Ešte niekedy v novembri (teda pred dvomi týždňami) som sa odhodlane vybrala na Grouse. Na stránke mali napísané, že sú otvorené nejaké dve sedačky, tak že pôjdem vyskúšať. Zistila som si cenové info, busy a srandičky. Rán osom celá natešená síce zmeškala prvý bus, ale aj tak som tam prišla pomerne skoro. Cesta trvá asi tak 2 hodiny so všetkými prestupmi a s ako takým šťastím. S maximálnym šťastím to môže byť hodinu a pol. Aj keď som v dopravných prostriedkoch (preplnených, nechápem stále prečo, v sobotu to až tak zlé nebýva) skoro ublížila ľuďom lebo všetci mi zavadzali, našťastie sa nič nestalo. Ale proste ja nechápem, prečo mi neuvolnia, keď mám so sebou asi sto vecí a viditeľne je to nepohodlné, teda asi viem prečo, ale aj tak by mohli.
Niekde som zazrela aj s človeka s boardom/lyžami, už si nepamätám, ale išiel niekde inde. pred autobusom som si pokecala s nejakým típkom z Mexika čo len tak o sebe začal kecať, ako sem prišiel sa zdokonaliť v angličtine a tak. Neviem, či sa prihováral každému, ale každopádne to bolo milé. V poslednom buse sme boli našťastie len asi piati, tak som sa mohla pokojne rozvaľovať. nenápadne som čekovala ostatných a keď som videla že jeden chalan (asi tak 15-17, nie nebol pekný) začal všetko chystať, tak o chvíľu som si začala aj ja. Mala som poctivo pripravené oblečko do zlého počasia, kedže tu na zimu von zvyknutá nie som (tú v dome nerátam) a bolo mi zbytočné. Bolo tam asi neviem koľko ale veľa stupňov, taká tá jarná lyžovačka. vybavila som si ski pass, že mi treba podpis od rodiča, ale predsa mi to dali, že nech odnesiem nabudúce. Nerobia scénky, zlatí, všetko je ako má. A už som pekne čakala na kabínku ktorá nás nadšencov vyviezla hore. Niektorých len na korčuľovanie, niekotrých na prechádzku, niektorých na prvá jazdy. Bolo super počúvať akí sú všetci vytešení, ako všetci hodnotia, že to skoro zabudli, že je to úžasný pocit po tak dlhej dobe zas stáť na doske/lyžiach.
Odhodlane som si pripájala lístok a zlomila takú tú pripínaciu vec. Poznám sa a tak som si zobrala dve, lebo hneď na prvý pohľad mi bolo jasné, že netuším čo s tým. Po neúspešnom prvom pokuse som poprosila "vlekárku" s ktorou sme aj pár slov prehodili, ani ona nevedela ako, ale nejako sme to dokázali. Snažila som sa napackať na svoje chrániče na zápästia. Neskutočný boj, kŕče v rukách z toho. Skackala som tam, hrýzla rukavice a stále nič. Po veľa minútach sa mi to podarilo, ale to už mi bolo jasné, že sa obohatím o nové rukavice (Burtonky, čo vyzerali schopne a teším sa z nich). Konečne som si šťastne zapínala viazanie a cítila sa ako nejaké batoľa čo sa snaží spraviť prvé kroky. Potom som si nadala, že však čo trapoším, že jazdiť viem a už to bolo v pohodke. Boli otvorené len dve lanovky, ako som spomínala a jedna trať úplne nič. Somárska lúčka v jasenskej, toršku dlhšia možno. Vlastne celkom mi to stačilo, aj dĺžkou a aj náročnosťou, som na tom zle. Druhá nebola nič extra, bolo to dosť úzke a vymýšľať sa tam toho veľa nedalo. Nevládala som, veď klasika a vždy som si dala v polovičke prestávku. Na tej trati boli týpci, teda záchranári, keby čosi a dosť ma to fascinovala ako to chceli mať všetko pod kontrolou. (Keď som nedávno prečítala toto http://globalnews.ca/news/1000442/teen-snowboarder-found-dead-on-grouse-mountain/ tak som pochopila aj prečo, aj keď teda asi nepomohli, som si si stá, že veľa krát pomohli). Prvé jazdy tam teda ešte neboli, a závany, alebo teda presnejšie oblaky trávičky sa všade okolo vznášali. Rýchlo to tí ľudkovia dokázali začmudiť.
Aký bol sneh? Nič moc. Nebolo to zlé, asi lepšie m ako väčšina krát u nás, ale aj tak. Nebolo snehu veľa, na niektorých miestach trčali kamienky a ja som plakala za sklznicou. Nekontrolovala som to nejak extrémne, ale myslím, že to nakoniec až tak zlé nebolo. Nebolo to zľadovatené, ale bolo to pomerne tvrdé, no počas dňa pri tých sto stupňoch to začalo meknúť. Našťastie nie až tak moc, takže sa aspoň padalo ako tak príjemne. (Nepadala som veľa). Nohy ma boleli, cítila som sa neschopná, keď som videla že asi každý si tam chodil do parku, ja som ledva zvládala trápnu otočku. Zaslúžila som si oddych, zjedla som neviem koľko ale veľa hnedých cukrov (tak čo keď sa tam celý čas na mňa usmievali), spapkala som čo som si pripravila, pozerala krásny výhľad na Vancouver, potom zaliezla dnuka a trošku pofejsbúčikovala. Všetko bolo v pohode, teda až na to že som už zo seba vyzliekla okrem šuštiakov a vetrovky všetko a stále bolo teplo. Viem, som nevďačná, ale to bolo neskutočné teplo, ľudia tam boardovali v tričkách s krátkym rukávom, ale neviem čo robili keď padli o.O. Domov som išla pomerne skoro, aj tak som bola vyšťavená, mala som ešte Sturbucks míting s osôbkou z mládeže. Aj keď sa moc nebavíme, odhodlala som sa jej napísať a úplne rada šla, zlatá :).
Tak som zažila ako outsider sama svoju prvú snowaboardovačku v Kanade, na kopci, na ktorý za rok vyjde najväčší počet ľudí (vraj). Enjoyla som si to, lenže keby som mala pri sebe niekoho, niekoho takého ako som zvyknutá, tak by to bolo milión tisíc krát lepšie.
Zajtra sa teším na maximálne teplotu -12 vo Whistleri. Áno! Whistler, už zajtra! :) (Chcem sa tváriť strašne excited, ale zatiaľ sa tak moc necítim :/)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára