Vancouver - downtown

Bola som pevne presvedčená, že práve tá sobota je vhodná na návštevu Vancouveru. Vedeli sme ako sa tam dostať, lebo celá cesta bola podobná ako na PNE. Dohodli sme sa ešte aj s ďalšou výmennou študentkou - Kim z Nemecka. Tak sme teda išli, dokonca sme aj stíhali. Neviem koľko presne trvá cesta, ale je to fakt chvíľa, možno 15 minút busom a potom skytrain na pár sekúnd. Stále sme úplne nepochopili, ako funguje platenie, ale študentské lístky sme si samozrejme vypýtali. Nevedeli sme, kde presne ideme.

Host family nám povedala, že je to vlastne jedno, kde vystúpime, že všetko je tam blízko. Na smer sa stačí spýtať, každý rád pomôže. Že v pohode sa oni pýtajú aj bezdomovcov, že len nech si dávame trochu pozor. Tak sme sedeli v skytraine a uvažovali kde vystúpime. Prvá zástavka bola China town, tak že reku poďme tam. Tak sme vyšli, pozreli na tabuľu s mapou kde vlastne sme. Kim je úplne skvelá v orientácii, Nat. je úplne neschopná, že aj ja som pri nej za génia, ale Kiminu pomoc som teda ocenila. V strede mesta je park, kde mali soccer tréning decká. Hocikde je tam len tak strom. Bol tam superský akoby glóbus ale len z kovových "tyčí". Po cetse bolo počítadlo, kde sa posúvajú tie guličky. Asi každé dieťa také malo. Tak strašne ma to potešilo, Len tak som sa s tým hrajkala. Zrazu okolo nás prekráčali ľudia v tričkách o "color run" zaferbený nejakými čudnými náhodnými farbami od hlavy po päty. Vyzeralo to strašne super! neboli tam žiadne orbvoské mrakodrapy alebo čo. Bolo to mesto. Pekne nám šípočky ukázali cestu k China garden a zistili sme, že vstúpne je 10 dolárov. Tak som sa teda spýtala či ideme, s tým, že ja by som samozrejme išla. Ale že nejdeme, že nejdú za to platiť. Nat. celú cestu rozprávala o tom, aký bude China town super a nakoniec sa nejde na ich záhradu ani pozrieť. :D No nič, nechápala som, ale však dobre, možno nabudúce.

Tak sme peškovali niekkde kde nás nohy zaviedli. Uvideli sme autobu pre turistov, tak že ho ideme nasledovať. On zabáčal a zbáčal a tak nám to prestalo baviť. Host family nám povedala, že máme ísť radšej k západnej časti Vancouveru. Že blízko China townu začína východná časť, kde je veľa bezdomovcov, drog a tak. Tak sme sa nejako ocitli v tej časti, kde boli popísané budovy, ľudia tam sedeli na zemi, pofajčievali, dúfali že im niekto niečo dá. Niektorí len rezignovane pozerali. Niektorí vyzerali naozaj dosť strašidelne, niektorí boli oblečení ako hippisáci, chlapi vo farebných pančuchách. Väčšinou sedeli v skupinkách a ja neviem. Nebolo to sympatické, ale nič a tak strašné.Vlastne väčšina z nich vyzerala celkom spokojne. Pár ľudí citovo vydieralo, že mali pri sebe psíkov, na to som sa nemohla ani pozrieť. Niektorí stavili na priamočiarosť a na ceduľkách mali napísané: Potrebujem peniaze. Nie na jedlo, na trávu. Podľa mňa, keby predali všetky piercingy ktoré mali, tak by za to mohli čosi zohnať.

Parťáčky začali byť zneistené a tak sme smerovali na skytrain. Vystúpili sme na ďalšej zástavke (lístok nám platil, tak načo chodiť? :D). Tam to vyzeralo ako letisko. Pod zemou reštiky, obchody, suveníry, no krásička. Niekto si tam hral na niečom ako harmonika (neviem to teraz pomenovať), ale fakt pekne, že by som sa aj pristavila. Tak sme zašli do jedného obchodu, potom do druhého a tam sa to stalo. Uvideli sme najkrajšiu osobu mužského pohlavia v Kanade :3. V obchodoch mi bolo smutno, že mám viac vecí ako mi treba a zdravý rozum mi zakazoval nakupovať. Na pekného chlapca som sa ale pozerať mohla :D. Prišiel mi ako španiel a bude to tým, že aj španiel bol. Nat. je úplne ťapnutá a keď sa s nažil s ňou komunikovať v španielčine, tak ona mu vždy odpovedala v angličtine -_-. S ním by som sa rozprávala aj po macedónsky. Zistili sme, že sme vyhladli a chceli sme nájsť niečo na papanie pre Kim. My sme boli pripravené s našími homemade lunchami. Konečne sme sa ocitli v downtowne Vancouveru, kde to bolo fakt pekné. Vyberanie bolo ťažké, lebo boli reštiky, kde bolo milión ľudí, boli reštiky, kde nebol nik (a pritom to tam vyzeralo dobre), nakoniec skočnila s Wrapom, ktorý jej vyhovoval. zas sme boli smutné, že sme si zobrali obedy, keď je tam tak veľa mňamóznych vecí a my sme túžili po noodles. Nevadí, dáme si na večeru. Toto rozhodnutie nás motivovalo pokračovať.

Prešli sme okolo galérie, kde sa ale mne moc ísť nechcelo, lebo ja a obrazy? vážne? Nevravím, že tam nepôjdem, ale vtedy so sa na to necítila. Ani oni neboli presvedčené, lebo "Čo ak to nebude zadarmo?" No čo by asi tak bolo zadarmo? A tak sme sa len motkali a zrazu sme sa octili pri mori. Vážne nevieme ako. Stretli sme feest pekné kamenné budovy, nejaké kostoly či čo, ale vyzerali vážne štýlovo. Ony nevyzerali, že by ich to zaujalo, tak som nechcela to obzerať moc, ale boli mega! Bol tam krásny park so samými mini fontánkami a potôčikmi, ale nemohlo a tam ísť, alebo len na fakt kúsoček, čo mi prišlo divné, lebo všetky parky sú tu prístupné (aj pre psov väčšinou, lebo každý sa o to stará). Boli sme pri záverečnej stanici skytrainu a bolo tam turistické centrum, tak sme zašli a zobrali si mapku a brožúrku, kde sa dá čo robiť, najesť a tak. Bolo tam toho milión, ale ešte som sa do toho ani nepozrela. Aj tak mi príde, že nič extra, lebo väčšina vecí sa deje v lete :'(.

Rozmýšľali sme, že by sme išli do Stanley Parku, lenže už bolo dosť hodín a tam sme chceli byť celý deň. V prístave mali prehlaidku kanadských srandičiek, tak sme porobili nejaké fotky. Pozreli 8 minútový film o vojene medzi Kanadou a možno UK. Zavreli nás tri do nejakej mini pidi miestnostičky a po konci filmu nám tam dávali otázky z toho čo tam bolo povedané. Teda dávali ich tam také obazovky, do ktorých sa muselo klikať, otázky boli väčšinou ľahké a aj keby sme ich nevedeli tak nič. Nik tam nebolo, tak sme ako detičky ťukali do veľkých obrazoviek a snažili sa vzdelávať. Keď nám už stačilo, tak sme vyšli (aj keď všetko tie info vyzeralo nekonečne a ak mám pravdu povedať z filmu som nerozumela ani nič, minimálne kvôli všetkým ostreľovačkám, delám alebo len preto, že neviem anglicky).

Rozhodla som, že sa musíme vrátiť do China townu a do tej záhrady, lebo byť vo Vancouveri a nevidieť nič okrem obchodov je dosť trápne. Po ceste sme obzerali plagáty o koncertoch, zapísala so si stránky, kde sa dajú zohnať lístky, aby som vedela do budúcnosti. Zrazu sme sa ocitli v Gastwone (vlastne asi tak po dvoch minútach) a bolo tam véľa obchodov so suvenírmi, ktoré boli tak strašne super, že by ma tam mohli zavrieť a mám celý deň čo pozerať. Nič sme nekúpili, teda okrem Kim, ktorá chcela pohľadnice, ale na suveníry máme ešte čas a mne sa pohľadnice posielať nechce :D. Streli sme jeden z ďalších Big benov (rozumej hodiny, ktoré každý bez dôvodu ľudia obdivujú), sochu uja, ktorý vraj na tom mieste začal budovať Vancouver a aj ho tak pomenoval. O pár sekúndsme už zas boli v China town a už sme si platili vstupné. Posledná prehliadka bola o 16:30 a kedy sme my prišli? Ako veľkí luckeri 16:32... čo znamená, že klasicky meškali a pekne sme si počkali. Neviem či to ale bola šťastná voľba, lebo ujo alebo teta (stále neviem určiť pohlavie) sa vykecával nekonečne dlho! Nedalo sa mi vnímať ho tak ldho, tak sme si už len s Kim robili srandu z jeho prejavu ďalej od skupinky. Postupne zo skupiky ľudia ubúdali ale nat. visela na každom jeho slove. Vlastne nič iné ako anyway, so, so anyway ani nepovedal. Teda nám sa to tak zdalo, aj keď snahu oceňujeme. Zafinišovali sme to s čísnkym čajom, ktorý bol dobrý, dali sme si asi tri vriace poháriky a hneď nám bolo lepšie. Chceli sme sa to tam ešte viac omrknúť, len sme zisitli, že tety sa nás asi chystajú vymknúť, tak sme radšej bežali. Hneď ako sme vyšli zamykala dvere, takže bolo to o vlásoček! :D

Tešili sme sa na naše vysnívané noodles, ale uvedomili sme si, že ulica kde bolo milión jedla je na ďalšej zástavke a už sme nemali silu. Zašli sme do supermarketu, ktorý mal aj take away jedlo a rovno sa to tam dalo zjesť, kedže tam boli aj stoličky. Páčilo sa mi to tam. Mohli ste si vybrať či chcete 2,3,4 kombináciu alebo nekombináciu - cena bola pri všetkých kombináciách rovnaká. Alebo sa dalo zobrať jedlo v mističke ktoré vopred tam napackali a zabalili (hneď ako to napackali tak to vložili do poličky a vybral si každý čo chcel.). Bolo to teplé, vyzeralo to chutne a tak som skončila so noodles so zeleninkou, Kim s noodles so nejakým mäsom (obetovala svoju zeleninku pre mňa, lebo iné veggie tam nebolo a ja si toho vážim moc) a Nat. si kúpila niečo, čo chcela nanútiť mne, ale vyzeralo to riadne nesympaticky podľa mňa. Nejaké rolky v ktorých vraj nie je mäso, ale nikto nevidí čo tam vlastne je. nemala k tomu noodles, tak si ich kúpila samostatne a tak mala asi pol kila noodles. Poriadne sme sa napackali a smerovali príjmene preplnené na skytrain. Na ďalší deň sme uvažovali nad stretkom u Kim domov a pozeraním filmu, ale nejak z toho vzišlo.

Bol to príjemný deň, ale uprednostnila by som, keby sme mali viac aktivít. Videli sme kdejaké časti, z každého rožku trošku, ale až tak megalomanské to nebolo.

Škola, škola, školička - o učiteľoch a aj tak všeobecne

Na chodbách mám televízory, kde je prezentácia s aktuálnymi novinkami o škole. Asi každý druhý (vždy to tak nejak vyjde) nám rozdajú macbooky alebo iPady na robenie reaserchu. Do knižnice asi nikto nechodí (bola som tam len raz a fakt tam nikto nebol) a majú tam koooopec kníh, kooopec počítačov, klasických, ale rýchlych. Budova vyzerá obyčajne školsko, má dve telocvične a myslím, že aj tá malá je veľká. Majú tu divadlo/pódium alebo čo to je (ešte som tam nikdy nebola), Budova má len dve poschodia, čo mi príde ako najkrajšia vec na svete. Samozrejme mám skrinku a našťastie mám blízko nej 2 hodiny a skoro všetky hodiny na tom istom poschodí. Vždy prehodím nejaké slovko so spoluskrinkáčmi, aj keď väčšinou sú to nejakí číňankovia, ktorým moc nerozumiem, lebo zabúdajú otvárať ústa pri rozprávaní.

Počas testov nám dajú na lavice divedery, teda také rozdeľovače z umelej hmoty, ktoré majú byť 6 palcov za okrajom stole a stoja vďaka drevenej srande ktorá je k tomu. Je to strašne čudné, neviem či sa cez to dá nejak odpisovať, ale predpokladám, že je to jednoduchšie od osoby predo mnou. Nechcem to skúšať, idem pekne poctivo študovať (zabije ma to).

Učitelia tu majú svojské metódy. Osoba, ktorá je zodpovedná za international students a učí nejaké jazyky, núti študentov po neskorom príchode zaspievať "I am little teapot.." (ďalej to neviem, nemám s ňou hodiny = nespievam :D). Učiteľ na anlgine je úplne super. Pri opise dôvodov, prečo má spôsoby aké má sme plakali od smiechu. Rozpráva nám kopec príbeh, ktoré sú k veci, a majú nás nejako vychovať. Inak jeho hodiny sú strašná makačka, hlavne úlohy a asi je to najhorší predmet, ale on je tak super, že som si ho nechcela zmeniť. On má nádobku s papierikmi, kde má úlohy, ktorú si omeškanec vyberie a musí to splniť. Jeden papierik je tam stále, už mnoho rokov na počesť Josha, ktorý predviedol najstrhujúcejšie vystúpenie. (Škoda, že meno pesničky som zabudla, ale "povinne" ju musí každý vedieť, pre prípad..)

Učiteľ na psychológii je taký dobráčik, že klasicky nemá rešpekt., ale ja ho mám rada. Teda, každý ho má rád, len sa pri ňom chcú ukazovať. Učiteľ na soc-studies naozaj ľúbi svoju prácu. Fakt idno, že ho to riadne baví. Každú hodinu nám pripraví daily puzzle a máme hádať čo to je. Kto to prvý uhádne (väčšinou je to strašne primitívne keď počujete odpoveď) dostane lízatko. Ešte som nikdy nič neuhádla, lebo najprv som ani nevedela čo robia, potom som len nevidela, nevedela som to prečítať alebo len klasicky nevedela. Ale ja to lízatko dostanem, to je jedna z mojich kanadských mét. Učiteľ na španielčine a franine je neskutčone neskutočný. Všetko čo nám vraví znázorňuje, aby sme pochopili, takže sa celá škola otriasa po jeho dupotaniach. Celý čas nám snowboarduje, skáče, krasokorčuľuje, hrá hokej, tancuje a všetko.Aj pri pýtaní sa na počasie ma celú scénku vymyslenú. Keby ma tak nedeptalo, že nič neviem, tak si tie hodiny asi riadne užívam. Teda na franine ma irituje, že nič neviem. Na španine, že ostatní nič nevedia.

Bio učiteľ je vegetarián, mám pocit, že to rád spomenie, ak je to kúsok k veci, ale ekologický moc nie je. vytáča ma, že každú hodinu nám capne 5 worksheetov, do ktorých nemáme písať, lebo tam máme vraj málo miesta, takže minieme 10 papierov dokopy. Inak toto je pre ma niečo mega nové. Všetko nám kopírujú, rozdávajú papiere. Ak sa robí projekt, tak učiteľ dá výkres, teda ty si vyberieš. Všade máme papire popísané len z jednej strany, ak by si náhodou potreboval. Chemikár je fajn. Až na to, že má náušnice a celú hodinu pozerám len to, prečo si dal takú strašnú vec. Och viem, že ma do toho nič, ale.. Hrá na gitare, stále ju má pri sebe, cez prestávku si hrá dokým nie je v triede už fakt plno. Sympaťák, ktorý hráva asi aj gospel :).

Hodiny máme asi 85 minútové, alebo tak nejak. Každý deň mám 4 hodiny. Škola mi začína o 8.30 a končí niečo pred 15. Príde mi úplne divné, že hocijaký čas im končí hodijakou minútou. Napríklad 11.23 by pokojne mohli končiť hodiny a nikto sa nad tým nepozastaví. Po 11-tej máme prestávku na lunch, ktorá je úplne super. pekne si sadkám so skupinkou ďalších inter. študentov, rozprávame, niekedy len jeme, sem tam pozrieme do kníh. Trvá aspoň 45 minút (neviem koľko presne) a je to strašne málo. Teda stihne sa všetko nevyhnutné a asi aj viac, ale na poriadne porozprávanie to nie je :D. Medzi hodinami sú len kratučké prestávky a ak chcete ísť do svojej skrinky tak musíte ozaj makať. Škola je nízka, ale dlhááá. Miestnosť kde sedávame je asi jedáleň, ale také varené jedlo tam nemá skoro nik. Väčšina ľudí má toasty, zopár noodles a fakt minimum má jedlo zo školských obedov alebo čo to je. Kuchári chodia po škole ale vyobliekaný ako keby mali řád zlatý vařečky. Dnes som videla nejaké mňamózne jedlá v divnej miestnosti, ale o boli učitelia a vôbec tomu systému nechápem. Mne stačí papaníčko od homestay-u.

Keď už rozprávam o jedle, tak som tu konštantne hladná. Teda vždy mám pocit, že ak dám do seba čo i len omrvinku prasknem, ale keď tu j taký kopec vecí čo chcem jesť! Tak už aj teraz slintám čo idem mať na raňajky. :D

Školička - o úlohách, ale hlavne o ľuďoch

Neverte všetkým kecom o tom, aké sú školy v Amerike ľahké. Nie sú! Neviem, či je to predmetmi, ale fakt ma to tu celkom ničí a to len začal tretí týždeň. Písala som už asi milión kvízov, 5 minútoviek, malých testov. Lenže ten ich malý pop má 40 otázok. Vlastne tie testy nie sú najhoršie. Zatiaľ to nič nebolo extra ťažké pokiaľ sme na hodine vnímali. Mám pocit, že tu všetci ľudia na hodinách vnímajú, minimálne sa nerozprávajú, neležia na laviciach, pozerajú na učiteľa, neťukajú do mobilov (alebo len zanedbateľné %). A druhé  AK (práve to AK ma strašne vytáča) sme si spravili úlohy. Úloh tu máme viac ako nekonečno a vlastne cleý deň sedím len pri pc a zháňam si všetky definície, všetky podklady k spraveniu úloh. Ak nie za pc tak za knihou a čítam to asi stokrát a aj tak prídem na to, že to tam nie je. Nie som zvyknutá na úlohy.

Veď spraviť úlohu by až také príšerné nebolo, vždy sa to dá odfláknuť AK by to nekontrolovali úplne poctivo. Takmer všetko čo napíšeme, či sú to poznámky, úlohy, projekty, nejaké ich assignments všetko študujú a dávajú za to známky. Teda ja neviem či sú to známky, či body. Percentám by som ako tak pochopila, ale tie nikdy nenapíšu, takže ja ani neviem čo som podostávala.

Na každej hodine vypracovávame worksheety. V počte sa medze nekladú, čím viac, tým lepšie. Niekedy skupinovo, niekedy samostatne. Niekedy ma to skupinovo kvalitne vytočí, keď viem, že celú prácu budem musieť spraviť sama. To sa deje na španielčine, kde je moja parťáčka riadne, riadne fajn, ale je strašne tupá. A keď hovorím strašne, myslím fakt strašne. Bola so mnou aj na bio a proste ona nevedela ani čo je chlorophyll -_-. Po piatich hodinách španielčiny stále nevie povedať: Ako sa máš? Ako sa voláš? a odpovede na tieto otázky.

Na psychológii môj parťák (nechcem byť zlá, ale mal by mať vždy v ústach žuvačku) žije asi v inej galaxii. Vôbec nevníma svet vôkol seba, nechápe jednoduchým zadaniam a aj keď pochopí, tak pochopí zle. Celú hodinu sa bude so mnou hádať, že má pravdu, a keď mu učiteľ to 5krát vysvetlí a na 5krát už aj pochopí, tak si len trucovito sadne a nič nerobí. Hlavne že má vždy macbook na svojej lavici a ja tam dobreže nenaťahujem ruky ako Saxana aby som mohla napísať niečo do prezentácie. Našťastie! mám na tej hodine aj jednu úplne zlatú babu, ale kvôli týmto skupinám sa nemáme kedy baviť, a dokonca aj dve international študentky.

Na bio som si presadla, kedže osoba číslo A si zmenila predmet (vďakabohu) a robím veci so zlatou babou, ktorá sa snaží. Aj keď nevie nič okrem toho, čo má v poznámkach, snaží sa a spolupracuje sa mi s ňou super.

Na Soc-studies sedím pri osobe, ktorá sa mi ledva pozdraví a je jedna z mála, s ktorou som sa fakt nebavila. Všetko tam robíme samostatne, takže jedine ak sa spýtame, aká je správna odpoveď, že sme niečo nevedeli. Príde mi, že je jedna z najmúdrejších ľudí z pomedzi tých, s ktorými mávam hodiny, ale nejak sa neviem rozhovoriť. (A je mi z toho smutno! :()

Iné hodiny čo sa týka ľudí sú dosť neutrálne, skoro všade máme zasadací poriadok (a potom to tak vyzerá) a aj ak ho nespravil učiteľ, tak nám zapísal po prvej hodine, kedy sme sa vôbec nepoznali. Nie že by sme sa teraz poznali. Je to také divné. S každým som prehodila prvé dva dni pár viet.

A: Where are you from?
B: Slovakia
A: Cool! / Awesome!
B: Do you know where is it?
A: Emmm...no...
Sem-tam niekto tipol niečo ako Rusko

Druhý typ rozhovoru:
A: Where are you from?
B: Slovakia
A: Slo...what?!

Skoro vždy mám hodinu s inými ľuďmi, lebo aj ak napríklad máme 6 rovnakých hodín, tak sú skoro vždy v inom čase, takže nikoho nepoznám poriadne. Ale oni sa medzi sebou už za pár rokov poznajú, takže je to také :/. Lepšie vzťahy máme ako internat. študenti medzi sebou, aj keď nádej tam nejakú vidím. (Ale o tom potom, lebo to spolužiaci nie sú :))

Prvý deň školy

Ráno sme prežili pomerne úspešne. Už sme vedeli čo, kde a ako nájsť v kuchyni. Nebolo to až také skoré ráno, ale aj tak sme privstali nech prídeme načas a hlavne ak by sme náhodou zablúdili. Vyšli sme z domu a akurát prišiel sused George a pekne ako princezničky nás jeho host otec odviezol do školy (peši asi tak 13 minút). Boli tam študenti, ktorí nás nových zoskupili pred budovou a ukázali nám triedu, kde sme mali stretko. 

Na stoloch sme mali obaly s našimi menami, v tom milión papierov. Myslím že sa nás snažili dať ku stolom ľudí z rovnakej národnosti (čo je dosť blbé si myslím, ale who cares? aj tak tu žiadny iný slovák/čech nie je). mala som pri stole asi 3 nemcov, 4 španielky. Prehodili sme pár slov, ale nič extra. Začali sme počúvať nejaké "dôležité veci", z kotrých bol aj tak každý akurát zmätený. Pozreli sme sa na naše predmety, kotré vraj sme si vybrali alebo tí menej šťastí, aké im vybrali. Ja so o svojich predmetoch vedela a nič mi tam nejak neprekážalo. Chémia, Biológia, Pre-calculus (matematika), Social studies (možno niečo ako NOS-ka), Francúzsština, Španielčina, Angličtina a Psychológia. Keď som si ale všimla že mám pri franine njvyšší level, tak mi prišlo trošku zle a vedela som, že to musím riešiť. Nechcelo sa mi mať matiku a anglinu, ale myslela som si, že anglinu tu ako zahraničná študentka povinnú a matiku musím prežiť.Ostatní zažívali väčšie šoky, niektorí si menili celý rozvrh, všetky predmety. Nie vždy sa im to ale podarilo aj zrealizovať a niektorí (minimálne jeden :D) tam kvôli tomu plakali.

Sedelo tam s nami pár študentov, ktorí nám mali pomáhať ak by sme čomusi nechápali. Zas všetci boli v pohode, snažila som sa dať do reči s nemkou a španielkou (áno, úspešne, asi moje najobľúbenejšie osoby, proste hneď viem kto je zaujímavý :D). Potom nám odniesli pizzu! proste mňam mňam (už som zas hladná, ale nejdem o polnoci hľadať niečo v chladničke a čokoládu som už dnes mala) a mysleli aj na vegetariánov, kedže tu je asi viac veggie ľudí ako non-veggie. Aj tak som divnejšiu pizzu asi nejedla. Bolo na nej všetko všetko, od šalátu cez brokolicu, ananás, olivy, šampióny a jednoducho všetko. Každý sme mali dva kúsky, ktor chcel aj viac a teda získali si tým srdcia veľa ľudí :D. 

Potom sme sa išli fotiť na študentské preukazy, až keď nám tie dajú máme oficiálne právo na študentské veci, ale tak ako nech sa nehnevajú, študenti sme. A bolo to strašne, ale fakt strašne trápne. Bolo tam asi tak 10 fotografov a pritom sa fotilo asi na tri etapy (aby tam neboli všetky ročníky naraz). Bol to strašný chaos. Najprv sme museli asi na 15 stoloch hľadať kartičky s našimi menami. Pôvodne asi boli v abecednom poradí, lenže sa to celé domiešalo a nemalo to žiadne poradie.Keď už sme vystáli pekne skupinkovo ako veľkí kamoši (teda časť nášho stola) tak nás fotograf sa snažil naštelovať čo najdokonalejšie. Vôbec mi to nešlo. Podľa mňa jeho predstava bola nemožná z fyziologického hľadiska (čiarka za cudzie slovo, dve ak je dobre použité). Snažil sa chudák, ja som sa snažila, ale stále to nebolo pre neho vyhovujúce, tak som to už nevydržala a chytila záchvat smiechu. Taký poriadny, keď sa dusíte. A tak sa tam na mňa všetci pozerli, noví "kamoši" smiali a otatní len nechápavo pozerali.

Potom bolo assembly. Chceli sme tam ísť, ale poslali nás preč, že až o hodinku. Že ak chceme nech počkáme, ak nie, nech ideme domov. Keď to brali takto, tak sme aj počkali. Porozprávali sme sa a potom pre niekoho prišla rodina, tak sme sa postavili a nik na assembly nebol. Ale bolo super, že to bolo dobrovoľné. Kto chcel, nech ide, kto nie, nie. Krásička.

PNE - Pacific National Exhibition

Host mum sa nás chcela zbaviť, tak nám pozisťovala ako sa dostať na PNE. Bola až taká zlatá, že nám deň predtým dokonca ukázala aj autobusovú zástavku, našla nám kedy idú busy ráno a aj posledný bus večer. Ja som teda moc nestresovala, však aj keby sme sa stratili, môžme sa niekoho spýtať alebo jej zavolať alebo čosi. Natha bola z toho ale úplne mimo, že je takto nechaná napospas osudu bez jej paranoidnej mamy. Mali sme papierik, kde sme mali všetko napísané a keby čosi ln to stačí niekomu vytrčiť a hádam nám poradí. Pochopila, že ja tam chcem ísť a nechcela sa cítiť outsidersky tak teda že ide aj ona.

Ráno sme pekne naklusali na zástavku, ktorá nám bola ukázaná. Teda, ono boli nám ukázané dve. Jedna na jeden a druhá na druhej strane cesty. Keď nám host m. ukázala na ktorú máme ísť, tak som sa jej len tak kontrolne spýtala (kedže som si za ten čas stihla všimnúť, že ona autobusy určite nepožíva), že či teda ideme teda tamtým smerom. Začala sa zmätene obzerať a : Nie nie, ja som sa pomýlila. To by ste išli na druhú stranu. Prepáčte. O sekundu na to: Nie, dobre to bolo, na túto máte ísť, veď Šia (niekto z Ázie) stála určite na tejto zástavke. Ale počkať, ona vtedy išla asi niekde inde. Tak choďte teda na tú na druhej strane.

Tak sme ráno išli na tú na druhej strane. Číslo autobusu bolo dobré, bolo nám divné, že mešká asi 20 minút ale no čo už. Nastúpili sme a kedže sme netušili ako sa platia lístky, tak sme sa spýtali, koľko to bude stáť na 22nd Avenue. A teta autobusárka okamžite zastala (kedže oni tu ozaj nezaháľajú) že to sme na zlej zástavke. Tak sme si počkali na druhej zástavke, nastúpili k tej istej tete autobusárke a išli sme si. V strede cesty zastala, otvorila dvere a začala sa rozprávať s ľuďmi ktorí venčili dvoch bíglikov. Som si istá, že to boli cudzí ľudia, pýtala sa čosi na psov, všetci sa vyškierali a bolo to proste mega super. Ľudia sú tu úplne super milí, otvorení a radi pomôžu. neviem či si až na toľkú vľúdnosť zvyknem :)

V autobue som videla asi len 6 ľudí alebo tak nejak, ktorí nevyzerali ako z Ázie. Nechceli sme si sadať, lebo čo ja viem, bolo to čudné. Asi po dvoch minútach sa nám prihovoril nejaký človek, mohol mať okolo 20 a len tak sa pýtal odkiaľ sme, či sa nám tu páči a takto. Vysvetlil nám, že už ide iba domov odneviemkiaľ, že sa ide osprchovať, najesť a potom uvidí čo. Úplne cudzí človek začne rozprávať o tom ako sa ide osprchovať? Bolo to kúsok divné. Keď ale povedal, že by sme si ho mali pridať do priateľov na fb, tak to nám celkom stačilo.Fakt vyzeral milo, ale tak no... Tak nám vysvetlil, že nás chápe, že nechceme mať veľa fb priateľov, že aj on sám má asi iba 50 (ale nás si tam pridať môže :D) a tak si šťastne vytvoril teóriu, že prečo nie.

Ľudia začali vystupovať, ale nám sa nezdalo, že už je to konečná tak sme si tam trčali ďalej. Od dverí nám zakričal, že by sme mali vystúpiť, že to je posledná zástavka a že ak teda ideme na PNE (všetci vtedy išli na PNE, lebo už na ďalší deň to mali zatvoriť) tak máme ísť na Skytrain kde je napísané Westbound. Takže nám pekne pomohol a všetci sme boli šťastní. Skytrain je úplne super, kupujú sa lístky  automate, sú tam dve zóny ale neviem či lístky stoja rozdielne. Je tam prehľadná mapka staníc, dá sa platiť kartou aj peniazmi. Proste krásička - je rýchly, pohodlný, tichý a myslí že na kanadské pomery aj celkom lacný. Lístok stojí asi 1.75 študent (asi by sme nemali mať študentské, lebo nemáme nejaké spešl preukážky, ale zatiaľ nám to nikto nepovedal) a 2.75 dospelý.

Zas sme museli prestúpiť na bus, ale na PNE chodí zas spešl bus a tak sme išli len za húfom detí a húfam dospelých a vedeli sme, že ideme dobre.

Boli sme celkom smutnučké pri vstupe, lebo host m. tvrdila že vstupné pre mladších ako 16 by malo byť zadarmo a tak sme boli teda pripravené na to, že máme 15 (viem, nemá sa to), ale ono to bolo len do 13 a na to fakt teda nemáme :D. Tak sme si zaplatili vstupné ako slušní poctiví ľudia. 

Čo tam bolo? Jedlo, jedlo a ešte viac jedla. Voňalo to tam tak neskutočne, že som bola asi konštantne najviac hladná a to som mohla práve zjesť celý obed. Boli tam všetky tie hry aké vidíte v telke, búchanie po svišťoch, rôzne kolesá, hádzanie šípok do balónov a kopec iného. Vyhrávali sa plyšáky väčšie ako ľudia a kto poriadne zamakal mohol vyhrať aj iPad. Niekedy sa našiel zamestnanec, ktorý to dokázal predviesť, ale 100% podľa pravidiel to nikdy nebolo. Neskúšala som nič z toho, lebo som nechcela aby sa Nath. cítila odveci. Boli tam nejaké kolotoče, rollercoastery (vo vode, nad vodou, drevené, kovové..) a niečo čo pripomínalo bungee jumping, že vás vytiahli strááášne vysoko na lane, potiahli ste šnúru a leteli ste dole. Proste krásny free fall. A potom ste sa chvíľu už len hojdali. Akože, mega to muselo byť a dosť ľudí na to chodilo (mohlo sa tam ísť vo dvojici alebo trojici) a som si istá, že keby som niečo také videla na Slovensku a mala pri sebe správnych ľudí tak po dlhom odhodlávaní by som išla. Nath. ako klasicky tvrdila že nemá peniaze (aj keď vstupné sme rátali s tým že bude aspoň o 10 dolárov viac, ale pohoda -_-) a tak som celá natešená si išla kúpiť lístky na rollercoasterPri čakaní za mnou došiel starší pán, že kúpil viac lístkov ako mu treba a že mi ich dá lacnejšie. Tak teda, že jasné, super. Že či nechcem aj viac, lebo že ich má fakt veľa (ako jasné že som chcela, ale zas som bola ohľaduplná). Spýtala som sa ale Nath. a že teda že to by šlo. Tak sme nakoniec išli na rollercoaster obidve aj keď ona s menším nadšením "lebo ona bola už na oveľa väčších a tento ide moc pomaly" ale mne to bolo tak či tak jedno. A viete čo? Bolo to páááánske a aj dááámske. Fakt. V jednej pasáži som myslela že zo mňa vyletia všetky vnútornosti, bol to tak nechutne super pocit! :D Aj ona zhodnotila, že tie španielske sú nejaké nudné, že toto bolo o veľa lepšie (a to sme neboli na tom naj pravdepodobne)

Tak sme si kúpili papkať, mali tam také veci na tyčinke že corn dog, ale nechcelo sa mi zisťovať z čoho to je a tak som sa napučila len hranoliek. Áno, jedlo tam bolo milión 500 a ja som si vybrala práve hranolky, lebo ako som mala vedieť ktorý stánok je jedlý a ktoré jedlo je mňam? Tie hranolky som videla a zhodnotila som, že až tak zlé to nie je.

Naša host m. nám dala za úlohu zohnať jej hrnček na vytváranie slashy/sleshy a že to máme skúsiť vykecať nech nám to dajú zadarmo. Že máme povedať, že už kúpila 3 a toto ide byť 4 (mali sme jeden). Pochopila, že asi nám to clekom ťažko pôjde z úst, tak nám napísala papierik, ktorý sme im mali odovzdať. Cítili sme sa strašne trápne, papierik sme im nedali. Skúsili sme sa spýtať či je možné dať zľavu na 4 ak máme už tri a oni vysvetlili že nie, že zľava platí len ak si kúpiš 3. Ak viac alebo menej tak je to klasická cena krát počet. ak sme jej to teda kúpili za normálnu cenu bez výčitiek svedomia.

Motkali sme sa len tak medzi tými stánkami, zavítali na psiu show, koniu/koňskú, prasacie aj husacie preteky, pekingskích/pekingských artistov, športové čosi, zahrali sme sa eco hru v ktorej každý vyhral čo si vybral (organické lízatko a bolo fakt mňamózne!), poobzerali sme sa výstavu zvierat (boli tam lamy! a okrem nich nič extra). Psíci boli strašne super (a nie len preto, že to sú psíci, ale fakt  to bolo vymakané. Jeden strašne neposlúchal a všetko zhadzoval a nedal sa zastaviť :D Stále dookola behal tie koliečka aj keď mal iba jedno a porste ani sekundu nestál/nesedel na mieste :D. Ale inakšie ostatní boli neskutočne poslušní a super. na tej športovej veci tam boli nejakí ľudkovia skákajúci na trampolínach, lietajúce motorky (dali im tam nejaký ten skok a oni si robili vo vzduchu čo chceli a bolo to dosť efektné), nejaké roztlieskavačky a nič moc už, ale celkovo to vyzeralo pekne, plamene v pozadí tam vylietavali. Pekingskí artisti (či ako sa presne volalli) boli dokonalí. Vážne. 13 išli na jednom bickyli, kotrý nebol ničím špeciálny. Jeden človek stále na minimálne 13 stoličkách a sám si ich tam prikladal, len mu boli podávané. Tancovali tam s "taniermi" na palličkách a kopec iných úžasných vecí, že sme mali celý čas len ústa otvorené. Večer mal byť koncert, tak sme chvíľu čakali, lenže Nath. bola nervózna, lebo nemala svoju dennú dávku skajpovania a celý čas ma naháňala domov  s výhovorkou, že host m. nechce aby sme prišli v noci (našej host m. je ukradnuté aj keby sme neviem kde boli ak jej raz za čas odpíšeme). Išla mi s tým strašne na nervy a aj tak som tam zaryto sedela, že ja som neprišila do Kanady kvôli internetu. Tak sme si vypočuli koncert nejakej asi celkom známej speváčky. Najprv to znelo čudne, ale potom som si na ten jej štýl zvykla a bolo to fajn. Zvuk bol úplne super  a asi som nebola na koncerte, kde by to bolo lepšie počuť. Po nej mali ísť na rad ďalšie kapely, lenže to sme už neostali, lebo začalo byť poriadne chladno a načo by som si brala niečo iné ako kraťasy a tričko. Nathalisko bola celá šťastná a ja celá naštvatá na seba a na jej otravovanie kvôli internetu.

Cesta domov prebehla bez väčších komplikácií. Na bus sme museli ale čakať hodinu (chodia tu každú pol hodinu a možno aj častejšie, fakt načas) lenže teraz sa pokazil! Celý čas som počúvala mrnčanie, že ju niekto čaká a ona tam musí trčať a blá blá. Celkovo to bol taký v pohode deň, videli sme čosi iné a aj sme sa dosť narozprávali a pozisťovali o sebe viac vecí :)

Orientačné stretko a blúdenie po okolí

To bol tak strašne mega peckový deň, že úplne!

Orientation meeting sme mali v piatok okolo 9-tej ráno. Decká išli s otcom na soccer a mama do roboty, takže sme mali vyprázdnený dom. Prišiel pre nás sused, ktorý má študenta z Číny. Ten študent, je tak mega! On sa nám snažil otvárať dvere a robiť takéto gentlemanské veci :D. Volá sa George a je riadne super (včera nás už volal von, ale už sme boli vypnuté). Sused sa nám snažil ukázať asi tri cesty do školy a tak sme si nezapamätali ani jednu. Vchod do školy sme boli schopní nájsť aj sami a už nás tam čakali nejakí študenti.

To že boli šikmookí (asi všetci) ma síce prekvapilo, ale povedala som si, že asi sa radi ukazujú alebo čo. Boli ako trpaslíci zaradení za sebou a keď nás jeden doviedol na nejaké miesto, čakal tam ďalší čo nás odniesol ďalej. Cítila som sa ako balíček na pošte, ale pohoda. Došli sme do miestnosti, ktorá stále neviem na čo slúži, ale je dosť veľká. tam nám povedali ktorý stôl patrí ku ktorej škole. Moja škola sa volá Seaquam, takže sme si sadli k Seaquamskému stolu. Na prekvapenie, tam zas bola len Číňanka! Pre koordinátorky som bola ako atrakcia, že som zo Slovenska. Oh, ty si tá zo Slovenska! Great, cool, awesome, interesting...

Osoba nazvime ju S (iniciálka) začala rozprávať o tom, že učitelia tu trescú s úsmevom, že kanadské jedlo je nudné, sprchy majú byť krátke, vlastne hovorila všetko, ale nič o škole. Celkom ma pobavil príbeh, že jeden študent sa vybral hneď druhý deň čo bol v Kanade do Vancouver-u, ale nezobral si peniaze, tak ho musela ísť hľadať do Vancouveru, požičať mu peniaze a tak. Celkom štýl :D. Dali nám vodu, počúvať sa to dalo, nudné to nebolo. Pokecala nám o výletoch (prvý je turistika, kanoing) a už teraz sa na ne teším, kedže mám od mojich rodiných príslušníkov nariadené tam ísť. Toto sa mi páči. "Neprišla si tam sedieť na zadku, ale vidieť niečo." Skamoškali sme sa asi za tri sekundy (tu sa proste hneď s každým stanem strašne veľký kamoš, aj keď sa ho spýtate len ako dlho tu ide byť) s naprekvapko Číňankou a potom trochu (tam sme nedošli ani k prvej otázke, ale tak usmiali sme sa párkrát na seba) aj s inou Číňankou, Nemkou, Nemcom a možno aj niekým iným, len už si to nepamätám. Pri pozornom čítaní tu zaznela už aj iná národnosť a to Nemci. Kto je z Európy tak je takmer určite Nemec.

Presunili sme sa na úplne mega super časť dňa, drum workshop. Bolo to úžasné! Každému dal bongo (také na hranie) a búchali sme do toho ako sme chceli. neskôr sme už boli schopní aj zladiť sa podľa kapely, učili nás rôzne druhy bubnovania a proste bolo ti úúúplne milé. Každý sme sa vyškierali, bubnovali, radovali. Neskôr nám dali do ruky žaby (ale oni neboli živé, oni boli hudobné nástroje) a rôzne také veci čo sme mali triasť a také to čščščščš z toho vzniklo. Skončili sme pri tancovaní so žabami v ruke a dvaja vyvolení dostali CD kapely (a proste je to nefér, že mňa nedali do tanečného battle-u, lebo by som isto vyhrala :D). Vyhral ale aj George, čo bolo super, lebo kedže on je niečo ako náš BBF (nie BFF) tak sme sa s ním strašne radovali z víťazstva.

Tak sme tam hang outovali pred školou s novými čínskymi kamošmi. Keď sa od nás jedna odpojila, pridal sa k nám Nemec (ktorého meno si vôbec nespomeniem, ale myslím, že bude fajn). Koordinátorky stáli asi meter od nás, čudne sa usmievali, nenápadne počúvali, lenže ich nenápadnosť skončila keď sa začali na našich kecoch strašne smiať a joinli sa. Boli fascinované, že sme tam štyri a každý z inej krajiny a tak.

Zas sme mal odvoz domov, aj keď cesta trvá asi tak 10 minút, možno ani to nie. Ujo nás vyhodil na našej ceste, lenže sme nejak zabudli, ako vyzerá náš dom. Tak sme nenápadne postávali, rýchlo som Nat. nariadila nech sa tvári že sa na niečom dohadujeme až kým neodídu. Pekne sme sa smiali na tom, že je dosť super stáť "vraj" pred domom, až na to, že nevieme ktorý je náš a nevieme ani čo sa máme spýtať. Asi by nám nik nedopovedal na otázku, kde vlastne bývame. A tak sme si prešli celú ulicu a vrátili sme sa, pozreli sme sa za seba a zistili sme, že on nás vysadil priamo pred naším domom. Spoznali sme to podľa trampolíny a bazéna, ktorý bol z druhej strany. Vôbec sme sa nerehotali asi 20 minút na tom aké sme nemožné a radšej sme si dom odfotili, nech nabudúce to vieme porovnať :D

Stratiť sa na vlastne ceste nám nestačilo a po malom obedíku sme išli objavovať mesto. Ujo nám ukázal aj obchodíky a tak sme to tam dokázali nájsť. Cesta nazad už bola horšia, pol pol hodine sme asi našli našu školu, ale nájsť cestu domov sa nám zdalo nemožné. Každý dom tu vyzerá rovnako, každý má peknú záhradku, nikto nemá plot, všetko rovnaké. Po asi hodine sme to nejak našli, spýtať sme sa zas nemohli, lebo sme nevedeli adresu, a domy tu nejdú v poradí ako máme my. Číslovanie je úplne na hlavu a ani po vysvetlení od host mum tomu nechápem. Celkom nás tá "prechádzka" zničila, ale koniec dobrý, všetko dobré.

Asi to neznie ako niečo mega extra, ale ono to bolo aj mega aj extra! Škola (hlavne workshop) a tá uvolnená atmosféra na mňa spravili riadny dojem. Ľudia sú super, dúfam, že si na to tak skoro nezvyknem a stále ma to bude prekvapovať.

Stretko s rodinou, odovzdanie darčekov

Z letiska som šťastne išla v autíčku s mojou hostiteľskou mamou. Celý čas sme sa rozprávali, o počasí, o záľubách, o jedle a takto. Prišla mi riadne fajn, celý čas vyškerená. Úplne najlepšie bolo, keď sa celú cestu pozerala na mňa a nie na cestu. Ešte lepšie bolo, keď počas rozprávania  a pozerania na mňa začala písať sms-ku. Jednoducho pozeranie na cestu u nej nie je v móde. Pred nami neviem koľko áut autí v kolóne (inak to je riadne super, že autá autia) a ona proste nič, ide si ďalej a dobreže ma nevyhodí z auta. Je na smskovaní mierne závislá. (Mám telefón pár hodín a už mi poslala dve smsky a to som s ňou celý deň). Prišla som teda do nového domova, podala si ruku s ďalšími ľuďmi, s Kobym len labku, myškami (v počte tri kusy) kožúšok. 

Poukazovali mi kde mám izbu, iné časti domu, teda len tie ktoré môžem navštíviť. Teda nemyslím, že by som ich spálňu plánovala niekedy navštíviť. Povedali mi mini pravidielka: vyzúvaj sa, nejedz v izbe, piť môžeš hocikde, môžeš jesť všetko kedykoľvek a v akomkoľvek množstve (poctivo to využívam! Mňamy hamy :D), sprchuj sa maximálne 10 minút, lebo máme len toľkoto vody a potom nepôjde teplá, veci perieme my, keď ich operieme zoberte si ich odtiaľto, špinavé veci hádžte sem, ak budete chcieť ostať s kamošmi dlhšie len mi napíšte sms, nemám asi žiadne iné pravidlá. Proste krásička. Ja som im hneď vysvetlila v kuchyni, že variť neviem a asi to ani tak rýchlo nezmením a spýtala som sa či je pitná voda z vodovodu. (No tak čo, nechcem sa otráviť) Zasmiali sa, ale asi pochopili, že to myslím vážne, keď hneď začali vysvetľovať, že je to jedna z najlepších vôd neviem kde všade.

Chvíľu som sa rozprávala s ďalšou zahraničnou študentkou Nathaliou (ktorá tu je na rok) a Allysou a Jenou (majú 12 a 10 rokov) a volali nás už na večeru. Pred večerou sme im dali darčeky. Ja som im dala dve knihy o Slovensku (nemám pocit, že by ich nejak študovali), magnetky, kľúčenky ako hokejový dres (sú riadne super! A host otec je riadny hokejový fanúšik), korbáčiky (majú radi syr a host otec miluje všetko údené), horalky (ktoré krájali a kvalitne som sa na tom smiala, lebo to boli pásiky asi ako plátok šunky -_-, nedali si poradiť). Španielka im dala vejáre, čokolády (ktoré neboli španielske), čiapky na behanie (dvaja ľudia radi behajú), kľúčenku a tak. Proste nič extra super špecl, ale tvárili sa že sú spokojní.

Celú večeru sme sa rozprávali o tom čo a ako, nejako sme prešli aj k Vianociam (v Španielsku dávajú darčeky traja králi, to je dosť hafo o.O),  k Veľkej noci, K Halloweenu. Boli riadne zlatí, Allysa (staršia dcéra) s nami v pohode komunikovala, ale mladšia (Jena) sa nás asi bála alebo čo a všetko sa pýtala rodičov (aj keď oni ani v päte nemali odpovede :D). Koby je úplne láska a s každým sa láska. Fakt. To asi nie je ani pes, ale mačka, veď ho ničia chudáčika.

A tak nejako bol už večer a išla som si ľahnúť. Na posteľ, ktorá je vo výške môjho pásu, ale veď to, že musíte skákať aby ste vyšli na posteľ je úplne v pohode! :D Kobymu to ide lepšie ako mne.

Prvý dojem z host family som mala veľmi príjemný, sú sympaťáci a dúfam že nimi aj ostanú. :)