Silvestrovské menu... alebo ako si najviac želám mať tu host sestru

Začnem odporne a pesimisticky.

Uvedomila som si, že mi nejako chýba pozvanie na strávenie Silvestrovského večera niekde mimo domu. Zmierila som sa s tým, veď nemôžem mať až tak spoločenský život, všakže. Nejako som čakala, že budem s host rodinou, lebo ja som si naozaj myslela, že sa to od nej očakáva, ma brať na ich akcie, rodinné mítingy a podobne. Ale nie, rodinka mi oznámila, že je polievka v chladničke ak budem hladná na večeru a že oni idú ku kamarátom.

Dá sa z toho pochopiť, že si Silvestrujem s mojim verným malým priateľom Kobe-im. Ľúbim ho najviac za to aký muco ku mne a za jeho lásku. Teraz sa hnevá, že radšej mám na svojich nohách laptop a nie jeho, má na to právo.

Mám upokojené hormóny už kúsok, tak môžem začať od rána. Zobudila ma smska, že nemám kredit. Tak som hodinu hľadala papier s kódom, kedže ja poctivo som si išla zaň zaplatiť pred mesiacom. To, že to malo byť len na december je už jedno, zázrakom som kredit mala. Bola som celkom prebratá, lebo predstava, že by som nemohla nikomu napísať - Kim ani host rodine :D. Po zabíjajúcom čas premýšľaní, na aké som dlho čas nemala, som sa rozhodla ísť spať. O chvíľu ma zazvonil budík, ktorý som zrazu začala nenávidieť a mala som silnú potrebu spať. Ten otrasný pocit, keď si vyčítam, že som si ľahla keď som to nepotrebovala a potom som bola oveľa viac unavená. (Neviem na čo píšem takéto hnedé pokladík, nemá to zmysel, ale viditeľne budem pokračovať). Spravili sme s Kim rýchlu dohodu a už som sa ocitla v downtowne Vancouveru. Teda ešte som šla v buse s mojou obľúbenou autobusárkou, ktorá hneď skomentovala: "Dneksa bez snowaboardu?" .D 

Nemohla som byť dlho, išli sme len očekovať nejakú Vianočnú vec, ktorá bola strašne nudná. Teda nič tam nebolo. Tak sme si zahrali fejk curling a pokecali s nejakou tetou. Hľadali sme Second Cup, kedže som mala kupón, na horúcu čokoládku zadara ak kúpim jednu, ale jasné, že sme to nenašli. Podľa mňa to neexistuje, lebo už som sa to snažila nájsť. Ale bez adresy je to ťažko no. Chrumkali sme si višňové Miňonky a nejako sme smútok za čoko prežili. Keď som uvidela môj vytúžený zmrzlinový japadog, bolo rozhodnuté, idem vyskúšať po čom mi srdce od nedele piští. Vážne to vyzerá kao zmrzlina v rožku. Dala som si zmzlinu čierny ézam, lebo keď už skúšam divnosti, tak nech sú poriadne divné. Ten rožok bola dobrá sladká bucthička bolo to dobré! Niekoľko mesiacov som sa to bála okoštovať, ale som rada, že som sa odhodlala. Veď japadog na Slovensku budem mať asi ťažko. 

Zrazu som sa ocitla na laser tag-u a teraz pozor, s mojou host rodinou! Mali asi málo ľudí, tak ma zavolali. hrlai sme tri hry, doničilo ma to maximálne., Pri tretej som už nevedela kde som, z hluku a svetiel sa mi točila hlava, ale bola to strašná pecka! Nebola som ani zďaleko najlepší hráč, keď ma tam nejaké decko začalo naháňať tak som tam jačala na celú budovu, ale aj tak som z toho mala radosť. Skončili sme všetci krásne dopotení, unavení a šťastní. Doma si deti umyli zuby, lebo na to "zabudli" a boli už vychystaní na párty. Teda ešte sme si zahrali na 15 minút Wii. Doteraz som mala pocit, že to vôbec nehrávajú a mojesrdiečko po tom túžilo. Teraz z nejakého dôvodu začali, takmer každý deň a tam sa ako tak "rodinkujeme". Párty sa premiestňovala z domu do domu a chvíľu bola šanca že bude u nás. Dúfala som, že nebude, lebo pri vete: "Povieme, že nebude párty dlhšie ako do 4am" som fakt na to moc náladu nemala. Ale zas aspoň by som s niekým možno prehodila pol slova.

A tak Silvestrujem. S polievkou, ktorá nebola dobrá a vlastne jej tam bolo ako mačiatku. Aj doma otvorím chladničku a ohodnotím, že tam nič nie je, ale tu fakt nič nie je (v tejto chvíli minimálne). Okrem džúsov, mliek, egg nog,30 druhov syra a mandariniek (ale 4 som zjedla včera, tak dneska abstinujem od nich). Tak som si spravila sviatočnú večeru s dvomi toastovými chlebíkmi, cookies, cookies (viac ako týždňovým, nikomu nechutí) na ktorý som si napackala karamel, horúcu čokoládu, egg nog a teším sa aj na nanuk. Lebo keď už som sama, tak sa teším aspoň jedlom, trápne, viem.

Silvestrujem pri pozeraní Grease, prejedaní lupienkami  a čokoládového mlieka (ešte aj tie som pridala teraz), s huňatou láskou Kobem (ktorému som tiež dala dobrotku, lebo si tiež zaslúži), cítim sa pozadu, že 99% ľudí ktorých poznám už majú rok 2014 a ja nič. Dostala som krásny pozdrav z USA, na ich polnoc, pekné to bolo, aj keď ukričané a nič som nerozumela. Teda ukričané mi príde všetko, dneska som stihla pri laser tagu aj takmer ohluchnúť na jedno ucho. Bolí bolí a bolí. 

Ale teraz idem na to optimistickejšie, môžem byť vďačná že tu som. Tento Silvester je iný ako všetky ostatné. Zas som si mohla uvedomiť ako mi záleží na ľuďoch doma, ako ma dokáže rozradostiť správa na fb, lebo niekto na mňa myslí. Už sa to blíži aj tu, o 23 minút cca, peskos sa mi tu roztriasol keď bolo počuť prvú petardu. Tak strašne ho klepalo, vliezol mi na nohy a mne sa doteraz z neho trasú nohy, strašne sa o neho bojím, už som zaliezla do prízemia, vypla telku a asi ani von nevýjdem, nech ho chudáčika nestresujem. Už má obsadené miesto v mojej postieľke. Tak prajem každému jednému všetko krásne do nového roka. Každý máme dni, keď sa niekedy veci kazia, keď nejde všetko podľa predstáv, ale to neznamená, že život nie je krásny.
........................................................................
Psík sa mi už netrasie, môžem si pripiť na Nový rok. S čistou vodou posielam telepatické priania všetkým skvelým ľuďom.

Štedrý deň

Neviem čo som od Vianoc očakávala a stále neviem čo sa deje. Príspevok plný vnútorného zmätku.

Pri otázke čo idem robiť 24. od mojej host mum som ostala pozerať ako puk. Len som chabo zahabkala čosi, čo vlastne bolo len chytanie kyslíku. Dokázala som po chvíli zo seba vydať: Neviem, veď máme mať spoločnú večeru či nie? No veru nie, odpoveď som dostala, že zajtra variť nejde, že o nič neprídem, že ku nám pár ľudí príde, ale nič sa nebude diať, že nech niekde idem. Tak som teda išla.

Ráno som vstala o 9tej, kedže som budík odignorovala a nikto ma nebudil. Kto si vie predstaviť Štedrý Deň bez kričiacej mamy, nech vypadneme z postele, že sme leniví, že jej treba pomôcť? No ja si už viem, dokonca aj to, keď celá rodina vstane až po mne, čiže okolo desiatej. Opakujem, že to bolo 24.12. Neviem či to ja žijem v divnej rodine, ale očakávala som, že všetci behajú v dome o 5am a búchajú s hrncami, vyvárajú, vypekajú, hľadajú veci čo sa rok nepoužívali, dozdobujú sa posledné detaily. Chyba, viditeľne tu to tak nefunguje. Znudene som boardovala na Grouse Mountaine, lebo počasie bolo celé zle, samé hmla, sneh o ničom. Po pár jazdách som si išla pozrieť rozprávku na 30 minút - Frosty the snowman (to, že tam okolo Vianočného obdobia dávali rozprávky bola najgeniálnejšia vec a zachránila ma už durhýkrát!), najedla sa a nejako sa odtackala domov. Vianočná nálada bola asi tak -70%. Chcela som každému koho stretnem popriať Merry Christmas, že nech si to nanútim, lenže zabudla som na to už pri východe z domu.

Očekovala som fb a tam správa, že pre mňa Danica príde o 6:15. Deň predtým som jej povedala, že by som rada išla do kostola, tak viditeľne to brala ako že idem. Začala som nestíhať, bežala som psrvaiť všetko čo mi bolo treba a zrazu v obyvačke vidím nejakých veľa divných ľudí. Možno nie divných, ale nových určite. Tak som sa zoznámila s ľuďmi ktorých si vôbec nepamätám ,ale isto by boli fajn. Zobrala nejaké dobroty (neviem kto to doniesol alebo ako sa to ocitlo na našom stole, ale bolo to dobré). Celkom som sa smiala, že teda riadne Štedrovečerná večera, keď to do seba hádžem dobreže nie za behu a vlastne večeriam sama a vôbec. Bolo to úplne mimo, celé. Po minulom trapase s oblečením na večeri mi bolo jasné, že toto nebude len tak a tak som rýchlo žehlila košeľu, zháňala 5 a 10 dolárovky. Koľko chaosu dokáže narobiť zmeniť 20 dolárovku by som nikdy neverila. Keď som nasadala do auta (po boji s dverami, ktoré sa automaticky zatvárajú a ja im to asi vždy kazím, lebo to proste nechápem a už mi odporúčajú sa toho nechytať) tak som si prvýkrát uvedomila, že vážne sú Vianoce.

Sedieť v kostole pri ľuďoch ktorých som videla prvýkrát (starí rodičia Danici) a s vedomosťou, že tam proste nie je rodina, fakt že vôbec, bolo divné. Necítila som sa trápne, vďaka obrovskej obrazovke s textami a so všetkým som mala prehľad čo sa deje. Každý sme mali v ruke sviečku, tichá noc sa spievala po nalgicky (nečakane) a aj po španielsky a nemecky jeden verš, detičky mali svetielkujúci zlatý program, pesničky boli pekné, kúsok z Charlieho Browna ma len potešil. Dobrotky čo nás potom čakali boli tiež fajn, hlavne sa mi ráta to, ako sa všetci môžu oficiálne vykecať po/pred a vďaka tomu sa nekecá toľko v kostole. Tam, som sa cítila mimo, nevedela som s kým sa baviť a tak, ale nebolo to až tak zlé. Pri nastupovaní do auta som bola pozvaná na večer ku nim domom (danicovcom). Tak som iba ostala pozerať, že však jasné že nie, že Vianoce sú pre rodinu a že nie. Lenže nemala som argument, čo idem robiť, kedže som ak tak rozmýšľala nad upratovaním izby (lebo ani do toho ma nikto nenútil, tak som si to ani neuvedomila, ako viem že na Štedrý večer by to bolo trápne, ale tak)

Čo sa dialo tam? Bolo jedlo, nie také aké som na Štedrý večer zvyknutá, ale bolo. Pekne sa pred jedlom pomodlili, čo mi predsa len vohnalo viac vianočného ducha. Hlavne už len fakt že ma uniesli (ako sa na tom strašne bavili :D) bol milý. Aj to, že hojdacie kreslo nechali voľné pre mňa, lebo minule som povedala, že sa mi strašne ráta. Presne také drevené, veľké, rozprávakové, kde sa hodí už len starý deduško bufkajúci fajku. Je celkom odvaha povedať niektorému zo starých rodičov (možno aj tomu skutočnému bufkajúcemu deduškovi), aby si tam nesadal, lebo tam sedí Alena. Dostala som pokyny aby som napísala, že sa zdržím a že domov ma odvezú. A tak som už počúvala ich konverzácie o ľuďoch, čo som nemala ani poňatie. Sem tam som prispela svojou troškou, ale bolo mi dobre. Viac ako to. Maximálna dobrosrdečnosť v tej rodine je. Celé to tam pôsobilo ako bez najmenšieho problému, plné lásky. Keby som nevedela nejaké zákulisné info, tak dokonca jeden člen rodiny by mi pripadal aj maximálne zlatý ^_^. Veľmi, veľmi a veľmi si vážim, čo pre mňa robia, aj keď asi to nejako extra najavo nedávam, okrem stotisíc rázy povedaného ďakujem.

Bola som tam do pol 11. Chcela som sa spýtať, že či ma neodvezú domov medzi tým stokrát, ale bolo mi to hlúpe. Odišli rodičia a tak som sa postavila, že idem aj ja. Predpokladám, že všetci na to čakali, akože nie neprajne, ale už by to bolo proste divné :D, a tak ma zázrakom (pri štýle jazdy ozaj zázrakom) bezpečne dopravil zlatý jedinec domov :D. Napchala som do ponožiek zopár sladkostí a zhodnotila, že na to ako zúfalo ten deň vyzeral, bol veľmi veľmi a veľmi pekný. Boli to, a aj sú, predsa Vianoce a viem, že je hlúpe, že úplné zbytočnosti ma dokážu natoľko ovplyvniť, že si ich až tak neužívam. Dobre viem, na čo by som sa mala tieto dni sústrediť. Ešte asi nie som dosť vyzretá na to, aby som ich prežila tak ako sa má. Možno tie budúce ja niekoho obohatím tak ako tá rodina mňa, možno tie budúce nebudem upriamovať pozornosť na náladu okolo mňa, ale na náladu vo mne, možno tie budúce budú také, po akých všetci skutočne túžime, len sa ich bojíme naplniť...

Lebo zas raz stretávam najlepších ľudí na mládeži

Začala by som asi game night, ktorá sa konala niekedy dávno. Čas spôsobil, že si nepamätám detaily, ale viem, že mi bolo super. Prišla som klasicky neskoro a hrala sa stoličková. Áno, presne tá superská hra, ktorú chcú so mnou hrať deti do 10 rokov a nikto iný. Tak sme na hudbu behali okolo stoličiek, okolo celého kostola, bežali, šprintovali, tancovali, spievali, snažili sa zmiasť súperov, sem tam podvádzali a bolo nám parádne. Nebola som ďaleko od víťazstva, ale predsa len sa nepodarilo. Úrovne hry boli rôzne, prešli sme aj do kadejakých uličiek, odoberalo sa veľa stoličiek a všetkých to premotivovane napĺňalo. hrali sme aj schovávačku, ktorá bola tiež super. Úplná tma, jeden sa schoval, ostatní sme ho hľadali. Mohol byť hocikde (veľa miestností, veľa záchodov, telocvičná, stoly, lavice, neskutočne veľa možností) a kto ho našiel mal sa k nemu pridať, na to isté miesto a čakať na ďalších. Nie, nenašla som ho/ich, ale pár ľuďom sa to podarilo. Ale bolo to úplne strašidelné. Nezvládli sme chodiť samostatne, vždy sme boli aspoň traja v skupinke, lebo koniec. Keď sme si boli istí, že je niekto v jedných WCkách, kde nebolo asi že bodka svetla a nemali sme poňatie, kto, kde a čo, niekto drží dvere, že dnuka ísť nemôžete, z druhého wcka zas samosplachovací záchod (týpek si preliezaval z jedného do druhého) alebo len tak vám niekto olizne ruku keď sa snažíte zistiť či je to osoba, ktorú hľadáme. Prešli sme na hru Gordon, kde som v polke pochopila čo sa vlastne deje, ale bavilo ma to. Hľadali sme časti z lampáša, ktorým sme mali zabiť niekoho (neviem či to bol akože ten Gordon, detaily vyfučali). Ten niekto (teda dvaja boli ) nás zamrazil dotykom, ale mali sme doktorov, ktorí nás zachraňovali. Zabudla som povedať, že sme hrali v úplnej tme, ale že úplnej. Sem tam bolo svetlo z nápisu únikového východu. Tak sme sa plazili, čumeli, skrývali, nedýchali, bežali, hľadali po smetiakoch, jačali na doktora aby (ne)prišiel. Všetci sme takmer umierali od únavy, ale bolo to strašne super! Nájsť časti lampášov by sa nám asi nepodarilo bez rád ľudí, ktorí to skrývali. Strávili sme s týmito tromi hrami hodiny!

Začali organizovať aj homework club, tak som si povedala, že možno tam budem produktívna. Moc som nebola, ale bolo mi fajn, keď sme papali cookies, čokoládky, pili Sturbucksík alebo len tak spoločne zúflai nad nejakými vecami. Vždy sme sa nsažili jeden druhému pomôcť a konečne som mala pocit kolektívnosti (v škole kamarátov čo sa týka úloh asi nikto nepozná, všetci niečo očakávajú za "doučko" čiže obyčajné vysvetlenie jednej veci; ešte že mi to netreba). Kedže tam bola vždy aj osoba, ktorá má na 4 hodinách rovnakého učiteľa (tri z toho máme spolu), teda Danica, tak sme si pekne veci vysvetľovali. esej z angliny mi zas opravoval Chavier, ktorý mi našiel asi stotisíc chýb a poriadne sa rehotal celý čas (zákerak potvorácky, je strašný jazykový perfekcionista. Ostatní ak nechápu vždy len kyvkajú a tvária sa, že vedia o čom točím, že všetko fajn. On sa začne len rehliť, že asi používaš zlé slovo, hahaha, toto by sme v živote takto nepovedali, hahaha. Ale cením si jeho vytáčajúcu úprimnosť, aj ostatní na mládeži to od neho chytajú, asi začíname mať vážne bližšie vzťahy). No tak moja esej skončila ako červená machuľa, kedže podčiarkoval aj to čo sa mu nepáčilo a aj to čo sa mu páčilo, ale cením si to. Konečne tu po ignorovaní mojich gramatických chýb niekto začal vnímať.

Organizovali aj potluck (ak sa to tak teda píše, ale ja sa idem tváriť že áno). Teda nevedela som moc o čo ide, okrem toho že treba doniesť nejakú mňamku a potom sa to bude sharovať. Tak som doniesla úbohý balíček lupienkov a gigantickú Milku, prišla som neskoro, zas sa moja baby-sitterka (Danica, fakt sa tak chúďa musí cítiť, ale je super) o mňa postarala, našla mi miesto, tanier, príbor všetko. Spokojne som vyberala z množstva jedla, spokojne som papala skvelé jedlo (najlepšie aké som tu zatiaľ mala), dala si 5 koláčikov ako dzertík, počúvala vianočný koncert a cítila sa vianočne ako vianočka. To, že som sa tam zase strápnila tým, že som prišla v rifliach a adidas tričku pričom ostatní mali šaty, obleky, účesy a srandy neviem či stojí za zmienku. Bolo ako bolo, cítila som sa trápne, ale tak otočiť by sa bolo už asi trápne tiež. Dúfam, že z toho nebude veľa fotiek minimálne. Pri vystupovaní maličkých detičiek a pri nejakom superksom sóle mi aj slzičky sa objavili v očiach, že mi chýbajú všetci moji. Vydržala som to statočne a po nejakej dobe som sa postavila a išla na záchod sa citovo upokojiť. Nejak všetci z mládže sa začali hýbať a presunuli sme sa k autám. Prečo? Lebo hurá obzerať najlepšie vianočné výzdoby domov v Surrey. Mali sme na plnáe 6. Už pri prvom sme si mysleli, že nič lepšie nebude. Soby životnej veľkosti, Santovia, snehuliaci (trasúci sa od zimy), neskutočné množstvo svetielok plánovaných počítačom, niekde mali aj pesničky ktoré hrali a svetielka blikali podľa toho. Bolo to proste cool! Jansé, že k tomu patrilo šialené šoférovanie, jačanie, tancovanie, spievanie. Bolo neksoro večer, stred týždňa, neotovrila som ešte nič na testy na ďalší deň, ale ešte sme sa zastavili v Sturbucske. Len sa vycikať, niektorí aj na kávičku. Z toho sme sa ale valili do hlavnej destinácie, Menchie's - frozen youghurt. Teda podľa mňa len zmrzlina, ale mňam. Super zaujímavé príchute, najprv môžeš kúsok okoštovať a až potom si vyberieš ktorú chceš, sám si načapuješ a ideš si tam nakydať sladkosti - čokoládové, ovocné, sladké ,slané, no kopec čoho len chceš. odvážiš a zaplatíš, no okej, bolo to niečo cez 6 dolárov, ale užila som si a bolo to veľa! Fakt som sa napučila z tej zmrzliny že dosť. Teda odmietla som, aby smi to zaplatili, lebo ich poznám pár mesiacov a robia všetci pre mňa viac ako dosť, nebudú za mňa platiť.

Bola som pozvaná na ďalší potluck (odstup jeden týždeň) u Danici. Pozvaných 30 ľudí, skoro som odpadla na fb keď som to uvidela. Prišla som zo snowaboardovačky a mala som asi pol hodinu na večeru, sprchu, spravenie kávy (čo som zmenila na čaj kvôli rýchlosti, nevedela som nájsť kávu) ,zistenie spoju, adresy, zabalenie darčeka (lupa a delfínia záložka, kedže to mala byť forma vtipu). Zvládla som to, nechápem doteraz ako. Bus išiel o 5 minút skôr, ale bola som na to pripravená. Pred nasadnutím do druhého busu som si kúpila gingerbread latté v Buckse, lebo som bola v stave "ak nebudem mať kávu umrem od únavy". Všekto bolo vypočítané, aby som tam prišla asi 5 minút pred začiatkom, keby.. teraz nastáva to keby... keby som hodinu neblúdila po okolí a nehľadala jej dom. Hodinu. Presne. Ešte mi aj tá káva vychladla. To že sa topil sneh, nohy som mala mokré, na čísla domov som ledva videla ma ale moc neštvalo. Bola som v pohode, mala som večeru, mala som kávu, mala som energiu ako takú. Už som si povedala, že ak do 20 minút nič tak to vzdávam a volám host otcovi. jej číslo som nemala (a stále nemám). Nabudúce budem vedieť že ak je ulica 130 tak 130 A je niečo kúsok vedľa ku ktorému sa ťažko dostáva. Teda ani neviem ale ocitla som sa pri správnom dome, najšťastnejšia na svete asi. Ja som sa aj spýtala ľudí, že kotrým smerom, troch. jeden povedal doprava, druhý doľava a a tretí že nevie vôbec. No díky. Ale teda o ôsmej som stála pred domom a už som s chystala hodiť guľu do okna, keď po zvonci najprv neotvárali. Doniesla som keksy a syr ako mi bolo poradené. Bolo tam zopár ľudí, 10 alebo tak. Hrali nejakú hru, ktorú som ešte nehrala, ale vyzerali do toho úplne moc zažratý, pomodlili sme sa, dali si niečo na prehryznutie, presunuli sme sa, pokecali sme, hrali sme inú hru, vymenili sme si darčeky (teda tak rôzne, náhodne. Skončila som s maskou tou "plesovou", ktorú jasné, že asi nikdy nepoužijem. Dali sme si horúce čaje, čokolády, kávy, hrali ďalšiu hru a neviem ako, iba mi zvonil mobil (ktorý mi tu nikdy nezvoní). Zistila som, že už na mňa host otec čaká a s smutne som sa postavila a išla domov. Stále ho obviňujem, že nečakal na moju smsku, veď bolo len 11. Síce som vďačná, že som konečne nemusela otravovať Danicinu rodinu, ani taxík a busom som bola celkom dosť vystresovaná ísť (predsa len už je to dlho hrôzostrašne komentované Surrey). Dala som Danice Slovakia tričko, nech si pri hraní volejbalu spomenie na jej volejbalovú protihráčku (zvyčajne) a fakt som bežala, nech nikto nie je nervózny.

Takmer som zabudla spomenúť mall crawl, čo bolo úplne peckovské. Na miesto činu sme boli dovezení, rozdelili sme sa do skupiniek po dvoch a troch ľuďoch a s papierom a perom v ruke sme boli vyslaní. V obchode boli ľudia (vedúci na mládeži) oblečený nejak tématicky/farebne a my sme ich mali nájsť a dostať od nich podpis. Nákupné centrum bolo veľké, dvojposchodové, ale veľké. hľadali sme 11 ľudí (pridali sa k nám aj ľudia z inej mládeže). A tak som behala s Danicou a ešte nejakou osobou, ktorá bola fajn, ale už ju predpokladám že v živote nestretne (bola tu na "dovolenke" lebo kedysi tu bývala, ale odsťahovali sa a teraz je niekde ďalekoooo). Celkom sme sa narehrili pri naháňaní farebných ľudí. Bolo vážne divné vidieť niekoho v mordých rifliach, modrých topánkach, modrom tričko a modrom svetre. Ak nerátam businessmana, potom  zopár fanúšikov nejakých tímov (lebo tí sú tu bežní) a ešte nejakých postáv, ktoré som stále nepochopila čo boli zač. Tak sme za nimi bežali, naháňali ich, niektorí boli nechutne dobre skrytí. Strávili sme hľadaním neviem koľko ale dlho, na dohodnutom mieste sme smutne zistili, že sme nevyhrali. Chýbal nám jeden človek, ktorého sme stretli, ale vo vnútri obchodu a tam sa podpisy dávať nemohli, a nejako sme zabudli čakať kým vyjde. Našťastie sme nenabehli za náhodnými okoloidúcimi či sú "Big Brown turd" narozdiel od inej skupinky, ktorá si to s týmito slovami namierila k nejakému černochovi. No ak toto nie je awkward tak už neviem čo. My sme sa len rehotali ako sme počuli že hľadajú všetci Čiernu pani. Tých bolo v obchode totižto asi milión, ale my sme vedeli koho hľadáme, takže sme netrapošili. Boli sme zničené, z behania, naháňania (nachodili sme kilometre), z kriku predavačov nech nebežíme (no dobre, nekričali moc, väčšinou sme boli len v chodbách, nie vo vnútri obchodu), boli sme smädné, ale nemali sme čas na pitie. Zakončila som to kanadskou zmrzlinou s oreo kúskami a bola dobrá, názov neviem, ale mňam. Predavač ju musí dať "dole hlavou" ako dôkaz že je fakt kvalitná a nepadne, nepohne sa. Bola som za atrakciu keď som im povedala, že som tu ešte nemala (akože ten druh zmrzliny, konkrétne ten) a pripadal,a som si ako zvieratko v zoo, keď všetci čakali na moju nadšenú reakciu zo zrmzliny. Aj keď som pokukovala po poutine, nabudúce.

Bolo mi krásne, tí ľudia boli skvelí. Tešila som z toho, ako sa dokážeme všetci tešiť z úplných hlúposti. Aj keď ich stretávam väčšinou len raz za týždeň, aj tak máme lepší vzťah ako so spolužiakmi. Presne si pamätám, ako som pred 3 mesiacmi hovorila hipisáckej farárke, že vďaka mládeži som našla skvelých ľudí. Ona prikývla, že chápe, že Ježiš otvára srdcia a že dúfa, že aj tu budem mať s mládežou dobré skúsenosti. A viditeľne mám, tie najlepšie :)

Whistler

Tak som si splnila zas jeden z mojich snov. Nejako pri Kanade bol Whistler vždy prvou vecou čo mi napadlo. Tak som teda ráno vstávala niečo po 4tej, aby som všetko stihla. Z nejakého neznámeho dôvodu sa tu takmer vždy zobudím tak hodinku pred budíkom (teda o tretej v ten deň), pozriem na hodiny, zaspím, vypnem budík, spím dlhšie ako by som mala. Ráno som to ale nejako zvládla, asi som bola celá nedočkavá, dala si raňajky, všetkých pobudila, aj keď som sa naozaj snažila byť ako mýšatko. Večer som si všetko poukladala na kopu a aj tak som ráno stresovala. Cítila som sa ako snowboardový/lyžiarsky amatér. Ťukala som kód na garáži s nechutným  pocitom v žalúdku, že som isto niečo zabudla, z tých ich super termohrnčeku sa mi vylieval čaj, ale už som odhodlane bežala pred školu.

Cestou tam sme mali nariadené spať, našťastie to po pár razoch pochopili všetci a tak som sa nechala unášať polospánkom. Bol by to aj spánok, keby teda som si skoro nedolámala krku, neznášam autobusy. Mali sme lístky v ruke, povedali nám kedy prísť a my sme išli. Kebyže veľmi chcem, ani inštruktora mať nemusím, proste len tak sme sa mohli motkať, len aby sme prišli na čas. Boli tam nastavení inštruktori, decká sa delili podľa toho ako hodnotia svoje schopnosti. Ja som si dala že intermediate, lebo však potom bol advanced/expert a to mi prišlo moc. Po jazde mi inštruktorka povedala, že musím ísť vyššie, že tu by som zomrela nudou. Tak som teda cez obednú prestávočku po prestavení si viazania a ešte nezjedenia obedíku vyrážala s druhou skupinou ľudí (5 až 8 ľudí bolo v každej skupine, čo bola paráda, kedže sme všetci sa mohli sledovať, oni sa nám mohli venovať). Prvá skupina mi osobnostne prirástla k srdcu, boli tam ľudia z inej školy, nejakí mladší z mojej školy, ale boli riadne fajn. Druhá skupina v tomto smere tak super nebola, ale teda čo sa jázd týka.. uf..

Nechcela som ísť do "expertov" že však nechcem ísť do parku a tak, no jasné, nešli sme do parku. Iba sme asi celý čas boli v lese, brodili sa snehom (ktorý tam nebol, ale on inštruktor ho vždy našiel množstvo). Celý čas som si predstavovala, ako asi bude vyzerať moja dolámaná chrbtica a kývala hlavou, že tak toto teda nie, že ja nechcem zomrieť vo Whistleri. Tak sa na mne teda bavil inšt., že len nech pekne idem. Dal mi super rady, ktoré ma teda vedeli aj povzbudiť: "Nekukaj na strom, lebo potom do neho pôjdeš. To je dôvod, prečo ľudia vo Whistleri a aj inde tak často zomierajú na svahu. Pozeraj tam kde chceš ísť. Nechoď blízko okolo stromu, lebo to tam ísce tiež vyzerá zasnežené, ale je tam jama, zaboríš sa do nej, vletíš do stromu a dolámeš si krk." keď som zúfalo pozerala ako došľaka zísť z takého toho vééľkeho schodu (nechcem povedať že útesu, ale hádam sa chápeme), tak mi len tak btw oznámil "No ak pôjdeš doprava sú tam skaly, ak doľava, aj tam sú, tak choď len rovno." Na otázku ako mám potom zabrzdiť mi tresol "to je jedno pokiaľ neskončíš v strome". :D

Kedže to tu všetko môžem hodnotiť, som živá a zdravá, moja snowboardová sklznica utŕžila vážne zranenia, ale hlavne že ja som celá. Jasné, bola to sranda, bolo to super, ale skoro som plakala ako ma nohy boleli. Keď som si dala snowabord z nôh, nedokázala som chodiť. Magori to boli, magori!! V ten deň (7.12) sa otvárala nová lanovka na Whistleri, meno si nepamätám, ale určite to bude pre mňa pamätný deň. Mali sme aj také srandičky, aby nás mohli nájsť keby niečo (čo bolo pri tomto konkrétnom týpkovi dosť možné) a ževraj niekde na nete je stránka, kde sa naťuká kód, dátum a uvidíme kde sme boli. Nejak som ešte nevygooglila kde, ale teším sa to uvidieť neskutočne moc!

Aké boli zjazdovky? Moc som ich teda neprecítila priznám sa. Bol to umelý sneh, ale nebol to ľad, nebolo to zas tvrdé, ja ani neviem. Ak sme boli na zjazdovkách, tak to len tak ku krajom, kde nikto takmer nechodil, takže tam to bolo asi iné. Lanovky sú sedačkové, kabínkové, sem tam sa ňou chodí oficiálne dole, veď ako v takých poriadnych lyžiarskych strediskách. Neboli nejak vymakané, ani tá nová nebola nič spešl, aj keď boli asi dosť rýchle, teda tak akurát. Rátalo sa mi, že všetci zamestnanci, vlekári, predavač no všetci mali menovky aby ste sa ich mohli spýtať: "Hey Jimmy, What's up? How are u doing today?"
Bufet vyzeral dobre, mali tam burgre, hranolky, poutine (čo som teraz vygooglila že sú to  hranolky na kanadský spôsob a ešte som to nejedla :/) wrapy, noodles polievky (to som videla ostatným) a nabudúce si niečo dám!

Svietilo sluníčko, bolo chladno, niečo okolo -25 ale tak neskôr asi teplejšie. Cestou domov sme poza hory mali krásny západ Slnka, pozerali sme Star Wars, podriemkavali, jedli (dali nám čokoládové mlieko, mňam!) a všetci sme sa tešili, že sme mali za sebou krásny deň. No dobre, niektorí pomenej kvôli inštruktorom, mne to trochu kazili kŕče v nohách a neschopnosť sa hýbať, ale celé to bolo super :). Oveľa lepšie ako keď sama sockárčim na Grouse.

Nemôžem uveriť tomu, že už sú Viancoe tak neskutočne blízko. (Stresy, stresy)

Pozastavenie nad maličkosťami, kotré sa postarali o krásne krásny deň

V nedeľu mi zúfalo zvonil budík, odmietala som čo i len rukou pohnúť a presunúť to na neskôr, nech nehučí toľko. Samozrejme otrasný zvuk budíka sa dlho nedal ignorovať a tak som ho už úspešne presúvala, úspešne vypla a úspešne zaspala. bola nedeľa, mala som na to právo, ale vlastne nemala. keď som sa zobudila, už som mala sedieť v buse prichystaná na snowboardovačku na môj druhý kanadský domov - Grouse Mountain. Zúfalo som ráno sa snažila stihnúť ďalší možný stihnuteľný bus, lenže to by som nemohla zabudnúť papier na vydanie sezónneho pasu. Počkať, to som ešte nedodala, že po sobote na Whistleri (o tom inokedy) som mala ráno tri kŕče v lýtku a jeden v chodidle. Po špritne na zástavku som teda šprintovala domov zobrať papier stihnúť neskorší stihnuteľný bus, už úspešne. Riadne som bola na seba naštvaná, veď klasička, už som si hovorila najhoršie scanáre, čakanie na prestupy, na to že mi ten pass nevydajú, lebo tam nemám podpis "svedka". Viete čo? Vôbec to tak zlé nebolo. Teda bolo to celé nejako moc fajn.

V skytraine som mala miesto na sedenie, no koľká radosť. V polovičke cesty prišla postaršia tetuška a nemala miesto, tak som jej hrdinsky uvolnila miesto. Teda necítila som sa hrdinsky, spravila som to ani neviem ako, vyskočila som zo svojho miesta a bola zhrozená zo seba, že som si ju nevšimla. Žeby sa zo mňa stával lepší človek? To by bolo superské. Pekne sa mi poďakovala, usmiala a ja som to úplne brala, že veď teta, jasné, čo tu toto, však si ma mohla poklepkať po pleci, nech ti uvoľním. Keď som sa tak na ňu sediacu pozerala, bola som spokojná, boli sme obidve usmiate a bolo to tak ako malo. Toto uvoľňovanie miesta ma nikdy nejak nebralo, ale prichádzam na to, že tu som to začala robiť len tak, lebo chcem.

V lanovke na Grouse som spokojne pozerala na cencúle, že robia deťom radosť aspoň na horách, keď pri domoch ich nikdy nevideli. V strede cesty (6 minútovej) začalo snežiť! To bola radosť! Všetky detičky začali pískať, jačať, kričať a tešiť sa.. a ja s nimi samozrejme. Boli to síce pidi midi vločky, ale aj tak to, že stromy vyzerali kúsoček poprášené ma tak zošťastnilo že až.

Zapínam si na zjazdovke viazanie, nikto predo mnou, nikto za mnou. idem dole, valím sa a stále nikto. Teda okrem záchranára, čo tam stojí keby čosi. Len ja a môj miláčik, môj snowboardík. DOKONALOSŤ! Tou jazdou som si pripomenula,. prečo som začala snowaboardovanie milovať, tú geniálnu voľnosť a neobmedzenosť. Ešte aj teraz keď o tom rozmýšľam tak prežívam maximálnu eufóriu. 

Bola otvorená aj zjazdovka, na ktorej som ešte nebola, tak som prežíval ďalší neskutočný nával šťastia. Zjazdovka bola dlhá, široká, nenáročná, takže som mohla skúšať hlúpostičky, čo viac som si mohla priať?

(Ne)zaslúžila som si oddych, ale už som aj tak otvárala dvere na odpočinkovej destinácii. Tam ma čakala guča ľudí, ktorí pozerali na spievajúcu inú guču ľudí. teda moc som im nerozumela o čom spievajú, ale bolo to niečo vianočné, gospelové a znelo to pekne. Bolo to uvolnené, veselé, bolo vidno že ich to baví, že sa tešia, ľudia sa bavili tiež. Tak som si stále, usmievala, kyvkala hlavou, dupkala nohami a tlieskala. Stále som pri obrovskom vianočnom stromčeku a maximálne som si uvedomovala čarokrásnu vianočnú náladu. Bolo tam okolo nás to vianočné šťastie, vianočná radosť, vianočná atmosféra, bolo tam to, prečo sú vianočné tak úžasné.

Sadla som si k tete, ktorá pri stole sedela sama. Bola neskutočne milá, kórejčanka, nerozumela som jej všetko, ale stačilo mi to na to, aby sa znáš stali aspoň na hodinku veľké kamošky. Jej rodinka- syn, dcéra a manžel lyžovali, ona nemá rada zimu, tak tam len čítala a viditeľne chcela komunikovať. Tak sme sa parádniacky porozprávali o tom čo koho baví, kde bývame, o angličtine, o univerzitách a o kopec vecí. Nejak keď sa ma pýtala čo idem robiť cez prázdniny som tušila, že sa ma chystá niekde pozvať a tak aj pozvala. Že keď pôjdu lyžovať na iný kopec (na ktorý som spomenula, že chcem ísť), že ma môžu zobrať ak dôjdem do jej oblasti. Na Slovensku by som sa asi postavila a odišla a mala pocit, že sa rozprávam s niekým padnutým mimo našej slnečnej sústavy. Tu som sa usmiala (typická opatrnosť vo mne ostala) a moc nereagovala, aj keď som nebola naozaj prekvapená. Veď už som si mohla zvyknúť, že ľudia sú tu extrémne zlatí. Aj tak sme si vymenili čísla a verím, že sa mi ozve. Teda okrem tej sms-ky včerajšiej, na ktorú som ale neodpísala, lebo čo ja viem, napísala, že keď tam pôjdu tak napíše. A že ak ja pôjdem do ich oblasti, nech napíšem. Vravím, úplne kamošky. Išla by som s nimi, prečo nie, sú to zlatá rodinka (stretla som jej manžela a dcérku), ktorá mi nezje čokoládu (nechutila im višňová Figaro, že majú radi len nutrične bohaté jedlá. Nad tým som ale oči vypúlila kvalitne). 

Pri rozprávaní alebo len keď tak odbehla som písala text na pár pohľadníc (teda je ich veľa a to nie sú vôbec všetky, ktoré by som chcela poslať). Celý ten príjemný pokojný vianočný ošiaľ ma napĺňal takou tou podivnou náladou, že som sem tam aj slzičku pustila, ako som písala všetky tie veci. Nie som homesick, všetko je super, ale asi si tu viac začínam uvedmovať niektoré hodnoty, ktoré som doteraz ignorovala. Už sa teším ako si budem po škole kávičkovať so starkou a ako si budem ešte viac užívať rodinné "párty" ako si užívam.

Pri ceste domov autobusár zastal pred jedným domom kedže ako povedal: Ešte nikdy nevidel viac vysvietený dom počas jeho života. No zas som mala úsmev na tvári, lebo to bolo milé. Nevravím, že tá výzdoba bola ultra pekná, ale bolo pekné, ako sa nenáhlil, ako sa obzeral okolo seba a ako sme všetci vykrútili hlavy, už len kvôli takej svietiacej "maličkosti".

Doma ma čakal len facebook, ktorý mi rozjasnil tvár ako málokedy, keď sa mi tam zjavila fotka dredu, teda fotka hlavy s dredami - jeden z mojich potencionálnych budúcich manželov. Koľká radosť! :D

Cítila som Vianoce všade okolo. Nie len Vianoce, ale toho, kto ku nám prišiel pred 2000 rokmi. Všetko tieto kúsočky, čarovné okamihy, ma prinútili zastaviť sa, zamyslieť a poďakovať za všetko čo mám.

-keep Christ in CHRISTmas

Tešičkosti

Snažím sa tešiť z maličkostí. Síce ide mi to tu ťažšie. Som síce za všetko vďačná, ale nedokážem tu veci tak prežívať. Asi nemám s kým zdieľať tú obrovskú radosť alebo čo. Dokonca ešte ani vianočnú náladu nemám, jak keď máme postavený pekný stromček (na ktorom je kopec malých plyšákov, čo vidím prvý krát a je to moc rozkošné). Pod stromčekom sa už vyskytujú darčeky od Alyssy, všade hrajú vianočné pesničky a tento týždeň asi zájdem aj na nejaké vianočné trhy. Viem že každý deň sa stane niečo super a pekné a snažím si to zapamätať, ale nejde mi to moc. za celý ten čas tu sa stalo toho mnoho čo mi vyčarilo úsmev na tvári, ale mám pocit, že keď prídem domov, nebudem mať o čom rozprávať, aj keď vlastne sú to úžasné udalosti.

Myslím na milučekého psíka, na ktorého som sa vo Vancouveri usmievala a on sa s takou láskou a žiadosťou na mňa pozeral, že som ho jednoducho musela pohladkať. Neviem ani opísať ako to z neho žiarilo, ale fakt som asi nikdy nevidela, že by niekto po niečom tak túžil, ako ten psík po pohladkaní. A pritom bolo na ňom vidno, že sa o neho pekne starajú, mal tam svojho pána, ktorý telefonoval, ale jednoducho mi psíček asi chcel spríjemniť deň. Úplne ho tam triaslo (ale nie tak škaredo) čo tak by sa ku mne vrhol, moje krásne. Tak som ku nemu prišla, lebo som neodolala (snažím sa tu nehladkať každé zvieracie stvorenie) a to ako sa krásne tváril, ako krásne vyskočil, ako hne´d po výskoku si ľahol na chrbátik a chcel aby som ho hladkala, bolo to krásne, rozkošné a úžasné. Je mi jasné, že niektorí toto moje rozplývanie považujú za úplne mimo, ale v tom psíčatku bolo niečo, niečo extra, bola v ňom radosť a láska a nadšenie a všetko pozitívne.

Teším sa s každého úsmevu ktorý dostanem za to, že vrátim nájdený mobil. Teším sa ako som dvom postarším tetám uvidela slzičky v očiach, keď som im doniesla kľúče, že aha čo som našla. Pre mňa to boli síce kľúče, ale pre nich asi čosi viac. Vyrušila som ich počas telefonátu a vysvetľovaní kde, kedy ich mali naposledy. Pritom boli pár metrov od ich domu. Jedna teta nemala ani slová, len otvorené ústa, dala telefón od ucha a zobrala kľúče ako levíčatko v tej ukazovacej scéne z Levieho Kráľa. Teším sa s každej vety ktorú mi tu neznámi povedia bez toho aby som sa spýtala, za každú pomoc, ktorú mi ľudia dajú. Teším sa z toho ako sa všetci tešíme na rannom worshipe, aj keď sme tam traja.

Teším sa aj zo školy, z každej veci ktorej chápem, z každého testu ktorý až tak nepokašlem. Teda mala by som sa tešiť, ale to je len v pohode. Teším sa ale z toho, keď mi učiteľ povie, aby som si nemenila predmet, že ja na to mám, že som dobrá žiačka a že vážne vidno že sa snažím. Možno sú to keci, ale potešia ma, povzbudia, a aj keď som už dva razy nad tým najserióznejšie uvažovala (a zas uvažujem po videní nového projektu) tak ma dokopali zmeniť názor a radšej skúsiť premôcť seba. Teším sa ako som počula že ma učiteľ zo social studies chválil o mojom politickom prejave. Nie že by som mala poňatie, čo som teda hovorila, ale vysvetľoval koordinátorke aká som bola do toho "zažratá". Snažila som sa tak vyzerať, tak ma teší, že to ocenil, aj keď pravda to nebola. Teší ma každá veta na moju angličtinu, keď počujem že je dosť dobrá, že môj trápny prízvuk nie je trápny ale milý.

Teším sa, ale navonok to tak nevyzerá. Vo vnútri sa teším, ale aj tak sa neteším tak 100%. Asi mám po tých veciach dobrý pocit, ale nedokážem si to veľmi zachovať. Dúfam, že nestarnem.

Prvá lyžovačka na Grouse Mounatin

Ešte niekedy v novembri (teda pred dvomi týždňami) som sa odhodlane vybrala na Grouse. Na stránke mali napísané, že sú otvorené nejaké dve sedačky, tak že pôjdem vyskúšať. Zistila som si cenové info, busy a srandičky. Rán osom celá natešená síce zmeškala prvý bus, ale aj tak som tam prišla pomerne skoro. Cesta trvá asi tak 2 hodiny so všetkými prestupmi a s ako takým šťastím. S maximálnym šťastím to môže byť hodinu a pol. Aj keď som v dopravných prostriedkoch (preplnených, nechápem stále prečo, v sobotu to až tak zlé nebýva) skoro ublížila ľuďom lebo všetci mi zavadzali, našťastie sa nič nestalo. Ale proste ja nechápem, prečo mi neuvolnia, keď mám so sebou asi sto vecí a viditeľne je to nepohodlné, teda asi viem prečo, ale aj tak by mohli.

Niekde som zazrela aj s človeka s boardom/lyžami, už si nepamätám, ale išiel niekde inde. pred autobusom som si pokecala s nejakým típkom z Mexika čo len tak o sebe začal kecať, ako sem prišiel sa zdokonaliť v angličtine a tak. Neviem, či sa prihováral každému, ale každopádne to bolo milé. V poslednom buse sme boli našťastie len asi piati, tak som sa mohla pokojne rozvaľovať. nenápadne som čekovala ostatných a keď som videla že jeden chalan (asi tak 15-17, nie nebol pekný) začal všetko chystať, tak o chvíľu som si začala aj ja. Mala som poctivo pripravené oblečko do zlého počasia, kedže tu na zimu von zvyknutá nie som (tú v dome nerátam) a bolo mi zbytočné. Bolo tam asi neviem koľko ale veľa stupňov, taká tá jarná lyžovačka. vybavila som si ski pass, že mi treba podpis od rodiča, ale predsa mi to dali, že nech odnesiem nabudúce. Nerobia scénky, zlatí, všetko je ako má. A už som pekne čakala na kabínku ktorá nás nadšencov vyviezla hore. Niektorých len na korčuľovanie, niekotrých na prechádzku, niektorých na prvá jazdy. Bolo super počúvať akí sú všetci vytešení, ako všetci hodnotia, že to skoro zabudli, že je to úžasný pocit po tak dlhej dobe zas stáť na doske/lyžiach.

Odhodlane som si pripájala lístok a zlomila takú tú pripínaciu vec. Poznám sa a tak som si zobrala dve, lebo hneď na prvý pohľad mi bolo jasné, že netuším čo s tým. Po neúspešnom prvom pokuse som poprosila "vlekárku" s ktorou sme aj pár slov prehodili, ani ona nevedela ako, ale nejako sme to dokázali. Snažila som sa napackať na svoje chrániče na zápästia. Neskutočný boj, kŕče v rukách z toho. Skackala som tam, hrýzla rukavice a stále nič. Po veľa minútach sa mi to podarilo, ale to už mi bolo jasné, že sa obohatím o nové rukavice (Burtonky, čo vyzerali schopne a teším sa z nich). Konečne som si šťastne zapínala viazanie a cítila sa ako nejaké batoľa čo sa snaží spraviť prvé kroky. Potom som si nadala, že však čo trapoším, že jazdiť viem a už to bolo v pohodke. Boli otvorené len dve lanovky, ako som spomínala a jedna trať úplne nič. Somárska lúčka v jasenskej, toršku dlhšia možno. Vlastne celkom mi to stačilo, aj dĺžkou a aj náročnosťou, som na tom zle. Druhá nebola nič extra, bolo to dosť úzke a vymýšľať sa tam toho veľa nedalo. Nevládala som, veď klasika a vždy som si dala v polovičke prestávku. Na tej trati boli týpci, teda záchranári, keby čosi a dosť ma to fascinovala ako to chceli mať všetko pod kontrolou. (Keď som nedávno prečítala toto http://globalnews.ca/news/1000442/teen-snowboarder-found-dead-on-grouse-mountain/ tak som pochopila aj prečo, aj keď teda asi nepomohli, som si si stá, že veľa krát pomohli). Prvé jazdy tam teda ešte neboli, a závany, alebo teda presnejšie oblaky trávičky sa všade okolo vznášali. Rýchlo to tí ľudkovia dokázali začmudiť.

Aký bol sneh? Nič moc. Nebolo to zlé, asi lepšie m ako väčšina krát u nás, ale aj tak. Nebolo snehu veľa, na niektorých miestach trčali kamienky a ja som plakala za sklznicou. Nekontrolovala som to nejak extrémne, ale myslím, že to nakoniec až tak zlé nebolo. Nebolo to zľadovatené, ale bolo to pomerne tvrdé, no počas dňa pri tých sto stupňoch to začalo meknúť. Našťastie nie až tak moc, takže sa aspoň padalo ako tak príjemne. (Nepadala som veľa). Nohy ma boleli, cítila som sa neschopná, keď som videla že asi každý si tam chodil do parku, ja som ledva zvládala trápnu otočku. Zaslúžila som si oddych, zjedla som neviem koľko ale veľa hnedých cukrov (tak čo keď sa tam celý čas na mňa usmievali), spapkala som čo som si pripravila, pozerala krásny výhľad na Vancouver, potom zaliezla dnuka a trošku pofejsbúčikovala. Všetko bolo v pohode, teda až na to že som už zo seba vyzliekla okrem šuštiakov a vetrovky všetko a stále bolo teplo. Viem, som nevďačná, ale to bolo neskutočné teplo, ľudia tam boardovali v tričkách s krátkym rukávom, ale neviem čo robili keď padli o.O. Domov som išla pomerne skoro, aj tak som bola vyšťavená, mala som ešte Sturbucks míting s osôbkou z mládeže. Aj keď sa moc nebavíme, odhodlala som sa jej napísať a úplne rada šla, zlatá :).

Tak som zažila ako outsider sama svoju prvú snowaboardovačku v Kanade, na kopci, na ktorý za rok vyjde najväčší počet ľudí (vraj). Enjoyla som si to, lenže keby som mala pri sebe niekoho, niekoho takého ako som zvyknutá, tak by to bolo milión tisíc krát lepšie.

Zajtra sa teším na maximálne teplotu -12 vo Whistleri. Áno! Whistler, už zajtra! :) (Chcem sa tváriť strašne excited, ale zatiaľ sa tak moc necítim :/)

Remembrance day, parené buchty

Viditeľne som nejak s príspevkami zaspala, ale jednoducho nie je čas. teda ono čas by bol, keby ja som ho vedela správne využívať. Bohužiaľ tu častejšie čumím na facebook, pozerám zbytočné články, čítam fóra a úplne zabíjam drahocenný čas. Potom plačem, ako rýchlo to tu ide. Ale idem k veci.

Úplne niekedy dávno, 11.11 presnejšie, sme mali remembrance day. To že všade rozdávali maky a že heslom bolo "lest we forget" som postrehla, ale nejako ma to neuchvacovalo. V škole sme mali assembly a tak som očakávala svetovú nudu, ale však že aspoň budeme mať kratšiu jednu hodinu. Každý musel mať pripnutý mak a ešte to pred vstupom na assembly kontrolovali ako keby náš život od toho závisel mi stále príde divné. To že všetci zdôrazňovali veľmi otravne, že nech prispejeme minimálne 2 doláre na "pokrytie" maku ma tiež moc nebavilo. Ale viete čo? Assembly bolo super. Fakt super, bolo to úplne krásne. Viem, že tam nešlo o to, ako to vyzerá, teda nemalo tam ísť o to, ale asi som bezcitná potvora a mňa to tam očarilo. Nevravím, že som nemala kúsok slzičky keď tam vojak rozprával o tom čo a ako, nie že by som sa nad tým nezamyslela, ale asi som sa zamyslela práve pre to, akou formou to bolo spravené. Študenti spravili niečo medzi divadelným, tanečným a speváckym vystúpením, ale muzikál to stále nebol. Boli tam nejaké prejavy, hymna, vlajky, hento-tamto. Bolo to fakt efektné a nebolo to vôbec dlhé! Ešte som si povedala, že škoda, že to končí (a nie len kvôli tomu, že sa mi nechcelo na Social studies). Svoj mak som stratila počas assembly, ale to už nikoho nezaujímalo. V ten deň som ich našla asi 5 a aj som 4 stratila. Posledný mi ostal, juchú. Aj ja chcem také zaujímavé assembly.

Jeden víkend som mala ísť na ľadové/zimné korčule (ako sa to volá správne?). Mala som tam ísť s dvomi kanadskými bytosťami, ale na poslednú chvíľu sa niečo vyskytlo a jedna nemohla. Tak som si hovorila, že v pohode, veď Koreena je fajn, celý čas kecá, takže nebude trapas. Korčuľovanie v ten deň sa ale nekonalo, ale nám sa to nechcelo odvolať, tak ma zavolala ku nim domov. Teda organizácia bola viac ako hrozná, je strašná lemra (to že je gymnastka a má neviem koľko medailí a trofejí ako najohybnejšie dievča Britskej Kolumbie a takýchto srandičiek neznamená, že nie je lenivá. Tak som sa dotrepala po hodinách telefonovania o čase pred jej dom. Nebolo to až tak ďaleko, teda neviem koľko, ale ja tu radšej na ten čas nepozerám. Keď niekde chcem ísť tak idem, radšej peši. Google maps sú mojím veľmi dobrým kamošom a radcom, inakšie by som bola teda dobre v keli. To že na dome nemajú zvonček, na to som sa už iba pobavila. Teda oni ho majú, ak spojíte dva drôty, ktoré sú vo výške 2 metre na presné miesto, tak to zazvoní :D. Jej starká ma vrúcne privítala objatím, hneď som si povedala že musí byť super, aj keď za môj trápny pokus podať jej ruku som sa kúsok hanbila. V dome bolo asi neviemkoľkoveľaqľudu. nejaké deti, ktoré som nepochopila koho, čo zač sú, ale boli zlaté, nejakí ujovia, tety, sestry, bratia, proste všetci. A viete čo? Bolo to super. Bolo super ako každý si robil svoje a aj tak všetci boli spolu. Celé prízemie (obrovské) je takmer jedna obrovská izba, kde je obývačka (s telkou ktorá je ako tá sranda na priemetanie veľká) s asi tromi gaučami a aspoň 5 kreslami, kuchyňa, pracovňa, jedáleň a asi druhá jedáleň. teda možno aj prvá jedáleň ak chcú všetci jesť spolu tak fakt tých 16 miest pri stole potrebujú. Sú tam jasné že aj iné izby ako druhá menšia kuchyňa, druhá menšia obývačka, kúpelňa, ale to nie je základňou. Usadili ma na sedačku, vysvetlili ako sa dá hýbať, kde si môžem ľahnúť, kde vyložiť nohy. Všetko to tam mlelo jedno cez druhé, niekedy dokonca v tom ich indickom jazyku, napchali mi do ruky ľadový čaj, kuracie nugety, po odmietnutí mäsa syrovú pizzu. Tak sme len tak kecali, cítila som sa úplne super, všetko bolo také vysmiate, šťastné, krásne. Najväčšiu zásluhu mali na tom krásne zvedavé deti otázkami o tom, či "Vieš čo je... tatarka, kečup, burger, McDonald, stáť, vlasy, ruka, noha", chceli počuť príbehy o Európe (nie že by som nejaké vedela), stále sa ma pýtali či je v mojej krajine vojna (nechápem odkiaľ také veci majú). Tie detské zvedavé očičká boli tak krásne úprimné a všetko, že hneď by som sa tam vrátila. Poskákali sme na trampolíne, ukázala mi iné často domu, zašli sme do Sturbucksu, do ktorého potrebovala odvoz. Všetky deti sa napchali s nami, Dala som vanilla bean frap., kedže tvrdila, že to je najlepšie (nie je! :D). Poprosila jej divného otca aby nás zaviezol a iba som počula ako po nej jačí, on mi prišiel teda fakt divný, taký ten šialený prepracovaný človek, ktorý neviem kde je, hlavne že má pocit že je nesmierne vyťažený a rozkazuje druhým. Vlastne tento názor som o ňom mala ešte predtým ako som ho stretla z jej rozprávania, ale len sa mi to potvrdilo. Zrazu sa rozhodla, že ideme upiecť niečo slovenské. 

Vygooglila parené buchty, že suroviny má, tak teda hop do toho. No srandičky srandičky, nikomu sa nepriznám, čo sme dorobili :D. Zjedli sme to, ale môžme sa čudovať že žijeme ešte asi :D. Nevadí, nabudúce už recept prečítam, fakt, sľubujem, celý, nepreskočím asi dva odstavce. Nejako bolo 10 hodín. To kuchtenie nám zobralo oveľa viac ako som plánovala a tak som teda chcela ísť čo najrýchlejšie preč. Kecičky boli okolo toho, že som ešte nestretla jej mamu, ktorá sa na mňa tešila a že príde o pol hodinu. Po nekonečnom čakaní (unavená ako labrík), po nejakých mňamkách, po púšťaní pesničiek, hraní sa s jej rozkošnou sestrou jej rodičia prišli o pol dvanástej. Jasné, že som medzitým chcela odísť, ale pešo ma nechceli pustiť a ja som nechcela volať host rodine. Párkrát som bola odhodlaná, len som sa bála potom že ich zobudím alebo čo. Prespať som tam nechcela, lebo ráno som mala niekde ísť. Oni teda zhodnotili že tam nemám veci, že inakšie by to bolo v pohode. Ja neviem, ale mňa predstava jednej noci bez pyžama a zubnej kefky až tak neiirituje, cítim sa ako prasátko teraz, ale no ozaj. Pochopili, že už ako fakt začínam byť nervózna, ale nechcela som aby zavolala svojmu divnému otcovi. Sľúbila, že nezavolá, tak jej sestra zavolala -_-. Po motkaní, objavení nejakého hmyzu v dome, úplnej panike, že sa to začne rozmnožovať a neviem čo, ma zobrali domov. Cestu nedokázali pochopiť dopredu, tak som im len hovorila a kedy a kde zatočiť. Nechápali, ako som mohla tak "ďaleko" prejsť. Ja neviem či rodičia majú vždy čas, ale všade ich vozia. Šťastne som sa ocitla doma, poďakovala a aj všetky tieto veci. Snažila som sa prekĺznuť čo najtichšie domov, lebo som mala výčitky svedomia, že som neposlala ani sms ani nič a že ani nevedeli moc kde som. jasné, že mi mohli aj oni napísať, ale zas to by som stresovala že stresujú. Ďalší deň sa mi host rodičia pochválili, že si boli posedieť v bare a že sa vrátili o tretej. A ja si tu nadávam, že som prišla o polnoci. Stále sa cítim zle, že ma museli odviesť domov, mám divný pocit z jej otca (aj keď už si to kúsok napravil) a akurát mi to pripomenulo, že som jej ešte nevrátila nádobku z tých "parených buchát".