Nejako rýchlo mi tieto posledné dni ubiehajú, že ani nestíham písať, čo sa dialo. A kedže si to nepíšem, tak zabúdam. Paintball sa nekonal, čo ma nemrzí, lebo aspoň som sa nemusela rozhodnúť či idem. Zbieranie odpadkov sa konalo, bolo to fájn, aj keď nás bolo po menej (rozumej skoro nikto). Našli sme celkom zaujímavé kúsky ako ten cestárky trojuholník, kokos v jazere, mini lietadlo, okuliare do labáku. Sobotu som strávila aj oslavovaním narodenia bábätka na Slovensku ^_^... Značnú časť toho týždňa som strávila vytváraním narodeninového priania, zháňaním 16 ľudí zo 16 krajín (plus ja a pesos), strihaním, upravovaním, učením ovládať sa španielsky program. Dalo mi to celkom zabrať. Pred školou, po škole, cez prestávky vždy som sa snažila zachytiť nejakých ľudí a nemala som čas na nič. Často som nejako bola dohodnutá so 4 ľuďmi v jeden čas a niekedy som ani dohodnutá nebola, ale nejak sa oni dohodli bezo mňa a akoby so mnou :D. Všetko som zvládla, stihla a som spoko v poho.
V pondelok som bola pozvaná na volejbalík (v podstate zas do kostola, ale akože do telocvične). Bola to bomba pecka a najviac som vďačná Danice že ma zavolala. Klasika, že samí dospelí a len my dve, ale ide jej to super a aj všetkým ostatným. Samozrejme, že ma odviezli domov a už sa s nimi odmietam hádať. Je to od nich milé a teší ma to, ale pripadám si nevďačne, že pre nich nič nerobím. Verím, že sa to zmení. Na volejbalíku mali párty, dozvedeli sa o nejakých zásnubách, tak sme sa všetci vytešovali :D. Potom si pamätám len stredu, kde som zas zhodnotila, že si nepamätám, čo som robila na mládeži, ktorá bola ešte lepšia ako minulá. Skladal sa dokopy banán (super nechutná hra).V štvrtok sme zašli do Tima Hortona a zhodnotili sme, že to je asi naše miesto, lebo aj keď tam kávové veci až tak mňam nie sú, veci na prehryznutie sú mňam a hlavne ceny oproti Strubucksu sú neporovnateľné. Mala som asi latté a donut čokoládový (nepoliaty, ale taký iný).
Zrazu bol predo mnou krásny trojdňový víkend a thanksgiving. V sobotu som rozhodla, že ideme na Grouse Mountain. Šťaste sme sa dotrepali do Vancouvru ale neboli sme si isté odkiaľ ide zadarmo bus na Capillano Suspension Bridge. Teta ktorej sme sa pýtali nám okamžite chcela predať lístky, tak sme sa rozhodli, že si radšej zoberieme sea bus a nebudeme sa snažiť využívať to na čo nemáme úplne právo. Teda klasicky, ja som rozhodla, lebo Kim a Nat nemali ani páru o čom je reč. Prvýkrát za celý pobyt nám niekto skontroloval lístky, počula som tam češtinu a nejakú českú partiu ľudí. Po sea buse sme nastúpili na ďalší bus (krásne čakala pripravená, krásička) a už sme boli po Grousom. Nechceli sme byť lenivé zadky, že ideme na turistiku (to bola hlavná myšlienka). Kim sa necítila dobre a po pár metroch vždy zastavila. Pár desiatok metrov sme prešli za pol hodinu. Pochopila, že to nemá význam, že musí ísť dole. Bolo mi jasné, že ju samú nenecháme. Nat navrhla aby sme všetky zišli dole a vyšli hore lanovkou. Sebecky som ich poprosila, či by len oni nemohli ísť dole (kedže aj Nat tvrdila že je unavená) a že ja to rýchlo vybehnem, že až tak dlho ma hore čakať nebudú. Neboli sme vtedy ani v štvrtine. Ja som si to teda vymakala až na vrch, dala sa medzi tým do reči s čechmi, ktorí sa chystali ešte vyššie. Už som kula pikle (či ako sa to píše), že pôjdem s nimi. Inak to, že mi smska že sú UŽ dole mi prišla, keď ja som sa v pohodičke prezliekala v záchode na vrchole, je normálne.Asi nie sú vhodné partnerky na turstiku (a to ja mám kondičku viac ako mizernú, ale celý nás bus som trhla a to aj s tým minimálne polhodinovým zdržaním na začiatku). Som chvastúň, a čo! :D Hore to bolo akože pekné, to hej, ale zas čakala som niečo lukratívnejšie povedzme si pravdu. Počekovali sme výpredaj zimných vecí, snowboardové topánky neboli vyhovujúce, čo ma dosť mrzí (lebo ak si ich párkrát požičiam výjde to drahšie ako si kúpiť nejaké používané). Mrzí ma, že som si jedno tričko nekúpila, ale veď sa tam ešte dostanem. Odišla som len s retiazkou a príveskom javorového listu. Ten list je super! Pofotili sme sa, povyčítali si čo bolo treba, ale treba byť úprimný, ale nehnevali sme sa. Nejako sme zašli na show, ktorú tam robili. Myslela som si, že to bude tragédia, ale bolo to neskutočne super) Narehotala som sa tam úplne kvalitne, slzičky mi sem tam tiekli a bolo nám labra dobre. Pobavila som sa aj na tete, ktorá si to všetko tam fotila iPadom a mala kabelisko Louis Viutton (viete čo myslím). Chcela som si ju odfotiť svojím foťákom, lebo na to ich vyrábajú, ale asi to pochopil, lebo neskutočne zazerala. Ľudia sa tam fotili s pozadím sami mobilom, nikto sa nespýtal nech ich odfotíme. Vidno, že to neboli kanaďania, ale turisti. Počasie vyšlo parádne, slnko svietilo, zašlo ojedinele. O ceste dole a peši nechceli ani počuť tak som si teda kúpila lístok a zviezla sa dole v preplnenej búdke, ktorá je na každom obrázku Grousu. Aj som sa skamarátila s maličkým dieťatkom, bez slov, len tak, úsmevmi, kývaním :).
Zišli sme šťastne dole, neovrackané (Nat sa bojí výšok) a spokojné. Chceli sme ísť nájsť ešte jeden hotel a obchod, ale otočili sme sa, že si to pohľadám sama inokedy. Výstup mi teda trval aj so počiatočným motkaním hodinu a pol. Vôbec to nebolo niečo náročné, práveže ja som chcela niečo náročnejšie. Ale aspoň sme spravili jednu vec z "to do" listu väčšiny turistov vo Vancouveri.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára