pondelok 9. decembra 2013

Pozastavenie nad maličkosťami, kotré sa postarali o krásne krásny deň

V nedeľu mi zúfalo zvonil budík, odmietala som čo i len rukou pohnúť a presunúť to na neskôr, nech nehučí toľko. Samozrejme otrasný zvuk budíka sa dlho nedal ignorovať a tak som ho už úspešne presúvala, úspešne vypla a úspešne zaspala. bola nedeľa, mala som na to právo, ale vlastne nemala. keď som sa zobudila, už som mala sedieť v buse prichystaná na snowboardovačku na môj druhý kanadský domov - Grouse Mountain. Zúfalo som ráno sa snažila stihnúť ďalší možný stihnuteľný bus, lenže to by som nemohla zabudnúť papier na vydanie sezónneho pasu. Počkať, to som ešte nedodala, že po sobote na Whistleri (o tom inokedy) som mala ráno tri kŕče v lýtku a jeden v chodidle. Po špritne na zástavku som teda šprintovala domov zobrať papier stihnúť neskorší stihnuteľný bus, už úspešne. Riadne som bola na seba naštvaná, veď klasička, už som si hovorila najhoršie scanáre, čakanie na prestupy, na to že mi ten pass nevydajú, lebo tam nemám podpis "svedka". Viete čo? Vôbec to tak zlé nebolo. Teda bolo to celé nejako moc fajn.

V skytraine som mala miesto na sedenie, no koľká radosť. V polovičke cesty prišla postaršia tetuška a nemala miesto, tak som jej hrdinsky uvolnila miesto. Teda necítila som sa hrdinsky, spravila som to ani neviem ako, vyskočila som zo svojho miesta a bola zhrozená zo seba, že som si ju nevšimla. Žeby sa zo mňa stával lepší človek? To by bolo superské. Pekne sa mi poďakovala, usmiala a ja som to úplne brala, že veď teta, jasné, čo tu toto, však si ma mohla poklepkať po pleci, nech ti uvoľním. Keď som sa tak na ňu sediacu pozerala, bola som spokojná, boli sme obidve usmiate a bolo to tak ako malo. Toto uvoľňovanie miesta ma nikdy nejak nebralo, ale prichádzam na to, že tu som to začala robiť len tak, lebo chcem.

V lanovke na Grouse som spokojne pozerala na cencúle, že robia deťom radosť aspoň na horách, keď pri domoch ich nikdy nevideli. V strede cesty (6 minútovej) začalo snežiť! To bola radosť! Všetky detičky začali pískať, jačať, kričať a tešiť sa.. a ja s nimi samozrejme. Boli to síce pidi midi vločky, ale aj tak to, že stromy vyzerali kúsoček poprášené ma tak zošťastnilo že až.

Zapínam si na zjazdovke viazanie, nikto predo mnou, nikto za mnou. idem dole, valím sa a stále nikto. Teda okrem záchranára, čo tam stojí keby čosi. Len ja a môj miláčik, môj snowboardík. DOKONALOSŤ! Tou jazdou som si pripomenula,. prečo som začala snowaboardovanie milovať, tú geniálnu voľnosť a neobmedzenosť. Ešte aj teraz keď o tom rozmýšľam tak prežívam maximálnu eufóriu. 

Bola otvorená aj zjazdovka, na ktorej som ešte nebola, tak som prežíval ďalší neskutočný nával šťastia. Zjazdovka bola dlhá, široká, nenáročná, takže som mohla skúšať hlúpostičky, čo viac som si mohla priať?

(Ne)zaslúžila som si oddych, ale už som aj tak otvárala dvere na odpočinkovej destinácii. Tam ma čakala guča ľudí, ktorí pozerali na spievajúcu inú guču ľudí. teda moc som im nerozumela o čom spievajú, ale bolo to niečo vianočné, gospelové a znelo to pekne. Bolo to uvolnené, veselé, bolo vidno že ich to baví, že sa tešia, ľudia sa bavili tiež. Tak som si stále, usmievala, kyvkala hlavou, dupkala nohami a tlieskala. Stále som pri obrovskom vianočnom stromčeku a maximálne som si uvedomovala čarokrásnu vianočnú náladu. Bolo tam okolo nás to vianočné šťastie, vianočná radosť, vianočná atmosféra, bolo tam to, prečo sú vianočné tak úžasné.

Sadla som si k tete, ktorá pri stole sedela sama. Bola neskutočne milá, kórejčanka, nerozumela som jej všetko, ale stačilo mi to na to, aby sa znáš stali aspoň na hodinku veľké kamošky. Jej rodinka- syn, dcéra a manžel lyžovali, ona nemá rada zimu, tak tam len čítala a viditeľne chcela komunikovať. Tak sme sa parádniacky porozprávali o tom čo koho baví, kde bývame, o angličtine, o univerzitách a o kopec vecí. Nejak keď sa ma pýtala čo idem robiť cez prázdniny som tušila, že sa ma chystá niekde pozvať a tak aj pozvala. Že keď pôjdu lyžovať na iný kopec (na ktorý som spomenula, že chcem ísť), že ma môžu zobrať ak dôjdem do jej oblasti. Na Slovensku by som sa asi postavila a odišla a mala pocit, že sa rozprávam s niekým padnutým mimo našej slnečnej sústavy. Tu som sa usmiala (typická opatrnosť vo mne ostala) a moc nereagovala, aj keď som nebola naozaj prekvapená. Veď už som si mohla zvyknúť, že ľudia sú tu extrémne zlatí. Aj tak sme si vymenili čísla a verím, že sa mi ozve. Teda okrem tej sms-ky včerajšiej, na ktorú som ale neodpísala, lebo čo ja viem, napísala, že keď tam pôjdu tak napíše. A že ak ja pôjdem do ich oblasti, nech napíšem. Vravím, úplne kamošky. Išla by som s nimi, prečo nie, sú to zlatá rodinka (stretla som jej manžela a dcérku), ktorá mi nezje čokoládu (nechutila im višňová Figaro, že majú radi len nutrične bohaté jedlá. Nad tým som ale oči vypúlila kvalitne). 

Pri rozprávaní alebo len keď tak odbehla som písala text na pár pohľadníc (teda je ich veľa a to nie sú vôbec všetky, ktoré by som chcela poslať). Celý ten príjemný pokojný vianočný ošiaľ ma napĺňal takou tou podivnou náladou, že som sem tam aj slzičku pustila, ako som písala všetky tie veci. Nie som homesick, všetko je super, ale asi si tu viac začínam uvedmovať niektoré hodnoty, ktoré som doteraz ignorovala. Už sa teším ako si budem po škole kávičkovať so starkou a ako si budem ešte viac užívať rodinné "párty" ako si užívam.

Pri ceste domov autobusár zastal pred jedným domom kedže ako povedal: Ešte nikdy nevidel viac vysvietený dom počas jeho života. No zas som mala úsmev na tvári, lebo to bolo milé. Nevravím, že tá výzdoba bola ultra pekná, ale bolo pekné, ako sa nenáhlil, ako sa obzeral okolo seba a ako sme všetci vykrútili hlavy, už len kvôli takej svietiacej "maličkosti".

Doma ma čakal len facebook, ktorý mi rozjasnil tvár ako málokedy, keď sa mi tam zjavila fotka dredu, teda fotka hlavy s dredami - jeden z mojich potencionálnych budúcich manželov. Koľká radosť! :D

Cítila som Vianoce všade okolo. Nie len Vianoce, ale toho, kto ku nám prišiel pred 2000 rokmi. Všetko tieto kúsočky, čarovné okamihy, ma prinútili zastaviť sa, zamyslieť a poďakovať za všetko čo mám.

-keep Christ in CHRISTmas

sobota 7. decembra 2013

Tešičkosti

Snažím sa tešiť z maličkostí. Síce ide mi to tu ťažšie. Som síce za všetko vďačná, ale nedokážem tu veci tak prežívať. Asi nemám s kým zdieľať tú obrovskú radosť alebo čo. Dokonca ešte ani vianočnú náladu nemám, jak keď máme postavený pekný stromček (na ktorom je kopec malých plyšákov, čo vidím prvý krát a je to moc rozkošné). Pod stromčekom sa už vyskytujú darčeky od Alyssy, všade hrajú vianočné pesničky a tento týždeň asi zájdem aj na nejaké vianočné trhy. Viem že každý deň sa stane niečo super a pekné a snažím si to zapamätať, ale nejde mi to moc. za celý ten čas tu sa stalo toho mnoho čo mi vyčarilo úsmev na tvári, ale mám pocit, že keď prídem domov, nebudem mať o čom rozprávať, aj keď vlastne sú to úžasné udalosti.

Myslím na milučekého psíka, na ktorého som sa vo Vancouveri usmievala a on sa s takou láskou a žiadosťou na mňa pozeral, že som ho jednoducho musela pohladkať. Neviem ani opísať ako to z neho žiarilo, ale fakt som asi nikdy nevidela, že by niekto po niečom tak túžil, ako ten psík po pohladkaní. A pritom bolo na ňom vidno, že sa o neho pekne starajú, mal tam svojho pána, ktorý telefonoval, ale jednoducho mi psíček asi chcel spríjemniť deň. Úplne ho tam triaslo (ale nie tak škaredo) čo tak by sa ku mne vrhol, moje krásne. Tak som ku nemu prišla, lebo som neodolala (snažím sa tu nehladkať každé zvieracie stvorenie) a to ako sa krásne tváril, ako krásne vyskočil, ako hne´d po výskoku si ľahol na chrbátik a chcel aby som ho hladkala, bolo to krásne, rozkošné a úžasné. Je mi jasné, že niektorí toto moje rozplývanie považujú za úplne mimo, ale v tom psíčatku bolo niečo, niečo extra, bola v ňom radosť a láska a nadšenie a všetko pozitívne.

Teším sa s každého úsmevu ktorý dostanem za to, že vrátim nájdený mobil. Teším sa ako som dvom postarším tetám uvidela slzičky v očiach, keď som im doniesla kľúče, že aha čo som našla. Pre mňa to boli síce kľúče, ale pre nich asi čosi viac. Vyrušila som ich počas telefonátu a vysvetľovaní kde, kedy ich mali naposledy. Pritom boli pár metrov od ich domu. Jedna teta nemala ani slová, len otvorené ústa, dala telefón od ucha a zobrala kľúče ako levíčatko v tej ukazovacej scéne z Levieho Kráľa. Teším sa s každej vety ktorú mi tu neznámi povedia bez toho aby som sa spýtala, za každú pomoc, ktorú mi ľudia dajú. Teším sa z toho ako sa všetci tešíme na rannom worshipe, aj keď sme tam traja.

Teším sa aj zo školy, z každej veci ktorej chápem, z každého testu ktorý až tak nepokašlem. Teda mala by som sa tešiť, ale to je len v pohode. Teším sa ale z toho, keď mi učiteľ povie, aby som si nemenila predmet, že ja na to mám, že som dobrá žiačka a že vážne vidno že sa snažím. Možno sú to keci, ale potešia ma, povzbudia, a aj keď som už dva razy nad tým najserióznejšie uvažovala (a zas uvažujem po videní nového projektu) tak ma dokopali zmeniť názor a radšej skúsiť premôcť seba. Teším sa ako som počula že ma učiteľ zo social studies chválil o mojom politickom prejave. Nie že by som mala poňatie, čo som teda hovorila, ale vysvetľoval koordinátorke aká som bola do toho "zažratá". Snažila som sa tak vyzerať, tak ma teší, že to ocenil, aj keď pravda to nebola. Teší ma každá veta na moju angličtinu, keď počujem že je dosť dobrá, že môj trápny prízvuk nie je trápny ale milý.

Teším sa, ale navonok to tak nevyzerá. Vo vnútri sa teším, ale aj tak sa neteším tak 100%. Asi mám po tých veciach dobrý pocit, ale nedokážem si to veľmi zachovať. Dúfam, že nestarnem.

piatok 6. decembra 2013

Prvá lyžovačka na Grouse Mounatin

Ešte niekedy v novembri (teda pred dvomi týždňami) som sa odhodlane vybrala na Grouse. Na stránke mali napísané, že sú otvorené nejaké dve sedačky, tak že pôjdem vyskúšať. Zistila som si cenové info, busy a srandičky. Rán osom celá natešená síce zmeškala prvý bus, ale aj tak som tam prišla pomerne skoro. Cesta trvá asi tak 2 hodiny so všetkými prestupmi a s ako takým šťastím. S maximálnym šťastím to môže byť hodinu a pol. Aj keď som v dopravných prostriedkoch (preplnených, nechápem stále prečo, v sobotu to až tak zlé nebýva) skoro ublížila ľuďom lebo všetci mi zavadzali, našťastie sa nič nestalo. Ale proste ja nechápem, prečo mi neuvolnia, keď mám so sebou asi sto vecí a viditeľne je to nepohodlné, teda asi viem prečo, ale aj tak by mohli.

Niekde som zazrela aj s človeka s boardom/lyžami, už si nepamätám, ale išiel niekde inde. pred autobusom som si pokecala s nejakým típkom z Mexika čo len tak o sebe začal kecať, ako sem prišiel sa zdokonaliť v angličtine a tak. Neviem, či sa prihováral každému, ale každopádne to bolo milé. V poslednom buse sme boli našťastie len asi piati, tak som sa mohla pokojne rozvaľovať. nenápadne som čekovala ostatných a keď som videla že jeden chalan (asi tak 15-17, nie nebol pekný) začal všetko chystať, tak o chvíľu som si začala aj ja. Mala som poctivo pripravené oblečko do zlého počasia, kedže tu na zimu von zvyknutá nie som (tú v dome nerátam) a bolo mi zbytočné. Bolo tam asi neviem koľko ale veľa stupňov, taká tá jarná lyžovačka. vybavila som si ski pass, že mi treba podpis od rodiča, ale predsa mi to dali, že nech odnesiem nabudúce. Nerobia scénky, zlatí, všetko je ako má. A už som pekne čakala na kabínku ktorá nás nadšencov vyviezla hore. Niektorých len na korčuľovanie, niekotrých na prechádzku, niektorých na prvá jazdy. Bolo super počúvať akí sú všetci vytešení, ako všetci hodnotia, že to skoro zabudli, že je to úžasný pocit po tak dlhej dobe zas stáť na doske/lyžiach.

Odhodlane som si pripájala lístok a zlomila takú tú pripínaciu vec. Poznám sa a tak som si zobrala dve, lebo hneď na prvý pohľad mi bolo jasné, že netuším čo s tým. Po neúspešnom prvom pokuse som poprosila "vlekárku" s ktorou sme aj pár slov prehodili, ani ona nevedela ako, ale nejako sme to dokázali. Snažila som sa napackať na svoje chrániče na zápästia. Neskutočný boj, kŕče v rukách z toho. Skackala som tam, hrýzla rukavice a stále nič. Po veľa minútach sa mi to podarilo, ale to už mi bolo jasné, že sa obohatím o nové rukavice (Burtonky, čo vyzerali schopne a teším sa z nich). Konečne som si šťastne zapínala viazanie a cítila sa ako nejaké batoľa čo sa snaží spraviť prvé kroky. Potom som si nadala, že však čo trapoším, že jazdiť viem a už to bolo v pohodke. Boli otvorené len dve lanovky, ako som spomínala a jedna trať úplne nič. Somárska lúčka v jasenskej, toršku dlhšia možno. Vlastne celkom mi to stačilo, aj dĺžkou a aj náročnosťou, som na tom zle. Druhá nebola nič extra, bolo to dosť úzke a vymýšľať sa tam toho veľa nedalo. Nevládala som, veď klasika a vždy som si dala v polovičke prestávku. Na tej trati boli týpci, teda záchranári, keby čosi a dosť ma to fascinovala ako to chceli mať všetko pod kontrolou. (Keď som nedávno prečítala toto http://globalnews.ca/news/1000442/teen-snowboarder-found-dead-on-grouse-mountain/ tak som pochopila aj prečo, aj keď teda asi nepomohli, som si si stá, že veľa krát pomohli). Prvé jazdy tam teda ešte neboli, a závany, alebo teda presnejšie oblaky trávičky sa všade okolo vznášali. Rýchlo to tí ľudkovia dokázali začmudiť.

Aký bol sneh? Nič moc. Nebolo to zlé, asi lepšie m ako väčšina krát u nás, ale aj tak. Nebolo snehu veľa, na niektorých miestach trčali kamienky a ja som plakala za sklznicou. Nekontrolovala som to nejak extrémne, ale myslím, že to nakoniec až tak zlé nebolo. Nebolo to zľadovatené, ale bolo to pomerne tvrdé, no počas dňa pri tých sto stupňoch to začalo meknúť. Našťastie nie až tak moc, takže sa aspoň padalo ako tak príjemne. (Nepadala som veľa). Nohy ma boleli, cítila som sa neschopná, keď som videla že asi každý si tam chodil do parku, ja som ledva zvládala trápnu otočku. Zaslúžila som si oddych, zjedla som neviem koľko ale veľa hnedých cukrov (tak čo keď sa tam celý čas na mňa usmievali), spapkala som čo som si pripravila, pozerala krásny výhľad na Vancouver, potom zaliezla dnuka a trošku pofejsbúčikovala. Všetko bolo v pohode, teda až na to že som už zo seba vyzliekla okrem šuštiakov a vetrovky všetko a stále bolo teplo. Viem, som nevďačná, ale to bolo neskutočné teplo, ľudia tam boardovali v tričkách s krátkym rukávom, ale neviem čo robili keď padli o.O. Domov som išla pomerne skoro, aj tak som bola vyšťavená, mala som ešte Sturbucks míting s osôbkou z mládeže. Aj keď sa moc nebavíme, odhodlala som sa jej napísať a úplne rada šla, zlatá :).

Tak som zažila ako outsider sama svoju prvú snowaboardovačku v Kanade, na kopci, na ktorý za rok vyjde najväčší počet ľudí (vraj). Enjoyla som si to, lenže keby som mala pri sebe niekoho, niekoho takého ako som zvyknutá, tak by to bolo milión tisíc krát lepšie.

Zajtra sa teším na maximálne teplotu -12 vo Whistleri. Áno! Whistler, už zajtra! :) (Chcem sa tváriť strašne excited, ale zatiaľ sa tak moc necítim :/)

nedeľa 1. decembra 2013

Remembrance day, parené buchty

Viditeľne som nejak s príspevkami zaspala, ale jednoducho nie je čas. teda ono čas by bol, keby ja som ho vedela správne využívať. Bohužiaľ tu častejšie čumím na facebook, pozerám zbytočné články, čítam fóra a úplne zabíjam drahocenný čas. Potom plačem, ako rýchlo to tu ide. Ale idem k veci.

Úplne niekedy dávno, 11.11 presnejšie, sme mali remembrance day. To že všade rozdávali maky a že heslom bolo "lest we forget" som postrehla, ale nejako ma to neuchvacovalo. V škole sme mali assembly a tak som očakávala svetovú nudu, ale však že aspoň budeme mať kratšiu jednu hodinu. Každý musel mať pripnutý mak a ešte to pred vstupom na assembly kontrolovali ako keby náš život od toho závisel mi stále príde divné. To že všetci zdôrazňovali veľmi otravne, že nech prispejeme minimálne 2 doláre na "pokrytie" maku ma tiež moc nebavilo. Ale viete čo? Assembly bolo super. Fakt super, bolo to úplne krásne. Viem, že tam nešlo o to, ako to vyzerá, teda nemalo tam ísť o to, ale asi som bezcitná potvora a mňa to tam očarilo. Nevravím, že som nemala kúsok slzičky keď tam vojak rozprával o tom čo a ako, nie že by som sa nad tým nezamyslela, ale asi som sa zamyslela práve pre to, akou formou to bolo spravené. Študenti spravili niečo medzi divadelným, tanečným a speváckym vystúpením, ale muzikál to stále nebol. Boli tam nejaké prejavy, hymna, vlajky, hento-tamto. Bolo to fakt efektné a nebolo to vôbec dlhé! Ešte som si povedala, že škoda, že to končí (a nie len kvôli tomu, že sa mi nechcelo na Social studies). Svoj mak som stratila počas assembly, ale to už nikoho nezaujímalo. V ten deň som ich našla asi 5 a aj som 4 stratila. Posledný mi ostal, juchú. Aj ja chcem také zaujímavé assembly.

Jeden víkend som mala ísť na ľadové/zimné korčule (ako sa to volá správne?). Mala som tam ísť s dvomi kanadskými bytosťami, ale na poslednú chvíľu sa niečo vyskytlo a jedna nemohla. Tak som si hovorila, že v pohode, veď Koreena je fajn, celý čas kecá, takže nebude trapas. Korčuľovanie v ten deň sa ale nekonalo, ale nám sa to nechcelo odvolať, tak ma zavolala ku nim domov. Teda organizácia bola viac ako hrozná, je strašná lemra (to že je gymnastka a má neviem koľko medailí a trofejí ako najohybnejšie dievča Britskej Kolumbie a takýchto srandičiek neznamená, že nie je lenivá. Tak som sa dotrepala po hodinách telefonovania o čase pred jej dom. Nebolo to až tak ďaleko, teda neviem koľko, ale ja tu radšej na ten čas nepozerám. Keď niekde chcem ísť tak idem, radšej peši. Google maps sú mojím veľmi dobrým kamošom a radcom, inakšie by som bola teda dobre v keli. To že na dome nemajú zvonček, na to som sa už iba pobavila. Teda oni ho majú, ak spojíte dva drôty, ktoré sú vo výške 2 metre na presné miesto, tak to zazvoní :D. Jej starká ma vrúcne privítala objatím, hneď som si povedala že musí byť super, aj keď za môj trápny pokus podať jej ruku som sa kúsok hanbila. V dome bolo asi neviemkoľkoveľaqľudu. nejaké deti, ktoré som nepochopila koho, čo zač sú, ale boli zlaté, nejakí ujovia, tety, sestry, bratia, proste všetci. A viete čo? Bolo to super. Bolo super ako každý si robil svoje a aj tak všetci boli spolu. Celé prízemie (obrovské) je takmer jedna obrovská izba, kde je obývačka (s telkou ktorá je ako tá sranda na priemetanie veľká) s asi tromi gaučami a aspoň 5 kreslami, kuchyňa, pracovňa, jedáleň a asi druhá jedáleň. teda možno aj prvá jedáleň ak chcú všetci jesť spolu tak fakt tých 16 miest pri stole potrebujú. Sú tam jasné že aj iné izby ako druhá menšia kuchyňa, druhá menšia obývačka, kúpelňa, ale to nie je základňou. Usadili ma na sedačku, vysvetlili ako sa dá hýbať, kde si môžem ľahnúť, kde vyložiť nohy. Všetko to tam mlelo jedno cez druhé, niekedy dokonca v tom ich indickom jazyku, napchali mi do ruky ľadový čaj, kuracie nugety, po odmietnutí mäsa syrovú pizzu. Tak sme len tak kecali, cítila som sa úplne super, všetko bolo také vysmiate, šťastné, krásne. Najväčšiu zásluhu mali na tom krásne zvedavé deti otázkami o tom, či "Vieš čo je... tatarka, kečup, burger, McDonald, stáť, vlasy, ruka, noha", chceli počuť príbehy o Európe (nie že by som nejaké vedela), stále sa ma pýtali či je v mojej krajine vojna (nechápem odkiaľ také veci majú). Tie detské zvedavé očičká boli tak krásne úprimné a všetko, že hneď by som sa tam vrátila. Poskákali sme na trampolíne, ukázala mi iné často domu, zašli sme do Sturbucksu, do ktorého potrebovala odvoz. Všetky deti sa napchali s nami, Dala som vanilla bean frap., kedže tvrdila, že to je najlepšie (nie je! :D). Poprosila jej divného otca aby nás zaviezol a iba som počula ako po nej jačí, on mi prišiel teda fakt divný, taký ten šialený prepracovaný človek, ktorý neviem kde je, hlavne že má pocit že je nesmierne vyťažený a rozkazuje druhým. Vlastne tento názor som o ňom mala ešte predtým ako som ho stretla z jej rozprávania, ale len sa mi to potvrdilo. Zrazu sa rozhodla, že ideme upiecť niečo slovenské. 
Vygooglila parené buchty, že suroviny má, tak teda hop do toho. No srandičky srandičky, nikomu sa nepriznám, čo sme dorobili :D. Zjedli sme to, ale môžme sa čudovať že žijeme ešte asi :D. Nevadí, nabudúce už recept prečítam, fakt, sľubujem, celý, nepreskočím asi dva odstavce. Nejako bolo 10 hodín. To kuchtenie nám zobralo oveľa viac ako som plánovala a tak som teda chcela ísť čo najrýchlejšie preč. Kecičky boli okolo toho, že som ešte nestretla jej mamu, ktorá sa na mňa tešila a že príde o pol hodinu. Po nekonečnom čakaní (unavená ako labrík), po nejakých mňamkách, po púšťaní pesničiek, hraní sa s jej rozkošnou sestrou jej rodičia prišli o pol dvanástej. Jasné, že som medzitým chcela odísť, ale pešo ma nechceli pustiť a ja som nechcela volať host rodine. Párkrát som bola odhodlaná, len som sa bála potom že ich zobudím alebo čo. Prespať som tam nechcela, lebo ráno som mala niekde ísť. Oni teda zhodnotili že tam nemám veci, že inakšie by to bolo v pohode. Ja neviem, ale mňa predstava jednej noci bez pyžama a zubnej kefky až tak neiirituje, cítim sa ako prasátko teraz, ale no ozaj. Pochopili, že už ako fakt začínam byť nervózna, ale nechcela som aby zavolala svojmu divnému otcovi. Sľúbila, že nezavolá, tak jej sestra zavolala -_-. Po motkaní, objavení nejakého hmyzu v dome, úplnej panike, že sa to začne rozmnožovať a neviem čo, ma zobrali domov. Cestu nedokázali pochopiť dopredu, tak som im len hovorila a kedy a kde zatočiť. Nechápali, ako som mohla tak "ďaleko" prejsť. Ja neviem či rodičia majú vždy čas, ale všade ich vozia. Šťastne som sa ocitla doma, poďakovala a aj všetky tieto veci. Snažila som sa prekĺznuť čo najtichšie domov, lebo som mala výčitky svedomia, že som neposlala ani sms ani nič a že ani nevedeli moc kde som. jasné, že mi mohli aj oni napísať, ale zas to by som stresovala že stresujú. Ďalší deň sa mi host rodičia pochválili, že si boli posedieť v bare a že sa vrátili o tretej. A ja si tu nadávam, že som prišla o polnoci. Stále sa cítim zle, že ma museli odviesť domov, mám divný pocit z jej otca (aj keď už si to kúsok napravil) a akurát mi to pripomenulo, že som jej ešte nevrátila nádobku z tých "parených buchát". 

utorok 19. novembra 2013

Akvárium a sleep over

Išli sme s Kim do Vancouverského akvária. Nepamätám si, prečo sme išli samé, ale bolo mi to asi jedno. Len tak v skytraine zmienila, že na ďalšiu noc nemôže spať doma, lebo jej host rodičia idú preč a že škola také veci nedovoľuje. Tak som ostala pozerať, že kde teda ide spať. Nevedela, mne rýchlo doplo, že sa ma vlastne pýta, či by sa nedalo u nás. Tak som hneď napísala host mum, že či môže lebo to a to. jasné, že mohla, bez hocijakých problémov, len že oni skoro ráno pôjdu preč, tak že náš možno zobudia. Téma sa uzavrela, vedeli sme, že všetko je v pohode. Do akvárka sme prešli od Waterfrontu na začiatok Stanley parku a odtiaľ kúsoček a už sme boli pri vchode. Nechcelo sa nám ísť nejako skoro, teda mne, teda ja som ráno rozhodla, že mám náladu niekde, ísť tak že ideme. Ahá, vlastne to bol dôvod, prečo ostatní nešli, bolo to na nich moc spontánne a mne sa nechcelo stresovať. Pri vchode véľa ľudí, ale išlo to rýchlo, lístok stál 18 dolárov (všetko pre študentov stojí  okolo 20 dolárov.. teda niekedy viac, ale tých 20 je istotka). Každého pri vstupe odfotili, že potom ak sa nám bude fotka páčiť, môžeme ju kúpiť. Bola síce pekná, ale zas klasických 20 dolárov nám prišlo mimo, odolali sme pokušeniu aj dvom za 25 dolárov.

Už sme sa premávali medzi medúzami, medúzičkami, ktorým bolo venované véľa miesta. Rybičkami aj rybami, krabmi, mušľami a kadejakými inými morskými vecami. Bolo to pekné, ale zas nič mega giga úžasné. Asi rybám nerozumiem. Teda rozumiem im iba vtedy ak sa spolu naháňame v mori, ale pozerať sa na ne ma moc nebaví. Aj tak som zas omrkla asi každú časť. jasné, že najviac pozornosti pútali žraloky a korytnačky a tieto veľké ňuňaté veci. Bola tam aj nejaká amazonská časť, kde bol prales v miestnosti. Krokodíly boli celkom fajn, aj nejaká divná vec, čo vyzerala presne ako Lochneská príšera v mojich predstavách. Potom sme vyšli von, kde to bolo super!

Prišli sme akurát na tuleniu show pri ktorej som sa skoro roztopila od rozkošnosti ^_^. Tľapkali, tancovali, fašírkovali, papkalli. Môžem vidieť vystupovať tuleňov stokrát a stokrát budú pre mňa neskutočne úžasné. Presunuli sme sa a bola show takých veľkých dlhých bielych zveratiek (ani za svet si nespomeniem ako sa to volá ani v slovenčine a ani v anglčitine) Tie boli zaujímavé, ale nie až tak rozkošné. Boli tam aj maličkí krásnučkí tučniačikovia a tak som sa dala do Madagaskarského módu "Just wave and smile". Nasledovala delfínia show a jasné, že bola super. Teda videla som aj lepšie, samozrejme na turecké showky to nemá, ale boli krásne, rýchle a sú to fascinujúce zvery.

Potom si len pamätám ako na ďalší deň sa Kim sebavedome ocitla v mojej izbe. Do izby mi priletel nafukovací matrac (obrovský), ako sme tam krochnili, spievali so nemecké a anglické pesničky, ktoré obidve poznáme. Väčšina bola detská, väčšina kresťanská, len tak sme kecali, jedli čokoládu a bolo nám fájn. Ráno som počula ako host mama jačí po niekom aby bol ticho, ale asi o sekundu na to som zaspala. Na durhé ráno som sa zodbuila, že mi omŕza ruka. Kim omŕzala asi celá, lebo sa túžobne tisla ku krbu (ktorý som až do dneška nevedela zapnúť, kedže je elektrický). Rozhodli sme sa, že sa nám nechce hýbať. Dali sme si raňajky, zmrzlinu, koláčikovú vec a takéto nezdravé mňamky. Užívali sme si, že nikto tam nie je, že máme pokoj. Teda vlastne celý ten čas Natália bola v izbe vedľa, ale nevyšla z nej ani keď sme ju zavolali, že sa učí. Hodila som si pár krátkych skajpíkov (anglicko-slovenských), spravili sme predstavenie v spievaní YMCA v minionskej verzii (neskutočná pecka). Pozreli sme NCIS, dali obed a o druhej sme sa prezliekali z pyžamiek. Išla som ju odprevadiť kúsok, skočila na poštu poslať pohľadnicu a ani nechápem ako, deň ubehol strašne rýchlo. Vlastne jedine moje brucho ma tu informuje o čase, podľa toho ako a či som hladná viem, koľko je hodín. medzitým Natália len tak odišla, bez ahoj, bez všetkého, ešte zobrala so sebou tašku ktorá nebola jej a bolo to divné. Prajem jej veľa šťastia. 
Deň predtým sme ešte boli v kostole, kde sme mali mňamóznu bábovku, zas všetci samí zlatí boli. Už sa môžem báť adventu a ich plánov s nami, ale vlastne sa aj teším :D. Inak, práve som si uvedomila, že som fakt celý víkend strávila s Kim (trojdňový víkend) a aj keď ju považujem za najbližšieho človeka čo tu mám, stále mám pocit, že sa nepoznáme. Ale to, že viem názov miesta kde bývam, pár mien ľudí okolo mňa, je myslím že úspešné.















*Cítim sa ľúbená, mohla som olízať lyžicu z pečenia, ktorá bola v roztopenej čokoláde* A to teda stojí za zmienku. Sestry dostali tiež :D

nedeľa 17. novembra 2013

Návšteva mojej rodinky časť 2.

Pondelok a utorok som išla do školy, nečakalo ma tam nič hrôzostrašné, takže preto som bola ochotná tam ísť. Za ten čas oni pozreli Stanley Park, Akvárium, China town a China Garden a kopec reštaurácií - vyžieráčikov. V stredu nás čakal hokej - NHL - Canucks proti Detroitu. V ten deň som myslím rozhodla, že ideme nakupovať, nech nezabijeme inokedy s tým celý deň. Išli sme do Metrownu, dali kávu, dohodli miesto a čas stretka. Nekúpili sme poriadne nič, bola som nervózna, všetci sme asi boli. Kúpila som si len parádne krásne pyžamko, také akoby body a to mi spríjemnilo deň. Išli sme sa najesť na klasické miesto, vôbec nechápem ako čas rýchlo ušiel ale už sme bežali na hokej. Lialo úplne neskutočne, ale bolo teplo. Neviem či všetkým alebo len mne vďaka tej superskej Canuckskej čiapke, čo som si ako verný fanúšik kúpila :D. Sadli sme si na svoje miesta, nič spešl, ale stačilo. Prihovorila som sa páriku sediacim za nami, teta z Chorvátska pochádza, ujo mi vysvetlil ako veľmi miluje Česko a Slovensko, že každý kto pije to tam musí milovať. Porehotali sme sa aj na tom, ako na bratrancovej sedačke skončil obrovský pakeľ popcornu. Zobrali sme si do ručiky, a potom to hodil na zem :(. Bolo mi smutno za chlapca, ktorý to tam vysypal, ale čo s tým môžem spraviť? Hokej bol plný emócií, hlavne keď Tatar dal gól pri stave 1:1 do Canucskej brány. Taký rozpo! Radosť z toho, že slováčisko skórovala smútok z toho, že náš tím prehral. Ani tie praclíky neboli moc dobré a keby som si len tak nenakyckala do mini nádoby kečup (kečup máte len tak rozostavaný na týchto podujatiach a dáva sa to do takých malinkých papierových pohárikov) tak to ledva zjem. Po hokeji sme si posmútili, pofrfľali na Tatara, pochválili Tatara, sadli do baru (z ktorého ma nevyhadzujú) a už som si cucala horúcu čokoládu z pivového/pivného pohára :3.

Ďalší deň si nepamätám. vôbec netuším, asi až fotky mi to odhalia. Viem len že sme išli okolo miesta, kde sa predávajú lístky na futbal, tak sme sa išli len tak spýtať a len tak sme si ich aj kúpili. Ani sme nevedeli ako a už sme sa vytešovali na BC Lions a Calgarské niečo. Lístky sme kúpili len deň pred samostnou hrou a bola to posledná hra sezóny!

Roztlieskavačky, hymna, ceremónia kvôli Remeberance day. Tieto veci okolo boli lepšie ako na hokeji, ale hra ma moc nebavila. Stále bolo vidno len guču zadkov, žiadnu poriadnu akciu.

Jeden deň sme zašli do antropologického múzea, kde sme sa motali celý deň. Išli sme busom, kedže to je od centra dosť kus a asi v 3/4 autobus zastal, ujo povedal, že veľmi mešká, že on ďalej nejde, tak nech vystúpime. Vlastne to už bol druhý vodič. Vymenil sa s tým predošlým na inej zástavke. Ešte si stihli aj pokecať, vôbec sa nenáhlili. Vôbec ma to nenaštvalo ani nič, už som sa nad tým ani moc nepozastavovala, veď tieto autobusové zážitky treba vždy dopĺňať a málokedy prežijem "bežnú" cestu. Snažila som sa vykšeftiť kupóny, nakoniec som ich zabudla, zaspala, meškala a tak sme išli dnu s jedným kupónom namiesto dvoch a bola som psychicky vyčerpaná. nabudúce už budem vedieť čo a ako treba a čo ako sa zas nemá. Tie veci boli v pohode, dalo sa na to pozerať, bolo to obrovské a strááášne veľa vecí na obzeranie. Úprimne, do žiadnych takýchto vecí asi nie som moc zažratá, ale tešila som sa, že bratranček si to užíva. Tak či tak som to chcela vidieť a našla som tam zaujímavé veci. Ešte to, že všade boli počítače, obrazovky a neviem aké veci, ktoré opisovali nejaké historické artefakty po celom svete a aj v múzeu. Tak som teda čekovala Slovensko, na inom som zas len našla cez google maps môj slovenský domov.

Dali sme aj ďalší deň na nakupovanie, kedže sme to prvýkrát moc nezvládli (rozumej vôbec). Skončili som s dvoje vanskami :3 a už si brúsim zuby na ďalšie (nemali moju veľkosť). Asi sa moja slovenská skriňa obohatila aj o nejaké to tričko (a aj tie ma vytipované už ďalšie). Nezvládli sme už ísť do Science Worldu, čo ma naštvalo, ale stáva sa. Aspoň sme mali nakúpené javorové sirupy aj lososov. Lialo, takže sme len kávičkovali, behali cez obchody, jedli.

Ďalší deň bol už ich posledný. Dostala som pokyn, že o 15tej tam chcú byť, lebo check in majú až o pol štvrtej alebo tak. Tak som nariadila balenie v predošlý deň alebo ešte teda ráno, na recepcii som poprosila, aby mohli izbu opustiť až o druhej. Ráno sme sa vybrlai do Science Worldu, ešte sme čakali pred vchodom, čo sme prišli tak skoro (spolu asi s 20 ľuďmi, hafo). Science World je superský, zas som si tam všetko obchytala, so všetkým sa pohrala a strávila by som tam ďalšie desaťročie. Išli sme sa najesť (aj keď naše vytipované miesto bolo zavreté), už sme neboli združený lebo každý túžil po inom. Prišli sme na hotel si pre všetky veci, teta recepčná tam chytala šoky, že nech bežíme, že nemáme už čas a tak. Mama sa len pýtala, že čo jej je, že čo je taká vyplašená, ešteže jej nerozumela :D.

Nechcela som bežať na skytrain, aby mama po mne nejačala, ale išla som niečím ako veľmi veľmo rýchlou chôdzou. Im som nevravela nič, stále boli splnené požiadavky byť tam pred pol štvrtou. Na letisko sme prišli 15:20, zo skytrainu sme už bežali, pri check-ine-e už nikto, už to vážne chceli zatvoriť. Prišli sme tam vážne  v poslednej minúte, niekto si zle pozrel, ten čas. Tak sme sa rozlúčili, ja som zhabala ešte ich kanadské doláre, že veď načo sú im a tak sa skončilo ich Vancouverské dobrodružstvo.

Myslím, že si to užili, že im bolo fajn, bola som zodpovedný líder, všetci ma uznávali. nebola som zmätená, vedela som vždy kde a ako ísť. Ak na tri sekundy bol na čele niekto iný, vždy sa išlo zle. pri ceste na letisko som nedávala pozor a skoro sme nasadli na skytrain ktorý ide k môjmu domu a nie na letisko. A to som ich chcela nechať ísť samých (a pritom tú istú trasu už absolvovali). Dva dni ma bolel žalúdok z prejedenia. Veľa vaflí, veľa toastov, veľa vajíčka na raňajky to začali (a keď hovorím veľa, tak tak drevorubačsky veľa, ale v polohe ležmo som nevedela, že je to tak veľa). Burger, aj keď vegetariánsky tomu vôbec nepomohol, môj žalúdoček také veci nechce. Nedokázala som zjesť ani mňamóznu ryžu a iné pochutinky. Dokonca som potom už nejedla ani večere pár dní, čo stále mi bolo ťažko. To je tak, keď prídu slováci do Kanady.

Návšteva mojej rodinky časť 1.

Za ten čas sa toho udialo strašne veľa, mala som pocit, že ani nežijem, aj keď som vlastne žila bez dychu. Moja ridnka - mamucha a dvaja bratránkovia prišli na výletík/dovolenku. Zo začiatku som to ťažko znášala, ale už som bola s tým zmierená a v podstate som sa po dlhých úvahách na to začala aj tešiť. Bolo to neviemkoľko dní plných ranného vstávania (takého extrémne ranného), naháňania, organizovania, zháňania informácií (busy, cena, otváracie hodiny).

Prvý deň som navštívila hotel, oni ma tam poslušne čakali, aj keď som prišla asi o dve hodiny neskôr ako som chcela (verejná dopravu ráno je neskutočná hrôza samozrejme). Teda čakala vlastne iba mama, bratranci sa na to vykašľali (rozumne) a išli okukávať mesto. Na prvý deň som im pripravila Capilano Suspension Bridge. Počasie malo byť pekné, tak som to chcela využiť kým sa dá. Využili sme shuttle service na cestu tam, ktorý bol dokonca zadarmo, takmer prázdny, ujo autobusár zlatý. Teta po tom, čo som ukázala že som študent rovno vysvetlila kde si mám ako rezident vybaviť celoročný pas a tak som sa len radovala a cítila ako Kanaďan. Fotilo sa, kukalo, čumákovalo. Dala som si konečne pumpkin spice laté (donut som nemala, smútim :'() Všetko sme obehli, niektoré veci možno aj zo dva razy, lebo radšej to isté viackrát ako niečo vynechať nie?

Druhý deň sme mali na pláne ešte väčšiu športovú aktivitu. Oznámila som im, že idú na ľahkú turističku na Grouse Mounatin., Nebola som si istá, ako to mamucha zvládne, ale zvládla. Boli vyťukaní zo sea busu, z ostatných turistov, ktorých tam bolo ako maku. Hovorila som si, že ak ma mamucha v tretine nezahluší a neotočí sa tak je dobre. Mala na mále, myslela som, že to vzdá, ale nie. V polovičke mi už bolo jasné, že to zvládne lepšie ako Kim a Nat minule. Stretali sme sa tam stále s nejakým párikom, vždy pauzovali na iných miestach, ale vždy sme sa míňali. Bolo to divné, že sme sa nerozprávali, ale neviem, necítila som sa na to. Šťastne sme vyšli hore, obiehali nás dychtiace, pachtiace skupinky, ktoré pritom vôbec nešli svetelnou rýchlosťou, ale asi si namýšľali. Ponakupovali sme si tričôčká, mikinky a srandčika (teda asi hlavne ja). S úplnou záľubou sme sa pozerali na dovch krásnych, obrovských grizlly medvede. Boli super, boli krásne, vyzerali ako môj peskok. Akurát mali obedík, lososa a jabĺčka. jeden z nich bol viditeľne vegetarián :D.

Na ďalší deň nás čakali veľryby! Zas som meškala, museli sme pešo ísť dosť ďaleko, mala som zlého tušáka, že to nejako nestihneme, že tam budem bežať. Už boli nervičky u mojej mamičky, no nkaniec aj po blúdení sme to zvládli. Prišli sme tam úplne presne na čas, ale jasné, že aj keby sme prišli neskôr, nič sa nestane. Rezervovala som asi mesiac dopredu polokrytú loď a som rada, že bola taká. Cesta loďou na miesto činu bola slnečná, teplá a trvala 4 hodiny. Ukazovali nám celý čas na mape kde sme, kde idú, vysvetľovali ako si všetky lode dávajú vedieť a každá ide inde. Ja som sa len tak spýtala, kde je na tej mape Viktória, nech sa lepšie zorientujem. Vtedy mi to ukázala, že uf, to je až tam ďaleko. Nakoniec sme skončili až za Viktóriou, až za hranicami USA. Stále som dúfala, že veľrybiaky uvidíme a aj sme uvideli. Boli krásne! 7 ich bolo, jedno maličké a druhé skoro maličké. Skackali si pekne pri lodiach, ktorých sa tam nahemžilo asi 5. Všetci sa správali rozumne, všetko bolo ako má. Sem tam zmizli dohľadu, ale vždy sme ich našli. Zrazu sa ocitla jedna asi dva metre od našej lode, potom zrazu pod loďou, kde si niečo ulovili. Bolo vidno, že sa začali správať inak a odborníčka (sprevádzajúca baba, ktorá robí v takých tých zachraňujúcich organizáciách a bola fajn) potvrdila, že toto je ich správanie keď niečo chytia. Mali sme aj ďalekohľady, keby čosi, všetci fotili, ale mne to prišlo ako nemožné. Bolo to super. Cestou nazad všetci chrňali (okrem detí a teda aj mňa), ale stavili sme sa ešte obzrieť tuleňov. Aj tie boli božské :3. Len tak si siestili na kameňoch, potom ako fašíročko-páročky sa pohybovali do vody. Vypapovali sme dobošku čo nám dali, orechy čo som našla v homestay-i. Mali sme krásny výhľad na vancouver pri západe Slnka, začalo fúkať a boli kvalitné vlny. Cítila som sa ako na roller coasteri a bola to pecka! Srandičkovali sme s bratránkami na vydesenej máti, kecali s tetou na lodi.

Zhodnotila by som, že to boli parádne dni a latku som nastavila na začiatku veľmo vysoko.