Prvá návšteva kostola

Bola som tam, úplne som sa tešila. Uvidela som hlavný vchod, lenže mi prišlo divné tam prísť aspoň 20 po začiatku. z boku bolo kopec dverí, ale netušila som, kde by som vstúpila. Opatrne som otvorila dvere, dúfala, že nevŕzgajú až tak ako sa mi zdá. Našťastie som sa ocitla len  v predsienke za ďalšími zatvorenými dverami. Tak som tam stála a nakúkala cez tú medzierku medzi dverami a stenou, kde vlastne vstúpim. Asi to bolo divné, ale upokojilo ma to, že hneď pri dverách je voľné miesto. :D Tak som po nakúkaní sa odhodlala a vkročila. Sadla som do úplnej poslednej lavice, na kraj. Vedľa bola už len teta na vozíčku. Z druhej strany dievča v mojom veku a jej mama. Všetci stáli, neviem čo za časť sa to diala, pozrela som na farárku a tá mi posielala thumbs up. Zlatá :D.

Pozrela som sa, čo majú  v ruke a pred sebou som uvidela červenú knižočku. Teda knižisko, taká mini encyklopédia. Zrazu mi nejaký ujo podával nejaký papierik zo zadu. Úplne zmätene, že čo to má byť som si to zobrala a z rúk mi vypadla červené encyklopédia (spevník). Zarachotilo to no proste na celý kostol a ešte ďalej. Trapas hneď na začiatku. Ani nevie, či po mne začali pozerať, viem len, že dievča vedľa mňa hej. Červená ako paprika som si všimla, že ostatní už sedia. V duchu som sa ale rehotala a niekedy nie len v duchu. Veď viete. :D

Zrazu čítali z Biblie, teda z toho papierika, čo mi bol podaný. Dobre to majú vymyslené, keď som to čítala, aj som chápala o čom. keby som len počúvala tak asi nie. Vlastne možno by som ani nie, keby som ten príbeh nepoznala. Potom bola kázeň. Celá šťastná, že som neprišla až fakt na záver som počúvala, rozumela, pochopila. Potom nastala pre mňa úplne zvláštna časť. Všetci sa začali hýbať a ja som nechápala čo robia. Ujo predo mnou sa otočil, potriasol mi rukou a niečo mi povedal. Tak som sa usmiala a snažila som sa napodobniť zvuk, ktorý vydal. V tom momente mi to pripomínalo japončinu, molgolčinu alebo hocičo nepoznané. Po asi treťom človeku som zistila, že to je "Peace with you". Skoro všetci ma poťapkali po pleci ako starú známu, spýtali ako sa mám, ako sa volám a predstavili sa mi. A tak som si podávala ruku s každým jedným človekom, teta farárka za mnou prišla, že nech ostanem po bohoslužbe.  Chcem byť slušná, tak že áno, však sa ma len spýta, ako sa mi páčilo. Potom začala rozprávať oznamy. Vedľa nej je telka, kde je prezentácia, takže väčšina vecí bola aj tam. Takže tam bola osoba na podávanie papierikov, na posúvanie slidov. K jej oznamom sa hocikto vyjadril, doplnil, už ani neviem na čo, ale všetci sme sa tam smiali. Potom začali vravieť oznamy len tak ľudia, kto čo chcel. Na telke bol obrázok :"Teraz je dobrý čas na návštevu. Farár je na dovolenke." Riadne ma to pobavilo a aj nejakého uja, ktorý sa spýtal, prečo to nie je odftené v ich kostole, ale niekde inde. Farárka sa len otočila, otvorila ústa a pozerala ako puk. Potom sa začala smiať, že tak toto preskočíme. :D Chudera ani nevedela, čo na tej prezentácii je.

Polka ľudí sa postavila, polka sedela, ja som nechápala o čo zas ide. Farárka stále pri nejakých dverách, jej dcérka skackala okolo. Pianista zrazu začal čosi kecať, že zahrá niečo od Chopina. Farárka ho stopla, že ešte nie, že ona by rada ešte rozprávala, ak môže. A celé to zas bolo vtipné, milé. nakoniec začal hrať, polka ľudí sa už presúvala do inej miestnosti, polka sedela. Ostala som sedieť, že veď neviem kde oni idú, tvárila som sa, že sa hudbe rozumiem a som celá fascinovaná. Bol tam aj gitarista a boli rozložené aj bicie, ale na tých vtedy nik nehral. Prišiel ku mne ujo, že nech idem tam, že je tam papaníčko. Všetci tam išli a keď som už povedala, že pôjdem, tak som sa pridala. Počas presúvania mi jedna teta vysvetlila že sa volá Bee, tak to som si musela zapamätať :D. Myslela som, že jesť nebudem a proste vôbec som nevedela čo tam robiť, lebo bolo tam pár veľkých stolov a prišlo mi čudné si tak náhodne sadnúť. Našťastie prišla ku mne farárka, že ma predstaví s jej dcérou (zlatá, 7 ročná), tá ma zas predstavila s jej "baby- sitterkou", ktorá chodí do 8. ročníka do mojej školy (ja do 11.). Ani neviem kto mi dal do ruky tanier, ale už som si naberala varenú kukuricu, trošku šalátu, lebo malá povedala, že ona ho rada nemá. Hlavné jedlo bolo niečo mäsité, tak smola. Tak (ne)náhodne som si sadla k osobám, čo sedeli pri mne a začali sme komunikovať. Teda ono tam zas pribehla farárka (bola všade :D, ale díky za to) a jej frázička: Toto je Alena, je ako international študent zo Slovenska a skontaktovala ma cez internet! (No najväčšie vzrúšo). Proste je to primitívna veta, po ktorej nie je najmenší problém začať konverzáciu, lebo ste zaujímavý tým, že ste cudzinec.

Dala som si aj bábovku a tá bola teda dosť dobrá. Pri mojom stole vznikla hádka, kvôli slovu roof, aká je správna výslovnosť. Farárka Američanka tvrdí že "raf" ostatní, že "ruf". Celé mi to púrišlo mega vtipné, že sa tam hádajú kvôli svojmu materinskému jazyku. Potom som si uvedomila, že my to robíme tiež. :D Nakoniec ma dali za hlavného rozhodcu, že ako sa volá tá vec, ktorá býva na dome, aby dnu nepršalo (lebo za tých 20 minút smejo-hádky som to ozaj nemohla pochopiť). tak teda ja že "ruf", ale slovník mobilový tvrdil, že "raf". V každej vete počas celého obeda zaznelo aspoň raz slovo roof, v rôznych kreáciách a celé to bolo strašne vtipné. Vážne! Ja som sa tam úplne rehlila, všetci sme sa rehlili. :D Začali riešiť nejaký bicyklový deň, ja som len počúvala, že bicykel aj tak nemám a ani mať nebudem. (Reakcia host mamy keď som sa jej spýtala, či by mi požičali bicykel bola teda dosť zapamätateľná. Ako keby som jej povedala, že som niekoho zavraždila). Jasné, že mi hneď chceli bicykel požičať a začali riešiť čo, kde ako. Len som sa usmievala, prikyvovala, prišlo mi to celé úplne hafo, že tú rodinu vidím prvýkrát. Neviem poriadne ako to skončilo, ale zas sa do toho začala zapájať aj farárka a keby čosi, tak mi napíše :D. Teta mi dala aj číslo - keby som niečo potrebovala. Proste všetci sú zlatí a zlatší, ale aj tak viem, že jej volať nebudem. Jej dcéra je o rok staršia (asi) a aj keď na začiatku bola tichá, začala kecať o športe. Moc som jej toho nerozumela, ale koho to trápi? Sem tam som kývla plecom, že to nepoznám, sem tam kývla že aha, jasné, to je super. :D Začali to tam pomaličky baliť, tak som odpratala dve stoličky a spýtala sa na východ. Teda ešte nestal lúčiaci ceremoniál, kde sa ma ešte raz 5 ľudia spýtali, či ma treba odviesť a že sú radi že som prišla a neviem čo všetko, ale asi všetko čo sa dá povedať.

Mesiac ušiel ako voda

Som tu presne mesiac. Je to čudné. Nemám pocit, že som tu už tak dlho. Nezažila som kultúrny šok (žeby ma to len čakalo?), nemám záchvaty smútku, nemám pocit, žeby som "dospela", žeby sa mi zlepšila angličtina alebo žeby som už sa vedela zorientovať. Možno som sa začala viac flákať školu, lebo nechcem presedieť celé dni za pc a učebnicami. Pomíňala som viac ako som mala na pláne a mám pocit, že nič okrem míňania tu nerobím. Konečne som našla veci, na ktoré sa môžem tešiť pravidelne a páči sa mi, že sa tu začínam "usadzovať" a mať denný harmonogram.

Dneska som teda odhodlane vykročila, že idem do kostola. Išla som peši 20 minút k dobre známemu shopping centru. Nejak som dúfala, že všetky auobusové zástavky budú na kope. Ale kdeže, každá inde. Jasné, že som si ani len nepoznačila číslo busu, ani čas a ani nič. Na jednu zástavku prišiel autobus, tak som tam dobehala  spýtala sa, ktorá je pre číslo 312. Stál som si nebola istá, či je to správne číslo, ale nemala som na výber. Tak sa pozriem na zástavku a práve odtiaľ ten drzý bus prichádzal. Chcela som prebehnúť cez cestu, aj keď bola červená, lenže išlo fakt milión áut a tak som to jednoducho nestihla. Bola so mnou aj Nat, lebo chcela ísť do pekárne kúpiť koláčik pre Hinako. Tá sa tam rehotala, nakoniec som išla s ňou a potom som čakala na ďalší bus. Ujo autobusár na mňa odmietol zakričať keď to bude moja zástavka, že však to uvidím. No dobre, uvidela som, lenže nezastal. V pohode, už viem, že sú zvyknutí ma ignorovať. Však na druhej, na tretej, na štvrtej.. na 7 zastavil čo som prišla ku nemu, že či by zastavil. Medzi tým zabočil kopec krát, nemala som ani najmenšiu šajnu, kde sa nachádzam.

Snažila som sa nájsť najbližšieho človeka, ale to ráno nebolo moc šťastné a jasné že na ulici nik. Úplne vyľudnené, lebo počasie bolo dosť škaredé, pršalo, fúkalo. Konečne som uvidela ľudí. Bradatý ujo, Ind a jeho ženička. Jasné, že ochotne mi pomôžu... možno keby tak rozprávali po anglicky. tak na mňa začali rečou neviem akou a ja som prikyvovala, že aha, ďakujem ďakujem, je mi to jasné. Ukázali mi nejakú cestu, tak som išla. Zrazu som zabočila, lebo tá cesta vyzerala viac používaná, tak že možno niekoho stretnem. Stretla som kostol a aj človeka. Nešla som za človekom, veď aha, tam je kostol, už netreba. To že mal názov ako nejaké Hare Muku Shisou je úplne jedno. človek bol v tom čase už úplne fuč. Chceli pomôcť, cením si to. Aj tak tento kostol bol na inej ceste ako ma posielali. Na ceste nikto. zas som si náhodne vybrala smer a išla. Napísala som Nat nech mi pozrie adresu kostola, lebo už som veľký profík vo všetkých street a avenue. Lenže to, že mobil má vždy pri sebe, ale nikdy keď niečo potrebujem je v pohode. Stretla som ďalšieho Inda, ale pochopila som, že to nemá význam. Ale zrazu sa tam zjavila aj bežiaca osoba, tak som prešprintovala cez cestu (už som rozmýšľala, že sa postavím ako na stop, ale len s ich spýtam ako sa tam dostať). Vytiahla iPhone, že nepíš mi názov. Tak mi povedala, že to je úplne iný smer, že mám ísť dole a dole a dole a povedala názov cesty. tak som išla, dlho, fakt dlho. Medzi tým som stretla toho istého Inda. Pripadala som si strašne hlúpo. Zdravila a usmievala som sa na psíčkarov, lebo čo iné mi ostávalo? Už som pochybovala, že mala pravdu a zrazu som uvidela vodu. (Cesta sa volá River Road, prozaické že? :D). Malo to byť po mojej pravej strane. Kedže ma teta zaviedla na dobrú cestu, tak som jej verila a išla som. Cesta rozbitá, že sa prerába. Mohla som ísť tak do záhrad troch domov alebo do bágforviska. Pršalo, boleli ma nohy (išla som fakt že rýchlou chôdzou)), niekedy som aj bežala a zabudla dýchať takže ma aj pichalo v boku. Nie že by som sa tak náhlila, ale proste kedže som bola asi na druhom konci sveta a nevedela kde, tak mi beh prišiel ako fajn vec. Uvidela som vežičku kostola, bola som si istá, že to nie je ten môj. Po ceste som stretla ešte jeden kostol, neviem aký, ale nie môj. Chcela som ísť pozrieť na kostol s vežičkou, že nabudúce mi pomôže sa zorientovať. Že možno nabudúce to nájdem. V tej chvíli som mala v hlave vidinu Sturbucksu a nejakej poriadnej kávičky. Asi si zo mňa niečo spravilo srandu, ale bol to ten hľadaný kostol. Neviem kao je to možné, z fotky som si pamätala úplne iný. Ono celou tou cestou som bola niečo medzi strašne smejúcou, že je to super a zúfalou, že to je super, že proste fakt nemám poňatie ani kde približne som. Celé blúdenie mi trvalo viac ako 30 minút. Tým tempom som musela prejsť dosť kilometrov.

Ako to prebehlo tam sa dočítate nabudúce! :D

Vymenenie Scince Worldu za nakupovanie = naštvatá som

Ráno lialo, pršalo. Bolo mi vysvetlené, že si nemám zabudnúť mobil a nemám používať dáždnik cez búrku. Toho sa tu asi napočúvam ešte dosť. Uvažovala som, ktoré topánočky sú viac vodeodolné, kedže to vraj podľa host otca mala byť najhoršia búrka sezóny. Tým ich predpovediam verím ešte menej ako našim a hlavne keď dažďová sezóna sa ešte nezačala. Ak tak, tak práve dnes. Uvidíme.

Aj keď som mala ráno kopec času, na bus som klasicky musela bežať. Skočila som do najväčšej kaluže na svete, teda možno až taká veľká nebola, ale jednoducho voda hneď vyletela do vysokej výšky a zaliala moju druhú nohu. Noha previnilka neuškodila žiadne zranenie, ale nevinné chúďa hej. Super. Trvalo mi to len minútu! čo pokladám za dôležitú informáciu, lebo kedže kúsok meškanie je skoro vždy (ale fakt len kúsok), tak ten bus by som mohla stíhať skoro vždy.

Pridali sa ku mne Kim, Alba a nejaký Španiel, ktorý má čudné meno. Nejako povedal, že ak ho budem volať Silly tak mu to nevadí (a to ho budem tak volať). Obedík si nik okrem mňa nepripravil a zas som vedela že zabijeme kvôli tomu čas. Plán bol Science World, na ktorý som sa teda mega tešila. Vstupné bolo vážne zadarmo, čo bolo neskutočne super. Aj keď tam bolo milión detí, to múzeum je super. Vytvorili sme si zo sladkostí napodobeninu DNA (chutná bola!) a aj náramoček DNA-čkovský. Prešli sme len cez pár miestností a Kim mi povedala, že Alba a Silly nás čakajú o hodinu pri McDonalde. Tak som si že fajn, že sa teda najeme a vrátime sa. Žiaden problém. Tí trapáci, sa rozhodli, že oni idú nakupovať, teda hlavne Albica a že ona chce ísť na Granville station. Silly neal názor a ak mal, tak by len súhlasil s Albou, nech je spoko. Kim sa nechcela vyjadrovať, tak sme ako úplní hlupáci vymenili Science World (kde som sa cítila pri všetkých tých veciach ako v raji) za obchodný dom. Smutno mi z toho bolo, veľmi. V Science Worlde som  behala v takom koliečku ako majú škrečkovia, že koľko elektriny by som vyrobila, skúšali sme či vieme triediť odpad, skúšali sme kadejaké veci so vzduchom a množstvo iných úplne super vecí. Kim povedala, že na obed má banán. Trapáci sa boli za tú hodinu najesť. V Science boli možno 30 minút a tvárili sa, že videli všetko.

Ako klasicky sme išli do American Eagle, kde ja som teda nič extra očarujúce nevidela. Išli sme aj do obchodu s kanadskou tématikou a olympijskými hrami. Vedela som, že sú tam celkom pekné veci, ale nemám potrebu ešte nič kupovať. keď som ale uvidela biele tričko s javorovým listom a pod tým nápis Canada (v jednoduchosti je krása) za 15 dolárov, tak som neodolala. Ted anajprv som túžila po inej farbe, v čiernom to vyzeralo stokrát lepšie. nezistila som, aký rozdiel v tých tričkách bol, ale čierne stálo 30 dolárov. Hlavne v čiernom nemali moju veľkosť, možno inokedy. Tak som po prekontrolovaní každého jedného trička, či to nie je náhodou čierne, lacnejšie a mojej veľkosti zistila, že fakt iné nebude. Pri pokladni mi teta povedala že 11 čosi dolárov a ja som na ňu ostala pozerať, že krása, krásička. Som strašne hrdá, že som ho našla. Aj keď som bola lenivá si ho skúšať, som si istá, že bude geniálne. (Teraz ho má Alba doma a ja sa z neho nemôžem vytešovať :()

S Kim sme chceli si kúpiť gumáky, ale  nič tu nebolo. Teda v jednom obchode ich bolo kopec, ale keďže stále aj 380 dolárov, tak ako vážne nie. Áno, to bol extrémny príklad, ale tak boli aj také. Videli sme nejaké okolo 200 dolárov a aj nejaké za 50, ale... Tak sme zhodnotili, že pôjdeme len tuto niekde pri našich domoch popozerať. Keď sme višli z obchodu na cestu tak nehorázne fúkalo, za 3 sekundy sa nám zdeformovali dáždniky, voda tiekla po ceste a bolo to celé zle. Vymrnkávala som im, že sme mohli byť radšej v Science World. keď sme s Kim ešte museli každých 5 sekúnd čakať lebo náš nový párik stále zastával, tak ma to už úplne vytáčalo. Kim len vzdychla, že je iritujú. Keď sme boli asi v milión obchodoch a aj tak sme si nič nekúpili, nejako sme sa rozdelili. Nechcelo sa mi na nich čakať a potom sme sa už nevedeli nájsť. Nemáme ich čísla a ani jeden z nich nemá kanadské číslo, takže za tie peniaze by nám to ozaj nestálo. Uvidela som krááásne nohavice v HM-ku (viem že ho mám aj na Slovnesku, ale fakt boli super!), lenže v celkom obchode kopec ľudí, pri kabínkach čakala v rade aspoň 15 ľudí a pri pokladni zas. Tak sme hľadali gumáky, sadkali sme si aby sme si oddýchli. Našli sme časť obchodu, kde bola samá Prada, Gucci. Pomotkali sme sa tam, lebo nám tam dali solený nugát či čo. Dobré to bolo! Na veci sme nepozerali, veď načo. Predsa len sme sa vrátili do HMka a ja som si bez skúšania zobrala legíny. Neznášam legíny a nikto ma v nich neuvidí. Za ten čas čo som tu som pochopila, že len tak rifle alebo moje tepláčiky mi stačiť nebudú, takže legíny budem nosiť podtým, nech nemrznem. Ešte tu zima nie je, ale napríklad moje "turistikové" nohavice (ktoré sú úplne super, úplne pekné a mala som ich aj dnes v centre Vancouveru) sú úplne tenučké, ale nepremokavé. Alebo aspoň menej ako iné. S legínami to bude super!

Nejak sme skočili do obchodu s čokoládou a vyšli sme bez čokálady. No neskutočné. Ale keď z vonkajšej strany predávali zmrzku, tak sme museli. Dala som si pomerne klasiku, ktorá bola úplne iná ako som čakala. Višňové niečo čo bolo. Tie višne boli také spešl. Malé, sladké (naše mám radšej) a dali sme si na to aj čokolo polevu, tak tú ktorá krásne stuhne a je super chrumková. Tá porcia zmrzky bola kvalitná a už sa teším na ďalší raz. mali asi 4 druhy kornútku, dve polevy, dvoje orechov navrch a všetko to bolo iné ako u nás. Samé sme nevedeli čo chceme, tak sme to chceli čo najjednoduchšie. nabudúce si dám ten solený nugát :D.

 Smiali sme sa na všetkom možnom. Jeden ujo pred nami prešiiel 8 krát v priebehu jedenia zmrzky. Alebo na tancujúcich ľuďoch v strede obchodu (nie kyvkajúcich, ale poriadne tancujúcich). Skonštatovali sme, že v každom obchode je aspoň jeden predávajúci gay (a sú zlatí :)). Úplne super sme sa porozprávali, aj keď niekedy mám problém jej rozumieť, lebo neotvára poriadne ústa, ale vtedy len prikyvujem :D. Domov sme prišli už okolo 6 p.m. čo mi prišlo viac ako tragické, že tak skoro, kedže celý deň sme mohli byť kde? No predsa v Science World. A toto teda Albici neodpustím. Nebolo mi v ten deň zle, ale nechcelo sa mi nakupovať a kebyže nemám to tričko, tak ma to teda ozaj vytočí.

Kendo č.1

Dám sa nahovoriť na každú hlúposť, to všetci vedia. A tak som bežala po schodoch do jedálne, nech nemeškám na prvý Kendo tréning či ako to nazvať. Nat sa bola niekde prezliecť, mne sa nechcelo, lebo však hádam prvý krát nič robiť ešte nebudeme. Postávalo tam dosť ľudí, niektorí s drevenými palicami, iní bez nich. Zastavila som pri zlatej osobe, s ktorou som sa už dvakrát stretla - Loren (tie mená si musím písať, nech sa ich naučím) na Apple clube a na ranom worshipe a obidve sme sa tvárili, že sa strašne dobre poznáme a to meno nám len tak uletelo z mysle. Hrá na husle a klavír. Kendo skúša prvý krát. Odlomila si z Horalky (bola v taške pár dní, ale až dnes som jej neodolala) a neviem či jej chutila. Zabudla som sa spýtať. pristavil sa pri nás aj španiel, čo má asi 12 rokov, alebo tak. Úplne dieťa a je tu proste sám. A že už bol aj v UK na mesiac či dva. Aj ten si odlomil kúsoček Horalky, ale zas neviem či mu chutila. 

Ale ku Kendu. Prišiel učiteľ v srandovnom oblečení, s nejakým brnením na hrudi a drevenými paličkami. Mali sme sa postaviť vedľa seba, stáť v postoji, že päty sa dotýkajú a nohy idú od seba (ale nie extrémne). Potom sme si mali kľaknúť a zdraviť "súperom". Pravidlo je nikdy mu nedôverovať a stále byť v pozore. Pri oddychovaní so spojenými palcami máme mať zatvorené oči, ale nie úplne, keby náhodou chcel súper zaútočiť. Celé mi to prišlo ako na nejakom sektrárskom stretnutí, keď si tam rátal čísla v japončine a všetko v japončine. Ja som len zízala a snažil sa nesmiať moc nahlas. Nasledovala strečing, začal nám vysvetľovať ako sa drží meč (palica) a už išlo do tuhého. 

Pravá noha kúsok dopredu, ľavá dozadu. Nikdy nie opačne! A ukazoval nám ako sa pri Kende pohybuje. Je to najčudnejší spôsob akým sa môžete pohybovať a tak som sa len rehotala a rehotala. Nohy ani nemáte dvíhať zo zeme, len sa tak po nich šuchať. Stále sme mali zrýchľovať a zrýchľovať. Tváriť sa, že mám v rukách meč. Niekedy sme mali skákať alebo sme išli do zadu. Dávali si preteky a bolo to mega čudné a superské! :D Úplne som sa nasmiala, lebo ja neviem. Nie som zvyknutá sa vznášať po jedálni. Potom nám požičal meče, niektorí si už kúpili vlastný, ale my na to asi kašleme, lebo ako by sme to domov trepali a tak. A mali sme trieskať do mečov druhých ľudí, ktorí stáli ako obetné baránky. On nám na úplnom žieňatku ukazoval, kde všade sa útočí - hlava, trup, krk, zápästie a možno aj niečo iné. Ona tam len tak stále ako socha, ani sa nepohla, ani nežmurkla a on sa tam okolo nej zaháňal. Síce zastal vždy predtým, ako ju buchol, ale fakt to bolo o cenťák maximálne. Všetci sme tam skackali a neviem akí nervózni boli a ona nič. Alebo si už zvykla. No neviem. Tak či tak to vyzeralo úplne strašidelne a ona mu musela riadne dôverovať. Neviem, či budem takej veci schopná len tak. Vlastne vznášanie vyplnilo celý hodinový tréning. zas sme sa postavili vedľa seba, dali záverečný rituál (to isté ako na začiatku), zas mi to prišlo strašne vtipné. Inak celý ten čas sme boli vyzutí, na ľadovej podlahe (nepovedzte to starkej, prosím). Pobavilo ma to, je to niečo iné, nové, celkom zaujímvé.

O týždeň možno budeme robiť už aj niečo také akčnejšie, aj keď toto pre naše labky bolo dosť akčné. Treba skúšať nové veci. Nikdy by som si nemyslela, že niečo také môže byť ako krúžok v škole. Už vôbec nie, že tam bude tak veľa ľudí! 

Posledný septembrový piatok

Zazvonil mi budík, neskutočne hlasno, tak som si zahundrala, že som skoro infarkt dostala, že neznášam rána a nechce sa mi postaviť. Druhý budík ma pomerne zobudil a odhodlaná som to vypla, že už som teda hore. No houby houby zlatá rybka. Ešte som si vytvárala príbehy a bolo mi strašne fajn. Keď sa moje príbehy začali vymykať spod kontroly a jedna osoba v mojom príbehu oslovila Alena (tá osoba by to nikdy nepovedala!), tak som vyletela z postele. Bol to bizardný sen a nejak zázrakom som si vďaka tomu osloveniu uvedomila, že toto už nie je môj príbeh, že už to nemám pod kontrolou. Pozrela som na mobil a mala som 15 minút na odchod z domu. Raňajky proste mať musím a tak vtedy keď ja som si sadla za stôl Nat už čakala pred dverami. Trochu som vysypala, trochu vyliala, ale nič tragické. Čudovala som sa, že Nat ma nevolá, ale pochopila, že čakať ma nie je dobrý nápad. Všetko som si nahádzala do tašky (dokonca som nezabudla nič, ani obed, pre ktorý pravidelne bežím domov. Ak nie pre obed tak pre projekty) a mala som 12 minút na cestu. Ono to trvá 12 minút ak sa na to pozriem optimisticky, ale zvládla som to. Stihla som to. Pršalo, takže som do školy prišla od pása dole celá zabodkavená od dažďovej vody. Rána ako na Slovensku, až na to, že tu ešte nemám neskorý príchod ;)

Prišla som do triedy, s dáždnikom, bundou a všetkým a bolo mi jasné, že s Danicou (osobou ktorú potrebujem stretnúť) sa nemám čas rozprávať. Okamžite zazvonilo, takže timeing mám presný. Na Bio sme zas robili asi tri hodnotenia počas jednej vyučovacej hodiny, nenormálne. Z predtým hodnotenia som mala plný počet a Bio zatiaľ je asi jediný predmet, kde ešte nemám zlú známku, minimálne o nej neviem. Mám pocit že sa riadia heslom "Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku." lebo testy väčšinou bývajú o dosť ľahšie ako tieto hodnotenia alebo úlohy.

Na Soc-studies som zas len mrzla. Zas nám dal robiť nejaký projekt, že môžme vo dvojici, ale nemám ho robiť s kým. Spolusediaca sa stále nemá záujem rozprávať a má niečo ako najlepšiu kamošku, takže idú byť spolu. Myslím, že povedal, že ak budeme sami tak nám povie, ktoré veci nemusíme robiť, ale bola som lenivá za ním ísť. Idem sa naučiť písať maily učiteľom, všetci tu mailujú, majú to ako formálne smsky, nonstop.

Cez lunch break sme sa pekne stretli pri skrinkách, Danicu som zas nestihla, Alba chcela nájsť Slováka. Tak sme všetci hľadali niekoho iného aj keď sme boli všetci spolu. Alba mrnčala, že som strašná (lebo najprv obed, potom hľadanie Slováka), ja som mrnčala, že ona je strašná, že nevie ísť sama, že sa na nás ide vykašľať a nejde na Kendo kvôli španielovi, že rozpráva po španielsky so španielkami. Viete čo je sranda? Že Alba aj Nat sa spolu rozprávajú v rodnej reči, ale obidve mi fňukajú, že oni chcú rozprávať po anglicky. Ja tu idem za super príklad, lebo teraz sa nemôžu vyhovárať, že ja tu slováka nemám, a celý čas rozprávam po anglicky! Minimálne sa o to snažím.

Konečne som uvidela Danicu a asi po pol vete zazvonil zvonec. Dohodli sme sa, že má počká po chémii, ktorá je posledný blok a pozhovárame sa. Chémia testík dopadol katastrofálne a ešte s odhodlaním čakala na učiteľa, že či si nemôže napísať nejaký test navyše. Tak som jej vysvetlila, že kvôli jednému testíku neprepadne, tak aj ona zhodnotila, že asi mám pravdu. Ja som mala 5 z 8, a som celá šťastná, že mám nad polovicu, že lepšie ako mať F. Nat tu celá smutná kukala do blba, že má 6 z 8. Danica je riadne zlatá, úplne jedna z tých osôb, že hneď viete že budete kamošky! Teda ja to viem už dva týždne aspoň o nej, ale ona ešte nie. Tak sme si vymenili fb, moc sme toho nenarozprávali, lebo práve vtedy ku mne prišiel asi každý internat. študent (každý chce spoznať niekoho) a letela som na Kendo! (o tom potom)

Hral sa v škole volejbalový turnaj, tak som chvíľu obdivovala tú dokonalosť. Bolo tu super, krásne, elegantné, obetavé, také, ako má. A s neskutočne ťažkou taškou išla domov, cez dážď. Som presvedčená, že nikdy som tak ťažkú tašku nemala ako mávam tu. Niekedy sa mi to všetko nezmestí ani dovnútra. Myslím len knihy. Ak tam mám niečo ako telesnú/vodu/obed, tak to nosím aj v rukách. Doma host mum behala so zoznamom, stresovala, lebo odchádza s mladšou dcérou na kemping či čo aj s nejakou kamarátkou a jej dcérou. Už som rozmýšľala, čo si dám na večeru, ale host otec prišiel a spravil nám ryžu a niečo indické. Niečo indické je pikantné, ale tak mňam, že je to jedno z naj jedál akutálne. Ryžu spravil lepšiu ako host mum.

Som úplne preplnená a je mi strašne dobre. Zajtra si spravím na obed toast s nutelou, kedže inokedy mi host mum robí obedy (ja by som si ho v pohode spravila sama, ale vždy povie že netreba) tak mi nesplní moje nutelové očakávania. Ráno si dať toastík nestíham, len cereálie. Teším sa na zajtra a na Science World s Albou a Kim. Nat ostáva doma študovať. Vyzerá to tak, že zajtra majú vstupné zadara! Ak je fakt zajtra ten spešl víkend ako píšu na stránke tak je riadne pecka, že sme sa tak rozhodli. Má byť búrka, fúkať, pršať, tak povedali že do parku radšej nabudúce. Ľúbim víkendy, aj na Slovensku aj tu. <3

O všetkom možnom, nemožnom a aj o ničom

Som úplne prejedená a aj tak mám chuť na sladké. Toto je asi jediný problém aký mám. OD budúceho týždňa zahajujem akciu "skamarátenie s Kanaďanmi", lebo je čudné, že som tu a rozprávam sa s Nemcami, Španielmi, Číňanmi, Japoncami a po novom už aj so Slávkom, ale nie s Kanaďanmi. Áno, rozprávam sa s nimi síce po anglicky (aj so Slávačiskom, ktorý je asi jeden z najkrajších chalanov na škole! :D), ale chcem mať kanadských kamošov. Je tu pár ľudí, ktorí sa chcú baviť so zahraničákmi, ale tí sa zas bavia so všetkými zahraničákmi a tak či tak sme pri nich zgrupení. Vlastne tú akciu som zahájila kúsok aj dneska, lenže to je skoro nemožné! Nie že by sa nebavili so mnou, len väčšinou sa bavia medzi sebou, lebo poznajú svoje interné vtípky. Ak teda už mám odhodlanie, čo mám takmer vždy, tak nemajú čas. prestávky sú nemožne krátke, cez hodiny učitelia penia ak sa rozprávame. Nemusím ani rozprávať, stačí slovko povedať a sú nervní. 

Myslím, že krúžky by bolo super miesto na nájdenie nových kontaktov, lenže športové krúžky sú tu všetky na najvyššej súťažnej úrovni. Stále verí, že sa do niečoho zapojím (lebo ešte sa stále také veci riešia), ale tak či tak to bude ťažká práca. Zajtra mám prvé stretko Kendo klubu. nejaké japonské šermovanie s drevenými mečmi. Nie že by som vedela o tom viac, ale prečo to neskúsiť? Bola som na Apple clube, ale len raz zatiaľ, a tí ľudia boli riadne zlatí. Inak je to kresťanský klub na škole. Ešte sme sa stretli včera a mali sme worship. Mali sme PLC deň, vtedy učitelia majú ráno nejakú poradu a začíname až o hodinu neskôr, takže sme sa stretli kúsok neskôr ako normálne. Jeden chalan (mávam s ním aj chémiu, je fajn, ale ešte sa moc nepoznáme) hral na klavíri a aj keď sme tam boli asi 6 bolo to super. raz som zavítala na volejbalový tréning, ale tie baby boli neskutočne mega, že tam nemám čo robiť. Inakšie ten tréning bol strašne super, bola som celá vyklepaná, strašne som sa hanbila, celý čas som bola červená ako Rajčina a aj tak som išla domov s výškerom na celú Kanadu. Som tu ako úplný špión a zistila som, že jedna spolužiačka chodí na niečo ako mládež, tak sa jej idem na niečo popýtať a hádam aj tam spoznám nejakých super ľudkov.

Mala som stretkou s jednou pani farárkou. Znie to riadne čudne, viem, ale až tak čudné to nebolo. Napísala som jej nech mi poradí s čímsi a ona sa rozhodla, že sa ideme stretnúť. tak som jej napísala, ža sa tu nevyznám, že by som sa stratila. To mala byť mini výhovorka, že ešte niéé. Tak mi teta napísala, že ma počká pred školou! No ja som len tak zízala, čo to má byť. Ona si už aj vybrala deň a všetko, tak som jej po pár dňoch zneistená odpísala, že sorry, ale nebola so si tým istá, ale že sa teda môžme stretnúť. Celá nervózna som si tam dupkala pred školou, lebo som nevedela kde presne bude a jej číslo som si zabudla uložiť. Aj keď som videla jej fotku tak som si ju už nevedela predstaviť, ale nejako som to zvládla a našla ju. A bola super! Riadne zlatá, vysmiata, vyškerená hipisáčka. Úplne vážne. Sedeli sme na kameňoch (no načo lavice, načo Sturbucks keď môžme byť na kameňoch? Tak sme sa porozprávali, vlastne mi povedala, že mi neporadí, že je tu len chvíľu a že aj ona má v tom zmätok, ale že bola rada, že sme sa stretli. Aj ja som bola rada :).

V škole sa každý deň stane niečo zaujímavejšie, ale vždy na to zabudnem. Dnes som napríklad padla na schodoch, lebo sú okolo schodiska popísané super citáty. Našťastie nikto tam vtedy nebol, uff.. Včera za mnou prišla nejaká osoba z Ázie, že "Ahoj, ty si zo Slovenska? Mám na obed slovenské jedlo, však hej?.. Halušky.. Moja host rodina je zo Slovenska." Ale teda ja si ju vôbec nepamätám, mala som pocit, že ju vidím prvýkrát, ale bolo super tam vidieť halušky. Včera som začala dostávať zlé známky (fakt že zlé, 58% ma moc nepotešilo), ale hádam to nejako zvládnem. Každý deň ma bolí hlava, lebo nestíham piť a zabúdam ak mám čas. 3 testy zo 4 predmetov ma tiež moc nebavia a keď nám dajú po škole test z angliny, kotrý má tri časti, tak ako naozaj. Síce to bol najprimitívnejší test z angliny aký som kedy robila, ale keď prvá časť mala 100 otázok a mali sme na to 40 minút tak som to celé nestihla. Teda ona keby sme mohli písať do testu tak pohoda, lenže máme tu písať na také chaotické zaškrtávacie políčka a tak sa raz pomýlite v číslovaní a môžete to začať robiť odznova. Prvá časť bola vraj vocab, samé a/the/any/some alebo úplne odveci slová. V jednej časti sa 4 krát doplnilo len slovo bear. Druhá časť bola gramatika, kde sme všetci zhodnotili, že tak čudné vety sme ešte v živote nepočuli, že to by nikto nikdy nepovedal. A zaklincovlai to tým, že máme napísať esej za 15 minút našou najlepšou angličtinou, téma môže byť hocijaká, ale nech sa snažíme lebo čosičosičosi. Pociťovala som vtedy strašný odpor k celej angline a tak som im dala srdcový výlev a tom ako strácame čas (tak všeobecne) a že ak by sme neboli nútený robiť niektoré veci, tak ich robíme preto, lebo chceme. Ako napríklad písanie esejí. Určite ich to poteší. Podľa toho ako sme to napísali nám môžu zmeniť predmety. Ak mi zmenia moju mega ťažkú anglinu asi sa len poteším, aj keď nechcem byť za primitíva.

Chcela som vedieť nejaké info od Alby, ale odmietla mi všetko povedať ak nepôjdem do Sturbucksu. Tak sme išli do Sturbucksu (vlastne išlo len o to, aby sme boli niekde bez Nat, lebo proste nemôže vedieť všetko a ona si bohužiaľ vždy vymyslí ešte viac). Celkom som sa pobavila keď sme vyšli zo školy druhou stranou ako zvyčajne a Nat to nebolo divné, proste išla za nami ako ovečka. Toto ma strašne irituje. Dve hodiny mi mrnčí, že je hladná a keď jej poviem, nech si ide zobrať jesť tak že nejde. Tak sa postavím, že ja si idem zobrať toast. Kto sa postaví tiež? Kto sa pozerá, čo si dám a kto si dá to isté? Jedine do kúpelne za mnou nechodí. A ja si pripadám ako jej au-pair. (To neznamená, že ju nemám rada, ale vážne ľudí okolo seba irituje.) Po vysvetlení, kde ideme a čo ideme povedala, že ona nejde, lebo má veľa úloh. Potom sa zas rozhodla, že s nami ide, ale že si nič nedá. Po 5 krokoch začala mrnčať, že ona si tie úlohy musí ísť robiť, tak som jej dala kľúče do ruky (lebo dieťatko si kľúče nenosí), že nech mi odomkne keď prídem. No nechápem niekedy.

Išli sme k Albe domov, má tam úplne super pesosa. Bohužiaľ som nestretla jej host mum, ktorú všetci zbožňujú, ale čo už. Išli sme aj pre Kim, ktorá tam má 3 psíkov! :) 

Dala som si laté, Alba mocha (tak sa to píše), Kim Frapučíno a všetko bolo mňamózne. Dohodli sme sa , že každý týždeň 1 Sturbucks, nech všetky vecičky vyskúšam. Obsluhujúci boli zas strašne zlatý, tak sme si rovno pokecali. Išli sme aj do obchodu *všetkočotrebaajnetreba*. Neviem, čo Alba hľadala, ale nenašla to. neviem ako bol už skoro večer, ukázala som im kde bývam, nech ma po ceste do Sturbucksu len vyzdvihnú a bolo. 

Stanley Park, Seawall, Vancouver downtown

Chcela som ísť do Stanley parku už minulý týždeň, ale nevyšlo to. Nemala som dostatok info, ktoré mi bolo treba. Teraz už ale som bola odhodlaná na 110%. Jediné, čo to mohlo skaziť počasie, ktoré to aj skaziť malo.Pýtala som sa asi 5 ľudí v rôzne dni a aj viac krát za deň, nech mi povedia aké má byť počasie. Tak pozerali na múdre predpovede, že má pršať. O daždi cez tento víkend som počúvala už o týždeň dopredu. Mne sa tomu nechcelo nejako veriť a stále som dúfala, že to nie je pravda. V kútiku duše, som si ale už hovorila, že asi keď to všetci tvrdia so smutnými face-ami tak to pravda asi je.

Večer pred dňom D som to predsa len skúsila ešte raz u host mum. Ona len pokrútila hlavou: "Nemôžeš sa nechať odradiť počasím a dažďom. Bude tu stále už len pršať. V októbri ak sú 3 dni bez dažďa tak sa divíme. Nech ti to nekazí plány. Ak chceš niečo robiť, tak si zvykni to robiť v daždi. Mne je jedno či prší. Chodím behať, športovať." vysvetlila som, že neznášam dážď (asi 500 krát už) a že ak je viac ako tri dni dažďa som depressed. Ona si spokojne umývala riady s tým, že Stanley park môže byť pekný aj keď bude pršať. Vtedy som si uvedomila, že má sakra pravdu. Že ja som tu neprišla 1 slnečný (ale neužitý na maximum) a 4 daždivé mesiace sedieť na zadku. Nat, som povedala, že ideme v každom počasí. Napísala ostatným. Záchranný plán pre prípad bolo akvárium v Stanley parku ak by to bolo naozaj neznesiteľné. Zaspávala som s pocitom, že aj tak pršať nebude. nahovorila som všetkým, že ak budú veriť, tak pršať nebude. (Sranda, že po takom dlhom story ani nepršalo že? :D)

Ráno ma zobudila sms od host mum že je to vtipné, ale ak chceme ísť, tak nech makáme, kým nezačne pršať. No houby. Mali sme dohodnutý čas a nič sa nemenilo. Dala som si klasické cereálne raňajlky, spravila toastík a hodila jabĺčko. Zobrala nepremokavú bundu, ktorá ešte nevyskúšala, či je nepremokavá. nat. išla po Hinako (novú japonskú kamošku) pred našu školu, ale ja som bola too lazy a tak som si to odkráčala len na zastávku. Stretli sme sa na rohu našej cesty, čo bolo úplne super. Hinako viditeľne pochopila, že stačí mať nádej v pekné počasie, lebo oblečené kraťasy ako keby bolo 40 stupňov.

Nat chcel vymeniť rifle čo si minule kúpila a tak sme nejak skončili fotením v zimných čiapkách, rukaviciach a iných super veciach s kanadským motívom. Alba bola pevne rozhodnutá kúpiť niečo mame, tak jej kúpila šaty, Kim viditeľne napĺňalo jej radiť, pekný chlapec v American Eagle nebol a tak som len sedela s Hinako, kedže nám sa nakupovať moc nechcelo. Ani neviem ako, ale už sme rýchlo zháňali niečo pre Albu na lunch. Dala som jasné pokyny, že jedlo na obed si berieme z domu, ale vždy sa nájde výnimka :D. V supermarkete nemali ani toasty (aj keď lupienok tam mali dva regály) a nejak nám oči padli na Tim Horton obchodík/kaviarničku a vyšli nám slinky. Keď som videla tie donuts, muffins a neviem akké mňam veci tak som neodolala. Nevedela som, čo z toho si vybrať, ale povedala som si, že muffiny sú klasické, tak som si dala niečo čo bolo ako naša "fánka" poliate čokoládou (super mega vrstvou) a dnuka plnené pudingom .Strašne sladké a strašne dobré. Spomínala som, že tu mám nedostatok cukru a nezdravého jedla? tak si to musím niekde vynahradiť. Každý sme mali niečo sladké na papanie a boli ready prejsť k prístavu kedže tam bola najbližšie požičovňa bicyklov. Nechcelo sa nám študovať mapu a tak sme sa spýtali dvoch tiet. Jedna nám začala vykladať o tom, že je to len kúsok, že sme skoro dobre, že až tak sme nezablúdili (boli sme presne tam kde sme vtedy chceli byť). Druhá nám ukázala cestu a začala vykladať že Waterfront je preto Waterfront, lebo je tam water. No čakali by ste to? :D

Tak sme tam šťastne došli. uvítala nás oooobrovská veľryba, asi teda v životnej veľkosti. Až na to, že teda nebola živá ale vyskladaná z takých lego kociek asi veľkosti hlavy. Enjoyovali sme si výhľad, lebo aj keď sme tam boli predtým, neboli sme práve na tom mieste a teraz konečne nebolo zamračená, ani hmla ani nič. A vtrhli sme do predajne. Teda pekne civilizovane. Pekne civilizovane sme pozreli mapu parku, čo chceme navštíviť a ujo nám povedal, že kedže ešte nemáme 18, tak nám bicykle nepožičia. Lebo že treba niekoho kto má kreditnú kartu (no určite ju nemáme) a 18 rokov. Neklamali sme mu, veď pôvodne sme sa tešili zo študentskej zľavy :'(. Povedal, že sorry, že skúste ísť ďalej, tam je ďalšia požičovňa a možno tam. Celkom sklesnuto sme išli a všetky sme uvažovali že nie je šanca aby s nami išiel nejaký host rodič. Uvažovala som, že by sme s prichýlili k niekomu inému, ale kto by si chcel na krk zobrať 5 teenageriek? Aj organizácia by bola ťažká. neostávalo nám nič iné a zas len skúsiť šťastie a dobrú vôľu ľudí. Druhýkrát sme už nemali žiaden problém. Ešte aj ceny boli lepšie, možnosti tiež. Že ani platiť nemusíme, že najprv nech tam ideme a potom uvidíme koľko nám to trvalo. Ďalšia hodina sa rátala po 10 minútach. bicyklov tam bola možno tretina z toho, čo predtým, ale koho to zaujímalo? to čo nám dali, dali a boli sme spokojné. Pekne poodeľované cestičky pre cyklistov a chodcov, nikto to neporušoval. Na bicyklli zvončeky, ak náhodou sa niečo muselo obísť. nebolo to nahnevané zvonenie, bolo to slušné zvonenie: Dovolíte, rád by som prešiel. Ale ak vy niečo potrebujete tak v pohodičke. Každý okamžite uhol len keď proste počul niekoho rozprávať za sebou. Veľmi civilizované.

Zastavili sme pri totemoch, pofotili kto poprosil, nás sa snažila odfotiť jedna pani, ale.. no.. moc jej to nešlo, tak asi fotku ani nemáme :D. Pokračovali sme na Beaver lake, kde sme sa cestou skoro stratili, ale nič strašné, zas nám poradili. Čakala som teda nejakých beaver-ov alebo aspoň bieber-ov a nič. Čítala som, že je to riadne pekné miesto a tak, ale až také megalomanské to nebolo. Aj keď pekné určite áno. Dovtedy sme sa držali Seawall odkiaľ je všetko pekné. Vidíte aj mesto, aj hory, aj oceán. Beaver lake bol ale v strede akoby lesa (cez ktorý išla cesta, ale ak nie ste priamo na tej ceste, tak o tom ani neviete). Kedže baby boli rozhodnuté, že ideme platiť len za 2 hodiny tak sme to rovno sekl ia išli sme na Third a Second beach (rozdiel som si nestihla všimnúť). Vrátili sme bikes a zlatý ujo sa spýtal, či tu študujeme angličtinu. Tak sme mu povedali že áno, že sme na high school. A on, že dá každej o dolár lacnejšie. Milý, potešil nás. Kým som nad tým neuvažovala fakt som verila, že mal len dobrú vôľu. Možno fakt aj mal. Ale myslím, že sa mu hlavne nechcelo vydávať 4 doláre, ale dať 5 v bankovkách bolo jednoduchšie. 

Mali sme ešte véľa času a tak som rozhodla že ideme pozrieť na English Bay. Tak sme sa fotili, motkali, čvachtali členky v oceáne, namočili rifle a bolo nám strašne fajn. Chillaxovali sme na drevených veciach, ujo vedľa nás hral na gitare. Nat ukazovala zas svoju "racionálnu" stránku, keď naháňala nejaké vtáky. keď som sa jej spýtala, prečo ich akože naháňa, prečo im robí zle, že veď im ubližuje (ak jej niečo nevysvetľujem týmto štýlom, tak to nepochopí). Tak mi vysvetlila, že to preto, lebo nechcú ku nej prísť bližšie. No aké mi to je prekvapenie, že keď ich naháňa, tak sa jej boja? Okolo nás si v pohode cupkali, sedeli pri nás. Jej argument bol, že ona chcela byť dobrá, ale keď ich zavolala tak neprišli. Neverím, že má 16 -_-.

A išli sme sa najesť. Smerovali sme na našu známu jedaciu ulicu. Zapadli sme na mieste kde si minule Kim kúpila wrap. Dali sme si nejakú "misu" ktorá obsahovala ryžu, šalát, fazuľu, dresing a neviem čo, ale bolo to dbré. K tomu sme si mohli vybrať či chceme kura/tofu/neviemčo. Tak som si dala tofu a aj keď ho dlai 5 kocôčiek, bolo mňňam. Alba celý deň mlela o Sturbuckse tak sme skočili aj do Sturbnucksu. Ako úplný amatér som nevedela ani akú veľkosť čokoládky som si kúpila, ale bolo jej teda dosť. Mali sme pocit, že preaskneme, ale bolo to super. Cítili sme sa kanadsky, kedže tu ide bez Sturbucks pohárika možno každý 50 človek = turista :D.

Po minulej stres situácií, keď autobusár nezastal Nat samozrejme sa so mnou hádala, že to už je naša zástavka a vystúpili sme skôr. Strašné orientačné nemohlo, strašné :D. No nič to, prežili sme. Išli sme odprevadiť Hinako ku škole a už sme bol doma.

Bolo nám krásne. Od super počasíčka, super výhľadu, váľania sa v lístí, papaníčka. Kim mala na začiatku dosť blbú náladu, lebo že nemohla spať a fakt som nechápala, prečo neostala doma, lebo všetkých nás to deptalo, ale potom sa rozjasnila a hneď bolo lepšie všetkým :). Majte plány, veľa plánov, užívajte, si tešte sa zo života a z toho čo máte. :)