Úplne niekedy dávno, 11.11 presnejšie, sme mali remembrance day. To že všade rozdávali maky a že heslom bolo "lest we forget" som postrehla, ale nejako ma to neuchvacovalo. V škole sme mali assembly a tak som očakávala svetovú nudu, ale však že aspoň budeme mať kratšiu jednu hodinu. Každý musel mať pripnutý mak a ešte to pred vstupom na assembly kontrolovali ako keby náš život od toho závisel mi stále príde divné. To že všetci zdôrazňovali veľmi otravne, že nech prispejeme minimálne 2 doláre na "pokrytie" maku ma tiež moc nebavilo. Ale viete čo? Assembly bolo super. Fakt super, bolo to úplne krásne. Viem, že tam nešlo o to, ako to vyzerá, teda nemalo tam ísť o to, ale asi som bezcitná potvora a mňa to tam očarilo. Nevravím, že som nemala kúsok slzičky keď tam vojak rozprával o tom čo a ako, nie že by som sa nad tým nezamyslela, ale asi som sa zamyslela práve pre to, akou formou to bolo spravené. Študenti spravili niečo medzi divadelným, tanečným a speváckym vystúpením, ale muzikál to stále nebol. Boli tam nejaké prejavy, hymna, vlajky, hento-tamto. Bolo to fakt efektné a nebolo to vôbec dlhé! Ešte som si povedala, že škoda, že to končí (a nie len kvôli tomu, že sa mi nechcelo na Social studies). Svoj mak som stratila počas assembly, ale to už nikoho nezaujímalo. V ten deň som ich našla asi 5 a aj som 4 stratila. Posledný mi ostal, juchú. Aj ja chcem také zaujímavé assembly.
Jeden víkend som mala ísť na ľadové/zimné korčule (ako sa to volá správne?). Mala som tam ísť s dvomi kanadskými bytosťami, ale na poslednú chvíľu sa niečo vyskytlo a jedna nemohla. Tak som si hovorila, že v pohode, veď Koreena je fajn, celý čas kecá, takže nebude trapas. Korčuľovanie v ten deň sa ale nekonalo, ale nám sa to nechcelo odvolať, tak ma zavolala ku nim domov. Teda organizácia bola viac ako hrozná, je strašná lemra (to že je gymnastka a má neviem koľko medailí a trofejí ako najohybnejšie dievča Britskej Kolumbie a takýchto srandičiek neznamená, že nie je lenivá. Tak som sa dotrepala po hodinách telefonovania o čase pred jej dom. Nebolo to až tak ďaleko, teda neviem koľko, ale ja tu radšej na ten čas nepozerám. Keď niekde chcem ísť tak idem, radšej peši. Google maps sú mojím veľmi dobrým kamošom a radcom, inakšie by som bola teda dobre v keli. To že na dome nemajú zvonček, na to som sa už iba pobavila. Teda oni ho majú, ak spojíte dva drôty, ktoré sú vo výške 2 metre na presné miesto, tak to zazvoní :D. Jej starká ma vrúcne privítala objatím, hneď som si povedala že musí byť super, aj keď za môj trápny pokus podať jej ruku som sa kúsok hanbila. V dome bolo asi neviemkoľkoveľaqľudu. nejaké deti, ktoré som nepochopila koho, čo zač sú, ale boli zlaté, nejakí ujovia, tety, sestry, bratia, proste všetci. A viete čo? Bolo to super. Bolo super ako každý si robil svoje a aj tak všetci boli spolu. Celé prízemie (obrovské) je takmer jedna obrovská izba, kde je obývačka (s telkou ktorá je ako tá sranda na priemetanie veľká) s asi tromi gaučami a aspoň 5 kreslami, kuchyňa, pracovňa, jedáleň a asi druhá jedáleň. teda možno aj prvá jedáleň ak chcú všetci jesť spolu tak fakt tých 16 miest pri stole potrebujú. Sú tam jasné že aj iné izby ako druhá menšia kuchyňa, druhá menšia obývačka, kúpelňa, ale to nie je základňou. Usadili ma na sedačku, vysvetlili ako sa dá hýbať, kde si môžem ľahnúť, kde vyložiť nohy. Všetko to tam mlelo jedno cez druhé, niekedy dokonca v tom ich indickom jazyku, napchali mi do ruky ľadový čaj, kuracie nugety, po odmietnutí mäsa syrovú pizzu. Tak sme len tak kecali, cítila som sa úplne super, všetko bolo také vysmiate, šťastné, krásne. Najväčšiu zásluhu mali na tom krásne zvedavé deti otázkami o tom, či "Vieš čo je... tatarka, kečup, burger, McDonald, stáť, vlasy, ruka, noha", chceli počuť príbehy o Európe (nie že by som nejaké vedela), stále sa ma pýtali či je v mojej krajine vojna (nechápem odkiaľ také veci majú). Tie detské zvedavé očičká boli tak krásne úprimné a všetko, že hneď by som sa tam vrátila. Poskákali sme na trampolíne, ukázala mi iné často domu, zašli sme do Sturbucksu, do ktorého potrebovala odvoz. Všetky deti sa napchali s nami, Dala som vanilla bean frap., kedže tvrdila, že to je najlepšie (nie je! :D). Poprosila jej divného otca aby nás zaviezol a iba som počula ako po nej jačí, on mi prišiel teda fakt divný, taký ten šialený prepracovaný človek, ktorý neviem kde je, hlavne že má pocit že je nesmierne vyťažený a rozkazuje druhým. Vlastne tento názor som o ňom mala ešte predtým ako som ho stretla z jej rozprávania, ale len sa mi to potvrdilo. Zrazu sa rozhodla, že ideme upiecť niečo slovenské.
Vygooglila parené buchty, že suroviny má, tak teda hop do toho. No srandičky srandičky, nikomu sa nepriznám, čo sme dorobili :D. Zjedli sme to, ale môžme sa čudovať že žijeme ešte asi :D. Nevadí, nabudúce už recept prečítam, fakt, sľubujem, celý, nepreskočím asi dva odstavce. Nejako bolo 10 hodín. To kuchtenie nám zobralo oveľa viac ako som plánovala a tak som teda chcela ísť čo najrýchlejšie preč. Kecičky boli okolo toho, že som ešte nestretla jej mamu, ktorá sa na mňa tešila a že príde o pol hodinu. Po nekonečnom čakaní (unavená ako labrík), po nejakých mňamkách, po púšťaní pesničiek, hraní sa s jej rozkošnou sestrou jej rodičia prišli o pol dvanástej. Jasné, že som medzitým chcela odísť, ale pešo ma nechceli pustiť a ja som nechcela volať host rodine. Párkrát som bola odhodlaná, len som sa bála potom že ich zobudím alebo čo. Prespať som tam nechcela, lebo ráno som mala niekde ísť. Oni teda zhodnotili že tam nemám veci, že inakšie by to bolo v pohode. Ja neviem, ale mňa predstava jednej noci bez pyžama a zubnej kefky až tak neiirituje, cítim sa ako prasátko teraz, ale no ozaj. Pochopili, že už ako fakt začínam byť nervózna, ale nechcela som aby zavolala svojmu divnému otcovi. Sľúbila, že nezavolá, tak jej sestra zavolala -_-. Po motkaní, objavení nejakého hmyzu v dome, úplnej panike, že sa to začne rozmnožovať a neviem čo, ma zobrali domov. Cestu nedokázali pochopiť dopredu, tak som im len hovorila a kedy a kde zatočiť. Nechápali, ako som mohla tak "ďaleko" prejsť. Ja neviem či rodičia majú vždy čas, ale všade ich vozia. Šťastne som sa ocitla doma, poďakovala a aj všetky tieto veci. Snažila som sa prekĺznuť čo najtichšie domov, lebo som mala výčitky svedomia, že som neposlala ani sms ani nič a že ani nevedeli moc kde som. jasné, že mi mohli aj oni napísať, ale zas to by som stresovala že stresujú. Ďalší deň sa mi host rodičia pochválili, že si boli posedieť v bare a že sa vrátili o tretej. A ja si tu nadávam, že som prišla o polnoci. Stále sa cítim zle, že ma museli odviesť domov, mám divný pocit z jej otca (aj keď už si to kúsok napravil) a akurát mi to pripomenulo, že som jej ešte nevrátila nádobku z tých "parených buchát".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára