Pozastavenie nad maličkosťami, kotré sa postarali o krásne krásny deň

V nedeľu mi zúfalo zvonil budík, odmietala som čo i len rukou pohnúť a presunúť to na neskôr, nech nehučí toľko. Samozrejme otrasný zvuk budíka sa dlho nedal ignorovať a tak som ho už úspešne presúvala, úspešne vypla a úspešne zaspala. bola nedeľa, mala som na to právo, ale vlastne nemala. keď som sa zobudila, už som mala sedieť v buse prichystaná na snowboardovačku na môj druhý kanadský domov - Grouse Mountain. Zúfalo som ráno sa snažila stihnúť ďalší možný stihnuteľný bus, lenže to by som nemohla zabudnúť papier na vydanie sezónneho pasu. Počkať, to som ešte nedodala, že po sobote na Whistleri (o tom inokedy) som mala ráno tri kŕče v lýtku a jeden v chodidle. Po špritne na zástavku som teda šprintovala domov zobrať papier stihnúť neskorší stihnuteľný bus, už úspešne. Riadne som bola na seba naštvaná, veď klasička, už som si hovorila najhoršie scanáre, čakanie na prestupy, na to že mi ten pass nevydajú, lebo tam nemám podpis "svedka". Viete čo? Vôbec to tak zlé nebolo. Teda bolo to celé nejako moc fajn.

V skytraine som mala miesto na sedenie, no koľká radosť. V polovičke cesty prišla postaršia tetuška a nemala miesto, tak som jej hrdinsky uvolnila miesto. Teda necítila som sa hrdinsky, spravila som to ani neviem ako, vyskočila som zo svojho miesta a bola zhrozená zo seba, že som si ju nevšimla. Žeby sa zo mňa stával lepší človek? To by bolo superské. Pekne sa mi poďakovala, usmiala a ja som to úplne brala, že veď teta, jasné, čo tu toto, však si ma mohla poklepkať po pleci, nech ti uvoľním. Keď som sa tak na ňu sediacu pozerala, bola som spokojná, boli sme obidve usmiate a bolo to tak ako malo. Toto uvoľňovanie miesta ma nikdy nejak nebralo, ale prichádzam na to, že tu som to začala robiť len tak, lebo chcem.

V lanovke na Grouse som spokojne pozerala na cencúle, že robia deťom radosť aspoň na horách, keď pri domoch ich nikdy nevideli. V strede cesty (6 minútovej) začalo snežiť! To bola radosť! Všetky detičky začali pískať, jačať, kričať a tešiť sa.. a ja s nimi samozrejme. Boli to síce pidi midi vločky, ale aj tak to, že stromy vyzerali kúsoček poprášené ma tak zošťastnilo že až.

Zapínam si na zjazdovke viazanie, nikto predo mnou, nikto za mnou. idem dole, valím sa a stále nikto. Teda okrem záchranára, čo tam stojí keby čosi. Len ja a môj miláčik, môj snowboardík. DOKONALOSŤ! Tou jazdou som si pripomenula,. prečo som začala snowaboardovanie milovať, tú geniálnu voľnosť a neobmedzenosť. Ešte aj teraz keď o tom rozmýšľam tak prežívam maximálnu eufóriu. 

Bola otvorená aj zjazdovka, na ktorej som ešte nebola, tak som prežíval ďalší neskutočný nával šťastia. Zjazdovka bola dlhá, široká, nenáročná, takže som mohla skúšať hlúpostičky, čo viac som si mohla priať?

