Ten deň/večer bol tak úplne super! Odhodlali sme sa s Kim zapísať na koledovanie. Spievať nevieme, teda Kim si asi myslí, že vie, ale nevie. Ja viem, že neviem, ale všetci vedia, že ma to napĺňa najviac na svete a tak si budem spievať hocikedy a hocikde. Hlavne som sa tešila na všetky zlaté tety a ujov s kotrými si zas budeme môcť pokecať, sú z nás veľkí kamoši.
Na miesto činu sme prišli načas. Bolo to neuveriteľné, nikto nechápal, že sa nám to podarilo. To, že sme prebiehali 4 prúdovú cestu vo vážne hustej premávke na jeden krát sme radšej umlčali. (Nebolo mi vtedy všetko jedno, skoro som sa rozplakala ako sa bojím, neznášam autá). Lenže zúfalé situácie si vyžadujú aj také riešenia. Nestihnúť bus v niektorých situáciách je naozaj zúfalé.
Pred koledovaním nastala parádne časť programu - jedlo. tak sme sa napučili pizze (všetci myslia na vegetariánov), pokecali s kým sa dalo. Dokonca sa tam zjavila international student z Nemecka, ktorý chodí do našej školy, ale predtým som sa s ním nikdy nerozprávala. Stretli sme tam novú osobu, ktorá mi príde úplne skvelá. Celý čas sme sa rozprávali, meno neviem a štve ma že sme si fb nevymenili alebo tak, viem že chodí na konfirmu a že vie spievať. Presne z radu osôb čo neprestanú rozprávať, celý čas sú spoko a snažia sa zapojiť všetkých do diskusie. Každé dieťa a aj nedieťa si malo vyrobiť lampiónik. vyrábali sa z papierov, drevených srandičiek, zaváraninových fliaš. Prišlo mi to náročné a sama by som to nezvládla, ale kedže mám tam už kontakty, tak mi to pomohla zas osoba mladšia asi o neviem koľko veľa rokov. Tak nemôžem byť šikovná vo všetkom :D. Nevyzeralo to moc dobre, ale stačilo to a bola som vďačná, lebo pri mojom pokuse by to dopadlo strašne, teda vlastne ja som vôbec nevedela ako to spraviť.
Rozhodili sme sa do skupiniek, teda ja som do nejakej vletela a ostala s nimi. Bola tam aj tá nová osoba, Kim sa vyparila s nemcom číslo 2 a jeho bratrancom a ich rodinou. bola som na nich moc pomalá, no čo už. Aké bolo spievanie? Skvelé! Dali nám knižky s textami, našťastie. Ale aj tak väčšinou nebolo svetlo, aby som to mohla čítať. Alebo tam nebola tá pesnička, lebo také jingle bells poznajú všetci (okrem mňa :D). Každý sa spýtal, na čo zbierame peniaze, tak sa im neskutočne tváre rozžiarili, že pre nič, že len pre radosť spievame. Mylsím, že to väčšinou bolo dosť zlé, nezorganizované, niekedy sa spievali dve strofy, niekedy jedna, ale aj tak to bolo moooc milé. Konečne som si splnila detský sen! Fakt, ja som strašne túžila ísť koledovať :). Odkotúľali sme sa potom na horúcu čokoládku, nejaké koláčiky a iné mňamky. Pekne sme sa poobijímali (úprimne, tak že to aj mňa potešilo), rozlúčili a už sme trielili domov.
Bol to krásny večer plný vianočnej nálady, dobroty, lásky, ochoty. Zas jeden z tých, keď som si uvedomila, že Vianoce sa naozaj blížia a aj že prečo sa blížia. Úplne teplo vo vnútri cítim, keď na ten večer myslím, lebo aj keď to v podstate nebolo asi nič špeciálne, pre mňa to bolo špeciálne. Aj keď stretávam tých ľudí raz za týždeň a niekedy ani to nie, mám ich úplne moc rada. Niekedy netreba dlhý čas a veľa slov na vytvorenie blízkeho a úprimného vzťahu. Tak moc mi budú ujovia a tety s vekovým priemerom 70 chýbať, že neverím.. a aj hipisácka farárka s jej rozkošnou dcérkou.
<3
streda 1. januára 2014
Snowball
V nejakú stredu pomerne dávno, sa konal školský ples. Ževraj pre ročníky 10-12 (ja som 11). Najprv som nechápala, ale potom som si uvedomdila, že celá škola by sa do jedálne asi nezmestila. Boli dve verzie ľudí. Skupina A - nešli by tam vôbec, ževraj všetci budú na sebe len nalepení a aj zlepení. Skupina B - má to byť ich najlepší večer života. Nechcela som robiť unáhlené závery a odsúdiť skupinu B ako tých, kvôli ktorým tam skupina A ísť nechce. A tak som teda išla. nechcelo sa mi, lístok som si zohnala posledný deň, vlastne sa ku mne dostal dosť šťastím, ale niekedy som lucker a plánovala som tam teda ísť. Hodila som na seba šaty, v ktorých sa cítim ako v pyžame, čo je najviac super a plátenky. Nič pohodlnejšie byť nemohlo.
Pri vchode nastúpení ľudia a véééľa učiteľov, že kontrolujú tašky. Veď nech si kontrolujú, spokojne idem tam, že však čo. Asi mi závidela Strepsil a Orbitky, lebo ani jedno z toho nemajú a uchmatla mi to. Celkom som sa pobavila, ako zízala, prečo mám v taške cukor (dva cukre zo Sturbucksu). Lebo po 1. ľúbim cukor a takýto je tu často pre mňa zdroj energie. a po 2. ak som v Sturbuckse tak prečo by som si ho nezobrala? Však si zaplatím za kávu, tak aj za cukor. po 3. niekto si naozaj cukrí kávu, ale teda pochybujem že Sturbucksovú, tak si môžem aj ja. Ten mi ale z divného dôvodu nechala a ja som mala kvôli tým Orbitkám hneď zlú náladu, lebo veď moje dobré jahôdkové :D.
Potom blá blá blá a blá blá blá. Zhrniem to tak, že to bola diskotéka na nie moc kvalitnú hudbu (nie len podľa môjho názoru, ale na polku vecí sa nedalo tancovať), v krajšom alebo teda formálnejšom oblečením, trvalo to krátko, nebol žiaden program a ja neviem. Nedala by som tomu názov ples, ale len nejaká školská párty. Boli dve obrovské obrazovky, kde premietali klipy k pesničkám, čo mi prišlo fajn, kedže ja som asi ani jeden z nich ešte nevidela, ale inakšie to bolo zbytočné dosť. Prehodila som pár slov s neznámymi ľuďmi, tvárila som sa že tancujem (aj keď teda no veď.. :D), neboleli ma nohy (lebo som génius v roxy plátenkách) a najlepšie na celom plese bol učiteľ, ktorý asi na pol minútku pohol so svojím telom, ale tak, že sme všetci len ostali pozerať, že wow (môj angličtinár, je skvelý, ale že vie tak tancovať by som nikdy nepovedala o.O). Učitelia ostatní všetci len postávali ako sbska a sem tam divne zazreli, cítila som sa trašne divne že ich tam bolo tak veľa a fakt kontrolovali všetko. Skontrolovali každé jedno vrecko v taške/bunde/rifliach, všade. Bolo to horšie ako na letisku, bez srandy, a to už tam som si pripadala nepríjemne.
A áno, bola som tam sama. Teda jasné, že som tam neskackala sama, ale žiaden partner ani nič také. Niektoré mozgy to tu nevedeli pochopiť, prečo nemám aspoň vybraných kamarátov, s ktorými budem alebo tak. Tak som si prechádzala od ľudí k ľuďom. Ale zas úprimne, s niektorými ľuďmi som bola len nech sa mám dôvoď smiať :D. Ale keď to bolo tak rozkošné, keď nikdy nikde neboli a teraz tam mohli robiť čo chceli (podľa ich názoru).
Na ďalší deň fb bol zaspamovaný o tom, aký bol ples strašne super, skvelá organizácia a že mooc ďakujú za usporiadanie. Tí ľudia to postli pár minút po skončení plesu, niekedy si len tak smutne uvedomím, že je to s našou generáciou veľmi zlé, aj so mnou, áno. Ľudia ktorí to organizovali a ľudia ktorí nikdy nikde to pokladali za skvelý večer; ostatní za nič špeciálne, ale sťažovať sa nemôžem. Len že to nesplnilo tie filmové predstavy o poriadnom americkom plese. Veď tam nebola ani jedna pesnička na tanec pre pár, ani súťaž o kráľa a kráľovnú a ani nič. Filmy klamú!
utorok 31. decembra 2013
Silvestrovské menu... alebo ako si najviac želám mať tu host sestru
Začnem odporne a pesimisticky.
Uvedomila som si, že mi nejako chýba pozvanie na strávenie Silvestrovského večera niekde mimo domu. Zmierila som sa s tým, veď nemôžem mať až tak spoločenský život, všakže. Nejako som čakala, že budem s host rodinou, lebo ja som si naozaj myslela, že sa to od nej očakáva, ma brať na ich akcie, rodinné mítingy a podobne. Ale nie, rodinka mi oznámila, že je polievka v chladničke ak budem hladná na večeru a že oni idú ku kamarátom.
Dá sa z toho pochopiť, že si Silvestrujem s mojim verným malým priateľom Kobe-im. Ľúbim ho najviac za to aký muco ku mne a za jeho lásku. Teraz sa hnevá, že radšej mám na svojich nohách laptop a nie jeho, má na to právo.
Mám upokojené hormóny už kúsok, tak môžem začať od rána. Zobudila ma smska, že nemám kredit. Tak som hodinu hľadala papier s kódom, kedže ja poctivo som si išla zaň zaplatiť pred mesiacom. To, že to malo byť len na december je už jedno, zázrakom som kredit mala. Bola som celkom prebratá, lebo predstava, že by som nemohla nikomu napísať - Kim ani host rodine :D. Po zabíjajúcom čas premýšľaní, na aké som dlho čas nemala, som sa rozhodla ísť spať. O chvíľu ma zazvonil budík, ktorý som zrazu začala nenávidieť a mala som silnú potrebu spať. Ten otrasný pocit, keď si vyčítam, že som si ľahla keď som to nepotrebovala a potom som bola oveľa viac unavená. (Neviem na čo píšem takéto hnedé pokladík, nemá to zmysel, ale viditeľne budem pokračovať). Spravili sme s Kim rýchlu dohodu a už som sa ocitla v downtowne Vancouveru. Teda ešte som šla v buse s mojou obľúbenou autobusárkou, ktorá hneď skomentovala: "Dneksa bez snowaboardu?" .D
Nemohla som byť dlho, išli sme len očekovať nejakú Vianočnú vec, ktorá bola strašne nudná. Teda nič tam nebolo. Tak sme si zahrali fejk curling a pokecali s nejakou tetou. Hľadali sme Second Cup, kedže som mala kupón, na horúcu čokoládku zadara ak kúpim jednu, ale jasné, že sme to nenašli. Podľa mňa to neexistuje, lebo už som sa to snažila nájsť. Ale bez adresy je to ťažko no. Chrumkali sme si višňové Miňonky a nejako sme smútok za čoko prežili. Keď som uvidela môj vytúžený zmrzlinový japadog, bolo rozhodnuté, idem vyskúšať po čom mi srdce od nedele piští. Vážne to vyzerá kao zmrzlina v rožku. Dala som si zmzlinu čierny ézam, lebo keď už skúšam divnosti, tak nech sú poriadne divné. Ten rožok bola dobrá sladká bucthička bolo to dobré! Niekoľko mesiacov som sa to bála okoštovať, ale som rada, že som sa odhodlala. Veď japadog na Slovensku budem mať asi ťažko.
Zrazu som sa ocitla na laser tag-u a teraz pozor, s mojou host rodinou! Mali asi málo ľudí, tak ma zavolali. hrlai sme tri hry, doničilo ma to maximálne., Pri tretej som už nevedela kde som, z hluku a svetiel sa mi točila hlava, ale bola to strašná pecka! Nebola som ani zďaleko najlepší hráč, keď ma tam nejaké decko začalo naháňať tak som tam jačala na celú budovu, ale aj tak som z toho mala radosť. Skončili sme všetci krásne dopotení, unavení a šťastní. Doma si deti umyli zuby, lebo na to "zabudli" a boli už vychystaní na párty. Teda ešte sme si zahrali na 15 minút Wii. Doteraz som mala pocit, že to vôbec nehrávajú a mojesrdiečko po tom túžilo. Teraz z nejakého dôvodu začali, takmer každý deň a tam sa ako tak "rodinkujeme". Párty sa premiestňovala z domu do domu a chvíľu bola šanca že bude u nás. Dúfala som, že nebude, lebo pri vete: "Povieme, že nebude párty dlhšie ako do 4am" som fakt na to moc náladu nemala. Ale zas aspoň by som s niekým možno prehodila pol slova.
A tak Silvestrujem. S polievkou, ktorá nebola dobrá a vlastne jej tam bolo ako mačiatku. Aj doma otvorím chladničku a ohodnotím, že tam nič nie je, ale tu fakt nič nie je (v tejto chvíli minimálne). Okrem džúsov, mliek, egg nog,30 druhov syra a mandariniek (ale 4 som zjedla včera, tak dneska abstinujem od nich). Tak som si spravila sviatočnú večeru s dvomi toastovými chlebíkmi, cookies, cookies (viac ako týždňovým, nikomu nechutí) na ktorý som si napackala karamel, horúcu čokoládu, egg nog a teším sa aj na nanuk. Lebo keď už som sama, tak sa teším aspoň jedlom, trápne, viem.
Silvestrujem pri pozeraní Grease, prejedaní lupienkami a čokoládového mlieka (ešte aj tie som pridala teraz), s huňatou láskou Kobem (ktorému som tiež dala dobrotku, lebo si tiež zaslúži), cítim sa pozadu, že 99% ľudí ktorých poznám už majú rok 2014 a ja nič. Dostala som krásny pozdrav z USA, na ich polnoc, pekné to bolo, aj keď ukričané a nič som nerozumela. Teda ukričané mi príde všetko, dneska som stihla pri laser tagu aj takmer ohluchnúť na jedno ucho. Bolí bolí a bolí.
Ale teraz idem na to optimistickejšie, môžem byť vďačná že tu som. Tento Silvester je iný ako všetky ostatné. Zas som si mohla uvedomiť ako mi záleží na ľuďoch doma, ako ma dokáže rozradostiť správa na fb, lebo niekto na mňa myslí. Už sa to blíži aj tu, o 23 minút cca, peskos sa mi tu roztriasol keď bolo počuť prvú petardu. Tak strašne ho klepalo, vliezol mi na nohy a mne sa doteraz z neho trasú nohy, strašne sa o neho bojím, už som zaliezla do prízemia, vypla telku a asi ani von nevýjdem, nech ho chudáčika nestresujem. Už má obsadené miesto v mojej postieľke. Tak prajem každému jednému všetko krásne do nového roka. Každý máme dni, keď sa niekedy veci kazia, keď nejde všetko podľa predstáv, ale to neznamená, že život nie je krásny.
........................................................................
Psík sa mi už netrasie, môžem si pripiť na Nový rok. S čistou vodou posielam telepatické priania všetkým skvelým ľuďom.
........................................................................
Psík sa mi už netrasie, môžem si pripiť na Nový rok. S čistou vodou posielam telepatické priania všetkým skvelým ľuďom.
štvrtok 26. decembra 2013
Štedrý deň
Neviem čo som od Vianoc očakávala a stále neviem čo sa deje. Príspevok plný vnútorného zmätku.
Pri otázke čo idem robiť 24. od mojej host mum som ostala pozerať ako puk. Len som chabo zahabkala čosi, čo vlastne bolo len chytanie kyslíku. Dokázala som po chvíli zo seba vydať: Neviem, veď máme mať spoločnú večeru či nie? No veru nie, odpoveď som dostala, že zajtra variť nejde, že o nič neprídem, že ku nám pár ľudí príde, ale nič sa nebude diať, že nech niekde idem. Tak som teda išla.
Ráno som vstala o 9tej, kedže som budík odignorovala a nikto ma nebudil. Kto si vie predstaviť Štedrý Deň bez kričiacej mamy, nech vypadneme z postele, že sme leniví, že jej treba pomôcť? No ja si už viem, dokonca aj to, keď celá rodina vstane až po mne, čiže okolo desiatej. Opakujem, že to bolo 24.12. Neviem či to ja žijem v divnej rodine, ale očakávala som, že všetci behajú v dome o 5am a búchajú s hrncami, vyvárajú, vypekajú, hľadajú veci čo sa rok nepoužívali, dozdobujú sa posledné detaily. Chyba, viditeľne tu to tak nefunguje. Znudene som boardovala na Grouse Mountaine, lebo počasie bolo celé zle, samé hmla, sneh o ničom. Po pár jazdách som si išla pozrieť rozprávku na 30 minút - Frosty the snowman (to, že tam okolo Vianočného obdobia dávali rozprávky bola najgeniálnejšia vec a zachránila ma už durhýkrát!), najedla sa a nejako sa odtackala domov. Vianočná nálada bola asi tak -70%. Chcela som každému koho stretnem popriať Merry Christmas, že nech si to nanútim, lenže zabudla som na to už pri východe z domu.
Očekovala som fb a tam správa, že pre mňa Danica príde o 6:15. Deň predtým som jej povedala, že by som rada išla do kostola, tak viditeľne to brala ako že idem. Začala som nestíhať, bežala som psrvaiť všetko čo mi bolo treba a zrazu v obyvačke vidím nejakých veľa divných ľudí. Možno nie divných, ale nových určite. Tak som sa zoznámila s ľuďmi ktorých si vôbec nepamätám ,ale isto by boli fajn. Zobrala nejaké dobroty (neviem kto to doniesol alebo ako sa to ocitlo na našom stole, ale bolo to dobré). Celkom som sa smiala, že teda riadne Štedrovečerná večera, keď to do seba hádžem dobreže nie za behu a vlastne večeriam sama a vôbec. Bolo to úplne mimo, celé. Po minulom trapase s oblečením na večeri mi bolo jasné, že toto nebude len tak a tak som rýchlo žehlila košeľu, zháňala 5 a 10 dolárovky. Koľko chaosu dokáže narobiť zmeniť 20 dolárovku by som nikdy neverila. Keď som nasadala do auta (po boji s dverami, ktoré sa automaticky zatvárajú a ja im to asi vždy kazím, lebo to proste nechápem a už mi odporúčajú sa toho nechytať) tak som si prvýkrát uvedomila, že vážne sú Vianoce.
Sedieť v kostole pri ľuďoch ktorých som videla prvýkrát (starí rodičia Danici) a s vedomosťou, že tam proste nie je rodina, fakt že vôbec, bolo divné. Necítila som sa trápne, vďaka obrovskej obrazovke s textami a so všetkým som mala prehľad čo sa deje. Každý sme mali v ruke sviečku, tichá noc sa spievala po nalgicky (nečakane) a aj po španielsky a nemecky jeden verš, detičky mali svetielkujúci zlatý program, pesničky boli pekné, kúsok z Charlieho Browna ma len potešil. Dobrotky čo nás potom čakali boli tiež fajn, hlavne sa mi ráta to, ako sa všetci môžu oficiálne vykecať po/pred a vďaka tomu sa nekecá toľko v kostole. Tam, som sa cítila mimo, nevedela som s kým sa baviť a tak, ale nebolo to až tak zlé. Pri nastupovaní do auta som bola pozvaná na večer ku nim domom (danicovcom). Tak som iba ostala pozerať, že však jasné že nie, že Vianoce sú pre rodinu a že nie. Lenže nemala som argument, čo idem robiť, kedže som ak tak rozmýšľala nad upratovaním izby (lebo ani do toho ma nikto nenútil, tak som si to ani neuvedomila, ako viem že na Štedrý večer by to bolo trápne, ale tak)
Čo sa dialo tam? Bolo jedlo, nie také aké som na Štedrý večer zvyknutá, ale bolo. Pekne sa pred jedlom pomodlili, čo mi predsa len vohnalo viac vianočného ducha. Hlavne už len fakt že ma uniesli (ako sa na tom strašne bavili :D) bol milý. Aj to, že hojdacie kreslo nechali voľné pre mňa, lebo minule som povedala, že sa mi strašne ráta. Presne také drevené, veľké, rozprávakové, kde sa hodí už len starý deduško bufkajúci fajku. Je celkom odvaha povedať niektorému zo starých rodičov (možno aj tomu skutočnému bufkajúcemu deduškovi), aby si tam nesadal, lebo tam sedí Alena. Dostala som pokyny aby som napísala, že sa zdržím a že domov ma odvezú. A tak som už počúvala ich konverzácie o ľuďoch, čo som nemala ani poňatie. Sem tam som prispela svojou troškou, ale bolo mi dobre. Viac ako to. Maximálna dobrosrdečnosť v tej rodine je. Celé to tam pôsobilo ako bez najmenšieho problému, plné lásky. Keby som nevedela nejaké zákulisné info, tak dokonca jeden člen rodiny by mi pripadal aj maximálne zlatý ^_^. Veľmi, veľmi a veľmi si vážim, čo pre mňa robia, aj keď asi to nejako extra najavo nedávam, okrem stotisíc rázy povedaného ďakujem.
Bola som tam do pol 11. Chcela som sa spýtať, že či ma neodvezú domov medzi tým stokrát, ale bolo mi to hlúpe. Odišli rodičia a tak som sa postavila, že idem aj ja. Predpokladám, že všetci na to čakali, akože nie neprajne, ale už by to bolo proste divné :D, a tak ma zázrakom (pri štýle jazdy ozaj zázrakom) bezpečne dopravil zlatý jedinec domov :D. Napchala som do ponožiek zopár sladkostí a zhodnotila, že na to ako zúfalo ten deň vyzeral, bol veľmi veľmi a veľmi pekný. Boli to, a aj sú, predsa Vianoce a viem, že je hlúpe, že úplné zbytočnosti ma dokážu natoľko ovplyvniť, že si ich až tak neužívam. Dobre viem, na čo by som sa mala tieto dni sústrediť. Ešte asi nie som dosť vyzretá na to, aby som ich prežila tak ako sa má. Možno tie budúce ja niekoho obohatím tak ako tá rodina mňa, možno tie budúce nebudem upriamovať pozornosť na náladu okolo mňa, ale na náladu vo mne, možno tie budúce budú také, po akých všetci skutočne túžime, len sa ich bojíme naplniť...
Pri otázke čo idem robiť 24. od mojej host mum som ostala pozerať ako puk. Len som chabo zahabkala čosi, čo vlastne bolo len chytanie kyslíku. Dokázala som po chvíli zo seba vydať: Neviem, veď máme mať spoločnú večeru či nie? No veru nie, odpoveď som dostala, že zajtra variť nejde, že o nič neprídem, že ku nám pár ľudí príde, ale nič sa nebude diať, že nech niekde idem. Tak som teda išla.
Ráno som vstala o 9tej, kedže som budík odignorovala a nikto ma nebudil. Kto si vie predstaviť Štedrý Deň bez kričiacej mamy, nech vypadneme z postele, že sme leniví, že jej treba pomôcť? No ja si už viem, dokonca aj to, keď celá rodina vstane až po mne, čiže okolo desiatej. Opakujem, že to bolo 24.12. Neviem či to ja žijem v divnej rodine, ale očakávala som, že všetci behajú v dome o 5am a búchajú s hrncami, vyvárajú, vypekajú, hľadajú veci čo sa rok nepoužívali, dozdobujú sa posledné detaily. Chyba, viditeľne tu to tak nefunguje. Znudene som boardovala na Grouse Mountaine, lebo počasie bolo celé zle, samé hmla, sneh o ničom. Po pár jazdách som si išla pozrieť rozprávku na 30 minút - Frosty the snowman (to, že tam okolo Vianočného obdobia dávali rozprávky bola najgeniálnejšia vec a zachránila ma už durhýkrát!), najedla sa a nejako sa odtackala domov. Vianočná nálada bola asi tak -70%. Chcela som každému koho stretnem popriať Merry Christmas, že nech si to nanútim, lenže zabudla som na to už pri východe z domu.
Očekovala som fb a tam správa, že pre mňa Danica príde o 6:15. Deň predtým som jej povedala, že by som rada išla do kostola, tak viditeľne to brala ako že idem. Začala som nestíhať, bežala som psrvaiť všetko čo mi bolo treba a zrazu v obyvačke vidím nejakých veľa divných ľudí. Možno nie divných, ale nových určite. Tak som sa zoznámila s ľuďmi ktorých si vôbec nepamätám ,ale isto by boli fajn. Zobrala nejaké dobroty (neviem kto to doniesol alebo ako sa to ocitlo na našom stole, ale bolo to dobré). Celkom som sa smiala, že teda riadne Štedrovečerná večera, keď to do seba hádžem dobreže nie za behu a vlastne večeriam sama a vôbec. Bolo to úplne mimo, celé. Po minulom trapase s oblečením na večeri mi bolo jasné, že toto nebude len tak a tak som rýchlo žehlila košeľu, zháňala 5 a 10 dolárovky. Koľko chaosu dokáže narobiť zmeniť 20 dolárovku by som nikdy neverila. Keď som nasadala do auta (po boji s dverami, ktoré sa automaticky zatvárajú a ja im to asi vždy kazím, lebo to proste nechápem a už mi odporúčajú sa toho nechytať) tak som si prvýkrát uvedomila, že vážne sú Vianoce.
Sedieť v kostole pri ľuďoch ktorých som videla prvýkrát (starí rodičia Danici) a s vedomosťou, že tam proste nie je rodina, fakt že vôbec, bolo divné. Necítila som sa trápne, vďaka obrovskej obrazovke s textami a so všetkým som mala prehľad čo sa deje. Každý sme mali v ruke sviečku, tichá noc sa spievala po nalgicky (nečakane) a aj po španielsky a nemecky jeden verš, detičky mali svetielkujúci zlatý program, pesničky boli pekné, kúsok z Charlieho Browna ma len potešil. Dobrotky čo nás potom čakali boli tiež fajn, hlavne sa mi ráta to, ako sa všetci môžu oficiálne vykecať po/pred a vďaka tomu sa nekecá toľko v kostole. Tam, som sa cítila mimo, nevedela som s kým sa baviť a tak, ale nebolo to až tak zlé. Pri nastupovaní do auta som bola pozvaná na večer ku nim domom (danicovcom). Tak som iba ostala pozerať, že však jasné že nie, že Vianoce sú pre rodinu a že nie. Lenže nemala som argument, čo idem robiť, kedže som ak tak rozmýšľala nad upratovaním izby (lebo ani do toho ma nikto nenútil, tak som si to ani neuvedomila, ako viem že na Štedrý večer by to bolo trápne, ale tak)
Čo sa dialo tam? Bolo jedlo, nie také aké som na Štedrý večer zvyknutá, ale bolo. Pekne sa pred jedlom pomodlili, čo mi predsa len vohnalo viac vianočného ducha. Hlavne už len fakt že ma uniesli (ako sa na tom strašne bavili :D) bol milý. Aj to, že hojdacie kreslo nechali voľné pre mňa, lebo minule som povedala, že sa mi strašne ráta. Presne také drevené, veľké, rozprávakové, kde sa hodí už len starý deduško bufkajúci fajku. Je celkom odvaha povedať niektorému zo starých rodičov (možno aj tomu skutočnému bufkajúcemu deduškovi), aby si tam nesadal, lebo tam sedí Alena. Dostala som pokyny aby som napísala, že sa zdržím a že domov ma odvezú. A tak som už počúvala ich konverzácie o ľuďoch, čo som nemala ani poňatie. Sem tam som prispela svojou troškou, ale bolo mi dobre. Viac ako to. Maximálna dobrosrdečnosť v tej rodine je. Celé to tam pôsobilo ako bez najmenšieho problému, plné lásky. Keby som nevedela nejaké zákulisné info, tak dokonca jeden člen rodiny by mi pripadal aj maximálne zlatý ^_^. Veľmi, veľmi a veľmi si vážim, čo pre mňa robia, aj keď asi to nejako extra najavo nedávam, okrem stotisíc rázy povedaného ďakujem.
