Návšteva mojej rodinky časť 2.

Pondelok a utorok som išla do školy, nečakalo ma tam nič hrôzostrašné, takže preto som bola ochotná tam ísť. Za ten čas oni pozreli Stanley Park, Akvárium, China town a China Garden a kopec reštaurácií - vyžieráčikov. V stredu nás čakal hokej - NHL - Canucks proti Detroitu. V ten deň som myslím rozhodla, že ideme nakupovať, nech nezabijeme inokedy s tým celý deň. Išli sme do Metrownu, dali kávu, dohodli miesto a čas stretka. Nekúpili sme poriadne nič, bola som nervózna, všetci sme asi boli. Kúpila som si len parádne krásne pyžamko, také akoby body a to mi spríjemnilo deň. Išli sme sa najesť na klasické miesto, vôbec nechápem ako čas rýchlo ušiel ale už sme bežali na hokej. Lialo úplne neskutočne, ale bolo teplo. Neviem či všetkým alebo len mne vďaka tej superskej Canuckskej čiapke, čo som si ako verný fanúšik kúpila :D. Sadli sme si na svoje miesta, nič spešl, ale stačilo. Prihovorila som sa páriku sediacim za nami, teta z Chorvátska pochádza, ujo mi vysvetlil ako veľmi miluje Česko a Slovensko, že každý kto pije to tam musí milovať. Porehotali sme sa aj na tom, ako na bratrancovej sedačke skončil obrovský pakeľ popcornu. Zobrali sme si do ručiky, a potom to hodil na zem :(. Bolo mi smutno za chlapca, ktorý to tam vysypal, ale čo s tým môžem spraviť? Hokej bol plný emócií, hlavne keď Tatar dal gól pri stave 1:1 do Canucskej brány. Taký rozpo! Radosť z toho, že slováčisko skórovala smútok z toho, že náš tím prehral. Ani tie praclíky neboli moc dobré a keby som si len tak nenakyckala do mini nádoby kečup (kečup máte len tak rozostavaný na týchto podujatiach a dáva sa to do takých malinkých papierových pohárikov) tak to ledva zjem. Po hokeji sme si posmútili, pofrfľali na Tatara, pochválili Tatara, sadli do baru (z ktorého ma nevyhadzujú) a už som si cucala horúcu čokoládu z pivového/pivného pohára :3.

Ďalší deň si nepamätám. vôbec netuším, asi až fotky mi to odhalia. Viem len že sme išli okolo miesta, kde sa predávajú lístky na futbal, tak sme sa išli len tak spýtať a len tak sme si ich aj kúpili. Ani sme nevedeli ako a už sme sa vytešovali na BC Lions a Calgarské niečo. Lístky sme kúpili len deň pred samostnou hrou a bola to posledná hra sezóny!

Roztlieskavačky, hymna, ceremónia kvôli Remeberance day. Tieto veci okolo boli lepšie ako na hokeji, ale hra ma moc nebavila. Stále bolo vidno len guču zadkov, žiadnu poriadnu akciu.

Jeden deň sme zašli do antropologického múzea, kde sme sa motali celý deň. Išli sme busom, kedže to je od centra dosť kus a asi v 3/4 autobus zastal, ujo povedal, že veľmi mešká, že on ďalej nejde, tak nech vystúpime. Vlastne to už bol druhý vodič. Vymenil sa s tým predošlým na inej zástavke. Ešte si stihli aj pokecať, vôbec sa nenáhlili. Vôbec ma to nenaštvalo ani nič, už som sa nad tým ani moc nepozastavovala, veď tieto autobusové zážitky treba vždy dopĺňať a málokedy prežijem "bežnú" cestu. Snažila som sa vykšeftiť kupóny, nakoniec som ich zabudla, zaspala, meškala a tak sme išli dnu s jedným kupónom namiesto dvoch a bola som psychicky vyčerpaná. nabudúce už budem vedieť čo a ako treba a čo ako sa zas nemá. Tie veci boli v pohode, dalo sa na to pozerať, bolo to obrovské a strááášne veľa vecí na obzeranie. Úprimne, do žiadnych takýchto vecí asi nie som moc zažratá, ale tešila som sa, že bratranček si to užíva. Tak či tak som to chcela vidieť a našla som tam zaujímavé veci. Ešte to, že všade boli počítače, obrazovky a neviem aké veci, ktoré opisovali nejaké historické artefakty po celom svete a aj v múzeu. Tak som teda čekovala Slovensko, na inom som zas len našla cez google maps môj slovenský domov.

Dali sme aj ďalší deň na nakupovanie, kedže sme to prvýkrát moc nezvládli (rozumej vôbec). Skončili som s dvoje vanskami :3 a už si brúsim zuby na ďalšie (nemali moju veľkosť). Asi sa moja slovenská skriňa obohatila aj o nejaké to tričko (a aj tie ma vytipované už ďalšie). Nezvládli sme už ísť do Science Worldu, čo ma naštvalo, ale stáva sa. Aspoň sme mali nakúpené javorové sirupy aj lososov. Lialo, takže sme len kávičkovali, behali cez obchody, jedli.

Ďalší deň bol už ich posledný. Dostala som pokyn, že o 15tej tam chcú byť, lebo check in majú až o pol štvrtej alebo tak. Tak som nariadila balenie v predošlý deň alebo ešte teda ráno, na recepcii som poprosila, aby mohli izbu opustiť až o druhej. Ráno sme sa vybrlai do Science Worldu, ešte sme čakali pred vchodom, čo sme prišli tak skoro (spolu asi s 20 ľuďmi, hafo). Science World je superský, zas som si tam všetko obchytala, so všetkým sa pohrala a strávila by som tam ďalšie desaťročie. Išli sme sa najesť (aj keď naše vytipované miesto bolo zavreté), už sme neboli združený lebo každý túžil po inom. Prišli sme na hotel si pre všetky veci, teta recepčná tam chytala šoky, že nech bežíme, že nemáme už čas a tak. Mama sa len pýtala, že čo jej je, že čo je taká vyplašená, ešteže jej nerozumela :D.

Nechcela som bežať na skytrain, aby mama po mne nejačala, ale išla som niečím ako veľmi veľmo rýchlou chôdzou. Im som nevravela nič, stále boli splnené požiadavky byť tam pred pol štvrtou. Na letisko sme prišli 15:20, zo skytrainu sme už bežali, pri check-ine-e už nikto, už to vážne chceli zatvoriť. Prišli sme tam vážne  v poslednej minúte, niekto si zle pozrel, ten čas. Tak sme sa rozlúčili, ja som zhabala ešte ich kanadské doláre, že veď načo sú im a tak sa skončilo ich Vancouverské dobrodružstvo.

Myslím, že si to užili, že im bolo fajn, bola som zodpovedný líder, všetci ma uznávali. nebola som zmätená, vedela som vždy kde a ako ísť. Ak na tri sekundy bol na čele niekto iný, vždy sa išlo zle. pri ceste na letisko som nedávala pozor a skoro sme nasadli na skytrain ktorý ide k môjmu domu a nie na letisko. A to som ich chcela nechať ísť samých (a pritom tú istú trasu už absolvovali). Dva dni ma bolel žalúdok z prejedenia. Veľa vaflí, veľa toastov, veľa vajíčka na raňajky to začali (a keď hovorím veľa, tak tak drevorubačsky veľa, ale v polohe ležmo som nevedela, že je to tak veľa). Burger, aj keď vegetariánsky tomu vôbec nepomohol, môj žalúdoček také veci nechce. Nedokázala som zjesť ani mňamóznu ryžu a iné pochutinky. Dokonca som potom už nejedla ani večere pár dní, čo stále mi bolo ťažko. To je tak, keď prídu slováci do Kanady.