Koledovanie

Ten deň/večer bol tak úplne super! Odhodlali sme sa s Kim zapísať na koledovanie. Spievať nevieme, teda Kim si asi myslí, že vie, ale nevie. Ja viem, že neviem, ale všetci vedia, že ma to napĺňa najviac na svete a tak si budem spievať hocikedy a hocikde. Hlavne som sa tešila na všetky zlaté tety a ujov s kotrými si zas budeme môcť pokecať, sú z nás veľkí kamoši.

Na miesto činu sme prišli načas. Bolo to neuveriteľné, nikto nechápal, že sa nám to podarilo. To, že sme prebiehali 4 prúdovú cestu vo vážne hustej premávke na jeden krát sme radšej umlčali. (Nebolo mi vtedy všetko jedno, skoro som sa rozplakala ako sa bojím, neznášam autá). Lenže zúfalé situácie si vyžadujú aj také riešenia. Nestihnúť bus v niektorých situáciách je naozaj zúfalé.

Pred koledovaním nastala parádne časť programu - jedlo. tak sme sa napučili pizze (všetci myslia na vegetariánov), pokecali s kým sa dalo. Dokonca sa tam zjavila international student z Nemecka, ktorý chodí do našej školy, ale predtým som sa s ním nikdy nerozprávala. Stretli sme tam novú osobu, ktorá mi príde úplne skvelá. Celý čas sme sa rozprávali, meno neviem a štve ma že sme si fb nevymenili alebo tak, viem že chodí na konfirmu a že vie spievať. Presne z radu osôb čo neprestanú rozprávať, celý čas sú spoko a snažia sa zapojiť všetkých do diskusie. Každé dieťa a aj nedieťa si malo vyrobiť lampiónik. vyrábali sa z papierov, drevených srandičiek, zaváraninových fliaš. Prišlo mi to náročné a sama by som to nezvládla, ale kedže mám tam už kontakty, tak mi to pomohla zas osoba mladšia asi o neviem koľko veľa rokov. Tak nemôžem byť šikovná vo všetkom :D. Nevyzeralo to moc dobre, ale stačilo to a bola som vďačná, lebo pri mojom pokuse by to dopadlo strašne, teda vlastne ja som vôbec nevedela ako to spraviť.

Rozhodili sme sa do skupiniek, teda ja som do nejakej vletela a ostala s nimi. Bola tam aj tá nová osoba, Kim sa vyparila s nemcom číslo 2 a jeho bratrancom a ich rodinou. bola som na nich moc pomalá, no čo už. Aké bolo spievanie? Skvelé! Dali nám knižky s textami, našťastie. Ale aj tak väčšinou nebolo svetlo, aby som to mohla čítať. Alebo tam nebola tá pesnička, lebo také jingle bells poznajú všetci (okrem mňa :D). Každý sa spýtal, na čo zbierame peniaze, tak sa im neskutočne tváre rozžiarili, že pre nič, že len pre radosť spievame. Mylsím, že to väčšinou bolo dosť zlé, nezorganizované, niekedy sa spievali dve strofy, niekedy jedna, ale aj tak to bolo moooc milé. Konečne som si splnila detský sen! Fakt, ja som strašne túžila ísť koledovať :). Odkotúľali sme sa potom na horúcu čokoládku, nejaké koláčiky a iné mňamky. Pekne sme sa poobijímali (úprimne, tak že to aj mňa potešilo), rozlúčili a už sme trielili domov.

Bol to krásny večer plný vianočnej nálady, dobroty, lásky, ochoty. Zas jeden z tých, keď som si uvedomila, že Vianoce sa naozaj blížia a aj že prečo sa blížia. Úplne teplo vo vnútri cítim, keď na ten večer myslím, lebo aj keď to v podstate nebolo asi nič špeciálne, pre mňa to bolo špeciálne. Aj keď stretávam tých ľudí raz za týždeň a niekedy ani to nie, mám ich úplne moc rada. Niekedy netreba dlhý čas a veľa slov na vytvorenie blízkeho a úprimného vzťahu. Tak moc mi budú ujovia a tety s vekovým priemerom 70 chýbať, že neverím.. a aj hipisácka farárka s jej rozkošnou dcérkou.

<3