Štedrý deň

Neviem čo som od Vianoc očakávala a stále neviem čo sa deje. Príspevok plný vnútorného zmätku.

Pri otázke čo idem robiť 24. od mojej host mum som ostala pozerať ako puk. Len som chabo zahabkala čosi, čo vlastne bolo len chytanie kyslíku. Dokázala som po chvíli zo seba vydať: Neviem, veď máme mať spoločnú večeru či nie? No veru nie, odpoveď som dostala, že zajtra variť nejde, že o nič neprídem, že ku nám pár ľudí príde, ale nič sa nebude diať, že nech niekde idem. Tak som teda išla.

Ráno som vstala o 9tej, kedže som budík odignorovala a nikto ma nebudil. Kto si vie predstaviť Štedrý Deň bez kričiacej mamy, nech vypadneme z postele, že sme leniví, že jej treba pomôcť? No ja si už viem, dokonca aj to, keď celá rodina vstane až po mne, čiže okolo desiatej. Opakujem, že to bolo 24.12. Neviem či to ja žijem v divnej rodine, ale očakávala som, že všetci behajú v dome o 5am a búchajú s hrncami, vyvárajú, vypekajú, hľadajú veci čo sa rok nepoužívali, dozdobujú sa posledné detaily. Chyba, viditeľne tu to tak nefunguje. Znudene som boardovala na Grouse Mountaine, lebo počasie bolo celé zle, samé hmla, sneh o ničom. Po pár jazdách som si išla pozrieť rozprávku na 30 minút - Frosty the snowman (to, že tam okolo Vianočného obdobia dávali rozprávky bola najgeniálnejšia vec a zachránila ma už durhýkrát!), najedla sa a nejako sa odtackala domov. Vianočná nálada bola asi tak -70%. Chcela som každému koho stretnem popriať Merry Christmas, že nech si to nanútim, lenže zabudla som na to už pri východe z domu.

Očekovala som fb a tam správa, že pre mňa Danica príde o 6:15. Deň predtým som jej povedala, že by som rada išla do kostola, tak viditeľne to brala ako že idem. Začala som nestíhať, bežala som psrvaiť všetko čo mi bolo treba a zrazu v obyvačke vidím nejakých veľa divných ľudí. Možno nie divných, ale nových určite. Tak som sa zoznámila s ľuďmi ktorých si vôbec nepamätám ,ale isto by boli fajn. Zobrala nejaké dobroty (neviem kto to doniesol alebo ako sa to ocitlo na našom stole, ale bolo to dobré). Celkom som sa smiala, že teda riadne Štedrovečerná večera, keď to do seba hádžem dobreže nie za behu a vlastne večeriam sama a vôbec. Bolo to úplne mimo, celé. Po minulom trapase s oblečením na večeri mi bolo jasné, že toto nebude len tak a tak som rýchlo žehlila košeľu, zháňala 5 a 10 dolárovky. Koľko chaosu dokáže narobiť zmeniť 20 dolárovku by som nikdy neverila. Keď som nasadala do auta (po boji s dverami, ktoré sa automaticky zatvárajú a ja im to asi vždy kazím, lebo to proste nechápem a už mi odporúčajú sa toho nechytať) tak som si prvýkrát uvedomila, že vážne sú Vianoce.

Sedieť v kostole pri ľuďoch ktorých som videla prvýkrát (starí rodičia Danici) a s vedomosťou, že tam proste nie je rodina, fakt že vôbec, bolo divné. Necítila som sa trápne, vďaka obrovskej obrazovke s textami a so všetkým som mala prehľad čo sa deje. Každý sme mali v ruke sviečku, tichá noc sa spievala po nalgicky (nečakane) a aj po španielsky a nemecky jeden verš, detičky mali svetielkujúci zlatý program, pesničky boli pekné, kúsok z Charlieho Browna ma len potešil. Dobrotky čo nás potom čakali boli tiež fajn, hlavne sa mi ráta to, ako sa všetci môžu oficiálne vykecať po/pred a vďaka tomu sa nekecá toľko v kostole. Tam, som sa cítila mimo, nevedela som s kým sa baviť a tak, ale nebolo to až tak zlé. Pri nastupovaní do auta som bola pozvaná na večer ku nim domom (danicovcom). Tak som iba ostala pozerať, že však jasné že nie, že Vianoce sú pre rodinu a že nie. Lenže nemala som argument, čo idem robiť, kedže som ak tak rozmýšľala nad upratovaním izby (lebo ani do toho ma nikto nenútil, tak som si to ani neuvedomila, ako viem že na Štedrý večer by to bolo trápne, ale tak)

Čo sa dialo tam? Bolo jedlo, nie také aké som na Štedrý večer zvyknutá, ale bolo. Pekne sa pred jedlom pomodlili, čo mi predsa len vohnalo viac vianočného ducha. Hlavne už len fakt že ma uniesli (ako sa na tom strašne bavili :D) bol milý. Aj to, že hojdacie kreslo nechali voľné pre mňa, lebo minule som povedala, že sa mi strašne ráta. Presne také drevené, veľké, rozprávakové, kde sa hodí už len starý deduško bufkajúci fajku. Je celkom odvaha povedať niektorému zo starých rodičov (možno aj tomu skutočnému bufkajúcemu deduškovi), aby si tam nesadal, lebo tam sedí Alena. Dostala som pokyny aby som napísala, že sa zdržím a že domov ma odvezú. A tak som už počúvala ich konverzácie o ľuďoch, čo som nemala ani poňatie. Sem tam som prispela svojou troškou, ale bolo mi dobre. Viac ako to. Maximálna dobrosrdečnosť v tej rodine je. Celé to tam pôsobilo ako bez najmenšieho problému, plné lásky. Keby som nevedela nejaké zákulisné info, tak dokonca jeden člen rodiny by mi pripadal aj maximálne zlatý ^_^. Veľmi, veľmi a veľmi si vážim, čo pre mňa robia, aj keď asi to nejako extra najavo nedávam, okrem stotisíc rázy povedaného ďakujem.

Bola som tam do pol 11. Chcela som sa spýtať, že či ma neodvezú domov medzi tým stokrát, ale bolo mi to hlúpe. Odišli rodičia a tak som sa postavila, že idem aj ja. Predpokladám, že všetci na to čakali, akože nie neprajne, ale už by to bolo proste divné :D, a tak ma zázrakom (pri štýle jazdy ozaj zázrakom) bezpečne dopravil zlatý jedinec domov :D. Napchala som do ponožiek zopár sladkostí a zhodnotila, že na to ako zúfalo ten deň vyzeral, bol veľmi veľmi a veľmi pekný. Boli to, a aj sú, predsa Vianoce a viem, že je hlúpe, že úplné zbytočnosti ma dokážu natoľko ovplyvniť, že si ich až tak neužívam. Dobre viem, na čo by som sa mala tieto dni sústrediť. Ešte asi nie som dosť vyzretá na to, aby som ich prežila tak ako sa má. Možno tie budúce ja niekoho obohatím tak ako tá rodina mňa, možno tie budúce nebudem upriamovať pozornosť na náladu okolo mňa, ale na náladu vo mne, možno tie budúce budú také, po akých všetci skutočne túžime, len sa ich bojíme naplniť...