Bola som tam do pol 11. Chcela som sa spýtať, že či ma neodvezú domov medzi tým stokrát, ale bolo mi to hlúpe. Odišli rodičia a tak som sa postavila, že idem aj ja. Predpokladám, že všetci na to čakali, akože nie neprajne, ale už by to bolo proste divné :D, a tak ma zázrakom (pri štýle jazdy ozaj zázrakom) bezpečne dopravil zlatý jedinec domov :D. Napchala som do ponožiek zopár sladkostí a zhodnotila, že na to ako zúfalo ten deň vyzeral, bol veľmi veľmi a veľmi pekný. Boli to, a aj sú, predsa Vianoce a viem, že je hlúpe, že úplné zbytočnosti ma dokážu natoľko ovplyvniť, že si ich až tak neužívam. Dobre viem, na čo by som sa mala tieto dni sústrediť. Ešte asi nie som dosť vyzretá na to, aby som ich prežila tak ako sa má. Možno tie budúce ja niekoho obohatím tak ako tá rodina mňa, možno tie budúce nebudem upriamovať pozornosť na náladu okolo mňa, ale na náladu vo mne, možno tie budúce budú také, po akých všetci skutočne túžime, len sa ich bojíme naplniť...
streda 25. decembra 2013
Lebo zas raz stretávam najlepších ľudí na mládeži
Začala by som asi game night, ktorá sa konala niekedy dávno. Čas spôsobil, že si nepamätám detaily, ale viem, že mi bolo super. Prišla som klasicky neskoro a hrala sa stoličková. Áno, presne tá superská hra, ktorú chcú so mnou hrať deti do 10 rokov a nikto iný. Tak sme na hudbu behali okolo stoličiek, okolo celého kostola, bežali, šprintovali, tancovali, spievali, snažili sa zmiasť súperov, sem tam podvádzali a bolo nám parádne. Nebola som ďaleko od víťazstva, ale predsa len sa nepodarilo. Úrovne hry boli rôzne, prešli sme aj do kadejakých uličiek, odoberalo sa veľa stoličiek a všetkých to premotivovane napĺňalo. hrali sme aj schovávačku, ktorá bola tiež super. Úplná tma, jeden sa schoval, ostatní sme ho hľadali. Mohol byť hocikde (veľa miestností, veľa záchodov, telocvičná, stoly, lavice, neskutočne veľa možností) a kto ho našiel mal sa k nemu pridať, na to isté miesto a čakať na ďalších. Nie, nenašla som ho/ich, ale pár ľuďom sa to podarilo. Ale bolo to úplne strašidelné. Nezvládli sme chodiť samostatne, vždy sme boli aspoň traja v skupinke, lebo koniec. Keď sme si boli istí, že je niekto v jedných WCkách, kde nebolo asi že bodka svetla a nemali sme poňatie, kto, kde a čo, niekto drží dvere, že dnuka ísť nemôžete, z druhého wcka zas samosplachovací záchod (týpek si preliezaval z jedného do druhého) alebo len tak vám niekto olizne ruku keď sa snažíte zistiť či je to osoba, ktorú hľadáme. Prešli sme na hru Gordon, kde som v polke pochopila čo sa vlastne deje, ale bavilo ma to. Hľadali sme časti z lampáša, ktorým sme mali zabiť niekoho (neviem či to bol akože ten Gordon, detaily vyfučali). Ten niekto (teda dvaja boli ) nás zamrazil dotykom, ale mali sme doktorov, ktorí nás zachraňovali. Zabudla som povedať, že sme hrali v úplnej tme, ale že úplnej. Sem tam bolo svetlo z nápisu únikového východu. Tak sme sa plazili, čumeli, skrývali, nedýchali, bežali, hľadali po smetiakoch, jačali na doktora aby (ne)prišiel. Všetci sme takmer umierali od únavy, ale bolo to strašne super! