. nebola som zmätená, vedela som vždy kde a ako ísť. Ak na tri sekundy bol na čele niekto iný, vždy sa išlo zle. pri ceste na letisko som nedávala pozor a skoro sme nasadli na skytrain ktorý ide k môjmu domu a nie na letisko. A to som ich chcela nechať ísť samých (a pritom tú istú trasu už absolvovali). Dva dni ma bolel žalúdok z prejedenia. Veľa vaflí, veľa toastov, veľa vajíčka na raňajky to začali (a keď hovorím veľa, tak tak drevorubačsky veľa, ale v polohe ležmo som nevedela, že je to tak veľa). Burger, aj keď vegetariánsky tomu vôbec nepomohol, môj žalúdoček také veci nechce. Nedokázala som zjesť ani mňamóznu ryžu a iné pochutinky. Dokonca som potom už nejedla ani večere pár dní, čo stále mi bolo ťažko. To je tak, keď prídu slováci do Kanady.

Návšteva mojej rodinky časť 1.

Za ten čas sa toho udialo strašne veľa, mala som pocit, že ani nežijem, aj keď som vlastne žila bez dychu. Moja ridnka - mamucha a dvaja bratránkovia prišli na výletík/dovolenku. Zo začiatku som to ťažko znášala, ale už som bola s tým zmierená a v podstate som sa po dlhých úvahách na to začala aj tešiť. Bolo to neviemkoľko dní plných ranného vstávania (takého extrémne ranného), naháňania, organizovania, zháňania informácií (busy, cena, otváracie hodiny).

Prvý deň som navštívila hotel, oni ma tam poslušne čakali, aj keď som prišla asi o dve hodiny neskôr ako som chcela (verejná dopravu ráno je neskutočná hrôza samozrejme). Teda čakala vlastne iba mama, bratranci sa na to vykašľali (rozumne) a išli okukávať mesto. Na prvý deň som im pripravila Capilano Suspension Bridge. Počasie malo byť pekné, tak som to chcela využiť kým sa dá. Využili sme shuttle service na cestu tam, ktorý bol dokonca zadarmo, takmer prázdny, ujo autobusár zlatý. Teta po tom, čo som ukázala že som študent rovno vysvetlila kde si mám ako rezident vybaviť celoročný pas a tak som sa len radovala a cítila ako Kanaďan. Fotilo sa, kukalo, čumákovalo. Dala som si konečne pumpkin spice laté (donut som nemala, smútim :'() Všetko sme obehli, niektoré veci možno aj zo dva razy, lebo radšej to isté viackrát ako niečo vynechať nie?

Druhý deň sme mali na pláne ešte väčšiu športovú aktivitu. Oznámila som im, že idú na ľahkú turističku na Grouse Mounatin., Nebola som si istá, ako to mamucha zvládne, ale zvládla. Boli vyťukaní zo sea busu, z ostatných turistov, ktorých tam bolo ako maku. Hovorila som si, že ak ma mamucha v tretine nezahluší a neotočí sa tak je dobre. Mala na mále, myslela som, že to vzdá, ale nie. V polovičke mi už bolo jasné, že to zvládne lepšie ako Kim a Nat minule. Stretali sme sa tam stále s nejakým párikom, vždy pauzovali na iných miestach, ale vždy sme sa míňali. Bolo to divné, že sme sa nerozprávali, ale neviem, necítila som sa na to. Šťastne sme vyšli hore, obiehali nás dychtiace, pachtiace skupinky, ktoré pritom vôbec nešli svetelnou rýchlosťou, ale asi si namýšľali. Ponakupovali sme si tričôčká, mikinky a srandčika (teda asi hlavne ja). S úplnou záľubou sme sa pozerali na dovch krásnych, obrovských grizlly medvede. Boli super, boli krásne, vyzerali ako môj peskok. Akurát mali obedík, lososa a jabĺčka. jeden z nich bol viditeľne vegetarián :D.

Na ďalší deň nás čakali veľryby! Zas som meškala, museli sme pešo ísť dosť ďaleko, mala som zlého tušáka, že to nejako nestihneme, že tam budem bežať. Už boli nervičky u mojej mamičky, no nkaniec aj po blúdení sme to zvládli. Prišli sme tam úplne presne na čas, ale jasné, že aj keby sme prišli neskôr, nič sa nestane. Rezervovala som asi mesiac dopredu polokrytú loď a som rada, že bola taká. Cesta loďou na miesto činu bola slnečná, teplá a trvala 4 hodiny. Ukazovali nám celý čas na mape kde sme, kde idú, vysvetľovali ako si všetky lode dávajú vedieť a každá ide inde. Ja som sa len tak spýtala, kde je na tej mape Viktória, nech sa lepšie zorientujem. Vtedy mi to ukázala, že uf, to je až tam ďaleko. Nakoniec sme skončili až za Viktóriou, až za hranicami USA. Stále som dúfala, že veľrybiaky uvidíme a aj sme uvideli. Boli krásne! 7 ich bolo, jedno maličké a druhé skoro maličké. Skackali si pekne pri lodiach, ktorých sa tam nahemžilo asi 5. Všetci sa správali rozumne, všetko bolo ako má. Sem tam zmizli dohľadu, ale vždy sme ich našli. Zrazu sa ocitla jedna asi dva metre od našej lode, potom zrazu pod loďou, kde si niečo ulovili. Bolo vidno, že sa začali správať inak a odborníčka (sprevádzajúca baba, ktorá robí v takých tých zachraňujúcich organizáciách a bola fajn) potvrdila, že toto je ich správanie keď niečo chytia. Mali sme aj ďalekohľady, keby čosi, všetci fotili, ale mne to prišlo ako nemožné. Bolo to super. Cestou nazad všetci chrňali (okrem detí a teda aj mňa), ale stavili sme sa ešte obzrieť tuleňov. Aj tie boli božské :3. Len tak si siestili na kameňoch, potom ako fašíročko-páročky sa pohybovali do vody. Vypapovali sme dobošku čo nám dali, orechy čo som našla v homestay-i. Mali sme krásny výhľad na vancouver pri západe Slnka, začalo fúkať a boli kvalitné vlny. Cítila som sa ako na roller coasteri a bola to pecka! Srandičkovali sme s bratránkami na vydesenej máti, kecali s tetou na lodi.

Zhodnotila by som, že to boli parádne dni a latku som nastavila na začiatku veľmo vysoko.

Ten deň, keď je všetko zlé...

... a nie je na to najmenší dôvod. Asi to všetci poznáme, jednoducho nie každý deň môže byť super.

Ráno to vyzeralo tak nevinne. zaspala som kúsok, ale nič strašné, ani som sa nenáhlila, však všetko stíham. Obula som si plátenôčky, veď svieti slniečko. Celý týždeň boli rána zamračené a poobede pekne. Celá natešená, že ich ešte môžem nosiť som si ich obula, že počasie ma má rado. Do školy som prišla asi v poslednej sekunde pred zmeškaním, ale stále som to stihla. Dokonca sme na bio nerobili tisíc hodnotení, socials boli tiež  ok. Potom porste z ničoho nič som mala pocit, že je všetko zle. Mala som sa stretnúť s dvomi osobami  a dohodnúť sa na sobotňajšom programe. Najprv som si išla ohriať svoj "dobručký" obed - cestoviny. Neviem čo to za polotovar bol, ale keď tri minúty v mikrovlnke ich majú uvariť, tak okej. prídem na miesto stretnutia a tam nikto. Naštval ma ten obed, fakt nechcem vedieť koľko % nezdravosti to malo, bola som smutná, že tam tie baby neboli, bola som smutná, že sedím zas len s international students a nie s Kanaďanmi, bola som naštvatá, že mám ísť po škole skajpovať, lebo som nemala náladu a vedela som že iba ich zdeptám. Začala mi matika, na ktorej sa preberalo niečo strašne primitívne, hodina mala 85 minút či koľko, ale mne to prišlo aspoň ako sto rokov. Celý čas som facebookovala, bola nervózna, chcela som skúsiť komunikovať, ale jednoducho na to nebol vhodný okamih, tak som akurát poradila s pár príkladmi osobe vedľa mňa. Jasné, že ma čakala ešte otrasná chémia, kde sme mali robiť úlohu či čo, nemala som papier a ževraj ani nik naokolo, tak som len čumela do neviem kde. Hej, každý deň mi príde ako nekonečný, ale ten včerajší bol odporný. Vôbec som nemala dôvod, ale z tej zúfalosti sa mi chcelo plakať, len tak. Konečne školský deň skončil, predsa len kúsok vo mne chcel nadviazať kontakt s niekým a tak som išla za Danicou. Síce sa stretávame často, ale vlastne sme spolu okrem mládeže a volejbalu nikde neboli. Lenže nešla som za ňou, lebo som hlúpa. Vyšla som zo školy, nadávala si, a potom som nadávala ešte viac, keď som zistila, že leje. Nie že prší, ale leje, tej najhustejší najodpornejší dážď, všade naokolo len voda. Jasné, že som bola bez dáždnika, v svojich plátenkách, ktoré majú ešte stále viac vody ako si väčšina ľudí v Afrike vie predstaviť. Cestu domov nejdem opisovať, nepamätám si či som niekedy mala tak mokré nohy, aká som bola rozčúlená si viete predstaviť.To, že osoba s ktorou bolo skajp rande dohodnuté na skajpe nebola, ma ale vôbec nevytočilo ešte viac. Chcela som si oddýchnuť od všetkých týchto otrasných vecí v ten deň, že v tichu a prišli moje host sestry. Veď zlaté deti to sú, ale keď začali po sebe jačať, potom vyvolávať mame, ktorá jačala ešte viac (lebo stála dve hodiny v kolóne (kamoši, smejte sa je to hahaha)) a oni si nevšimli detail že majú reproduktor zapnutý, a že to počujem v druhých izbách, a aj keď si to všimli, tak s tým nič nerobili... Alyssa sa spýtala či chcem horúcu čokoládu, čím našťastie celú situáciu zachránila (minimálne tu v  mojom vnútri) a hneď mi bolo lepšie. Premávala som sa s čokoládou, v pyžame a s nechuťou ísť na bowling s international študentmi.

Musela som ísť peší 20 minút, potom zobrať bus, kde som na lístok minula o 20 centov viac ako som mala (a aj to ma naštavalo, kedže som to rátala aspoň 5 rázy a malo to by presne), potom som išla zas peší. Našťastie som už mala obuté gumáky (darované, dedené od minulej host študentky, cez rodinu až ku mne). Našťastie som trafila na prvýkrát, našťastie tam už čakala Hinako a Kim. keby tam neboli tak asi zošaliem hneď. Vlastne som mala veľa šťastia. Prišla koordinátorka, pokecali sme chvíľu, oznámila, že v našej skupine bude len 18 ľudí. Prišla Myra (osoba, ktorá má pri mne skrinku a konečne viem jej meno!) a pridali sme ju k nášmu tímu. Prišli ostatní, v buse nebola žiadne veľká párty ale porozprávali sme sa, cesta trvala asi dlho, ale neprišlo mi to tak. Ešte sme sa hádali o tom, aké číslo dráhy chceme mať a podobné sprostosti. Bowlingovali sme a v našom tíme vždy vyhrala Hinako! teda dva razy, samé strajky, no nechápačka. Ja som bývala druhá, Kim tretia a Myre to vôbec nešlo, ale ku koncu sa začala zlepšovať. Poslednú hru som vyhrala, skóre 11 bolo fakt že úspešné! A tak krásne nám v buse dali ceny- tomu najlepšiemu a tomu najhoršiemu v tíme. A viete čo? Ja som bola najlepšia vďaka tej poslednej hre! Dokonca som vyhrala aj z celej skupiny (18 ludí :D) ako najlepšie dievča! No paráda! Dostala som peanut butter čosi, čo chutilo skoro ako menej dobré lentilky. Ale za to najlepšie dievča som vyhrala 10 dolárovú kartu do Sturbucksu ^_^ feeling so canadian! :D To ma tak potešilo, rozradostilo (kedže ju možno už aj dnes využijem) že koniec. Myra vyhrala budúci výlet zadarmo! Nalepili obálku pod sedačky a kto ju mal pod sebou ten ju vyhral. Zlaté od nich! :) Inak od nás Kim vyhrala ako najhoršia zo skupiny (poslednú hru trafila vždy 1 alebo nič, tak sme chrúmali a boli šťastné). Cestou domov som mala uvažujúcu sentimentálnu náladu, nadávala som si, čakala so, od Kim nejakú radu. A v podstate mi aj pomohla keď mi vynadala že som sprostá (a má pravdu). Zas začalo moje smutnoučké období. Doma to bolo v pohode, prehodila som pár slov s každým členom, boli uchvátení, že som vyhrala ako najlepší bowlingár ženský a potom som pozrela s nimi Modern Family a Next Step. Nie že by ma to nejako extra bavilo, ale je to v pohode a predsa len mám pocit, že nás to nejak "zaceľuje".

Frigth Night

Extrémne krátky príspevok

Po We day bol výlet s ineternational students. Boli sme na Fright noci, ktorá až tak strašidelná teda nebola. AKože kostými a tak mali tí herci či kto to bol slušné, ale nejako extra sa nezakrádali alebo čo, takže som vždy na nich bola pripravená. Boli sme tam len pár hodín, takže sme zvládli len jeden strašidelný dom, ktorý bol skôr nechutný, kvôli akože vraždám a krvi všade. Akože sem tam som chcela aby to už skončilo, ale nič nehorázne. Najsamlepší bol tunel, teda ani nie tunel, ale vošlo sa medzi také plachty nafúkané vzduchom, ktoré boli čierne, bolo to všade okolo a nemala som ani poňatie kde vlastne som. Vtedy som si bola istá, že na mňa na konci niečo vyskočí, ale nemala som tušenie kedy bude koniec, tak som len trpela :D. Nakonci nič na mňa nevyskočilo, ale keby hej, tak už tu asi nie som. Potom sme išli na nejaké roller coasteri (drevený roller c. je úplne super špička mega giga!), nejaké kolotoče a takéto srandy. Vysoké aj nízke, hore aj dole hlavou, mega točiace. Boli sme aj na niečom pomerne trápnom, ako reťazovka, ale ona vôbec nebola trápna!Bol odtiaľ neskutočný výhľad na celý Vancouver. Ešte predtým, sme skočili do Mekáču, že nech si kúpime jedlo za pár dolárov a nie trikrát drahšie v útrobách tohto miesta. No to by ale nemohli pri začiatku kontrolovať veci a chuderke Kim úplne chrapúnsky zobrali burger. Ja som mala pripravený zdravý, chutný prehryz z domu a nechali mi to napokoji, vôbec ma neriešili, uf. Tak sme nejak skončili vychrumkávajúc minidonuty (ktoré som už našla aj našťastie v meste). Spoločnosť mi robila Kim, Nat, Hinako, Saki (japonské dievča, ktoré rozpravá s Hinako po anlgicky). Bolo nám fajn, ale ubehlo to rýchlo. Na začiatku ešte nebola tma a nemalo tú takú super atmošku. Potom to zas bolo preľudnené a hodinu sa čakalo na jednu atrakciu. Bolo to na tom istom mieste ako PNE. Celú PNE som si hovorila, že by bolo super tam prísť ešte raz s kamarátmi a keď som tam bola tak som si to až tak neužila. Tých pár hodín bolo strašne obmedzujúcich a ja som chcela vyskúšať jasné že všetko, keď už sme mali lístok na všetky veci. Takže zas tam chcem ísť tretí raz :D. Wooden roller coaster by som nevynechala už v žiadnom prípade. Inak chodiť autobusom v dobe keď ľudia chodia z práce je za najväčší trest. Blah.

We day a ako som nečakane videla Avril

"Spread the word
Have you heard?
All across the nation
We
are gonna bea great generation!" Martin Luther King 3.


Ako som už spomínala, stala sa taká vec, že ma vybrali na We day - facebook alebo We day video. Nastavený budík na 5.25 na mňa moc dobre nevplýval. Všade tma, ešte k tomu aj hmla. Mala som zákaz používať mikrovlnku aby som nikoho nezobudila (kávu si robiť mohla aj keď potom 10x zapípala, že je spravená). To ma úplne naštvalo (fakt veľmi), lebo neznášam chladné mlieko. Teda neznášam to, že otom polhodinu mrznem. Po ľadovom mlieku som jasné že skočila do postele... a nezaspala som! Akože mala som presne 15 minút na všetko, ale zatvárala som dvere za zvuku sms-ky. Už pohodlne v aute (lebo host mum išla do roboty, tak ma charakterne zobrala pred školu) som zistila, že mi napísala, že o minútu odchádza. Som majster v presnosti (toto sa mi tu stalo už niekoľkí krát!

Pred školou jedna osoba, ale nemala som moc náladu komunikovať a asi ani ona. Postupne sme sa zbierali, učitelia (úplní sympaťáci, škoda že s nimi nemám hodiny) jeidní prehodili dve slová. Presunuli sme sa kúpiť si lístky nech potom nechaosíme. Jasné, že keď sa išlo okolo Sturbucksu tak sme sa tam zastavili a tak sme aj zmeškali bus. Akože skupinovo, nie len ja, našťastie. Chodí ale každých 15 minút cez pracovný deň, takže pohoda. Skytrain bol úplne prepchatý. Polovica ľudu boli deti čo išli na We day. Stretli sme tam ľudí z Mexica a kedže tam bola Alba tak sa hneď dali do reči po španielsky. S osobou, ktorej meno neviem, sme si hundrali, že to nie je fér a tak sa nám prihovoril ďalší človek, že teda odkiaľ sme. A tak kedže on vedel po nemecky a osoba bola z Nemecka, tak som skončila ako úplní outsider. Akože, ja viem, že mi chceli ukázať že aha viem rozprávať materinským jazykom, ale čo z toho? Potom našťastie prechádzali už aj do angličtiny.

Keď sme vyšli zo skytrainu všade bolo počuť nejaké we day pokriky, vidieť plagáty, ujov ktorí ukazovali smer. Aj keď okolo Roger arény (kde sa hrá NHL) bolo kopec ľudí, nejako sme tam ani nečakali. Našli sme svoje sedadlá, ktoré boli úplne hore na strane od pódia. Vidieť sa všetko dalo, ale niekedy som aj tak pozerala na obrazovku. Boli tam tašky s nejakými papiermi, že nech ich vypíšeme, že môžme vyhrať výlet do Ekvádora. Niekto šťastný vyhral, prajem mu to :). Bolo tam kadečo iné ako blikajúci náramok, ohybné okuliare a iné srandy aby si spravili značky reklamu a mohli byť nazývaní sponzormi. Toto sa mi na we day fakt nepáčilo. Polovica vecí mi prišla robená kvôli reklame. Ani v jednom videu nebola ani sekunda bez reklamy, nejakého loga alebo čohosi takého.

Moc som ľudí, čo tam vystupovali nepoznala. O bratoch Keilburgers som si čosi vygooglila. Ako prvý naozajtný speaker bol Martin Luther King 3. Potom boli nejakí, ktorých mená neviem (ale vyggooglim si). Kofi-ho Annan-a som ale poznala. Spencer West, Molly Burke. títo mali neskutočné prejavy, fakt. Ale najviac to dali dvaja malí ľudia. teda naozaj také, ktorých všetci považujú za deti. Myslím že 10 a 12 ročné, ktoré mali neskutočnú reč, ústa som mala dokorán, slzy v očiach a všetci sme sa postavili nie že na konci, ale počas. Vážne som si uvedomila, že vždy sa dá začať. Že všetci môžme pomôcť. Že len vďaka nám, každý jeden jedinec sám, musí chcieť spraviť zmenu. A ak chce, nebude sa báť, neodradí sa, tak sa mu to podarí. Fakt to bolo silné.

Medzi speakermi boli nejaké vystúpenia, ktoré som zas nevedela, že čo sú to zač. Ale keď som tam začula hlas Avril Lavigne, skoro som padla na zadok. Vlastne som sedela. A bolo to krásne splnenie môjho detského sna. Zaspievala aj so svojím novým chlapom novú pesničku. Aj slzičky som v očiach mala, čo som nechápala, ako sa mi mohol splniť už dlhšie neaktívny sen, ktorý ale stále žil niekde ukrytý. To, že to bola len jedna pesnička ma síce trošku zosmutnilo, ale aj tak to bolo super. Našťastie to na konci neostalo len pri jednej pesničke, ale dala ešte dve. Dokonca aj Girlfriend bude mať asi odteraz rada, len preto, že ju spievala tam :D.

Tak som si pripadala ako najšťastnejší človek na svete, ktorý si to ale vôbec nezaslúži, ktorý chce niečo robiť so svetom, ale stále má v sebe strach a nevie ho prekonať. Prosím za všetkých ľudí na svete, nech sa majú krásne. A prosím, aby sa vždy našli ľudia ako tí, ktorí we day vytvorili. Nech sú vždy ľudia pre ktorých we day vznikol. Keby každý spravil čo i len maličký kúsok dobra, hneď je svet krajší. Tak sa usmej na osobu, ktorú po prečítaní ako prvú uvidíš, tým najširším úsmevom. Si neskutočne šťastný, že vieš vôbec čítať, že máš elektrinu, počítač/mobil a o internete ani nehovorím.

"If you can’t be a highway then just be a trail,
If you can’t be the sun be a star;
It isn’t by size that you win or you fail —Be the best of whatever you are!"  by Douglas Malloch

Thanksgiving a nakupovanie

V nedeľu som išla do kostola (už ako klasicky). Vždy je to super, vždy ma niečo prekvapí. tento raz si každý počas jednej pesničky zobral do ruky nejakú z tých hudobných nástrojov, čo to šuští keď trasiete, alebo bongá, alebo iné, ktoré neviem opísať. Jednoducho malé hlučné veci. Tak si všetci spokojne triasli rukami, nohami, kyvkali hlavami, zadkami, spievali si a bolo to super. Krásne a uvolnené. Náhlila som sa potom do downtownu Vancouveru, takže som ani nemala čas pokecať už so svojimi kamošmi 60 ročnými.
Našťastie som ani sto rokov nečakala na bus, ako zvyčajne, dokonca som už mala aj drobné a neprišla som o 25 alebo aj viac centov. To, že tie autobusy nevydávajú asi nerozdýcham nikdy. S radosťou využívam buzzer, či ako to volajú, potiahnutie šnúročky, aby šofér vedel, že chcete vystúpiť. Super, že už nebývam stratená preto, že ma "ignorujú". Zobrala som si mapu v turistickom centre, lebo svoju som zabudla a len tak som sa spýtala na bus na Granville Island. teta mi povedala číslo, aj križovatku, kde je zástavka. To, že tadiaľ ten autobus nešiel a že vlastne ten autobus vôbec asi na granville nechodí ma len pobavilo. Aj tak som si nebola istá, či ním pôjdem, ale maličkú nádej som mala. Tak som prešla cez centrum, cez granville birdge, pofotila loďky, budovy, hory, oceán.
Našla správnu ulicu (všade značky, takže bez problémov) a už som sa nachádzala v snowboardovom raji. Toľko obchodov so snowboardami, skateboardami, longboardami, že proste len sánka dole. Obchody nimi boli proste vytapetované. Nemala som ani silu na ne všetky pozerať. Samé parádne značky a ešte parádnejšie ceny. Ja som mala za cieľ šuštiaky. Kedže to bol thanksgiving víkend, tak z nejakého dôvodu majú tu vtedy zľavy. Tak som s tešila, že niečo nájdem, ale ťažko. Všetko mi bolo veľké, drahé (a príde mi zbytočné si kupovať niečo parádne, keď ani neviem či to domov zoberiem). Prešla som cez asi milión obchodov a stále som nenašla, čo som chcela. Stále som nenašla obchod, ktorý mi zlatý predavač povedal na Grouse Mountaine. Rátal sa mi, že rovno povedal, aby som si to a to nekupovala, že to sú šmejdy, že on ich nemá rád. Povedal, ktoré sú fajn a všetko, len moje číslo nebolo :(. Už som si pripadala zúfalá, lebo som sa už nakráčala viac ako dosť, bola som unavená, sklamaná, mierne hladná (nechcela som všetko zjesť hneď). Nakoniec som ho ale našla! Po zložito vyberaní som si predsa len jedny šuštiaky vybrala a aj krásny svetrík. mali tam fakt že pekné veci, za fakt dobré ceny, buď ale nemali moju veľkosť, nehodilo sa mi to, alebo som to len nevedela nosiť. Zas neskutočne zlatí predavači, aj sme si pokecali aj všetko. Kúpila som si teda šuštiaky s tým, že ich budem môcť vrátiť. To som si ale len namýšľala, lebo jasné, že asi všade inde v kanada to tak je, okrem tohto obchodu. Že len vymeniť. Skoro ma vystrelo, keď som to zistila už s taškou v ruke, ale moja chyba. Cestou naspäť som chcela navštíviť ešte iné obchody, pozrieť si mikinu (lebo to bolo moje druhé predsavzatie). Bola som na tom psychicky ešte horšie ako predtým, lebo som si nebola istá svojou kúpou a celkovo som bola so silami na dne. Po uvažovaní som zašla do ešte pár obchodov, stále nič ohromujúce tam nebolo. Potom som si povedala, že posledný obchod a aj keď som váhala tak som tam išla... a kúpila si prenádhernú, superskú, teplú mikinku, ktorá zachránila celý deň. Hneď sa mi kráčalo lepšie, v centre som ešte nakukla do nejakých obchodov, kúpila si v nejakom sekáči, ktorý zbiera peniaze pre charitu tričko s javorovým listom (jedno mi nestačí). Nič extra som ale nevidela, až na jednu mikinu, ale tam sa ešte predsa len môžem vrátiť. O 16tej mi host mum písala, či budem mať večeru s nimi. napísala som že áno, kedže som nechcela míňať ďalšie peniaze a ani som nemala náladu niekde sedieť sama, len že budem meškať. Prišla som domov pred 20tou úplne zničená, vyčerpaná. Umyla som si ruky, tvár, išla na záchod, navečerala sa, bola som neschopná komunikácie. Nakupovanie je tak nechutné!

Thanksgiving bol v pondelok, voľno od školy (paráda!). Tušila som, že naša host rodina to moc neprežíva, ale aj tak to bolo viac oničom ako som čakala. O 11-tej mi host mum povedala, že o 11:30 chce mať prázdnu kuchyňu a že ak niečo chceme, nech si to zoberiem predtým. jesť môžme len v kuchyni, takže to hneď aj vylúčila. "Večera" bola o 15:30 a bola by aj skôr, keby ich bývala študentka prišla skôr. Prišla ich pozrieť číňanka, ktorá s nimi bývala dva roky. Bola zlatá, ale moc sme sa nebavili. Ten "obed" ktorý tak riadne uvarila pozostával z objednaného moriaka, z objednaného tofu moriaka, z kúpenej omáčky/šťavy na moriaka, zemiakovej kaše, sladkých zemiakov s mrkvou (to je mňamka najväčšia), cranberries veci (tiež mňamka, ale asi ťažko to ona robila), nejakých kvázi buhtičiek/chlebíkov alebo čoho (neviem pôvod, ale boli dobré), zelenej fazuľky a takých zelených guličiek - zelenina- ktorej názov si asi nikdy nezapämetám, ale máme to aj na Slovensku. Najedla som sa fakt kvalitne, bolo to dobručké, chutnučké a bolo toho veľa. Zakončili sme to pumpkin pie, ktorý tiež nebol nejaký extra, ale bol sladký a potešilo to. (Takáto večera sa opakovala dva dni potom a tešilo ma to megalomansky :D). Pred večerou každý mal povedať za čo ďakuje, ale neprišlo mi, že vážne ďakujú, len povedali, čo sa očakáva. Ako mne v tom momente napadli asi stovky vecí a nevedela som si vybrať.

A tak som prežila svoje prvé thanksgiving (dúfam, že predsa len nie posledné). Ono na tom celom ma najviac potešil mail, čo som ráno dostala, že mi jedna osoba praje šťastné kanadské vďakyvzdanie, lebo že nemala šancu ma stretnúť. To bolo naozaj milé, úprimné a úplne pekné, že na mňa myslela osoba, s ktorou som sa stretla asi trikrát. Thanksgivingovať by sme mali každý deň, každou myšlienkou. Vždy je na to obrovské množstvo dôvodov.

Grouse Mountain a bežné dni

Nejako rýchlo mi tieto posledné dni ubiehajú, že ani nestíham písať, čo sa dialo. A kedže si to nepíšem, tak zabúdam. Paintball sa nekonal, čo ma nemrzí, lebo aspoň som sa nemusela rozhodnúť či idem. Zbieranie odpadkov sa konalo, bolo to fájn, aj keď nás bolo po menej (rozumej skoro nikto). Našli sme celkom zaujímavé kúsky ako ten cestárky trojuholník, kokos v jazere, mini lietadlo, okuliare do labáku. Sobotu som strávila aj oslavovaním narodenia bábätka na Slovensku ^_^... Značnú časť toho týždňa som strávila vytváraním narodeninového priania, zháňaním 16 ľudí zo 16 krajín (plus ja a pesos), strihaním, upravovaním, učením ovládať sa španielsky program. Dalo mi to celkom zabrať. Pred školou, po škole, cez prestávky vždy som sa snažila zachytiť nejakých ľudí a nemala som čas na nič. Často som nejako bola dohodnutá so 4 ľuďmi v jeden čas a niekedy som ani dohodnutá nebola, ale nejak sa oni dohodli bezo mňa a akoby so mnou :D. Všetko som zvládla, stihla a som spoko v poho.
V pondelok som bola pozvaná na volejbalík (v podstate zas do kostola, ale akože do telocvične). Bola to bomba pecka a najviac som vďačná Danice že ma zavolala. Klasika, že samí dospelí a len my dve, ale ide jej to super a aj všetkým ostatným. Samozrejme, že ma odviezli domov a už sa s nimi odmietam hádať. Je to od nich milé a teší ma to, ale pripadám si nevďačne, že pre nich nič nerobím. Verím, že sa to zmení. Na volejbalíku mali párty, dozvedeli sa o nejakých zásnubách, tak sme sa všetci vytešovali :D. Potom si pamätám len stredu, kde som zas zhodnotila, že si nepamätám, čo som robila na mládeži, ktorá bola ešte lepšia ako minulá. Skladal sa dokopy banán (super nechutná hra).V štvrtok sme zašli do Tima Hortona a zhodnotili sme, že to je asi naše miesto, lebo aj keď tam kávové veci až tak mňam nie sú, veci na prehryznutie sú mňam a hlavne ceny oproti Strubucksu sú neporovnateľné. Mala som asi latté a donut čokoládový (nepoliaty, ale taký iný).

Zrazu bol predo mnou krásny trojdňový víkend a thanksgiving. V sobotu som rozhodla, že ideme na Grouse Mountain. Šťaste sme sa dotrepali do Vancouvru ale neboli sme si isté odkiaľ ide zadarmo bus na Capillano Suspension Bridge. Teta ktorej sme sa pýtali nám okamžite chcela predať lístky, tak sme sa rozhodli, že si radšej zoberieme sea bus a nebudeme sa snažiť využívať to na čo nemáme úplne právo. Teda klasicky, ja som rozhodla, lebo Kim a Nat nemali ani páru o čom je reč. Prvýkrát za celý pobyt nám niekto skontroloval lístky, počula som tam češtinu a nejakú českú partiu ľudí. Po sea buse sme nastúpili na ďalší bus (krásne čakala pripravená, krásička) a už sme boli po Grousom. Nechceli sme byť lenivé zadky, že ideme na turistiku (to bola hlavná myšlienka). Kim sa necítila dobre a po pár metroch vždy zastavila. Pár desiatok metrov sme prešli za pol hodinu. Pochopila, že to nemá význam, že musí ísť dole. Bolo mi jasné, že ju samú nenecháme. Nat navrhla aby sme všetky zišli dole a vyšli hore lanovkou. Sebecky som ich poprosila, či by len oni nemohli ísť dole (kedže aj Nat tvrdila že je unavená) a že ja to rýchlo vybehnem, že až tak dlho ma hore čakať nebudú. Neboli sme vtedy ani v štvrtine. Ja som si to teda vymakala až na vrch, dala sa medzi tým do reči s čechmi, ktorí sa chystali ešte vyššie. Už som kula pikle (či ako sa to píše), že pôjdem s nimi. Inak to, že mi smska že sú UŽ dole mi prišla, keď ja som sa v pohodičke prezliekala v záchode na vrchole, je normálne.Asi nie sú vhodné partnerky na turstiku (a to ja mám kondičku viac ako mizernú, ale celý nás bus som trhla a to aj s tým minimálne polhodinovým zdržaním na začiatku). Som chvastúň, a čo! :D Hore to bolo akože pekné, to hej, ale zas čakala som niečo lukratívnejšie povedzme si pravdu. Počekovali sme výpredaj zimných vecí, snowboardové topánky neboli vyhovujúce, čo ma dosť mrzí (lebo ak si ich párkrát požičiam výjde to drahšie ako si kúpiť nejaké používané). Mrzí ma, že som si jedno tričko nekúpila, ale veď sa tam ešte dostanem. Odišla som len s retiazkou a príveskom javorového listu. Ten list je super! Pofotili sme sa, povyčítali si čo bolo treba, ale treba byť úprimný, ale nehnevali sme sa. Nejako sme zašli na show, ktorú tam robili. Myslela som si, že to bude tragédia, ale bolo to neskutočne super) Narehotala som sa tam úplne kvalitne, slzičky mi sem tam tiekli a bolo nám labra dobre. Pobavila som sa aj na tete, ktorá si to všetko tam fotila iPadom a mala kabelisko Louis Viutton (viete čo myslím). Chcela som si ju odfotiť svojím foťákom, lebo na to ich vyrábajú, ale asi to pochopil, lebo neskutočne zazerala. Ľudia sa tam fotili s pozadím sami mobilom, nikto sa nespýtal nech ich odfotíme. Vidno, že to neboli kanaďania, ale turisti. Počasie vyšlo parádne, slnko svietilo, zašlo ojedinele. O ceste dole a peši nechceli ani počuť tak som si teda kúpila lístok a zviezla sa dole v preplnenej búdke, ktorá je na každom obrázku Grousu. Aj som sa skamarátila s maličkým dieťatkom, bez slov, len tak, úsmevmi, kývaním :).

Zišli sme šťastne dole, neovrackané (Nat sa bojí výšok) a spokojné. Chceli sme ísť nájsť ešte jeden hotel a obchod, ale otočili sme sa, že si to pohľadám sama inokedy. Výstup mi teda trval aj so počiatočným motkaním hodinu a pol. Vôbec to nebolo niečo náročné, práveže ja som chcela niečo náročnejšie. Ale aspoň sme spravili jednu vec z "to do" listu väčšiny turistov vo Vancouveri.

Časť prvého októbrového týždňa

V stredu som prvýkrát zavítal na stretnutie mládeže a bolo to fajn. Vlastne normálne by mi to prišlo úplne super, ale kedže som choručká, tak som si to až tak nevedela užiť (a asi mi aj chýba naša klasická mládežička). Stretla som sa s Danicou na dohodnutom mieste a v dohodnutý čas. Bola som tam úplne prsne na čas, ale jasnačka, že som bežala. Išli sme cez kopec izieb a neviem čo všetko a prišli sme do miestnosti, kde na biliardovom stole hrali naháňačku bielej a čiernej gule ľudia vo veku od 10 do 35 (cca). Teda asi jeden bol taký starší, ostatní vyzerali okolo tých 13 až 18 a potom pár ľudí, čo vyzerali síce mlado, ale boli vedúci a mám pocit, že majú tak 25, kedže sú zosobášení a všetko. Boli tam rozložené bicie, kopec gaučov a celé to vyzeralo tak gaučovo pohodlne. Pri príchode sme museli odovzdať mobily, čo mi prišlo dosť nepríjemné, kedže host rodina je na smskovaní závislá a nechcela som, nech po mne dajú celoštátne pátranie. Inakšie tá myšlienka je celkom fajn, ak nemáte teda paranoidných rodičov. Keď ma postavili pred tabuľu, s mini tabuľkou s mojím menom v ruke, že ma idú odfotiť tak to bolo už úplne čudné. Neviem, či sa to dialo len v ten deň a fakt som to nevychytala alebo to robia každý raz. Ževraj majú nejakú tabuľu, kde sú fotky tých ľudí celý rok vycapené, teším sa :D.

Presunuli sme sa do telocvične, kde sme hrali čudné formy vybíjanej. Už si nepamätám ich názov. Zas mi bolo povedaných asi 20 mien (ľudí tam bolo asi viac) a nepamätám si ani jedno jediné. Tie hry hrali všetci , úplne entuziasticky, proste úúúúplne všetci a tešilo ma to. Potom sme sa presunuli ku gaučom a zaspievali tri pesničky. Kapela s skladala z dievčat, chalanov, detí, dospelých. Tam som pochopila, veľa vecí. Všetci, čo tam boli to robili nie pre seba, nie pre druhých, ale pre Boha. A vďaka tomu, to bolo vážne krásne. Dvaja ľudia nám povedali ich skrátené životné príbehy (veľmi krátke), najhlavnejší vedúci mal prednáškovú reč. Rozdelili sme sa do skupín a rozoberali sme veci k veci. Nebolo to len tak zo srandy, bolo to také naozaj. Potom sme sa porozprávali len tak, čo nové, čo staršie, čo ani nebolo, čo bolo. Dali nám "misiu" na tento týždeň, a to spraviť niečo pekné a doniesť o tom dôkaz (fotku, kópiu, hocičo). Pekné nemusí byť samozrejme len umelecké a ja dúfam, že už na neičom peknom robím :). Ešte sa porzorpárvali o minulotýždňovej misii a už bol koniec. Ešte pozvali na sobotňajší paintball a zbieranie odpadkov. Zbierať odpadky som rozhodnutá ísť, ale o Paintablle stále uvažujem. Trvalo to dve hodiny, skoro presne, lebo každého tu čakal odvoz. Ževraj to nie je bezpečná oblasť, ja si asi nič bezpečnejšie predstaviť neviem, ale Danica sa nedala prehovoriť a tak ma odviezli domov. Moje navigovanie je tragické, ale keď moja ulica má len hlúpe číslo, kto by si to pamätal? :D

Ďalší deň som išla s Kim a Albou do Sturbucksu a dala som si karamelové machiatto či čo to, ale bolo to najviac dobré. Alba neodolala a kúpila si cookies a niečo čo bolo tiež dooosť dobré, ale ja tu odmietam míňať peniaze na jedlo, veď mám homestay :D. Neodolala potom ani Kim, ktorá tiež skončila s cookies a aj s peniazmi. Že si ide vybrať do automatu, dalo jej to papierik, že si peniažky vytiahla a ono nič. Tejto situácie som sa vždy obávala a ona chudera, prvýkrát si ide vyťiahnuť peniažky a ono nič. Nechcela to riešiť, že zajtra pošle host mum. Potrebovala som ísť aj ja do banky, ktorá je kúsok ďalej, babám sa nechcelo ,ale zlaté išli. Teda ono to je kúsok, možno 20 minút od nášho Sturbucksu, od môjho domu tiež tak, ale od ich domu je o dosť ďaleko. Ešte hodiny blúdili, lebo sa snažili nájsť môj dom a to je na začiatku nemožné, lebo ulica začína vlastne len z jednej strany a potom sa divne otáča. Pri banke je Mc Donald a chúďatko Alba chcela nezdravé hranolky. Nezdravá strava je tu celkom naším cieľom, lebo porste žiaden cukor, žiaden nič.. :D A potom jemu veľa, veľa zdravých vecí a a prejedáme sa, ale naše chuťové poháriky nie sú spokojné. (Práve som si dala chlebík s niečím ako syrokrém, aj tak chcem sladké).

Dneska som bola na Operation Green, kde sme z malých plastových fliaš postavili niečo, čo sa malo podobať veľkej fľaši. Nepoužili sme všetky fľaše, nemali sme presný plán ako to spraviť, ale nejako to bolo. Nie najlepšie na svete, ale snažili sme sa. Chcela som ísť ku Kim robiť ne mini "projekte", ale Kim bola hladná, ja som chcela po dlhšej dobe stihnúť večeru s rodinou a povedala som si, že to skúsim sama. Nat veľmi entuziasticky chce ukázať, že to vie, ale proste nie.

Zajtra idem zbierať odpadky s youth group. Chcem im pomôcť, chcem pomôcť okoliu, prírode a teší ma, že tu sú takéto akcie. Host mum povedala, že ak mám možnosť, mám ísť na Paintball, tak asi si predsa len zoberiem veci na prezlečenie, obedík a uvidím čo a ako, ale predsa len asi pôjdem. Výletík s international študentmi tento víkend nebude, lebo chcú ísť v nedeľu a to som rozhodnutá ísť do kostola. Keby teda mali nejaký zaujímavý program, tak idem, ale oni chcú ísť zas len nakupovať a to prosím pekne ani nie do Metrotown-u ale tam kde vždy. Ak by som náhodou nemala čo robiť, aspoň sa možno vyliečim. Kašlem ako najväčší fajčiar. Inak škola je trápna. Nechápem ako je možné, že keď sa do toho pozriem, testy nenapíšem na 100%. Dneska nám dal diktát z franiny, o ktorom som bola presvedčená že nebude a ani som sa do toho nepozrela. Za 5 minút, ktoré nám dal pred testom som si to na tú chvíľu zapamätala a všetko dobre dopadlo. Učitelia sú chorí, veľa zastupovaní máme, dnes som neprezentovala anglinu. Včera som kvôli tej prezentácii zas skúsila svoje kresliace schopnosti v skicáry, Nat sa zas tvárila strašne dôležito, ako môžem niečo tak strašné prezentovať a všetkým z mojej skupiny tie obrázky akceptovali. A nebolo to také zo slušnosti, keď chcú, tak ma ignorujú. Dvaja ani nevedeli kto tie obrázky kreslil a povedali, že čo to je, že je to dosť dobré! Som na seba hrdá, kúsoček. Aspoň pochopili, že fakt nič pripravené nemáme a že mi môžu byť riadne vďační, kedže oni proste nespravili nič nič. Neznášam tú anglinu. K tomu mi učiteľ napísal, že nemám používať písané písmo. Doteraz to prečítať dokázal (a aj som sa snažila na tom slohu a fakt to bolo pekné) ale asi zlenivel. Trapák. Dnes som nebola na Kende, trošku ma to mrzí, ale predsa Operation Green mi prišla prednejšia.