Mesiac ušiel ako voda

Som tu presne mesiac. Je to čudné. Nemám pocit, že som tu už tak dlho. Nezažila som kultúrny šok (žeby ma to len čakalo?), nemám záchvaty smútku, nemám pocit, žeby som "dospela", žeby sa mi zlepšila angličtina alebo žeby som už sa vedela zorientovať. Možno som sa začala viac flákať školu, lebo nechcem presedieť celé dni za pc a učebnicami. Pomíňala som viac ako som mala na pláne a mám pocit, že nič okrem míňania tu nerobím. Konečne som našla veci, na ktoré sa môžem tešiť pravidelne a páči sa mi, že sa tu začínam "usadzovať" a mať denný harmonogram.

Dneska som teda odhodlane vykročila, že idem do kostola. Išla som peši 20 minút k dobre známemu shopping centru. Nejak som dúfala, že všetky auobusové zástavky budú na kope. Ale kdeže, každá inde. Jasné, že som si ani len nepoznačila číslo busu, ani čas a ani nič. Na jednu zástavku prišiel autobus, tak som tam dobehala  spýtala sa, ktorá je pre číslo 312. Stál som si nebola istá, či je to správne číslo, ale nemala som na výber. Tak sa pozriem na zástavku a práve odtiaľ ten drzý bus prichádzal. Chcela som prebehnúť cez cestu, aj keď bola červená, lenže išlo fakt milión áut a tak som to jednoducho nestihla. Bola so mnou aj Nat, lebo chcela ísť do pekárne kúpiť koláčik pre Hinako. Tá sa tam rehotala, nakoniec som išla s ňou a potom som čakala na ďalší bus. Ujo autobusár na mňa odmietol zakričať keď to bude moja zástavka, že však to uvidím. No dobre, uvidela som, lenže nezastal. V pohode, už viem, že sú zvyknutí ma ignorovať. Však na druhej, na tretej, na štvrtej.. na 7 zastavil čo som prišla ku nemu, že či by zastavil. Medzi tým zabočil kopec krát, nemala som ani najmenšiu šajnu, kde sa nachádzam.

Snažila som sa nájsť najbližšieho človeka, ale to ráno nebolo moc šťastné a jasné že na ulici nik. Úplne vyľudnené, lebo počasie bolo dosť škaredé, pršalo, fúkalo. Konečne som uvidela ľudí. Bradatý ujo, Ind a jeho ženička. Jasné, že ochotne mi pomôžu... možno keby tak rozprávali po anglicky. tak na mňa začali rečou neviem akou a ja som prikyvovala, že aha, ďakujem ďakujem, je mi to jasné. Ukázali mi nejakú cestu, tak som išla. Zrazu som zabočila, lebo tá cesta vyzerala viac používaná, tak že možno niekoho stretnem. Stretla som kostol a aj človeka. Nešla som za človekom, veď aha, tam je kostol, už netreba. To že mal názov ako nejaké Hare Muku Shisou je úplne jedno. človek bol v tom čase už úplne fuč. Chceli pomôcť, cením si to. Aj tak tento kostol bol na inej ceste ako ma posielali. Na ceste nikto. zas som si náhodne vybrala smer a išla. Napísala som Nat nech mi pozrie adresu kostola, lebo už som veľký profík vo všetkých street a avenue. Lenže to, že mobil má vždy pri sebe, ale nikdy keď niečo potrebujem je v pohode. Stretla som ďalšieho Inda, ale pochopila som, že to nemá význam. Ale zrazu sa tam zjavila aj bežiaca osoba, tak som prešprintovala cez cestu (už som rozmýšľala, že sa postavím ako na stop, ale len s ich spýtam ako sa tam dostať). Vytiahla iPhone, že nepíš mi názov. Tak mi povedala, že to je úplne iný smer, že mám ísť dole a dole a dole a povedala názov cesty. tak som išla, dlho, fakt dlho. Medzi tým som stretla toho istého Inda. Pripadala som si strašne hlúpo. Zdravila a usmievala som sa na psíčkarov, lebo čo iné mi ostávalo? Už som pochybovala, že mala pravdu a zrazu som uvidela vodu. (Cesta sa volá River Road, prozaické že? :D). Malo to byť po mojej pravej strane. Kedže ma teta zaviedla na dobrú cestu, tak som jej verila a išla som. Cesta rozbitá, že sa prerába. Mohla som ísť tak do záhrad troch domov alebo do bágforviska. Pršalo, boleli ma nohy (išla som fakt že rýchlou chôdzou)), niekedy som aj bežala a zabudla dýchať takže ma aj pichalo v boku. Nie že by som sa tak náhlila, ale proste kedže som bola asi na druhom konci sveta a nevedela kde, tak mi beh prišiel ako fajn vec. Uvidela som vežičku kostola, bola som si istá, že to nie je ten môj. Po ceste som stretla ešte jeden kostol, neviem aký, ale nie môj. Chcela som ísť pozrieť na kostol s vežičkou, že nabudúce mi pomôže sa zorientovať. Že možno nabudúce to nájdem. V tej chvíli som mala v hlave vidinu Sturbucksu a nejakej poriadnej kávičky. Asi si zo mňa niečo spravilo srandu, ale bol to ten hľadaný kostol. Neviem kao je to možné, z fotky som si pamätala úplne iný. Ono celou tou cestou som bola niečo medzi strašne smejúcou, že je to super a zúfalou, že to je super, že proste fakt nemám poňatie ani kde približne som. Celé blúdenie mi trvalo viac ako 30 minút. Tým tempom som musela prejsť dosť kilometrov.

Ako to prebehlo tam sa dočítate nabudúce! :D

Vymenenie Scince Worldu za nakupovanie = naštvatá som

Ráno lialo, pršalo. Bolo mi vysvetlené, že si nemám zabudnúť mobil a nemám používať dáždnik cez búrku. Toho sa tu asi napočúvam ešte dosť. Uvažovala som, ktoré topánočky sú viac vodeodolné, kedže to vraj podľa host otca mala byť najhoršia búrka sezóny. Tým ich predpovediam verím ešte menej ako našim a hlavne keď dažďová sezóna sa ešte nezačala. Ak tak, tak práve dnes. Uvidíme.

Aj keď som mala ráno kopec času, na bus som klasicky musela bežať. Skočila som do najväčšej kaluže na svete, teda možno až taká veľká nebola, ale jednoducho voda hneď vyletela do vysokej výšky a zaliala moju druhú nohu. Noha previnilka neuškodila žiadne zranenie, ale nevinné chúďa hej. Super. Trvalo mi to len minútu! čo pokladám za dôležitú informáciu, lebo kedže kúsok meškanie je skoro vždy (ale fakt len kúsok), tak ten bus by som mohla stíhať skoro vždy.

Pridali sa ku mne Kim, Alba a nejaký Španiel, ktorý má čudné meno. Nejako povedal, že ak ho budem volať Silly tak mu to nevadí (a to ho budem tak volať). Obedík si nik okrem mňa nepripravil a zas som vedela že zabijeme kvôli tomu čas. Plán bol Science World, na ktorý som sa teda mega tešila. Vstupné bolo vážne zadarmo, čo bolo neskutočne super. Aj keď tam bolo milión detí, to múzeum je super. Vytvorili sme si zo sladkostí napodobeninu DNA (chutná bola!) a aj náramoček DNA-čkovský. Prešli sme len cez pár miestností a Kim mi povedala, že Alba a Silly nás čakajú o hodinu pri McDonalde. Tak som si že fajn, že sa teda najeme a vrátime sa. Žiaden problém. Tí trapáci, sa rozhodli, že oni idú nakupovať, teda hlavne Albica a že ona chce ísť na Granville station. Silly neal názor a ak mal, tak by len súhlasil s Albou, nech je spoko. Kim sa nechcela vyjadrovať, tak sme ako úplní hlupáci vymenili Science World (kde som sa cítila pri všetkých tých veciach ako v raji) za obchodný dom. Smutno mi z toho bolo, veľmi. V Science Worlde som  behala v takom koliečku ako majú škrečkovia, že koľko elektriny by som vyrobila, skúšali sme či vieme triediť odpad, skúšali sme kadejaké veci so vzduchom a množstvo iných úplne super vecí. Kim povedala, že na obed má banán. Trapáci sa boli za tú hodinu najesť. V Science boli možno 30 minút a tvárili sa, že videli všetko.

Ako klasicky sme išli do American Eagle, kde ja som teda nič extra očarujúce nevidela. Išli sme aj do obchodu s kanadskou tématikou a olympijskými hrami. Vedela som, že sú tam celkom pekné veci, ale nemám potrebu ešte nič kupovať. keď som ale uvidela biele tričko s javorovým listom a pod tým nápis Canada (v jednoduchosti je krása) za 15 dolárov, tak som neodolala. Ted anajprv som túžila po inej farbe, v čiernom to vyzeralo stokrát lepšie. nezistila som, aký rozdiel v tých tričkách bol, ale čierne stálo 30 dolárov. Hlavne v čiernom nemali moju veľkosť, možno inokedy. Tak som po prekontrolovaní každého jedného trička, či to nie je náhodou čierne, lacnejšie a mojej veľkosti zistila, že fakt iné nebude. Pri pokladni mi teta povedala že 11 čosi dolárov a ja som na ňu ostala pozerať, že krása, krásička. Som strašne hrdá, že som ho našla. Aj keď som bola lenivá si ho skúšať, som si istá, že bude geniálne. (Teraz ho má Alba doma a ja sa z neho nemôžem vytešovať :()

S Kim sme chceli si kúpiť gumáky, ale  nič tu nebolo. Teda v jednom obchode ich bolo kopec, ale keďže stále aj 380 dolárov, tak ako vážne nie. Áno, to bol extrémny príklad, ale tak boli aj také. Videli sme nejaké okolo 200 dolárov a aj nejaké za 50, ale... Tak sme zhodnotili, že pôjdeme len tuto niekde pri našich domoch popozerať. Keď sme višli z obchodu na cestu tak nehorázne fúkalo, za 3 sekundy sa nám zdeformovali dáždniky, voda tiekla po ceste a bolo to celé zle. Vymrnkávala som im, že sme mohli byť radšej v Science World. keď sme s Kim ešte museli každých 5 sekúnd čakať lebo náš nový párik stále zastával, tak ma to už úplne vytáčalo. Kim len vzdychla, že je iritujú. Keď sme boli asi v milión obchodoch a aj tak sme si nič nekúpili, nejako sme sa rozdelili. Nechcelo sa mi na nich čakať a potom sme sa už nevedeli nájsť. Nemáme ich čísla a ani jeden z nich nemá kanadské číslo, takže za tie peniaze by nám to ozaj nestálo. Uvidela som krááásne nohavice v HM-ku (viem že ho mám aj na Slovnesku, ale fakt boli super!), lenže v celkom obchode kopec ľudí, pri kabínkach čakala v rade aspoň 15 ľudí a pri pokladni zas. Tak sme hľadali gumáky, sadkali sme si aby sme si oddýchli. Našli sme časť obchodu, kde bola samá Prada, Gucci. Pomotkali sme sa tam, lebo nám tam dali solený nugát či čo. Dobré to bolo! Na veci sme nepozerali, veď načo. Predsa len sme sa vrátili do HMka a ja som si bez skúšania zobrala legíny. Neznášam legíny a nikto ma v nich neuvidí. Za ten čas čo som tu som pochopila, že len tak rifle alebo moje tepláčiky mi stačiť nebudú, takže legíny budem nosiť podtým, nech nemrznem. Ešte tu zima nie je, ale napríklad moje "turistikové" nohavice (ktoré sú úplne super, úplne pekné a mala som ich aj dnes v centre Vancouveru) sú úplne tenučké, ale nepremokavé. Alebo aspoň menej ako iné. S legínami to bude super!

Nejak sme skočili do obchodu s čokoládou a vyšli sme bez čokálady. No neskutočné. Ale keď z vonkajšej strany predávali zmrzku, tak sme museli. Dala som si pomerne klasiku, ktorá bola úplne iná ako som čakala. Višňové niečo čo bolo. Tie višne boli také spešl. Malé, sladké (naše mám radšej) a dali sme si na to aj čokolo polevu, tak tú ktorá krásne stuhne a je super chrumková. Tá porcia zmrzky bola kvalitná a už sa teším na ďalší raz. mali asi 4 druhy kornútku, dve polevy, dvoje orechov navrch a všetko to bolo iné ako u nás. Samé sme nevedeli čo chceme, tak sme to chceli čo najjednoduchšie. nabudúce si dám ten solený nugát :D.

 Smiali sme sa na všetkom možnom. Jeden ujo pred nami prešiiel 8 krát v priebehu jedenia zmrzky. Alebo na tancujúcich ľuďoch v strede obchodu (nie kyvkajúcich, ale poriadne tancujúcich). Skonštatovali sme, že v každom obchode je aspoň jeden predávajúci gay (a sú zlatí :)). Úplne super sme sa porozprávali, aj keď niekedy mám problém jej rozumieť, lebo neotvára poriadne ústa, ale vtedy len prikyvujem :D. Domov sme prišli už okolo 6 p.m. čo mi prišlo viac ako tragické, že tak skoro, kedže celý deň sme mohli byť kde? No predsa v Science World. A toto teda Albici neodpustím. Nebolo mi v ten deň zle, ale nechcelo sa mi nakupovať a kebyže nemám to tričko, tak ma to teda ozaj vytočí.

Kendo č.1

Dám sa nahovoriť na každú hlúposť, to všetci vedia. A tak som bežala po schodoch do jedálne, nech nemeškám na prvý Kendo tréning či ako to nazvať. Nat sa bola niekde prezliecť, mne sa nechcelo, lebo však hádam prvý krát nič robiť ešte nebudeme. Postávalo tam dosť ľudí, niektorí s drevenými palicami, iní bez nich. Zastavila som pri zlatej osobe, s ktorou som sa už dvakrát stretla - Loren (tie mená si musím písať, nech sa ich naučím) na Apple clube a na ranom worshipe a obidve sme sa tvárili, že sa strašne dobre poznáme a to meno nám len tak uletelo z mysle. Hrá na husle a klavír. Kendo skúša prvý krát. Odlomila si z Horalky (bola v taške pár dní, ale až dnes som jej neodolala) a neviem či jej chutila. Zabudla som sa spýtať. pristavil sa pri nás aj španiel, čo má asi 12 rokov, alebo tak. Úplne dieťa a je tu proste sám. A že už bol aj v UK na mesiac či dva. Aj ten si odlomil kúsoček Horalky, ale zas neviem či mu chutila. 

Ale ku Kendu. Prišiel učiteľ v srandovnom oblečení, s nejakým brnením na hrudi a drevenými paličkami. Mali sme sa postaviť vedľa seba, stáť v postoji, že päty sa dotýkajú a nohy idú od seba (ale nie extrémne). Potom sme si mali kľaknúť a zdraviť "súperom". Pravidlo je nikdy mu nedôverovať a stále byť v pozore. Pri oddychovaní so spojenými palcami máme mať zatvorené oči, ale nie úplne, keby náhodou chcel súper zaútočiť. Celé mi to prišlo ako na nejakom sektrárskom stretnutí, keď si tam rátal čísla v japončine a všetko v japončine. Ja som len zízala a snažil sa nesmiať moc nahlas. Nasledovala strečing, začal nám vysvetľovať ako sa drží meč (palica) a už išlo do tuhého. 

Pravá noha kúsok dopredu, ľavá dozadu. Nikdy nie opačne! A ukazoval nám ako sa pri Kende pohybuje. Je to najčudnejší spôsob akým sa môžete pohybovať a tak som sa len rehotala a rehotala. Nohy ani nemáte dvíhať zo zeme, len sa tak po nich šuchať. Stále sme mali zrýchľovať a zrýchľovať. Tváriť sa, že mám v rukách meč. Niekedy sme mali skákať alebo sme išli do zadu. Dávali si preteky a bolo to mega čudné a superské! :D Úplne som sa nasmiala, lebo ja neviem. Nie som zvyknutá sa vznášať po jedálni. Potom nám požičal meče, niektorí si už kúpili vlastný, ale my na to asi kašleme, lebo ako by sme to domov trepali a tak. A mali sme trieskať do mečov druhých ľudí, ktorí stáli ako obetné baránky. On nám na úplnom žieňatku ukazoval, kde všade sa útočí - hlava, trup, krk, zápästie a možno aj niečo iné. Ona tam len tak stále ako socha, ani sa nepohla, ani nežmurkla a on sa tam okolo nej zaháňal. Síce zastal vždy predtým, ako ju buchol, ale fakt to bolo o cenťák maximálne. Všetci sme tam skackali a neviem akí nervózni boli a ona nič. Alebo si už zvykla. No neviem. Tak či tak to vyzeralo úplne strašidelne a ona mu musela riadne dôverovať. Neviem, či budem takej veci schopná len tak. Vlastne vznášanie vyplnilo celý hodinový tréning. zas sme sa postavili vedľa seba, dali záverečný rituál (to isté ako na začiatku), zas mi to prišlo strašne vtipné. Inak celý ten čas sme boli vyzutí, na ľadovej podlahe (nepovedzte to starkej, prosím). Pobavilo ma to, je to niečo iné, nové, celkom zaujímvé.

O týždeň možno budeme robiť už aj niečo také akčnejšie, aj keď toto pre naše labky bolo dosť akčné. Treba skúšať nové veci. Nikdy by som si nemyslela, že niečo také môže byť ako krúžok v škole. Už vôbec nie, že tam bude tak veľa ľudí! 

Posledný septembrový piatok

Zazvonil mi budík, neskutočne hlasno, tak som si zahundrala, že som skoro infarkt dostala, že neznášam rána a nechce sa mi postaviť. Druhý budík ma pomerne zobudil a odhodlaná som to vypla, že už som teda hore. No houby houby zlatá rybka. Ešte som si vytvárala príbehy a bolo mi strašne fajn. Keď sa moje príbehy začali vymykať spod kontroly a jedna osoba v mojom príbehu oslovila Alena (tá osoba by to nikdy nepovedala!), tak som vyletela z postele. Bol to bizardný sen a nejak zázrakom som si vďaka tomu osloveniu uvedomila, že toto už nie je môj príbeh, že už to nemám pod kontrolou. Pozrela som na mobil a mala som 15 minút na odchod z domu. Raňajky proste mať musím a tak vtedy keď ja som si sadla za stôl Nat už čakala pred dverami. Trochu som vysypala, trochu vyliala, ale nič tragické. Čudovala som sa, že Nat ma nevolá, ale pochopila, že čakať ma nie je dobrý nápad. Všetko som si nahádzala do tašky (dokonca som nezabudla nič, ani obed, pre ktorý pravidelne bežím domov. Ak nie pre obed tak pre projekty) a mala som 12 minút na cestu. Ono to trvá 12 minút ak sa na to pozriem optimisticky, ale zvládla som to. Stihla som to. Pršalo, takže som do školy prišla od pása dole celá zabodkavená od dažďovej vody. Rána ako na Slovensku, až na to, že tu ešte nemám neskorý príchod ;)

Prišla som do triedy, s dáždnikom, bundou a všetkým a bolo mi jasné, že s Danicou (osobou ktorú potrebujem stretnúť) sa nemám čas rozprávať. Okamžite zazvonilo, takže timeing mám presný. Na Bio sme zas robili asi tri hodnotenia počas jednej vyučovacej hodiny, nenormálne. Z predtým hodnotenia som mala plný počet a Bio zatiaľ je asi jediný predmet, kde ešte nemám zlú známku, minimálne o nej neviem. Mám pocit že sa riadia heslom "Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku." lebo testy väčšinou bývajú o dosť ľahšie ako tieto hodnotenia alebo úlohy.

Na Soc-studies som zas len mrzla. Zas nám dal robiť nejaký projekt, že môžme vo dvojici, ale nemám ho robiť s kým. Spolusediaca sa stále nemá záujem rozprávať a má niečo ako najlepšiu kamošku, takže idú byť spolu. Myslím, že povedal, že ak budeme sami tak nám povie, ktoré veci nemusíme robiť, ale bola som lenivá za ním ísť. Idem sa naučiť písať maily učiteľom, všetci tu mailujú, majú to ako formálne smsky, nonstop.

Cez lunch break sme sa pekne stretli pri skrinkách, Danicu som zas nestihla, Alba chcela nájsť Slováka. Tak sme všetci hľadali niekoho iného aj keď sme boli všetci spolu. Alba mrnčala, že som strašná (lebo najprv obed, potom hľadanie Slováka), ja som mrnčala, že ona je strašná, že nevie ísť sama, že sa na nás ide vykašľať a nejde na Kendo kvôli španielovi, že rozpráva po španielsky so španielkami. Viete čo je sranda? Že Alba aj Nat sa spolu rozprávajú v rodnej reči, ale obidve mi fňukajú, že oni chcú rozprávať po anglicky. Ja tu idem za super príklad, lebo teraz sa nemôžu vyhovárať, že ja tu slováka nemám, a celý čas rozprávam po anglicky! Minimálne sa o to snažím.

Konečne som uvidela Danicu a asi po pol vete zazvonil zvonec. Dohodli sme sa, že má počká po chémii, ktorá je posledný blok a pozhovárame sa. Chémia testík dopadol katastrofálne a ešte s odhodlaním čakala na učiteľa, že či si nemôže napísať nejaký test navyše. Tak som jej vysvetlila, že kvôli jednému testíku neprepadne, tak aj ona zhodnotila, že asi mám pravdu. Ja som mala 5 z 8, a som celá šťastná, že mám nad polovicu, že lepšie ako mať F. Nat tu celá smutná kukala do blba, že má 6 z 8. Danica je riadne zlatá, úplne jedna z tých osôb, že hneď viete že budete kamošky! Teda ja to viem už dva týždne aspoň o nej, ale ona ešte nie. Tak sme si vymenili fb, moc sme toho nenarozprávali, lebo práve vtedy ku mne prišiel asi každý internat. študent (každý chce spoznať niekoho) a letela som na Kendo! (o tom potom)

Hral sa v škole volejbalový turnaj, tak som chvíľu obdivovala tú dokonalosť. Bolo tu super, krásne, elegantné, obetavé, také, ako má. A s neskutočne ťažkou taškou išla domov, cez dážď. Som presvedčená, že nikdy som tak ťažkú tašku nemala ako mávam tu. Niekedy sa mi to všetko nezmestí ani dovnútra. Myslím len knihy. Ak tam mám niečo ako telesnú/vodu/obed, tak to nosím aj v rukách. Doma host mum behala so zoznamom, stresovala, lebo odchádza s mladšou dcérou na kemping či čo aj s nejakou kamarátkou a jej dcérou. Už som rozmýšľala, čo si dám na večeru, ale host otec prišiel a spravil nám ryžu a niečo indické. Niečo indické je pikantné, ale tak mňam, že je to jedno z naj jedál akutálne. Ryžu spravil lepšiu ako host mum.

Som úplne preplnená a je mi strašne dobre. Zajtra si spravím na obed toast s nutelou, kedže inokedy mi host mum robí obedy (ja by som si ho v pohode spravila sama, ale vždy povie že netreba) tak mi nesplní moje nutelové očakávania. Ráno si dať toastík nestíham, len cereálie. Teším sa na zajtra a na Science World s Albou a Kim. Nat ostáva doma študovať. Vyzerá to tak, že zajtra majú vstupné zadara! Ak je fakt zajtra ten spešl víkend ako píšu na stránke tak je riadne pecka, že sme sa tak rozhodli. Má byť búrka, fúkať, pršať, tak povedali že do parku radšej nabudúce. Ľúbim víkendy, aj na Slovensku aj tu. <3

O všetkom možnom, nemožnom a aj o ničom

Som úplne prejedená a aj tak mám chuť na sladké. Toto je asi jediný problém aký mám. OD budúceho týždňa zahajujem akciu "skamarátenie s Kanaďanmi", lebo je čudné, že som tu a rozprávam sa s Nemcami, Španielmi, Číňanmi, Japoncami a po novom už aj so Slávkom, ale nie s Kanaďanmi. Áno, rozprávam sa s nimi síce po anglicky (aj so Slávačiskom, ktorý je asi jeden z najkrajších chalanov na škole! :D), ale chcem mať kanadských kamošov. Je tu pár ľudí, ktorí sa chcú baviť so zahraničákmi, ale tí sa zas bavia so všetkými zahraničákmi a tak či tak sme pri nich zgrupení. Vlastne tú akciu som zahájila kúsok aj dneska, lenže to je skoro nemožné! Nie že by sa nebavili so mnou, len väčšinou sa bavia medzi sebou, lebo poznajú svoje interné vtípky. Ak teda už mám odhodlanie, čo mám takmer vždy, tak nemajú čas. prestávky sú nemožne krátke, cez hodiny učitelia penia ak sa rozprávame. Nemusím ani rozprávať, stačí slovko povedať a sú nervní. 

Myslím, že krúžky by bolo super miesto na nájdenie nových kontaktov, lenže športové krúžky sú tu všetky na najvyššej súťažnej úrovni. Stále verí, že sa do niečoho zapojím (lebo ešte sa stále také veci riešia), ale tak či tak to bude ťažká práca. Zajtra mám prvé stretko Kendo klubu. nejaké japonské šermovanie s drevenými mečmi. Nie že by som vedela o tom viac, ale prečo to neskúsiť? Bola som na Apple clube, ale len raz zatiaľ, a tí ľudia boli riadne zlatí. Inak je to kresťanský klub na škole. Ešte sme sa stretli včera a mali sme worship. Mali sme PLC deň, vtedy učitelia majú ráno nejakú poradu a začíname až o hodinu neskôr, takže sme sa stretli kúsok neskôr ako normálne. Jeden chalan (mávam s ním aj chémiu, je fajn, ale ešte sa moc nepoznáme) hral na klavíri a aj keď sme tam boli asi 6 bolo to super. raz som zavítala na volejbalový tréning, ale tie baby boli neskutočne mega, že tam nemám čo robiť. Inakšie ten tréning bol strašne super, bola som celá vyklepaná, strašne som sa hanbila, celý čas som bola červená ako Rajčina a aj tak som išla domov s výškerom na celú Kanadu. Som tu ako úplný špión a zistila som, že jedna spolužiačka chodí na niečo ako mládež, tak sa jej idem na niečo popýtať a hádam aj tam spoznám nejakých super ľudkov.

Mala som stretkou s jednou pani farárkou. Znie to riadne čudne, viem, ale až tak čudné to nebolo. Napísala som jej nech mi poradí s čímsi a ona sa rozhodla, že sa ideme stretnúť. tak som jej napísala, ža sa tu nevyznám, že by som sa stratila. To mala byť mini výhovorka, že ešte niéé. Tak mi teta napísala, že ma počká pred školou! No ja som len tak zízala, čo to má byť. Ona si už aj vybrala deň a všetko, tak som jej po pár dňoch zneistená odpísala, že sorry, ale nebola so si tým istá, ale že sa teda môžme stretnúť. Celá nervózna som si tam dupkala pred školou, lebo som nevedela kde presne bude a jej číslo som si zabudla uložiť. Aj keď som videla jej fotku tak som si ju už nevedela predstaviť, ale nejako som to zvládla a našla ju. A bola super! Riadne zlatá, vysmiata, vyškerená hipisáčka. Úplne vážne. Sedeli sme na kameňoch (no načo lavice, načo Sturbucks keď môžme byť na kameňoch? Tak sme sa porozprávali, vlastne mi povedala, že mi neporadí, že je tu len chvíľu a že aj ona má v tom zmätok, ale že bola rada, že sme sa stretli. Aj ja som bola rada :).

V škole sa každý deň stane niečo zaujímavejšie, ale vždy na to zabudnem. Dnes som napríklad padla na schodoch, lebo sú okolo schodiska popísané super citáty. Našťastie nikto tam vtedy nebol, uff.. Včera za mnou prišla nejaká osoba z Ázie, že "Ahoj, ty si zo Slovenska? Mám na obed slovenské jedlo, však hej?.. Halušky.. Moja host rodina je zo Slovenska." Ale teda ja si ju vôbec nepamätám, mala som pocit, že ju vidím prvýkrát, ale bolo super tam vidieť halušky. Včera som začala dostávať zlé známky (fakt že zlé, 58% ma moc nepotešilo), ale hádam to nejako zvládnem. Každý deň ma bolí hlava, lebo nestíham piť a zabúdam ak mám čas. 3 testy zo 4 predmetov ma tiež moc nebavia a keď nám dajú po škole test z angliny, kotrý má tri časti, tak ako naozaj. Síce to bol najprimitívnejší test z angliny aký som kedy robila, ale keď prvá časť mala 100 otázok a mali sme na to 40 minút tak som to celé nestihla. Teda ona keby sme mohli písať do testu tak pohoda, lenže máme tu písať na také chaotické zaškrtávacie políčka a tak sa raz pomýlite v číslovaní a môžete to začať robiť odznova. Prvá časť bola vraj vocab, samé a/the/any/some alebo úplne odveci slová. V jednej časti sa 4 krát doplnilo len slovo bear. Druhá časť bola gramatika, kde sme všetci zhodnotili, že tak čudné vety sme ešte v živote nepočuli, že to by nikto nikdy nepovedal. A zaklincovlai to tým, že máme napísať esej za 15 minút našou najlepšou angličtinou, téma môže byť hocijaká, ale nech sa snažíme lebo čosičosičosi. Pociťovala som vtedy strašný odpor k celej angline a tak som im dala srdcový výlev a tom ako strácame čas (tak všeobecne) a že ak by sme neboli nútený robiť niektoré veci, tak ich robíme preto, lebo chceme. Ako napríklad písanie esejí. Určite ich to poteší. Podľa toho ako sme to napísali nám môžu zmeniť predmety. Ak mi zmenia moju mega ťažkú anglinu asi sa len poteším, aj keď nechcem byť za primitíva.

Chcela som vedieť nejaké info od Alby, ale odmietla mi všetko povedať ak nepôjdem do Sturbucksu. Tak sme išli do Sturbucksu (vlastne išlo len o to, aby sme boli niekde bez Nat, lebo proste nemôže vedieť všetko a ona si bohužiaľ vždy vymyslí ešte viac). Celkom som sa pobavila keď sme vyšli zo školy druhou stranou ako zvyčajne a Nat to nebolo divné, proste išla za nami ako ovečka. Toto ma strašne irituje. Dve hodiny mi mrnčí, že je hladná a keď jej poviem, nech si ide zobrať jesť tak že nejde. Tak sa postavím, že ja si idem zobrať toast. Kto sa postaví tiež? Kto sa pozerá, čo si dám a kto si dá to isté? Jedine do kúpelne za mnou nechodí. A ja si pripadám ako jej au-pair. (To neznamená, že ju nemám rada, ale vážne ľudí okolo seba irituje.) Po vysvetlení, kde ideme a čo ideme povedala, že ona nejde, lebo má veľa úloh. Potom sa zas rozhodla, že s nami ide, ale že si nič nedá. Po 5 krokoch začala mrnčať, že ona si tie úlohy musí ísť robiť, tak som jej dala kľúče do ruky (lebo dieťatko si kľúče nenosí), že nech mi odomkne keď prídem. No nechápem niekedy.

Išli sme k Albe domov, má tam úplne super pesosa. Bohužiaľ som nestretla jej host mum, ktorú všetci zbožňujú, ale čo už. Išli sme aj pre Kim, ktorá tam má 3 psíkov! :) 

Dala som si laté, Alba mocha (tak sa to píše), Kim Frapučíno a všetko bolo mňamózne. Dohodli sme sa , že každý týždeň 1 Sturbucks, nech všetky vecičky vyskúšam. Obsluhujúci boli zas strašne zlatý, tak sme si rovno pokecali. Išli sme aj do obchodu *všetkočotrebaajnetreba*. Neviem, čo Alba hľadala, ale nenašla to. neviem ako bol už skoro večer, ukázala som im kde bývam, nech ma po ceste do Sturbucksu len vyzdvihnú a bolo. 

Stanley Park, Seawall, Vancouver downtown

Chcela som ísť do Stanley parku už minulý týždeň, ale nevyšlo to. Nemala som dostatok info, ktoré mi bolo treba. Teraz už ale som bola odhodlaná na 110%. Jediné, čo to mohlo skaziť počasie, ktoré to aj skaziť malo.Pýtala som sa asi 5 ľudí v rôzne dni a aj viac krát za deň, nech mi povedia aké má byť počasie. Tak pozerali na múdre predpovede, že má pršať. O daždi cez tento víkend som počúvala už o týždeň dopredu. Mne sa tomu nechcelo nejako veriť a stále som dúfala, že to nie je pravda. V kútiku duše, som si ale už hovorila, že asi keď to všetci tvrdia so smutnými face-ami tak to pravda asi je.

Večer pred dňom D som to predsa len skúsila ešte raz u host mum. Ona len pokrútila hlavou: "Nemôžeš sa nechať odradiť počasím a dažďom. Bude tu stále už len pršať. V októbri ak sú 3 dni bez dažďa tak sa divíme. Nech ti to nekazí plány. Ak chceš niečo robiť, tak si zvykni to robiť v daždi. Mne je jedno či prší. Chodím behať, športovať." vysvetlila som, že neznášam dážď (asi 500 krát už) a že ak je viac ako tri dni dažďa som depressed. Ona si spokojne umývala riady s tým, že Stanley park môže byť pekný aj keď bude pršať. Vtedy som si uvedomila, že má sakra pravdu. Že ja som tu neprišla 1 slnečný (ale neužitý na maximum) a 4 daždivé mesiace sedieť na zadku. Nat, som povedala, že ideme v každom počasí. Napísala ostatným. Záchranný plán pre prípad bolo akvárium v Stanley parku ak by to bolo naozaj neznesiteľné. Zaspávala som s pocitom, že aj tak pršať nebude. nahovorila som všetkým, že ak budú veriť, tak pršať nebude. (Sranda, že po takom dlhom story ani nepršalo že? :D)

Ráno ma zobudila sms od host mum že je to vtipné, ale ak chceme ísť, tak nech makáme, kým nezačne pršať. No houby. Mali sme dohodnutý čas a nič sa nemenilo. Dala som si klasické cereálne raňajlky, spravila toastík a hodila jabĺčko. Zobrala nepremokavú bundu, ktorá ešte nevyskúšala, či je nepremokavá. nat. išla po Hinako (novú japonskú kamošku) pred našu školu, ale ja som bola too lazy a tak som si to odkráčala len na zastávku. Stretli sme sa na rohu našej cesty, čo bolo úplne super. Hinako viditeľne pochopila, že stačí mať nádej v pekné počasie, lebo oblečené kraťasy ako keby bolo 40 stupňov.

Nat chcel vymeniť rifle čo si minule kúpila a tak sme nejak skončili fotením v zimných čiapkách, rukaviciach a iných super veciach s kanadským motívom. Alba bola pevne rozhodnutá kúpiť niečo mame, tak jej kúpila šaty, Kim viditeľne napĺňalo jej radiť, pekný chlapec v American Eagle nebol a tak som len sedela s Hinako, kedže nám sa nakupovať moc nechcelo. Ani neviem ako, ale už sme rýchlo zháňali niečo pre Albu na lunch. Dala som jasné pokyny, že jedlo na obed si berieme z domu, ale vždy sa nájde výnimka :D. V supermarkete nemali ani toasty (aj keď lupienok tam mali dva regály) a nejak nám oči padli na Tim Horton obchodík/kaviarničku a vyšli nám slinky. Keď som videla tie donuts, muffins a neviem akké mňam veci tak som neodolala. Nevedela som, čo z toho si vybrať, ale povedala som si, že muffiny sú klasické, tak som si dala niečo čo bolo ako naša "fánka" poliate čokoládou (super mega vrstvou) a dnuka plnené pudingom .Strašne sladké a strašne dobré. Spomínala som, že tu mám nedostatok cukru a nezdravého jedla? tak si to musím niekde vynahradiť. Každý sme mali niečo sladké na papanie a boli ready prejsť k prístavu kedže tam bola najbližšie požičovňa bicyklov. Nechcelo sa nám študovať mapu a tak sme sa spýtali dvoch tiet. Jedna nám začala vykladať o tom, že je to len kúsok, že sme skoro dobre, že až tak sme nezablúdili (boli sme presne tam kde sme vtedy chceli byť). Druhá nám ukázala cestu a začala vykladať že Waterfront je preto Waterfront, lebo je tam water. No čakali by ste to? :D

Tak sme tam šťastne došli. uvítala nás oooobrovská veľryba, asi teda v životnej veľkosti. Až na to, že teda nebola živá ale vyskladaná z takých lego kociek asi veľkosti hlavy. Enjoyovali sme si výhľad, lebo aj keď sme tam boli predtým, neboli sme práve na tom mieste a teraz konečne nebolo zamračená, ani hmla ani nič. A vtrhli sme do predajne. Teda pekne civilizovane. Pekne civilizovane sme pozreli mapu parku, čo chceme navštíviť a ujo nám povedal, že kedže ešte nemáme 18, tak nám bicykle nepožičia. Lebo že treba niekoho kto má kreditnú kartu (no určite ju nemáme) a 18 rokov. Neklamali sme mu, veď pôvodne sme sa tešili zo študentskej zľavy :'(. Povedal, že sorry, že skúste ísť ďalej, tam je ďalšia požičovňa a možno tam. Celkom sklesnuto sme išli a všetky sme uvažovali že nie je šanca aby s nami išiel nejaký host rodič. Uvažovala som, že by sme s prichýlili k niekomu inému, ale kto by si chcel na krk zobrať 5 teenageriek? Aj organizácia by bola ťažká. neostávalo nám nič iné a zas len skúsiť šťastie a dobrú vôľu ľudí. Druhýkrát sme už nemali žiaden problém. Ešte aj ceny boli lepšie, možnosti tiež. Že ani platiť nemusíme, že najprv nech tam ideme a potom uvidíme koľko nám to trvalo. Ďalšia hodina sa rátala po 10 minútach. bicyklov tam bola možno tretina z toho, čo predtým, ale koho to zaujímalo? to čo nám dali, dali a boli sme spokojné. Pekne poodeľované cestičky pre cyklistov a chodcov, nikto to neporušoval. Na bicyklli zvončeky, ak náhodou sa niečo muselo obísť. nebolo to nahnevané zvonenie, bolo to slušné zvonenie: Dovolíte, rád by som prešiel. Ale ak vy niečo potrebujete tak v pohodičke. Každý okamžite uhol len keď proste počul niekoho rozprávať za sebou. Veľmi civilizované.

Zastavili sme pri totemoch, pofotili kto poprosil, nás sa snažila odfotiť jedna pani, ale.. no.. moc jej to nešlo, tak asi fotku ani nemáme :D. Pokračovali sme na Beaver lake, kde sme sa cestou skoro stratili, ale nič strašné, zas nám poradili. Čakala som teda nejakých beaver-ov alebo aspoň bieber-ov a nič. Čítala som, že je to riadne pekné miesto a tak, ale až také megalomanské to nebolo. Aj keď pekné určite áno. Dovtedy sme sa držali Seawall odkiaľ je všetko pekné. Vidíte aj mesto, aj hory, aj oceán. Beaver lake bol ale v strede akoby lesa (cez ktorý išla cesta, ale ak nie ste priamo na tej ceste, tak o tom ani neviete). Kedže baby boli rozhodnuté, že ideme platiť len za 2 hodiny tak sme to rovno sekl ia išli sme na Third a Second beach (rozdiel som si nestihla všimnúť). Vrátili sme bikes a zlatý ujo sa spýtal, či tu študujeme angličtinu. Tak sme mu povedali že áno, že sme na high school. A on, že dá každej o dolár lacnejšie. Milý, potešil nás. Kým som nad tým neuvažovala fakt som verila, že mal len dobrú vôľu. Možno fakt aj mal. Ale myslím, že sa mu hlavne nechcelo vydávať 4 doláre, ale dať 5 v bankovkách bolo jednoduchšie. 

Mali sme ešte véľa času a tak som rozhodla že ideme pozrieť na English Bay. Tak sme sa fotili, motkali, čvachtali členky v oceáne, namočili rifle a bolo nám strašne fajn. Chillaxovali sme na drevených veciach, ujo vedľa nás hral na gitare. Nat ukazovala zas svoju "racionálnu" stránku, keď naháňala nejaké vtáky. keď som sa jej spýtala, prečo ich akože naháňa, prečo im robí zle, že veď im ubližuje (ak jej niečo nevysvetľujem týmto štýlom, tak to nepochopí). Tak mi vysvetlila, že to preto, lebo nechcú ku nej prísť bližšie. No aké mi to je prekvapenie, že keď ich naháňa, tak sa jej boja? Okolo nás si v pohode cupkali, sedeli pri nás. Jej argument bol, že ona chcela byť dobrá, ale keď ich zavolala tak neprišli. Neverím, že má 16 -_-.

A išli sme sa najesť. Smerovali sme na našu známu jedaciu ulicu. Zapadli sme na mieste kde si minule Kim kúpila wrap. Dali sme si nejakú "misu" ktorá obsahovala ryžu, šalát, fazuľu, dresing a neviem čo, ale bolo to dbré. K tomu sme si mohli vybrať či chceme kura/tofu/neviemčo. Tak som si dala tofu a aj keď ho dlai 5 kocôčiek, bolo mňňam. Alba celý deň mlela o Sturbuckse tak sme skočili aj do Sturbnucksu. Ako úplný amatér som nevedela ani akú veľkosť čokoládky som si kúpila, ale bolo jej teda dosť. Mali sme pocit, že preaskneme, ale bolo to super. Cítili sme sa kanadsky, kedže tu ide bez Sturbucks pohárika možno každý 50 človek = turista :D.

Po minulej stres situácií, keď autobusár nezastal Nat samozrejme sa so mnou hádala, že to už je naša zástavka a vystúpili sme skôr. Strašné orientačné nemohlo, strašné :D. No nič to, prežili sme. Išli sme odprevadiť Hinako ku škole a už sme bol doma.

Bolo nám krásne. Od super počasíčka, super výhľadu, váľania sa v lístí, papaníčka. Kim mala na začiatku dosť blbú náladu, lebo že nemohla spať a fakt som nechápala, prečo neostala doma, lebo všetkých nás to deptalo, ale potom sa rozjasnila a hneď bolo lepšie všetkým :). Majte plány, veľa plánov, užívajte, si tešte sa zo života a z toho čo máte. :)

Trip s international students - North Vancouver

Celý týždeň som sa neskutočne radovala, že do školy idem len 4 krát. Konečne prišiel piatok a výletík s ďalšími international študentmi. malo nás ísť okolo 75. Nie len z mojej školy, ale z celej oblasti. Krásička! Všetci známi išli - Nat, Kim, Alba, George, Kate ale vedela som aj o ďalších s ktorými som sa ešte moc nebavila. 

Busy nešli od našej školy, takže sme potrebovali odvoz. Tak že teda pôjdeme aj s Georgom, keď sme susedia, je to rozumné. Organizácia bola katastrofálna, každý člen rodiny písal/volal s každým členom, ale úspešne sme to zvládli. Ráno nás cestou sprevádzal aj Koby a všetci sme boli šťastne vyškerení a vytešení. Pred odchodom sme si museli spraviť ešte fotečku, veď samozrejme, tak na nás všetky koordinátorky vrieskali, nech už ideme, že bus odchádza, ale jasnačka, že všetko bolo v najväčšej pohode :D

V buse som začala viac komunikovať s Marvinom a neviemsispomenúťnameno, ktorí sú z Nemecka. Bolo tam kopec španielov a španieliek (celkom ma fascinoval fakt, že už po 20 dňoch tam je jeden párik o.O) a tak túžili aj "moje" Španielky rozprávať po Španielky. Teda oni nechceli, (obidve mi hovoria, že nechceli aby tu boli Španieli, že chcú rozprávať po anglicky) lenže ostatní ich  k tomu "nútili". Rozdelili nás do skupín a ja som mala v skupine Nemky neusmievavé a Nat. Celkom sme si pofrfľali, prečo nemôžeme byť ako chceme. Fotili sme sa, rozprávali. Niekedy o nomrálnych veciach, neskôr to prešlo k prasačinám (blah, stále mi je zle keď si na niečo spomeniem, strašné dirty minds tí ľudia). Cesta bola pomerne nekonečná, aj keď sme sa nenudili, ale stále sme si hovorili, že všetko je pol hodinu cesty (fakt ak sa spýtate na nejaké miesto, kde chcete ísť tak na 80% to bude 30 minút :D). Išli sme cez nejaký veľmo škaredý most, ale ľudia celý napichaní, že most, tak si to fotili o.O. O chvíľu sme už zazreli horyyy, kopce, vrchy :)

Nasadli sme na loďku, kde nás prosím pekne, zas delili a spájali a kombinovali. Nakoniec som skončila v loďke aj so všetkými známymi :3, kedže ja som bola "flag" (okolo krku taká sranda s kanadskými vlajkami, úplne super vyzerala!) a ostatní smiles (smajlíková sranda, na počudovanie :D) Voda bola úplne čudne tmavá, nič extra to nebolo, len loďka plávajúca asi v jazere pomedzi hory. Tie boli pekné.

Vysadili nás v Camp Jubilee, kde nám predstavili našich lídrov a samozrejme, ten, ktorého som mala vytipovaného (nie, nebol pekný, len mal kopec energie) bol v našej skupinke. Spoločne sme si posadali, pokŕmili sa dobrotami ak niekto mal neičo na zdieľanie ako lupienočky, čokoládka, skittles. Všetci sme zhodnotili, že tu naše host families jedia moc zdravo a nám je hlúpe si zobrať junk food, ak ho neponúknu. USA a Kanada je v tomto asi fakt rozdielne (a to som kúsoček od hraníc). Všade okolo nás boli veveričky, všade!

Spravili sme všetky životné potreby a hurá na kanoing. Hodili nám záchranné vesty, dali lekciu ako nasadnúť a išli sme. To nasadanie bola asi najlepšie časť. Teda to keď som sedela a ostatní nastupovali a sa to poriadne kývalo :D. Veslovali asi tak 6 ľudia, vôbec to nebolo rovnomerné a skoro vždy sme mierili do skál. Ževraj to bol dôkaz, že kedysi tam bol ľadovec, no neviem. Čosi nám pokecal o vodopáde, ktorý má moc ťažký názov, tak ho nevie vysloviť a celá tá "prehliadka" bola dosť odveci, ale nikomu to nevadilo. Chlapec nás naháňal nech si švihneme, že je hladný, tak sme makali na obed.

Viete čo bolo super? Moja host mum mi zabalila Kinderko! Ešte na Slovenku som jej poslala mail, či tu majú Kinderká, lebo ževraj v USA nemajú. Ona sa na tom dobe zabavila, že ich majú všade, tak mi to takto ukázala. Zlatá, tak moc ma potešila! Nat riadne čumela, čo to má byť, prečo ona nemá. Mylsím, že má pocit menej ľúbenej alebo čo, lebo vždy mi závidí ak mám nejakú časť večere na obed a nie len toast. Tak ale mať každý jeden deň toast so syrom by bolo fakt oničom :D. našla som si tam krásnu opicu :)

Potom sme sa vrhli na "turistiku", ktorá mala celá trvať hodinu. Bola som pripravená na poriadny kopec a ono niečo, čo bolo rovné, niekedy dokonca sme klesali. Prejsť zo školy po tom množstve schodov, ktorí musím tu každý deň zdolávať je náročnejšie, ale čo už. Jeden číňanko chytil do ruky mach s otázkou čo to je. Tak som mu začala vykladať že nech to okamžite pustí, že je to jedovaté. Proste ten jeho pohľad! :D Pokračovala som, že len ak si olizne prsty. Alebo ak si prejde rukami po očiach tak oslepne. Vtedy už všetci tam mali záchvat smiehcu na jeho neskutočne vystrašenom pohľade. Viem že je to škaredé, ale tak :DDD Bolo to strašne super, potom som sa mu priznala, že so si robila srandu, ale on stále veril, že to bola pravda a celý čas sa pýtal, kedy si bude môcť umyť ruky. :DDD

zahrali sme sa hru na chytanie a padanie (tú známu na to, či človeku dôverujeme). Keď sa spýtal, či tam každý ma niekoho komu dôveruje všetci pokývali hlavou a našli si partnera. Ja som ostala stáť a pozerať, že či sú normálny, že vo všeobecnosti verím, že ľudia sú dobrí a dôverujem človeku ako takému, ale nedôverujem im ako osobám o.O. Koordinátorka (zapájala sa do všetkého, bola riadne zlatá :)) na mňa zakričala, že nech som s ňou. Nat. neviem s kým bola a ani ma to moc nezaujíma, lebo tak či tak nemám pocit, že jej nejako dôverujem. Koordinátorku to strašne bavilo, tak sa tam na mňa hádzala asi 6 krát. Ja som to skúsila raz a aj tak som to proste spravila zle (spravila som ten protipadajúci postoj nohou), durhýkrát tiež a už som sa na to vykašľala, lebo keď raz nechcem na ňu padnúť, tak nechcem. Hlavné pravidlo pri tej hre bolo "stiahni zadok". Na druhú hru našiel dobrovoľníka, ktorého sme museli zodvihnúť nad naše plecia. Bolo to odveci. Nedovolila by som aby ma 6 ľudí držalo za rôzne časti tela. Pravidlo základné pre dobrovoľníka (vôbec to nebolo malé chudé dievča) bolo zas stiahnuť zadok. Takže zapamätajte si, ak niekomu dôverujete, dôverujte mu so stiahnutým zadkom.

Tak sme išli na super časť a to na hru na drevených a lanových srandách. Jedno bolo niečo ako slackline až na to, že to bolo tenšie, nebolo to z látky a na strome bolo priviazané lano (ktoré vôbec nepomáhalo). Pomenovanie to malo ako chcechtajúca drahá, lebo v strede sa vraj každý začne smiať (houby! :D). Úspešná som nebola :( ale vynašla som spôsob, ktorý bol jednoduchší a to ísť dozadu, vtedy to lano fakt pomáhalo. Lenže ako klasicky, som začala rozprávať a nesústredila som sa na svoje kroky :(

Druhá hra je zložitá na opis, ale museli sme stáť vyvážene na drevenej srande a nemohla sa dotknúť zeme ani jedna strana. keď sme tam konečne všetci úspešne vyliezli, tak sme nemohli ostať nasačkovaný v strede a ostať na fakt len krajíčkoch tej drevenej srandy. Tak sme si užili vzájomnú telesnú blízkosť a ťažko, ale predsa len sme to zvládli. Na záver sme na tej srande museli zaspievať pesničku, kotrú samozrejme všetci poznáme. Aj keď nápadov bolo viac, predsa len Happy B-day je istotka. Išlo nám to skvele! Stále nechápem, ako môžu pesničky spojiť toľko ľudí po celom svete.

To bol vlastne koniec nášho programu, už sme len nasadli na loď, na školský bus, do auta a boli sme doma. V buse polovica ľudí zdriemla, lebo aj keď sme nič také nerobili, bolo to celkom vyčerpávajúce Niektorí mali na ďalší deň svalovicu, čo ma dosť pobavilo :D. Tak sme zas len mleli o tom ako nám bolo fajn, o tom čo na ďalšie dni. Všetci sme veľkí kamoši, máme sa radi. Učili sme sa slovíčka v našich rodných rečiach, porovnávali naše krajinky (jeden Nemec tvrdí, že na Slovensku je povolených strašne veľa vecí s drogami, dával mi presné čísla, ale tak čo ja o tom viem?). Už si nič nepamätám, iba jednu španielsku nadávku, ktorú ma nik neučil, ale keď som ju počula, tak som si ju zapamätala a až potom zistila význam :'(. Už viem, ako deti sa rýchlo naučia sprosté slová. Dokonca som prehodila pár slov aj s neusmievajúcimi Nemkami, jedna nemala o Slovensku ani páru (stále ma udivuje, ak niekto z Európy o nás nevie). Spievala som si s nimi nemeckú detskú pesničku (minidisco je super!), zistila, že Alba chodili na minidisco ako malý špunt, naučila sa jednu španielsku ťapkačku Čoko-čoko (ktorú poznala aj Kim, tak asi je medzinárodná). Bolo nám strááášne fajn, bol to asi najkrajší deň. Spoznala som zlatú Japonku, s ktorou sme sa rozprávali celkom dosť (a odvtedy boli spolu aj von). Už teraz sa teším na 25. októbra kedy nás čaká zas ďalšie dobrodružstvo! :)))

Vancouver - downtown

Bola som pevne presvedčená, že práve tá sobota je vhodná na návštevu Vancouveru. Vedeli sme ako sa tam dostať, lebo celá cesta bola podobná ako na PNE. Dohodli sme sa ešte aj s ďalšou výmennou študentkou - Kim z Nemecka. Tak sme teda išli, dokonca sme aj stíhali. Neviem koľko presne trvá cesta, ale je to fakt chvíľa, možno 15 minút busom a potom skytrain na pár sekúnd. Stále sme úplne nepochopili, ako funguje platenie, ale študentské lístky sme si samozrejme vypýtali. Nevedeli sme, kde presne ideme.

Host family nám povedala, že je to vlastne jedno, kde vystúpime, že všetko je tam blízko. Na smer sa stačí spýtať, každý rád pomôže. Že v pohode sa oni pýtajú aj bezdomovcov, že len nech si dávame trochu pozor. Tak sme sedeli v skytraine a uvažovali kde vystúpime. Prvá zástavka bola China town, tak že reku poďme tam. Tak sme vyšli, pozreli na tabuľu s mapou kde vlastne sme. Kim je úplne skvelá v orientácii, Nat. je úplne neschopná, že aj ja som pri nej za génia, ale Kiminu pomoc som teda ocenila. V strede mesta je park, kde mali soccer tréning decká. Hocikde je tam len tak strom. Bol tam superský akoby glóbus ale len z kovových "tyčí". Po cetse bolo počítadlo, kde sa posúvajú tie guličky. Asi každé dieťa také malo. Tak strašne ma to potešilo, Len tak som sa s tým hrajkala. Zrazu okolo nás prekráčali ľudia v tričkách o "color run" zaferbený nejakými čudnými náhodnými farbami od hlavy po päty. Vyzeralo to strašne super! neboli tam žiadne orbvoské mrakodrapy alebo čo. Bolo to mesto. Pekne nám šípočky ukázali cestu k China garden a zistili sme, že vstúpne je 10 dolárov. Tak som sa teda spýtala či ideme, s tým, že ja by som samozrejme išla. Ale že nejdeme, že nejdú za to platiť. Nat. celú cestu rozprávala o tom, aký bude China town super a nakoniec sa nejde na ich záhradu ani pozrieť. :D No nič, nechápala som, ale však dobre, možno nabudúce.

Tak sme peškovali niekkde kde nás nohy zaviedli. Uvideli sme autobu pre turistov, tak že ho ideme nasledovať. On zabáčal a zbáčal a tak nám to prestalo baviť. Host family nám povedala, že máme ísť radšej k západnej časti Vancouveru. Že blízko China townu začína východná časť, kde je veľa bezdomovcov, drog a tak. Tak sme sa nejako ocitli v tej časti, kde boli popísané budovy, ľudia tam sedeli na zemi, pofajčievali, dúfali že im niekto niečo dá. Niektorí len rezignovane pozerali. Niektorí vyzerali naozaj dosť strašidelne, niektorí boli oblečení ako hippisáci, chlapi vo farebných pančuchách. Väčšinou sedeli v skupinkách a ja neviem. Nebolo to sympatické, ale nič a tak strašné.Vlastne väčšina z nich vyzerala celkom spokojne. Pár ľudí citovo vydieralo, že mali pri sebe psíkov, na to som sa nemohla ani pozrieť. Niektorí stavili na priamočiarosť a na ceduľkách mali napísané: Potrebujem peniaze. Nie na jedlo, na trávu. Podľa mňa, keby predali všetky piercingy ktoré mali, tak by za to mohli čosi zohnať.

Parťáčky začali byť zneistené a tak sme smerovali na skytrain. Vystúpili sme na ďalšej zástavke (lístok nám platil, tak načo chodiť? :D). Tam to vyzeralo ako letisko. Pod zemou reštiky, obchody, suveníry, no krásička. Niekto si tam hral na niečom ako harmonika (neviem to teraz pomenovať), ale fakt pekne, že by som sa aj pristavila. Tak sme zašli do jedného obchodu, potom do druhého a tam sa to stalo. Uvideli sme najkrajšiu osobu mužského pohlavia v Kanade :3. V obchodoch mi bolo smutno, že mám viac vecí ako mi treba a zdravý rozum mi zakazoval nakupovať. Na pekného chlapca som sa ale pozerať mohla :D. Prišiel mi ako španiel a bude to tým, že aj španiel bol. Nat. je úplne ťapnutá a keď sa s nažil s ňou komunikovať v španielčine, tak ona mu vždy odpovedala v angličtine -_-. S ním by som sa rozprávala aj po macedónsky. Zistili sme, že sme vyhladli a chceli sme nájsť niečo na papanie pre Kim. My sme boli pripravené s našími homemade lunchami. Konečne sme sa ocitli v downtowne Vancouveru, kde to bolo fakt pekné. Vyberanie bolo ťažké, lebo boli reštiky, kde bolo milión ľudí, boli reštiky, kde nebol nik (a pritom to tam vyzeralo dobre), nakoniec skočnila s Wrapom, ktorý jej vyhovoval. zas sme boli smutné, že sme si zobrali obedy, keď je tam tak veľa mňamóznych vecí a my sme túžili po noodles. Nevadí, dáme si na večeru. Toto rozhodnutie nás motivovalo pokračovať.

Prešli sme okolo galérie, kde sa ale mne moc ísť nechcelo, lebo ja a obrazy? vážne? Nevravím, že tam nepôjdem, ale vtedy so sa na to necítila. Ani oni neboli presvedčené, lebo "Čo ak to nebude zadarmo?" No čo by asi tak bolo zadarmo? A tak sme sa len motkali a zrazu sme sa octili pri mori. Vážne nevieme ako. Stretli sme feest pekné kamenné budovy, nejaké kostoly či čo, ale vyzerali vážne štýlovo. Ony nevyzerali, že by ich to zaujalo, tak som nechcela to obzerať moc, ale boli mega! Bol tam krásny park so samými mini fontánkami a potôčikmi, ale nemohlo a tam ísť, alebo len na fakt kúsoček, čo mi prišlo divné, lebo všetky parky sú tu prístupné (aj pre psov väčšinou, lebo každý sa o to stará). Boli sme pri záverečnej stanici skytrainu a bolo tam turistické centrum, tak sme zašli a zobrali si mapku a brožúrku, kde sa dá čo robiť, najesť a tak. Bolo tam toho milión, ale ešte som sa do toho ani nepozrela. Aj tak mi príde, že nič extra, lebo väčšina vecí sa deje v lete :'(.

Rozmýšľali sme, že by sme išli do Stanley Parku, lenže už bolo dosť hodín a tam sme chceli byť celý deň. V prístave mali prehlaidku kanadských srandičiek, tak sme porobili nejaké fotky. Pozreli 8 minútový film o vojene medzi Kanadou a možno UK. Zavreli nás tri do nejakej mini pidi miestnostičky a po konci filmu nám tam dávali otázky z toho čo tam bolo povedané. Teda dávali ich tam také obazovky, do ktorých sa muselo klikať, otázky boli väčšinou ľahké a aj keby sme ich nevedeli tak nič. Nik tam nebolo, tak sme ako detičky ťukali do veľkých obrazoviek a snažili sa vzdelávať. Keď nám už stačilo, tak sme vyšli (aj keď všetko tie info vyzeralo nekonečne a ak mám pravdu povedať z filmu som nerozumela ani nič, minimálne kvôli všetkým ostreľovačkám, delám alebo len preto, že neviem anglicky).

Rozhodla som, že sa musíme vrátiť do China townu a do tej záhrady, lebo byť vo Vancouveri a nevidieť nič okrem obchodov je dosť trápne. Po ceste sme obzerali plagáty o koncertoch, zapísala so si stránky, kde sa dajú zohnať lístky, aby som vedela do budúcnosti. Zrazu sme sa ocitli v Gastwone (vlastne asi tak po dvoch minútach) a bolo tam véľa obchodov so suvenírmi, ktoré boli tak strašne super, že by ma tam mohli zavrieť a mám celý deň čo pozerať. Nič sme nekúpili, teda okrem Kim, ktorá chcela pohľadnice, ale na suveníry máme ešte čas a mne sa pohľadnice posielať nechce :D. Streli sme jeden z ďalších Big benov (rozumej hodiny, ktoré každý bez dôvodu ľudia obdivujú), sochu uja, ktorý vraj na tom mieste začal budovať Vancouver a aj ho tak pomenoval. O pár sekúndsme už zas boli v China town a už sme si platili vstupné. Posledná prehliadka bola o 16:30 a kedy sme my prišli? Ako veľkí luckeri 16:32... čo znamená, že klasicky meškali a pekne sme si počkali. Neviem či to ale bola šťastná voľba, lebo ujo alebo teta (stále neviem určiť pohlavie) sa vykecával nekonečne dlho! Nedalo sa mi vnímať ho tak ldho, tak sme si už len s Kim robili srandu z jeho prejavu ďalej od skupinky. Postupne zo skupiky ľudia ubúdali ale nat. visela na každom jeho slove. Vlastne nič iné ako anyway, so, so anyway ani nepovedal. Teda nám sa to tak zdalo, aj keď snahu oceňujeme. Zafinišovali sme to s čísnkym čajom, ktorý bol dobrý, dali sme si asi tri vriace poháriky a hneď nám bolo lepšie. Chceli sme sa to tam ešte viac omrknúť, len sme zisitli, že tety sa nás asi chystajú vymknúť, tak sme radšej bežali. Hneď ako sme vyšli zamykala dvere, takže bolo to o vlásoček! :D

Tešili sme sa na naše vysnívané noodles, ale uvedomili sme si, že ulica kde bolo milión jedla je na ďalšej zástavke a už sme nemali silu. Zašli sme do supermarketu, ktorý mal aj take away jedlo a rovno sa to tam dalo zjesť, kedže tam boli aj stoličky. Páčilo sa mi to tam. Mohli ste si vybrať či chcete 2,3,4 kombináciu alebo nekombináciu - cena bola pri všetkých kombináciách rovnaká. Alebo sa dalo zobrať jedlo v mističke ktoré vopred tam napackali a zabalili (hneď ako to napackali tak to vložili do poličky a vybral si každý čo chcel.). Bolo to teplé, vyzeralo to chutne a tak som skončila so noodles so zeleninkou, Kim s noodles so nejakým mäsom (obetovala svoju zeleninku pre mňa, lebo iné veggie tam nebolo a ja si toho vážim moc) a Nat. si kúpila niečo, čo chcela nanútiť mne, ale vyzeralo to riadne nesympaticky podľa mňa. Nejaké rolky v ktorých vraj nie je mäso, ale nikto nevidí čo tam vlastne je. nemala k tomu noodles, tak si ich kúpila samostatne a tak mala asi pol kila noodles. Poriadne sme sa napackali a smerovali príjmene preplnené na skytrain. Na ďalší deň sme uvažovali nad stretkom u Kim domov a pozeraním filmu, ale nejak z toho vzišlo.

Bol to príjemný deň, ale uprednostnila by som, keby sme mali viac aktivít. Videli sme kdejaké časti, z každého rožku trošku, ale až tak megalomanské to nebolo.

Škola, škola, školička - o učiteľoch a aj tak všeobecne

Na chodbách mám televízory, kde je prezentácia s aktuálnymi novinkami o škole. Asi každý druhý (vždy to tak nejak vyjde) nám rozdajú macbooky alebo iPady na robenie reaserchu. Do knižnice asi nikto nechodí (bola som tam len raz a fakt tam nikto nebol) a majú tam koooopec kníh, kooopec počítačov, klasických, ale rýchlych. Budova vyzerá obyčajne školsko, má dve telocvične a myslím, že aj tá malá je veľká. Majú tu divadlo/pódium alebo čo to je (ešte som tam nikdy nebola), Budova má len dve poschodia, čo mi príde ako najkrajšia vec na svete. Samozrejme mám skrinku a našťastie mám blízko nej 2 hodiny a skoro všetky hodiny na tom istom poschodí. Vždy prehodím nejaké slovko so spoluskrinkáčmi, aj keď väčšinou sú to nejakí číňankovia, ktorým moc nerozumiem, lebo zabúdajú otvárať ústa pri rozprávaní.

Počas testov nám dajú na lavice divedery, teda také rozdeľovače z umelej hmoty, ktoré majú byť 6 palcov za okrajom stole a stoja vďaka drevenej srande ktorá je k tomu. Je to strašne čudné, neviem či sa cez to dá nejak odpisovať, ale predpokladám, že je to jednoduchšie od osoby predo mnou. Nechcem to skúšať, idem pekne poctivo študovať (zabije ma to).

Učitelia tu majú svojské metódy. Osoba, ktorá je zodpovedná za international students a učí nejaké jazyky, núti študentov po neskorom príchode zaspievať "I am little teapot.." (ďalej to neviem, nemám s ňou hodiny = nespievam :D). Učiteľ na anlgine je úplne super. Pri opise dôvodov, prečo má spôsoby aké má sme plakali od smiechu. Rozpráva nám kopec príbeh, ktoré sú k veci, a majú nás nejako vychovať. Inak jeho hodiny sú strašná makačka, hlavne úlohy a asi je to najhorší predmet, ale on je tak super, že som si ho nechcela zmeniť. On má nádobku s papierikmi, kde má úlohy, ktorú si omeškanec vyberie a musí to splniť. Jeden papierik je tam stále, už mnoho rokov na počesť Josha, ktorý predviedol najstrhujúcejšie vystúpenie. (Škoda, že meno pesničky som zabudla, ale "povinne" ju musí každý vedieť, pre prípad..)

Učiteľ na psychológii je taký dobráčik, že klasicky nemá rešpekt., ale ja ho mám rada. Teda, každý ho má rád, len sa pri ňom chcú ukazovať. Učiteľ na soc-studies naozaj ľúbi svoju prácu. Fakt idno, že ho to riadne baví. Každú hodinu nám pripraví daily puzzle a máme hádať čo to je. Kto to prvý uhádne (väčšinou je to strašne primitívne keď počujete odpoveď) dostane lízatko. Ešte som nikdy nič neuhádla, lebo najprv som ani nevedela čo robia, potom som len nevidela, nevedela som to prečítať alebo len klasicky nevedela. Ale ja to lízatko dostanem, to je jedna z mojich kanadských mét. Učiteľ na španielčine a franine je neskutčone neskutočný. Všetko čo nám vraví znázorňuje, aby sme pochopili, takže sa celá škola otriasa po jeho dupotaniach. Celý čas nám snowboarduje, skáče, krasokorčuľuje, hrá hokej, tancuje a všetko.Aj pri pýtaní sa na počasie ma celú scénku vymyslenú. Keby ma tak nedeptalo, že nič neviem, tak si tie hodiny asi riadne užívam. Teda na franine ma irituje, že nič neviem. Na španine, že ostatní nič nevedia.

Bio učiteľ je vegetarián, mám pocit, že to rád spomenie, ak je to kúsok k veci, ale ekologický moc nie je. vytáča ma, že každú hodinu nám capne 5 worksheetov, do ktorých nemáme písať, lebo tam máme vraj málo miesta, takže minieme 10 papierov dokopy. Inak toto je pre ma niečo mega nové. Všetko nám kopírujú, rozdávajú papiere. Ak sa robí projekt, tak učiteľ dá výkres, teda ty si vyberieš. Všade máme papire popísané len z jednej strany, ak by si náhodou potreboval. Chemikár je fajn. Až na to, že má náušnice a celú hodinu pozerám len to, prečo si dal takú strašnú vec. Och viem, že ma do toho nič, ale.. Hrá na gitare, stále ju má pri sebe, cez prestávku si hrá dokým nie je v triede už fakt plno. Sympaťák, ktorý hráva asi aj gospel :).

Hodiny máme asi 85 minútové, alebo tak nejak. Každý deň mám 4 hodiny. Škola mi začína o 8.30 a končí niečo pred 15. Príde mi úplne divné, že hocijaký čas im končí hodijakou minútou. Napríklad 11.23 by pokojne mohli končiť hodiny a nikto sa nad tým nepozastaví. Po 11-tej máme prestávku na lunch, ktorá je úplne super. pekne si sadkám so skupinkou ďalších inter. študentov, rozprávame, niekedy len jeme, sem tam pozrieme do kníh. Trvá aspoň 45 minút (neviem koľko presne) a je to strašne málo. Teda stihne sa všetko nevyhnutné a asi aj viac, ale na poriadne porozprávanie to nie je :D. Medzi hodinami sú len kratučké prestávky a ak chcete ísť do svojej skrinky tak musíte ozaj makať. Škola je nízka, ale dlhááá. Miestnosť kde sedávame je asi jedáleň, ale také varené jedlo tam nemá skoro nik. Väčšina ľudí má toasty, zopár noodles a fakt minimum má jedlo zo školských obedov alebo čo to je. Kuchári chodia po škole ale vyobliekaný ako keby mali řád zlatý vařečky. Dnes som videla nejaké mňamózne jedlá v divnej miestnosti, ale o boli učitelia a vôbec tomu systému nechápem. Mne stačí papaníčko od homestay-u.

Keď už rozprávam o jedle, tak som tu konštantne hladná. Teda vždy mám pocit, že ak dám do seba čo i len omrvinku prasknem, ale keď tu j taký kopec vecí čo chcem jesť! Tak už aj teraz slintám čo idem mať na raňajky. :D

Školička - o úlohách, ale hlavne o ľuďoch

Neverte všetkým kecom o tom, aké sú školy v Amerike ľahké. Nie sú! Neviem, či je to predmetmi, ale fakt ma to tu celkom ničí a to len začal tretí týždeň. Písala som už asi milión kvízov, 5 minútoviek, malých testov. Lenže ten ich malý pop má 40 otázok. Vlastne tie testy nie sú najhoršie. Zatiaľ to nič nebolo extra ťažké pokiaľ sme na hodine vnímali. Mám pocit, že tu všetci ľudia na hodinách vnímajú, minimálne sa nerozprávajú, neležia na laviciach, pozerajú na učiteľa, neťukajú do mobilov (alebo len zanedbateľné %). A druhé  AK (práve to AK ma strašne vytáča) sme si spravili úlohy. Úloh tu máme viac ako nekonečno a vlastne cleý deň sedím len pri pc a zháňam si všetky definície, všetky podklady k spraveniu úloh. Ak nie za pc tak za knihou a čítam to asi stokrát a aj tak prídem na to, že to tam nie je. Nie som zvyknutá na úlohy.

Veď spraviť úlohu by až také príšerné nebolo, vždy sa to dá odfláknuť AK by to nekontrolovali úplne poctivo. Takmer všetko čo napíšeme, či sú to poznámky, úlohy, projekty, nejaké ich assignments všetko študujú a dávajú za to známky. Teda ja neviem či sú to známky, či body. Percentám by som ako tak pochopila, ale tie nikdy nenapíšu, takže ja ani neviem čo som podostávala.

Na každej hodine vypracovávame worksheety. V počte sa medze nekladú, čím viac, tým lepšie. Niekedy skupinovo, niekedy samostatne. Niekedy ma to skupinovo kvalitne vytočí, keď viem, že celú prácu budem musieť spraviť sama. To sa deje na španielčine, kde je moja parťáčka riadne, riadne fajn, ale je strašne tupá. A keď hovorím strašne, myslím fakt strašne. Bola so mnou aj na bio a proste ona nevedela ani čo je chlorophyll -_-. Po piatich hodinách španielčiny stále nevie povedať: Ako sa máš? Ako sa voláš? a odpovede na tieto otázky.

Na psychológii môj parťák (nechcem byť zlá, ale mal by mať vždy v ústach žuvačku) žije asi v inej galaxii. Vôbec nevníma svet vôkol seba, nechápe jednoduchým zadaniam a aj keď pochopí, tak pochopí zle. Celú hodinu sa bude so mnou hádať, že má pravdu, a keď mu učiteľ to 5krát vysvetlí a na 5krát už aj pochopí, tak si len trucovito sadne a nič nerobí. Hlavne že má vždy macbook na svojej lavici a ja tam dobreže nenaťahujem ruky ako Saxana aby som mohla napísať niečo do prezentácie. Našťastie! mám na tej hodine aj jednu úplne zlatú babu, ale kvôli týmto skupinám sa nemáme kedy baviť, a dokonca aj dve international študentky.

Na bio som si presadla, kedže osoba číslo A si zmenila predmet (vďakabohu) a robím veci so zlatou babou, ktorá sa snaží. Aj keď nevie nič okrem toho, čo má v poznámkach, snaží sa a spolupracuje sa mi s ňou super.

Na Soc-studies sedím pri osobe, ktorá sa mi ledva pozdraví a je jedna z mála, s ktorou som sa fakt nebavila. Všetko tam robíme samostatne, takže jedine ak sa spýtame, aká je správna odpoveď, že sme niečo nevedeli. Príde mi, že je jedna z najmúdrejších ľudí z pomedzi tých, s ktorými mávam hodiny, ale nejak sa neviem rozhovoriť. (A je mi z toho smutno! :()

Iné hodiny čo sa týka ľudí sú dosť neutrálne, skoro všade máme zasadací poriadok (a potom to tak vyzerá) a aj ak ho nespravil učiteľ, tak nám zapísal po prvej hodine, kedy sme sa vôbec nepoznali. Nie že by sme sa teraz poznali. Je to také divné. S každým som prehodila prvé dva dni pár viet.

A: Where are you from?
B: Slovakia
A: Cool! / Awesome!
B: Do you know where is it?
A: Emmm...no...
Sem-tam niekto tipol niečo ako Rusko

Druhý typ rozhovoru:
A: Where are you from?
B: Slovakia
A: Slo...what?!

Skoro vždy mám hodinu s inými ľuďmi, lebo aj ak napríklad máme 6 rovnakých hodín, tak sú skoro vždy v inom čase, takže nikoho nepoznám poriadne. Ale oni sa medzi sebou už za pár rokov poznajú, takže je to také :/. Lepšie vzťahy máme ako internat. študenti medzi sebou, aj keď nádej tam nejakú vidím. (Ale o tom potom, lebo to spolužiaci nie sú :))

Prvý deň školy

Ráno sme prežili pomerne úspešne. Už sme vedeli čo, kde a ako nájsť v kuchyni. Nebolo to až také skoré ráno, ale aj tak sme privstali nech prídeme načas a hlavne ak by sme náhodou zablúdili. Vyšli sme z domu a akurát prišiel sused George a pekne ako princezničky nás jeho host otec odviezol do školy (peši asi tak 13 minút). Boli tam študenti, ktorí nás nových zoskupili pred budovou a ukázali nám triedu, kde sme mali stretko. 

Na stoloch sme mali obaly s našimi menami, v tom milión papierov. Myslím že sa nás snažili dať ku stolom ľudí z rovnakej národnosti (čo je dosť blbé si myslím, ale who cares? aj tak tu žiadny iný slovák/čech nie je). mala som pri stole asi 3 nemcov, 4 španielky. Prehodili sme pár slov, ale nič extra. Začali sme počúvať nejaké "dôležité veci", z kotrých bol aj tak každý akurát zmätený. Pozreli sme sa na naše predmety, kotré vraj sme si vybrali alebo tí menej šťastí, aké im vybrali. Ja so o svojich predmetoch vedela a nič mi tam nejak neprekážalo. Chémia, Biológia, Pre-calculus (matematika), Social studies (možno niečo ako NOS-ka), Francúzsština, Španielčina, Angličtina a Psychológia. Keď som si ale všimla že mám pri franine njvyšší level, tak mi prišlo trošku zle a vedela som, že to musím riešiť. Nechcelo sa mi mať matiku a anglinu, ale myslela som si, že anglinu tu ako zahraničná študentka povinnú a matiku musím prežiť.Ostatní zažívali väčšie šoky, niektorí si menili celý rozvrh, všetky predmety. Nie vždy sa im to ale podarilo aj zrealizovať a niektorí (minimálne jeden :D) tam kvôli tomu plakali.

Sedelo tam s nami pár študentov, ktorí nám mali pomáhať ak by sme čomusi nechápali. Zas všetci boli v pohode, snažila som sa dať do reči s nemkou a španielkou (áno, úspešne, asi moje najobľúbenejšie osoby, proste hneď viem kto je zaujímavý :D). Potom nám odniesli pizzu! proste mňam mňam (už som zas hladná, ale nejdem o polnoci hľadať niečo v chladničke a čokoládu som už dnes mala) a mysleli aj na vegetariánov, kedže tu je asi viac veggie ľudí ako non-veggie. Aj tak som divnejšiu pizzu asi nejedla. Bolo na nej všetko všetko, od šalátu cez brokolicu, ananás, olivy, šampióny a jednoducho všetko. Každý sme mali dva kúsky, ktor chcel aj viac a teda získali si tým srdcia veľa ľudí :D. 

Potom sme sa išli fotiť na študentské preukazy, až keď nám tie dajú máme oficiálne právo na študentské veci, ale tak ako nech sa nehnevajú, študenti sme. A bolo to strašne, ale fakt strašne trápne. Bolo tam asi tak 10 fotografov a pritom sa fotilo asi na tri etapy (aby tam neboli všetky ročníky naraz). Bol to strašný chaos. Najprv sme museli asi na 15 stoloch hľadať kartičky s našimi menami. Pôvodne asi boli v abecednom poradí, lenže sa to celé domiešalo a nemalo to žiadne poradie.Keď už sme vystáli pekne skupinkovo ako veľkí kamoši (teda časť nášho stola) tak nás fotograf sa snažil naštelovať čo najdokonalejšie. Vôbec mi to nešlo. Podľa mňa jeho predstava bola nemožná z fyziologického hľadiska (čiarka za cudzie slovo, dve ak je dobre použité). Snažil sa chudák, ja som sa snažila, ale stále to nebolo pre neho vyhovujúce, tak som to už nevydržala a chytila záchvat smiechu. Taký poriadny, keď sa dusíte. A tak sa tam na mňa všetci pozerli, noví "kamoši" smiali a otatní len nechápavo pozerali.

Potom bolo assembly. Chceli sme tam ísť, ale poslali nás preč, že až o hodinku. Že ak chceme nech počkáme, ak nie, nech ideme domov. Keď to brali takto, tak sme aj počkali. Porozprávali sme sa a potom pre niekoho prišla rodina, tak sme sa postavili a nik na assembly nebol. Ale bolo super, že to bolo dobrovoľné. Kto chcel, nech ide, kto nie, nie. Krásička.

PNE - Pacific National Exhibition

Host mum sa nás chcela zbaviť, tak nám pozisťovala ako sa dostať na PNE. Bola až taká zlatá, že nám deň predtým dokonca ukázala aj autobusovú zástavku, našla nám kedy idú busy ráno a aj posledný bus večer. Ja som teda moc nestresovala, však aj keby sme sa stratili, môžme sa niekoho spýtať alebo jej zavolať alebo čosi. Natha bola z toho ale úplne mimo, že je takto nechaná napospas osudu bez jej paranoidnej mamy. Mali sme papierik, kde sme mali všetko napísané a keby čosi ln to stačí niekomu vytrčiť a hádam nám poradí. Pochopila, že ja tam chcem ísť a nechcela sa cítiť outsidersky tak teda že ide aj ona.

Ráno sme pekne naklusali na zástavku, ktorá nám bola ukázaná. Teda, ono boli nám ukázané dve. Jedna na jeden a druhá na druhej strane cesty. Keď nám host m. ukázala na ktorú máme ísť, tak som sa jej len tak kontrolne spýtala (kedže som si za ten čas stihla všimnúť, že ona autobusy určite nepožíva), že či teda ideme teda tamtým smerom. Začala sa zmätene obzerať a : Nie nie, ja som sa pomýlila. To by ste išli na druhú stranu. Prepáčte. O sekundu na to: Nie, dobre to bolo, na túto máte ísť, veď Šia (niekto z Ázie) stála určite na tejto zástavke. Ale počkať, ona vtedy išla asi niekde inde. Tak choďte teda na tú na druhej strane.

Tak sme ráno išli na tú na druhej strane. Číslo autobusu bolo dobré, bolo nám divné, že mešká asi 20 minút ale no čo už. Nastúpili sme a kedže sme netušili ako sa platia lístky, tak sme sa spýtali, koľko to bude stáť na 22nd Avenue. A teta autobusárka okamžite zastala (kedže oni tu ozaj nezaháľajú) že to sme na zlej zástavke. Tak sme si počkali na druhej zástavke, nastúpili k tej istej tete autobusárke a išli sme si. V strede cesty zastala, otvorila dvere a začala sa rozprávať s ľuďmi ktorí venčili dvoch bíglikov. Som si istá, že to boli cudzí ľudia, pýtala sa čosi na psov, všetci sa vyškierali a bolo to proste mega super. Ľudia sú tu úplne super milí, otvorení a radi pomôžu. neviem či si až na toľkú vľúdnosť zvyknem :)

V autobue som videla asi len 6 ľudí alebo tak nejak, ktorí nevyzerali ako z Ázie. Nechceli sme si sadať, lebo čo ja viem, bolo to čudné. Asi po dvoch minútach sa nám prihovoril nejaký človek, mohol mať okolo 20 a len tak sa pýtal odkiaľ sme, či sa nám tu páči a takto. Vysvetlil nám, že už ide iba domov odneviemkiaľ, že sa ide osprchovať, najesť a potom uvidí čo. Úplne cudzí človek začne rozprávať o tom ako sa ide osprchovať? Bolo to kúsok divné. Keď ale povedal, že by sme si ho mali pridať do priateľov na fb, tak to nám celkom stačilo.Fakt vyzeral milo, ale tak no... Tak nám vysvetlil, že nás chápe, že nechceme mať veľa fb priateľov, že aj on sám má asi iba 50 (ale nás si tam pridať môže :D) a tak si šťastne vytvoril teóriu, že prečo nie.

Ľudia začali vystupovať, ale nám sa nezdalo, že už je to konečná tak sme si tam trčali ďalej. Od dverí nám zakričal, že by sme mali vystúpiť, že to je posledná zástavka a že ak teda ideme na PNE (všetci vtedy išli na PNE, lebo už na ďalší deň to mali zatvoriť) tak máme ísť na Skytrain kde je napísané Westbound. Takže nám pekne pomohol a všetci sme boli šťastní. Skytrain je úplne super, kupujú sa lístky  automate, sú tam dve zóny ale neviem či lístky stoja rozdielne. Je tam prehľadná mapka staníc, dá sa platiť kartou aj peniazmi. Proste krásička - je rýchly, pohodlný, tichý a myslí že na kanadské pomery aj celkom lacný. Lístok stojí asi 1.75 študent (asi by sme nemali mať študentské, lebo nemáme nejaké spešl preukážky, ale zatiaľ nám to nikto nepovedal) a 2.75 dospelý.

Zas sme museli prestúpiť na bus, ale na PNE chodí zas spešl bus a tak sme išli len za húfom detí a húfam dospelých a vedeli sme, že ideme dobre.

Boli sme celkom smutnučké pri vstupe, lebo host m. tvrdila že vstupné pre mladších ako 16 by malo byť zadarmo a tak sme boli teda pripravené na to, že máme 15 (viem, nemá sa to), ale ono to bolo len do 13 a na to fakt teda nemáme :D. Tak sme si zaplatili vstupné ako slušní poctiví ľudia. 

Čo tam bolo? Jedlo, jedlo a ešte viac jedla. Voňalo to tam tak neskutočne, že som bola asi konštantne najviac hladná a to som mohla práve zjesť celý obed. Boli tam všetky tie hry aké vidíte v telke, búchanie po svišťoch, rôzne kolesá, hádzanie šípok do balónov a kopec iného. Vyhrávali sa plyšáky väčšie ako ľudia a kto poriadne zamakal mohol vyhrať aj iPad. Niekedy sa našiel zamestnanec, ktorý to dokázal predviesť, ale 100% podľa pravidiel to nikdy nebolo. Neskúšala som nič z toho, lebo som nechcela aby sa Nath. cítila odveci. Boli tam nejaké kolotoče, rollercoastery (vo vode, nad vodou, drevené, kovové..) a niečo čo pripomínalo bungee jumping, že vás vytiahli strááášne vysoko na lane, potiahli ste šnúru a leteli ste dole. Proste krásny free fall. A potom ste sa chvíľu už len hojdali. Akože, mega to muselo byť a dosť ľudí na to chodilo (mohlo sa tam ísť vo dvojici alebo trojici) a som si istá, že keby som niečo také videla na Slovensku a mala pri sebe správnych ľudí tak po dlhom odhodlávaní by som išla. Nath. ako klasicky tvrdila že nemá peniaze (aj keď vstupné sme rátali s tým že bude aspoň o 10 dolárov viac, ale pohoda -_-) a tak som celá natešená si išla kúpiť lístky na rollercoasterPri čakaní za mnou došiel starší pán, že kúpil viac lístkov ako mu treba a že mi ich dá lacnejšie. Tak teda, že jasné, super. Že či nechcem aj viac, lebo že ich má fakt veľa (ako jasné že som chcela, ale zas som bola ohľaduplná). Spýtala som sa ale Nath. a že teda že to by šlo. Tak sme nakoniec išli na rollercoaster obidve aj keď ona s menším nadšením "lebo ona bola už na oveľa väčších a tento ide moc pomaly" ale mne to bolo tak či tak jedno. A viete čo? Bolo to páááánske a aj dááámske. Fakt. V jednej pasáži som myslela že zo mňa vyletia všetky vnútornosti, bol to tak nechutne super pocit! :D Aj ona zhodnotila, že tie španielske sú nejaké nudné, že toto bolo o veľa lepšie (a to sme neboli na tom naj pravdepodobne)

Tak sme si kúpili papkať, mali tam také veci na tyčinke že corn dog, ale nechcelo sa mi zisťovať z čoho to je a tak som sa napučila len hranoliek. Áno, jedlo tam bolo milión 500 a ja som si vybrala práve hranolky, lebo ako som mala vedieť ktorý stánok je jedlý a ktoré jedlo je mňam? Tie hranolky som videla a zhodnotila som, že až tak zlé to nie je.

Naša host m. nám dala za úlohu zohnať jej hrnček na vytváranie slashy/sleshy a že to máme skúsiť vykecať nech nám to dajú zadarmo. Že máme povedať, že už kúpila 3 a toto ide byť 4 (mali sme jeden). Pochopila, že asi nám to clekom ťažko pôjde z úst, tak nám napísala papierik, ktorý sme im mali odovzdať. Cítili sme sa strašne trápne, papierik sme im nedali. Skúsili sme sa spýtať či je možné dať zľavu na 4 ak máme už tri a oni vysvetlili že nie, že zľava platí len ak si kúpiš 3. Ak viac alebo menej tak je to klasická cena krát počet. ak sme jej to teda kúpili za normálnu cenu bez výčitiek svedomia.

Motkali sme sa len tak medzi tými stánkami, zavítali na psiu show, koniu/koňskú, prasacie aj husacie preteky, pekingskích/pekingských artistov, športové čosi, zahrali sme sa eco hru v ktorej každý vyhral čo si vybral (organické lízatko a bolo fakt mňamózne!), poobzerali sme sa výstavu zvierat (boli tam lamy! a okrem nich nič extra). Psíci boli strašne super (a nie len preto, že to sú psíci, ale fakt  to bolo vymakané. Jeden strašne neposlúchal a všetko zhadzoval a nedal sa zastaviť :D Stále dookola behal tie koliečka aj keď mal iba jedno a porste ani sekundu nestál/nesedel na mieste :D. Ale inakšie ostatní boli neskutočne poslušní a super. na tej športovej veci tam boli nejakí ľudkovia skákajúci na trampolínach, lietajúce motorky (dali im tam nejaký ten skok a oni si robili vo vzduchu čo chceli a bolo to dosť efektné), nejaké roztlieskavačky a nič moc už, ale celkovo to vyzeralo pekne, plamene v pozadí tam vylietavali. Pekingskí artisti (či ako sa presne volalli) boli dokonalí. Vážne. 13 išli na jednom bickyli, kotrý nebol ničím špeciálny. Jeden človek stále na minimálne 13 stoličkách a sám si ich tam prikladal, len mu boli podávané. Tancovali tam s "taniermi" na palličkách a kopec iných úžasných vecí, že sme mali celý čas len ústa otvorené. Večer mal byť koncert, tak sme chvíľu čakali, lenže Nath. bola nervózna, lebo nemala svoju dennú dávku skajpovania a celý čas ma naháňala domov  s výhovorkou, že host m. nechce aby sme prišli v noci (našej host m. je ukradnuté aj keby sme neviem kde boli ak jej raz za čas odpíšeme). Išla mi s tým strašne na nervy a aj tak som tam zaryto sedela, že ja som neprišila do Kanady kvôli internetu. Tak sme si vypočuli koncert nejakej asi celkom známej speváčky. Najprv to znelo čudne, ale potom som si na ten jej štýl zvykla a bolo to fajn. Zvuk bol úplne super  a asi som nebola na koncerte, kde by to bolo lepšie počuť. Po nej mali ísť na rad ďalšie kapely, lenže to sme už neostali, lebo začalo byť poriadne chladno a načo by som si brala niečo iné ako kraťasy a tričko. Nathalisko bola celá šťastná a ja celá naštvatá na seba a na jej otravovanie kvôli internetu.

Cesta domov prebehla bez väčších komplikácií. Na bus sme museli ale čakať hodinu (chodia tu každú pol hodinu a možno aj častejšie, fakt načas) lenže teraz sa pokazil! Celý čas som počúvala mrnčanie, že ju niekto čaká a ona tam musí trčať a blá blá. Celkovo to bol taký v pohode deň, videli sme čosi iné a aj sme sa dosť narozprávali a pozisťovali o sebe viac vecí :)

Orientačné stretko a blúdenie po okolí

To bol tak strašne mega peckový deň, že úplne!

Orientation meeting sme mali v piatok okolo 9-tej ráno. Decká išli s otcom na soccer a mama do roboty, takže sme mali vyprázdnený dom. Prišiel pre nás sused, ktorý má študenta z Číny. Ten študent, je tak mega! On sa nám snažil otvárať dvere a robiť takéto gentlemanské veci :D. Volá sa George a je riadne super (včera nás už volal von, ale už sme boli vypnuté). Sused sa nám snažil ukázať asi tri cesty do školy a tak sme si nezapamätali ani jednu. Vchod do školy sme boli schopní nájsť aj sami a už nás tam čakali nejakí študenti.

To že boli šikmookí (asi všetci) ma síce prekvapilo, ale povedala som si, že asi sa radi ukazujú alebo čo. Boli ako trpaslíci zaradení za sebou a keď nás jeden doviedol na nejaké miesto, čakal tam ďalší čo nás odniesol ďalej. Cítila som sa ako balíček na pošte, ale pohoda. Došli sme do miestnosti, ktorá stále neviem na čo slúži, ale je dosť veľká. tam nám povedali ktorý stôl patrí ku ktorej škole. Moja škola sa volá Seaquam, takže sme si sadli k Seaquamskému stolu. Na prekvapenie, tam zas bola len Číňanka! Pre koordinátorky som bola ako atrakcia, že som zo Slovenska. Oh, ty si tá zo Slovenska! Great, cool, awesome, interesting...

Osoba nazvime ju S (iniciálka) začala rozprávať o tom, že učitelia tu trescú s úsmevom, že kanadské jedlo je nudné, sprchy majú byť krátke, vlastne hovorila všetko, ale nič o škole. Celkom ma pobavil príbeh, že jeden študent sa vybral hneď druhý deň čo bol v Kanade do Vancouver-u, ale nezobral si peniaze, tak ho musela ísť hľadať do Vancouveru, požičať mu peniaze a tak. Celkom štýl :D. Dali nám vodu, počúvať sa to dalo, nudné to nebolo. Pokecala nám o výletoch (prvý je turistika, kanoing) a už teraz sa na ne teším, kedže mám od mojich rodiných príslušníkov nariadené tam ísť. Toto sa mi páči. "Neprišla si tam sedieť na zadku, ale vidieť niečo." Skamoškali sme sa asi za tri sekundy (tu sa proste hneď s každým stanem strašne veľký kamoš, aj keď sa ho spýtate len ako dlho tu ide byť) s naprekvapko Číňankou a potom trochu (tam sme nedošli ani k prvej otázke, ale tak usmiali sme sa párkrát na seba) aj s inou Číňankou, Nemkou, Nemcom a možno aj niekým iným, len už si to nepamätám. Pri pozornom čítaní tu zaznela už aj iná národnosť a to Nemci. Kto je z Európy tak je takmer určite Nemec.

Presunili sme sa na úplne mega super časť dňa, drum workshop. Bolo to úžasné! Každému dal bongo (také na hranie) a búchali sme do toho ako sme chceli. neskôr sme už boli schopní aj zladiť sa podľa kapely, učili nás rôzne druhy bubnovania a proste bolo ti úúúplne milé. Každý sme sa vyškierali, bubnovali, radovali. Neskôr nám dali do ruky žaby (ale oni neboli živé, oni boli hudobné nástroje) a rôzne také veci čo sme mali triasť a také to čščščščš z toho vzniklo. Skončili sme pri tancovaní so žabami v ruke a dvaja vyvolení dostali CD kapely (a proste je to nefér, že mňa nedali do tanečného battle-u, lebo by som isto vyhrala :D). Vyhral ale aj George, čo bolo super, lebo kedže on je niečo ako náš BBF (nie BFF) tak sme sa s ním strašne radovali z víťazstva.

Tak sme tam hang outovali pred školou s novými čínskymi kamošmi. Keď sa od nás jedna odpojila, pridal sa k nám Nemec (ktorého meno si vôbec nespomeniem, ale myslím, že bude fajn). Koordinátorky stáli asi meter od nás, čudne sa usmievali, nenápadne počúvali, lenže ich nenápadnosť skončila keď sa začali na našich kecoch strašne smiať a joinli sa. Boli fascinované, že sme tam štyri a každý z inej krajiny a tak.

Zas sme mal odvoz domov, aj keď cesta trvá asi tak 10 minút, možno ani to nie. Ujo nás vyhodil na našej ceste, lenže sme nejak zabudli, ako vyzerá náš dom. Tak sme nenápadne postávali, rýchlo som Nat. nariadila nech sa tvári že sa na niečom dohadujeme až kým neodídu. Pekne sme sa smiali na tom, že je dosť super stáť "vraj" pred domom, až na to, že nevieme ktorý je náš a nevieme ani čo sa máme spýtať. Asi by nám nik nedopovedal na otázku, kde vlastne bývame. A tak sme si prešli celú ulicu a vrátili sme sa, pozreli sme sa za seba a zistili sme, že on nás vysadil priamo pred naším domom. Spoznali sme to podľa trampolíny a bazéna, ktorý bol z druhej strany. Vôbec sme sa nerehotali asi 20 minút na tom aké sme nemožné a radšej sme si dom odfotili, nech nabudúce to vieme porovnať :D

Stratiť sa na vlastne ceste nám nestačilo a po malom obedíku sme išli objavovať mesto. Ujo nám ukázal aj obchodíky a tak sme to tam dokázali nájsť. Cesta nazad už bola horšia, pol pol hodine sme asi našli našu školu, ale nájsť cestu domov sa nám zdalo nemožné. Každý dom tu vyzerá rovnako, každý má peknú záhradku, nikto nemá plot, všetko rovnaké. Po asi hodine sme to nejak našli, spýtať sme sa zas nemohli, lebo sme nevedeli adresu, a domy tu nejdú v poradí ako máme my. Číslovanie je úplne na hlavu a ani po vysvetlení od host mum tomu nechápem. Celkom nás tá "prechádzka" zničila, ale koniec dobrý, všetko dobré.

Asi to neznie ako niečo mega extra, ale ono to bolo aj mega aj extra! Škola (hlavne workshop) a tá uvolnená atmosféra na mňa spravili riadny dojem. Ľudia sú super, dúfam, že si na to tak skoro nezvyknem a stále ma to bude prekvapovať.

Stretko s rodinou, odovzdanie darčekov

Z letiska som šťastne išla v autíčku s mojou hostiteľskou mamou. Celý čas sme sa rozprávali, o počasí, o záľubách, o jedle a takto. Prišla mi riadne fajn, celý čas vyškerená. Úplne najlepšie bolo, keď sa celú cestu pozerala na mňa a nie na cestu. Ešte lepšie bolo, keď počas rozprávania  a pozerania na mňa začala písať sms-ku. Jednoducho pozeranie na cestu u nej nie je v móde. Pred nami neviem koľko áut autí v kolóne (inak to je riadne super, že autá autia) a ona proste nič, ide si ďalej a dobreže ma nevyhodí z auta. Je na smskovaní mierne závislá. (Mám telefón pár hodín a už mi poslala dve smsky a to som s ňou celý deň). Prišla som teda do nového domova, podala si ruku s ďalšími ľuďmi, s Kobym len labku, myškami (v počte tri kusy) kožúšok. 

Poukazovali mi kde mám izbu, iné časti domu, teda len tie ktoré môžem navštíviť. Teda nemyslím, že by som ich spálňu plánovala niekedy navštíviť. Povedali mi mini pravidielka: vyzúvaj sa, nejedz v izbe, piť môžeš hocikde, môžeš jesť všetko kedykoľvek a v akomkoľvek množstve (poctivo to využívam! Mňamy hamy :D), sprchuj sa maximálne 10 minút, lebo máme len toľkoto vody a potom nepôjde teplá, veci perieme my, keď ich operieme zoberte si ich odtiaľto, špinavé veci hádžte sem, ak budete chcieť ostať s kamošmi dlhšie len mi napíšte sms, nemám asi žiadne iné pravidlá. Proste krásička. Ja som im hneď vysvetlila v kuchyni, že variť neviem a asi to ani tak rýchlo nezmením a spýtala som sa či je pitná voda z vodovodu. (No tak čo, nechcem sa otráviť) Zasmiali sa, ale asi pochopili, že to myslím vážne, keď hneď začali vysvetľovať, že je to jedna z najlepších vôd neviem kde všade.

Chvíľu som sa rozprávala s ďalšou zahraničnou študentkou Nathaliou (ktorá tu je na rok) a Allysou a Jenou (majú 12 a 10 rokov) a volali nás už na večeru. Pred večerou sme im dali darčeky. Ja som im dala dve knihy o Slovensku (nemám pocit, že by ich nejak študovali), magnetky, kľúčenky ako hokejový dres (sú riadne super! A host otec je riadny hokejový fanúšik), korbáčiky (majú radi syr a host otec miluje všetko údené), horalky (ktoré krájali a kvalitne som sa na tom smiala, lebo to boli pásiky asi ako plátok šunky -_-, nedali si poradiť). Španielka im dala vejáre, čokolády (ktoré neboli španielske), čiapky na behanie (dvaja ľudia radi behajú), kľúčenku a tak. Proste nič extra super špecl, ale tvárili sa že sú spokojní.

Celú večeru sme sa rozprávali o tom čo a ako, nejako sme prešli aj k Vianociam (v Španielsku dávajú darčeky traja králi, to je dosť hafo o.O),  k Veľkej noci, K Halloweenu. Boli riadne zlatí, Allysa (staršia dcéra) s nami v pohode komunikovala, ale mladšia (Jena) sa nás asi bála alebo čo a všetko sa pýtala rodičov (aj keď oni ani v päte nemali odpovede :D). Koby je úplne láska a s každým sa láska. Fakt. To asi nie je ani pes, ale mačka, veď ho ničia chudáčika.

A tak nejako bol už večer a išla som si ľahnúť. Na posteľ, ktorá je vo výške môjho pásu, ale veď to, že musíte skákať aby ste vyšli na posteľ je úplne v pohode! :D Kobymu to ide lepšie ako mne.

Prvý dojem z host family som mala veľmi príjemný, sú sympaťáci a dúfam že nimi aj ostanú. :)