(Ne)zaslúžila som si oddych, ale už som aj tak otvárala dvere na odpočinkovej destinácii. Tam ma čakala guča ľudí, ktorí pozerali na spievajúcu inú guču ľudí. teda moc som im nerozumela o čom spievajú, ale bolo to niečo vianočné, gospelové a znelo to pekne. Bolo to uvolnené, veselé, bolo vidno že ich to baví, že sa tešia, ľudia sa bavili tiež. Tak som si stále, usmievala, kyvkala hlavou, dupkala nohami a tlieskala. Stále som pri obrovskom vianočnom stromčeku a maximálne som si uvedomovala čarokrásnu vianočnú náladu. Bolo tam okolo nás to vianočné šťastie, vianočná radosť, vianočná atmosféra, bolo tam to, prečo sú vianočné tak úžasné.

Sadla som si k tete, ktorá pri stole sedela sama. Bola neskutočne milá, kórejčanka, nerozumela som jej všetko, ale stačilo mi to na to, aby sa znáš stali aspoň na hodinku veľké kamošky. Jej rodinka- syn, dcéra a manžel lyžovali, ona nemá rada zimu, tak tam len čítala a viditeľne chcela komunikovať. Tak sme sa parádniacky porozprávali o tom čo koho baví, kde bývame, o angličtine, o univerzitách a o kopec vecí. Nejak keď sa ma pýtala čo idem robiť cez prázdniny som tušila, že sa ma chystá niekde pozvať a tak aj pozvala. Že keď pôjdu lyžovať na iný kopec (na ktorý som spomenula, že chcem ísť), že ma môžu zobrať ak dôjdem do jej oblasti. Na Slovensku by som sa asi postavila a odišla a mala pocit, že sa rozprávam s niekým padnutým mimo našej slnečnej sústavy. Tu som sa usmiala (typická opatrnosť vo mne ostala) a moc nereagovala, aj keď som nebola naozaj prekvapená. Veď už som si mohla zvyknúť, že ľudia sú tu extrémne zlatí. Aj tak sme si vymenili čísla a verím, že sa mi ozve. Teda okrem tej sms-ky včerajšiej, na ktorú som ale neodpísala, lebo čo ja viem, napísala, že keď tam pôjdu tak napíše. A že ak ja pôjdem do ich oblasti, nech napíšem. Vravím, úplne kamošky. Išla by som s nimi, prečo nie, sú to zlatá rodinka (stretla som jej manžela a dcérku), ktorá mi nezje čokoládu (nechutila im višňová Figaro, že majú radi len nutrične bohaté jedlá. Nad tým som ale oči vypúlila kvalitne). 

Pri rozprávaní alebo len keď tak odbehla som písala text na pár pohľadníc (teda je ich veľa a to nie sú vôbec všetky, ktoré by som chcela poslať). Celý ten príjemný pokojný vianočný ošiaľ ma napĺňal takou tou podivnou náladou, že som sem tam aj slzičku pustila, ako som písala všetky tie veci. Nie som homesick, všetko je super, ale asi si tu viac začínam uvedmovať niektoré hodnoty, ktoré som doteraz ignorovala. Už sa teším ako si budem po škole kávičkovať so starkou a ako si budem ešte viac užívať rodinné "párty" ako si užívam.

Pri ceste domov autobusár zastal pred jedným domom kedže ako povedal: Ešte nikdy nevidel viac vysvietený dom počas jeho života. No zas som mala úsmev na tvári, lebo to bolo milé. Nevravím, že tá výzdoba bola ultra pekná, ale bolo pekné, ako sa nenáhlil, ako sa obzeral okolo seba a ako sme všetci vykrútili hlavy, už len kvôli takej svietiacej "maličkosti".

Doma ma čakal len facebook, ktorý mi rozjasnil tvár ako málokedy, keď sa mi tam zjavila fotka dredu, teda fotka hlavy s dredami - jeden z mojich potencionálnych budúcich manželov. Koľká radosť! :D

Cítila som Vianoce všade okolo. Nie len Vianoce, ale toho, kto ku nám prišiel pred 2000 rokmi. Všetko tieto kúsočky, čarovné okamihy, ma prinútili zastaviť sa, zamyslieť a poďakovať za všetko čo mám.

-keep Christ in CHRISTmas