Snažím sa tešiť z maličkostí. Síce ide mi to tu ťažšie. Som síce za všetko vďačná, ale nedokážem tu veci tak prežívať. Asi nemám s kým zdieľať tú obrovskú radosť alebo čo. Dokonca ešte ani vianočnú náladu nemám, jak keď máme postavený pekný stromček (na ktorom je kopec malých plyšákov, čo vidím prvý krát a je to moc rozkošné). Pod stromčekom sa už vyskytujú darčeky od Alyssy, všade hrajú vianočné pesničky a tento týždeň asi zájdem aj na nejaké vianočné trhy. Viem že každý deň sa stane niečo super a pekné a snažím si to zapamätať, ale nejde mi to moc. za celý ten čas tu sa stalo toho mnoho čo mi vyčarilo úsmev na tvári, ale mám pocit, že keď prídem domov, nebudem mať o čom rozprávať, aj keď vlastne sú to úžasné udalosti.
Myslím na milučekého psíka, na ktorého som sa vo Vancouveri usmievala a on sa s takou láskou a žiadosťou na mňa pozeral, že som ho jednoducho musela pohladkať. Neviem ani opísať ako to z neho žiarilo, ale fakt som asi nikdy nevidela, že by niekto po niečom tak túžil, ako ten psík po pohladkaní. A pritom bolo na ňom vidno, že sa o neho pekne starajú, mal tam svojho pána, ktorý telefonoval, ale jednoducho mi psíček asi chcel spríjemniť deň. Úplne ho tam triaslo (ale nie tak škaredo) čo tak by sa ku mne vrhol, moje krásne. Tak som ku nemu prišla, lebo som neodolala (snažím sa tu nehladkať každé zvieracie stvorenie) a to ako sa krásne tváril, ako krásne vyskočil, ako hne´d po výskoku si ľahol na chrbátik a chcel aby som ho hladkala, bolo to krásne, rozkošné a úžasné. Je mi jasné, že niektorí toto moje rozplývanie považujú za úplne mimo, ale v tom psíčatku bolo niečo, niečo extra, bola v ňom radosť a láska a nadšenie a všetko pozitívne.
Teším sa s každého úsmevu ktorý dostanem za to, že vrátim nájdený mobil. Teším sa ako som dvom postarším tetám uvidela slzičky v očiach, keď som im doniesla kľúče, že aha čo som našla. Pre mňa to boli síce kľúče, ale pre nich asi čosi viac. Vyrušila som ich počas telefonátu a vysvetľovaní kde, kedy ich mali naposledy. Pritom boli pár metrov od ich domu. Jedna teta nemala ani slová, len otvorené ústa, dala telefón od ucha a zobrala kľúče ako levíčatko v tej ukazovacej scéne z Levieho Kráľa. Teším sa s každej vety ktorú mi tu neznámi povedia bez toho aby som sa spýtala, za každú pomoc, ktorú mi ľudia dajú. Teším sa z toho ako sa všetci tešíme na rannom worshipe, aj keď sme tam traja.
Teším sa aj zo školy, z každej veci ktorej chápem, z každého testu ktorý až tak nepokašlem. Teda mala by som sa tešiť, ale to je len v pohode. Teším sa ale z toho, keď mi učiteľ povie, aby som si nemenila predmet, že ja na to mám, že som dobrá žiačka a že vážne vidno že sa snažím. Možno sú to keci, ale potešia ma, povzbudia, a aj keď som už dva razy nad tým najserióznejšie uvažovala (a zas uvažujem po videní nového projektu) tak ma dokopali zmeniť názor a radšej skúsiť premôcť seba. Teším sa ako som počula že ma učiteľ zo social studies chválil o mojom politickom prejave. Nie že by som mala poňatie, čo som teda hovorila, ale vysvetľoval koordinátorke aká som bola do toho "zažratá". Snažila som sa tak vyzerať, tak ma teší, že to ocenil, aj keď pravda to nebola. Teší ma každá veta na moju angličtinu, keď počujem že je dosť dobrá, že môj trápny prízvuk nie je trápny ale milý.
Teším sa, ale navonok to tak nevyzerá. Vo vnútri sa teším, ale aj tak sa neteším tak 100%. Asi mám po tých veciach dobrý pocit, ale nedokážem si to veľmi zachovať. Dúfam, že nestarnem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára