Začala by som asi game night, ktorá sa konala niekedy dávno. Čas spôsobil, že si nepamätám detaily, ale viem, že mi bolo super. Prišla som klasicky neskoro a hrala sa stoličková. Áno, presne tá superská hra, ktorú chcú so mnou hrať deti do 10 rokov a nikto iný. Tak sme na hudbu behali okolo stoličiek, okolo celého kostola, bežali, šprintovali, tancovali, spievali, snažili sa zmiasť súperov, sem tam podvádzali a bolo nám parádne. Nebola som ďaleko od víťazstva, ale predsa len sa nepodarilo. Úrovne hry boli rôzne, prešli sme aj do kadejakých uličiek, odoberalo sa veľa stoličiek a všetkých to premotivovane napĺňalo. hrali sme aj schovávačku, ktorá bola tiež super. Úplná tma, jeden sa schoval, ostatní sme ho hľadali. Mohol byť hocikde (veľa miestností, veľa záchodov, telocvičná, stoly, lavice, neskutočne veľa možností) a kto ho našiel mal sa k nemu pridať, na to isté miesto a čakať na ďalších. Nie, nenašla som ho/ich, ale pár ľuďom sa to podarilo. Ale bolo to úplne strašidelné. Nezvládli sme chodiť samostatne, vždy sme boli aspoň traja v skupinke, lebo koniec. Keď sme si boli istí, že je niekto v jedných WCkách, kde nebolo asi že bodka svetla a nemali sme poňatie, kto, kde a čo, niekto drží dvere, že dnuka ísť nemôžete, z druhého wcka zas samosplachovací záchod (týpek si preliezaval z jedného do druhého) alebo len tak vám niekto olizne ruku keď sa snažíte zistiť či je to osoba, ktorú hľadáme. Prešli sme na hru Gordon, kde som v polke pochopila čo sa vlastne deje, ale bavilo ma to. Hľadali sme časti z lampáša, ktorým sme mali zabiť niekoho (neviem či to bol akože ten Gordon, detaily vyfučali). Ten niekto (teda dvaja boli ) nás zamrazil dotykom, ale mali sme doktorov, ktorí nás zachraňovali. Zabudla som povedať, že sme hrali v úplnej tme, ale že úplnej. Sem tam bolo svetlo z nápisu únikového východu. Tak sme sa plazili, čumeli, skrývali, nedýchali, bežali, hľadali po smetiakoch, jačali na doktora aby (ne)prišiel. Všetci sme takmer umierali od únavy, ale bolo to strašne super! Nájsť časti lampášov by sa nám asi nepodarilo bez rád ľudí, ktorí to skrývali. Strávili sme s týmito tromi hrami hodiny!
Začali organizovať aj homework club, tak som si povedala, že možno tam budem produktívna. Moc som nebola, ale bolo mi fajn, keď sme papali cookies, čokoládky, pili Sturbucksík alebo len tak spoločne zúflai nad nejakými vecami. Vždy sme sa nsažili jeden druhému pomôcť a konečne som mala pocit kolektívnosti (v škole kamarátov čo sa týka úloh asi nikto nepozná, všetci niečo očakávajú za "doučko" čiže obyčajné vysvetlenie jednej veci; ešte že mi to netreba). Kedže tam bola vždy aj osoba, ktorá má na 4 hodinách rovnakého učiteľa (tri z toho máme spolu), teda Danica, tak sme si pekne veci vysvetľovali. esej z angliny mi zas opravoval Chavier, ktorý mi našiel asi stotisíc chýb a poriadne sa rehotal celý čas (zákerak potvorácky, je strašný jazykový perfekcionista. Ostatní ak nechápu vždy len kyvkajú a tvária sa, že vedia o čom točím, že všetko fajn. On sa začne len rehliť, že asi používaš zlé slovo, hahaha, toto by sme v živote takto nepovedali, hahaha. Ale cením si jeho vytáčajúcu úprimnosť, aj ostatní na mládeži to od neho chytajú, asi začíname mať vážne bližšie vzťahy). No tak moja esej skončila ako červená machuľa, kedže podčiarkoval aj to čo sa mu nepáčilo a aj to čo sa mu páčilo, ale cením si to. Konečne tu po ignorovaní mojich gramatických chýb niekto začal vnímať.
Organizovali aj potluck (ak sa to tak teda píše, ale ja sa idem tváriť že áno). Teda nevedela som moc o čo ide, okrem toho že treba doniesť nejakú mňamku a potom sa to bude sharovať. Tak som doniesla úbohý balíček lupienkov a gigantickú Milku, prišla som neskoro, zas sa moja baby-sitterka (Danica, fakt sa tak chúďa musí cítiť, ale je super) o mňa postarala, našla mi miesto, tanier, príbor všetko. Spokojne som vyberala z množstva jedla, spokojne som papala skvelé jedlo (najlepšie aké som tu zatiaľ mala), dala si 5 koláčikov ako dzertík, počúvala vianočný koncert a cítila sa vianočne ako vianočka. To, že som sa tam zase strápnila tým, že som prišla v rifliach a adidas tričku pričom ostatní mali šaty, obleky, účesy a srandy neviem či stojí za zmienku. Bolo ako bolo, cítila som sa trápne, ale tak otočiť by sa bolo už asi trápne tiež. Dúfam, že z toho nebude veľa fotiek minimálne. Pri vystupovaní maličkých detičiek a pri nejakom superksom sóle mi aj slzičky sa objavili v očiach, že mi chýbajú všetci moji. Vydržala som to statočne a po nejakej dobe som sa postavila a išla na záchod sa citovo upokojiť. Nejak všetci z mládže sa začali hýbať a presunuli sme sa k autám. Prečo? Lebo hurá obzerať najlepšie vianočné výzdoby domov v Surrey. Mali sme na plnáe 6. Už pri prvom sme si mysleli, že nič lepšie nebude. Soby životnej veľkosti, Santovia, snehuliaci (trasúci sa od zimy), neskutočné množstvo svetielok plánovaných počítačom, niekde mali aj pesničky ktoré hrali a svetielka blikali podľa toho. Bolo to proste cool! Jansé, že k tomu patrilo šialené šoférovanie, jačanie, tancovanie, spievanie. Bolo neksoro večer, stred týždňa, neotovrila som ešte nič na testy na ďalší deň, ale ešte sme sa zastavili v Sturbucske. Len sa vycikať, niektorí aj na kávičku. Z toho sme sa ale valili do hlavnej destinácie, Menchie's - frozen youghurt. Teda podľa mňa len zmrzlina, ale mňam. Super zaujímavé príchute, najprv môžeš kúsok okoštovať a až potom si vyberieš ktorú chceš, sám si načapuješ a ideš si tam nakydať sladkosti - čokoládové, ovocné, sladké ,slané, no kopec čoho len chceš. odvážiš a zaplatíš, no okej, bolo to niečo cez 6 dolárov, ale užila som si a bolo to veľa! Fakt som sa napučila z tej zmrzliny že dosť. Teda odmietla som, aby smi to zaplatili, lebo ich poznám pár mesiacov a robia všetci pre mňa viac ako dosť, nebudú za mňa platiť.
Bola som pozvaná na ďalší potluck (odstup jeden týždeň) u Danici. Pozvaných 30 ľudí, skoro som odpadla na fb keď som to uvidela. Prišla som zo snowaboardovačky a mala som asi pol hodinu na večeru, sprchu, spravenie kávy (čo som zmenila na čaj kvôli rýchlosti, nevedela som nájsť kávu) ,zistenie spoju, adresy, zabalenie darčeka (lupa a delfínia záložka, kedže to mala byť forma vtipu). Zvládla som to, nechápem doteraz ako. Bus išiel o 5 minút skôr, ale bola som na to pripravená. Pred nasadnutím do druhého busu som si kúpila gingerbread latté v Buckse, lebo som bola v stave "ak nebudem mať kávu umrem od únavy". Všekto bolo vypočítané, aby som tam prišla asi 5 minút pred začiatkom, keby.. teraz nastáva to keby... keby som hodinu neblúdila po okolí a nehľadala jej dom. Hodinu. Presne. Ešte mi aj tá káva vychladla. To že sa topil sneh, nohy som mala mokré, na čísla domov som ledva videla ma ale moc neštvalo. Bola som v pohode, mala som večeru, mala som kávu, mala som energiu ako takú. Už som si povedala, že ak do 20 minút nič tak to vzdávam a volám host otcovi. jej číslo som nemala (a stále nemám). Nabudúce budem vedieť že ak je ulica 130 tak 130 A je niečo kúsok vedľa ku ktorému sa ťažko dostáva. Teda ani neviem ale ocitla som sa pri správnom dome, najšťastnejšia na svete asi. Ja som sa aj spýtala ľudí, že kotrým smerom, troch. jeden povedal doprava, druhý doľava a a tretí že nevie vôbec. No díky. Ale teda o ôsmej som stála pred domom a už som s chystala hodiť guľu do okna, keď po zvonci najprv neotvárali. Doniesla som keksy a syr ako mi bolo poradené. Bolo tam zopár ľudí, 10 alebo tak. Hrali nejakú hru, ktorú som ešte nehrala, ale vyzerali do toho úplne moc zažratý, pomodlili sme sa, dali si niečo na prehryznutie, presunuli sme sa, pokecali sme, hrali sme inú hru, vymenili sme si darčeky (teda tak rôzne, náhodne. Skončila som s maskou tou "plesovou", ktorú jasné, že asi nikdy nepoužijem. Dali sme si horúce čaje, čokolády, kávy, hrali ďalšiu hru a neviem ako, iba mi zvonil mobil (ktorý mi tu nikdy nezvoní). Zistila som, že už na mňa host otec čaká a s smutne som sa postavila a išla domov. Stále ho obviňujem, že nečakal na moju smsku, veď bolo len 11. Síce som vďačná, že som konečne nemusela otravovať Danicinu rodinu, ani taxík a busom som bola celkom dosť vystresovaná ísť (predsa len už je to dlho hrôzostrašne komentované Surrey). Dala som Danice Slovakia tričko, nech si pri hraní volejbalu spomenie na jej volejbalovú protihráčku (zvyčajne) a fakt som bežala, nech nikto nie je nervózny.
Takmer som zabudla spomenúť mall crawl, čo bolo úplne peckovské. Na miesto činu sme boli dovezení, rozdelili sme sa do skupiniek po dvoch a troch ľuďoch a s papierom a perom v ruke sme boli vyslaní. V obchode boli ľudia (vedúci na mládeži) oblečený nejak tématicky/farebne a my sme ich mali nájsť a dostať od nich podpis. Nákupné centrum bolo veľké, dvojposchodové, ale veľké. hľadali sme 11 ľudí (pridali sa k nám aj ľudia z inej mládeže). A tak som behala s Danicou a ešte nejakou osobou, ktorá bola fajn, ale už ju predpokladám že v živote nestretne (bola tu na "dovolenke" lebo kedysi tu bývala, ale odsťahovali sa a teraz je niekde ďalekoooo). Celkom sme sa narehrili pri naháňaní farebných ľudí. Bolo vážne divné vidieť niekoho v mordých rifliach, modrých topánkach, modrom tričko a modrom svetre. Ak nerátam businessmana, potom zopár fanúšikov nejakých tímov (lebo tí sú tu bežní) a ešte nejakých postáv, ktoré som stále nepochopila čo boli zač. Tak sme za nimi bežali, naháňali ich, niektorí boli nechutne dobre skrytí. Strávili sme hľadaním neviem koľko ale dlho, na dohodnutom mieste sme smutne zistili, že sme nevyhrali. Chýbal nám jeden človek, ktorého sme stretli, ale vo vnútri obchodu a tam sa podpisy dávať nemohli, a nejako sme zabudli čakať kým vyjde. Našťastie sme nenabehli za náhodnými okoloidúcimi či sú "Big Brown turd" narozdiel od inej skupinky, ktorá si to s týmito slovami namierila k nejakému černochovi. No ak toto nie je awkward tak už neviem čo. My sme sa len rehotali ako sme počuli že hľadajú všetci Čiernu pani. Tých bolo v obchode totižto asi milión, ale my sme vedeli koho hľadáme, takže sme netrapošili. Boli sme zničené, z behania, naháňania (nachodili sme kilometre), z kriku predavačov nech nebežíme (no dobre, nekričali moc, väčšinou sme boli len v chodbách, nie vo vnútri obchodu), boli sme smädné, ale nemali sme čas na pitie. Zakončila som to kanadskou zmrzlinou s oreo kúskami a bola dobrá, názov neviem, ale mňam. Predavač ju musí dať "dole hlavou" ako dôkaz že je fakt kvalitná a nepadne, nepohne sa. Bola som za atrakciu keď som im povedala, že som tu ešte nemala (akože ten druh zmrzliny, konkrétne ten) a pripadal,a som si ako zvieratko v zoo, keď všetci čakali na moju nadšenú reakciu zo zrmzliny. Aj keď som pokukovala po poutine, nabudúce.
Bolo mi krásne, tí ľudia boli skvelí. Tešila som z toho, ako sa dokážeme všetci tešiť z úplných hlúposti. Aj keď ich stretávam väčšinou len raz za týždeň, aj tak máme lepší vzťah ako so spolužiakmi. Presne si pamätám, ako som pred 3 mesiacmi hovorila hipisáckej farárke, že vďaka mládeži som našla skvelých ľudí. Ona prikývla, že chápe, že Ježiš otvára srdcia a že dúfa, že aj tu budem mať s mládežou dobré skúsenosti. A viditeľne mám, tie najlepšie :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára