... a nie je na to najmenší dôvod. Asi to všetci poznáme, jednoducho nie každý deň môže byť super.
Ráno to vyzeralo tak nevinne. zaspala som kúsok, ale nič strašné, ani som sa nenáhlila, však všetko stíham. Obula som si plátenôčky, veď svieti slniečko. Celý týždeň boli rána zamračené a poobede pekne. Celá natešená, že ich ešte môžem nosiť som si ich obula, že počasie ma má rado. Do školy som prišla asi v poslednej sekunde pred zmeškaním, ale stále som to stihla. Dokonca sme na bio nerobili tisíc hodnotení, socials boli tiež ok. Potom porste z ničoho nič som mala pocit, že je všetko zle. Mala som sa stretnúť s dvomi osobami a dohodnúť sa na sobotňajšom programe. Najprv som si išla ohriať svoj "dobručký" obed - cestoviny. Neviem čo to za polotovar bol, ale keď tri minúty v mikrovlnke ich majú uvariť, tak okej. prídem na miesto stretnutia a tam nikto. Naštval ma ten obed, fakt nechcem vedieť koľko % nezdravosti to malo, bola som smutná, že tam tie baby neboli, bola som smutná, že sedím zas len s international students a nie s Kanaďanmi, bola som naštvatá, že mám ísť po škole skajpovať, lebo som nemala náladu a vedela som že iba ich zdeptám. Začala mi matika, na ktorej sa preberalo niečo strašne primitívne, hodina mala 85 minút či koľko, ale mne to prišlo aspoň ako sto rokov. Celý čas som facebookovala, bola nervózna, chcela som skúsiť komunikovať, ale jednoducho na to nebol vhodný okamih, tak som akurát poradila s pár príkladmi osobe vedľa mňa. Jasné, že ma čakala ešte otrasná chémia, kde sme mali robiť úlohu či čo, nemala som papier a ževraj ani nik naokolo, tak som len čumela do neviem kde. Hej, každý deň mi príde ako nekonečný, ale ten včerajší bol odporný. Vôbec som nemala dôvod, ale z tej zúfalosti sa mi chcelo plakať, len tak. Konečne školský deň skončil, predsa len kúsok vo mne chcel nadviazať kontakt s niekým a tak som išla za Danicou. Síce sa stretávame často, ale vlastne sme spolu okrem mládeže a volejbalu nikde neboli. Lenže nešla som za ňou, lebo som hlúpa. Vyšla som zo školy, nadávala si, a potom som nadávala ešte viac, keď som zistila, že leje. Nie že prší, ale leje, tej najhustejší najodpornejší dážď, všade naokolo len voda. Jasné, že som bola bez dáždnika, v svojich plátenkách, ktoré majú ešte stále viac vody ako si väčšina ľudí v Afrike vie predstaviť. Cestu domov nejdem opisovať, nepamätám si či som niekedy mala tak mokré nohy, aká som bola rozčúlená si viete predstaviť.To, že osoba s ktorou bolo skajp rande dohodnuté na skajpe nebola, ma ale vôbec nevytočilo ešte viac. Chcela som si oddýchnuť od všetkých týchto otrasných vecí v ten deň, že v tichu a prišli moje host sestry. Veď zlaté deti to sú, ale keď začali po sebe jačať, potom vyvolávať mame, ktorá jačala ešte viac (lebo stála dve hodiny v kolóne (kamoši, smejte sa je to hahaha)) a oni si nevšimli detail že majú reproduktor zapnutý, a že to počujem v druhých izbách, a aj keď si to všimli, tak s tým nič nerobili... Alyssa sa spýtala či chcem horúcu čokoládu, čím našťastie celú situáciu zachránila (minimálne tu v mojom vnútri) a hneď mi bolo lepšie. Premávala som sa s čokoládou, v pyžame a s nechuťou ísť na bowling s international študentmi.
Musela som ísť peší 20 minút, potom zobrať bus, kde som na lístok minula o 20 centov viac ako som mala (a aj to ma naštavalo, kedže som to rátala aspoň 5 rázy a malo to by presne), potom som išla zas peší. Našťastie som už mala obuté gumáky (darované, dedené od minulej host študentky, cez rodinu až ku mne). Našťastie som trafila na prvýkrát, našťastie tam už čakala Hinako a Kim. keby tam neboli tak asi zošaliem hneď. Vlastne som mala veľa šťastia. Prišla koordinátorka, pokecali sme chvíľu, oznámila, že v našej skupine bude len 18 ľudí. Prišla Myra (osoba, ktorá má pri mne skrinku a konečne viem jej meno!) a pridali sme ju k nášmu tímu. Prišli ostatní, v buse nebola žiadne veľká párty ale porozprávali sme sa, cesta trvala asi dlho, ale neprišlo mi to tak. Ešte sme sa hádali o tom, aké číslo dráhy chceme mať a podobné sprostosti. Bowlingovali sme a v našom tíme vždy vyhrala Hinako! teda dva razy, samé strajky, no nechápačka. Ja som bývala druhá, Kim tretia a Myre to vôbec nešlo, ale ku koncu sa začala zlepšovať. Poslednú hru som vyhrala, skóre 11 bolo fakt že úspešné! A tak krásne nám v buse dali ceny- tomu najlepšiemu a tomu najhoršiemu v tíme. A viete čo? Ja som bola najlepšia vďaka tej poslednej hre! Dokonca som vyhrala aj z celej skupiny (18 ludí :D) ako najlepšie dievča! No paráda! Dostala som peanut butter čosi, čo chutilo skoro ako menej dobré lentilky. Ale za to najlepšie dievča som vyhrala 10 dolárovú kartu do Sturbucksu ^_^ feeling so canadian! :D To ma tak potešilo, rozradostilo (kedže ju možno už aj dnes využijem) že koniec. Myra vyhrala budúci výlet zadarmo! Nalepili obálku pod sedačky a kto ju mal pod sebou ten ju vyhral. Zlaté od nich! :) Inak od nás Kim vyhrala ako najhoršia zo skupiny (poslednú hru trafila vždy 1 alebo nič, tak sme chrúmali a boli šťastné). Cestou domov som mala uvažujúcu sentimentálnu náladu, nadávala som si, čakala so, od Kim nejakú radu. A v podstate mi aj pomohla keď mi vynadala že som sprostá (a má pravdu). Zas začalo moje smutnoučké období. Doma to bolo v pohode, prehodila som pár slov s každým členom, boli uchvátení, že som vyhrala ako najlepší bowlingár ženský a potom som pozrela s nimi Modern Family a Next Step. Nie že by ma to nejako extra bavilo, ale je to v pohode a predsa len mám pocit, že nás to nejak "zaceľuje".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára