Tak som si splnila zas jeden z mojich snov. Nejako pri Kanade bol Whistler vždy prvou vecou čo mi napadlo. Tak som teda ráno vstávala niečo po 4tej, aby som všetko stihla. Z nejakého neznámeho dôvodu sa tu takmer vždy zobudím tak hodinku pred budíkom (teda o tretej v ten deň), pozriem na hodiny, zaspím, vypnem budík, spím dlhšie ako by som mala. Ráno som to ale nejako zvládla, asi som bola celá nedočkavá, dala si raňajky, všetkých pobudila, aj keď som sa naozaj snažila byť ako mýšatko. Večer som si všetko poukladala na kopu a aj tak som ráno stresovala. Cítila som sa ako snowboardový/lyžiarsky amatér. Ťukala som kód na garáži s nechutným pocitom v žalúdku, že som isto niečo zabudla, z tých ich super termohrnčeku sa mi vylieval čaj, ale už som odhodlane bežala pred školu.
Cestou tam sme mali nariadené spať, našťastie to po pár razoch pochopili všetci a tak som sa nechala unášať polospánkom. Bol by to aj spánok, keby teda som si skoro nedolámala krku, neznášam autobusy. Mali sme lístky v ruke, povedali nám kedy prísť a my sme išli. Kebyže veľmi chcem, ani inštruktora mať nemusím, proste len tak sme sa mohli motkať, len aby sme prišli na čas. Boli tam nastavení inštruktori, decká sa delili podľa toho ako hodnotia svoje schopnosti. Ja som si dala že intermediate, lebo však potom bol advanced/expert a to mi prišlo moc. Po jazde mi inštruktorka povedala, že musím ísť vyššie, že tu by som zomrela nudou. Tak som teda cez obednú prestávočku po prestavení si viazania a ešte nezjedenia obedíku vyrážala s druhou skupinou ľudí (5 až 8 ľudí bolo v každej skupine, čo bola paráda, kedže sme všetci sa mohli sledovať, oni sa nám mohli venovať). Prvá skupina mi osobnostne prirástla k srdcu, boli tam ľudia z inej školy, nejakí mladší z mojej školy, ale boli riadne fajn. Druhá skupina v tomto smere tak super nebola, ale teda čo sa jázd týka.. uf..
Nechcela som ísť do "expertov" že však nechcem ísť do parku a tak, no jasné, nešli sme do parku. Iba sme asi celý čas boli v lese, brodili sa snehom (ktorý tam nebol, ale on inštruktor ho vždy našiel množstvo). Celý čas som si predstavovala, ako asi bude vyzerať moja dolámaná chrbtica a kývala hlavou, že tak toto teda nie, že ja nechcem zomrieť vo Whistleri. Tak sa na mne teda bavil inšt., že len nech pekne idem. Dal mi super rady, ktoré ma teda vedeli aj povzbudiť: "Nekukaj na strom, lebo potom do neho pôjdeš. To je dôvod, prečo ľudia vo Whistleri a aj inde tak často zomierajú na svahu. Pozeraj tam kde chceš ísť. Nechoď blízko okolo stromu, lebo to tam ísce tiež vyzerá zasnežené, ale je tam jama, zaboríš sa do nej, vletíš do stromu a dolámeš si krk." keď som zúfalo pozerala ako došľaka zísť z takého toho vééľkeho schodu (nechcem povedať že útesu, ale hádam sa chápeme), tak mi len tak btw oznámil "No ak pôjdeš doprava sú tam skaly, ak doľava, aj tam sú, tak choď len rovno." Na otázku ako mám potom zabrzdiť mi tresol "to je jedno pokiaľ neskončíš v strome". :D
Kedže to tu všetko môžem hodnotiť, som živá a zdravá, moja snowboardová sklznica utŕžila vážne zranenia, ale hlavne že ja som celá. Jasné, bola to sranda, bolo to super, ale skoro som plakala ako ma nohy boleli. Keď som si dala snowabord z nôh, nedokázala som chodiť. Magori to boli, magori!! V ten deň (7.12) sa otvárala nová lanovka na Whistleri, meno si nepamätám, ale určite to bude pre mňa pamätný deň. Mali sme aj také srandičky, aby nás mohli nájsť keby niečo (čo bolo pri tomto konkrétnom týpkovi dosť možné) a ževraj niekde na nete je stránka, kde sa naťuká kód, dátum a uvidíme kde sme boli. Nejak som ešte nevygooglila kde, ale teším sa to uvidieť neskutočne moc!
Aké boli zjazdovky? Moc som ich teda neprecítila priznám sa. Bol to umelý sneh, ale nebol to ľad, nebolo to zas tvrdé, ja ani neviem. Ak sme boli na zjazdovkách, tak to len tak ku krajom, kde nikto takmer nechodil, takže tam to bolo asi iné. Lanovky sú sedačkové, kabínkové, sem tam sa ňou chodí oficiálne dole, veď ako v takých poriadnych lyžiarskych strediskách. Neboli nejak vymakané, ani tá nová nebola nič spešl, aj keď boli asi dosť rýchle, teda tak akurát. Rátalo sa mi, že všetci zamestnanci, vlekári, predavač no všetci mali menovky aby ste sa ich mohli spýtať: "Hey Jimmy, What's up? How are u doing today?"
Bufet vyzeral dobre, mali tam burgre, hranolky, poutine (čo som teraz vygooglila že sú to hranolky na kanadský spôsob a ešte som to nejedla :/) wrapy, noodles polievky (to som videla ostatným) a nabudúce si niečo dám!
Svietilo sluníčko, bolo chladno, niečo okolo -25 ale tak neskôr asi teplejšie. Cestou domov sme poza hory mali krásny západ Slnka, pozerali sme Star Wars, podriemkavali, jedli (dali nám čokoládové mlieko, mňam!) a všetci sme sa tešili, že sme mali za sebou krásny deň. No dobre, niektorí pomenej kvôli inštruktorom, mne to trochu kazili kŕče v nohách a neschopnosť sa hýbať, ale celé to bolo super :). Oveľa lepšie ako keď sama sockárčim na Grouse.
Nemôžem uveriť tomu, že už sú Viancoe tak neskutočne blízko. (Stresy, stresy)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára