V nedeľu som išla do kostola (už ako klasicky). Vždy je to super, vždy ma niečo prekvapí. tento raz si každý počas jednej pesničky zobral do ruky nejakú z tých hudobných nástrojov, čo to šuští keď trasiete, alebo bongá, alebo iné, ktoré neviem opísať. Jednoducho malé hlučné veci. Tak si všetci spokojne triasli rukami, nohami, kyvkali hlavami, zadkami, spievali si a bolo to super. Krásne a uvolnené. Náhlila som sa potom do downtownu Vancouveru, takže som ani nemala čas pokecať už so svojimi kamošmi 60 ročnými.
Našťastie som ani sto rokov nečakala na bus, ako zvyčajne, dokonca som už mala aj drobné a neprišla som o 25 alebo aj viac centov. To, že tie autobusy nevydávajú asi nerozdýcham nikdy. S radosťou využívam buzzer, či ako to volajú, potiahnutie šnúročky, aby šofér vedel, že chcete vystúpiť. Super, že už nebývam stratená preto, že ma "ignorujú". Zobrala som si mapu v turistickom centre, lebo svoju som zabudla a len tak som sa spýtala na bus na Granville Island. teta mi povedala číslo, aj križovatku, kde je zástavka. To, že tadiaľ ten autobus nešiel a že vlastne ten autobus vôbec asi na granville nechodí ma len pobavilo. Aj tak som si nebola istá, či ním pôjdem, ale maličkú nádej som mala. Tak som prešla cez centrum, cez granville birdge, pofotila loďky, budovy, hory, oceán.
Našla správnu ulicu (všade značky, takže bez problémov) a už som sa nachádzala v snowboardovom raji. Toľko obchodov so snowboardami, skateboardami, longboardami, že proste len sánka dole. Obchody nimi boli proste vytapetované. Nemala som ani silu na ne všetky pozerať. Samé parádne značky a ešte parádnejšie ceny. Ja som mala za cieľ šuštiaky. Kedže to bol thanksgiving víkend, tak z nejakého dôvodu majú tu vtedy zľavy. Tak som s tešila, že niečo nájdem, ale ťažko. Všetko mi bolo veľké, drahé (a príde mi zbytočné si kupovať niečo parádne, keď ani neviem či to domov zoberiem). Prešla som cez asi milión obchodov a stále som nenašla, čo som chcela. Stále som nenašla obchod, ktorý mi zlatý predavač povedal na Grouse Mountaine. Rátal sa mi, že rovno povedal, aby som si to a to nekupovala, že to sú šmejdy, že on ich nemá rád. Povedal, ktoré sú fajn a všetko, len moje číslo nebolo :(. Už som si pripadala zúfalá, lebo som sa už nakráčala viac ako dosť, bola som unavená, sklamaná, mierne hladná (nechcela som všetko zjesť hneď). Nakoniec som ho ale našla! Po zložito vyberaní som si predsa len jedny šuštiaky vybrala a aj krásny svetrík. mali tam fakt že pekné veci, za fakt dobré ceny, buď ale nemali moju veľkosť, nehodilo sa mi to, alebo som to len nevedela nosiť. Zas neskutočne zlatí predavači, aj sme si pokecali aj všetko. Kúpila som si teda šuštiaky s tým, že ich budem môcť vrátiť. To som si ale len namýšľala, lebo jasné, že asi všade inde v kanada to tak je, okrem tohto obchodu. Že len vymeniť. Skoro ma vystrelo, keď som to zistila už s taškou v ruke, ale moja chyba. Cestou naspäť som chcela navštíviť ešte iné obchody, pozrieť si mikinu (lebo to bolo moje druhé predsavzatie). Bola som na tom psychicky ešte horšie ako predtým, lebo som si nebola istá svojou kúpou a celkovo som bola so silami na dne. Po uvažovaní som zašla do ešte pár obchodov, stále nič ohromujúce tam nebolo. Potom som si povedala, že posledný obchod a aj keď som váhala tak som tam išla... a kúpila si prenádhernú, superskú, teplú mikinku, ktorá zachránila celý deň. Hneď sa mi kráčalo lepšie, v centre som ešte nakukla do nejakých obchodov, kúpila si v nejakom sekáči, ktorý zbiera peniaze pre charitu tričko s javorovým listom (jedno mi nestačí). Nič extra som ale nevidela, až na jednu mikinu, ale tam sa ešte predsa len môžem vrátiť. O 16tej mi host mum písala, či budem mať večeru s nimi. napísala som že áno, kedže som nechcela míňať ďalšie peniaze a ani som nemala náladu niekde sedieť sama, len že budem meškať. Prišla som domov pred 20tou úplne zničená, vyčerpaná. Umyla som si ruky, tvár, išla na záchod, navečerala sa, bola som neschopná komunikácie. Nakupovanie je tak nechutné!
Thanksgiving bol v pondelok, voľno od školy (paráda!). Tušila som, že naša host rodina to moc neprežíva, ale aj tak to bolo viac oničom ako som čakala. O 11-tej mi host mum povedala, že o 11:30 chce mať prázdnu kuchyňu a že ak niečo chceme, nech si to zoberiem predtým. jesť môžme len v kuchyni, takže to hneď aj vylúčila. "Večera" bola o 15:30 a bola by aj skôr, keby ich bývala študentka prišla skôr. Prišla ich pozrieť číňanka, ktorá s nimi bývala dva roky. Bola zlatá, ale moc sme sa nebavili. Ten "obed" ktorý tak riadne uvarila pozostával z objednaného moriaka, z objednaného tofu moriaka, z kúpenej omáčky/šťavy na moriaka, zemiakovej kaše, sladkých zemiakov s mrkvou (to je mňamka najväčšia), cranberries veci (tiež mňamka, ale asi ťažko to ona robila), nejakých kvázi buhtičiek/chlebíkov alebo čoho (neviem pôvod, ale boli dobré), zelenej fazuľky a takých zelených guličiek - zelenina- ktorej názov si asi nikdy nezapämetám, ale máme to aj na Slovensku. Najedla som sa fakt kvalitne, bolo to dobručké, chutnučké a bolo toho veľa. Zakončili sme to pumpkin pie, ktorý tiež nebol nejaký extra, ale bol sladký a potešilo to. (Takáto večera sa opakovala dva dni potom a tešilo ma to megalomansky :D). Pred večerou každý mal povedať za čo ďakuje, ale neprišlo mi, že vážne ďakujú, len povedali, čo sa očakáva. Ako mne v tom momente napadli asi stovky vecí a nevedela som si vybrať.
A tak som prežila svoje prvé thanksgiving (dúfam, že predsa len nie posledné). Ono na tom celom ma najviac potešil mail, čo som ráno dostala, že mi jedna osoba praje šťastné kanadské vďakyvzdanie, lebo že nemala šancu ma stretnúť. To bolo naozaj milé, úprimné a úplne pekné, že na mňa myslela osoba, s ktorou som sa stretla asi trikrát. Thanksgivingovať by sme mali každý deň, každou myšlienkou. Vždy je na to obrovské množstvo dôvodov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára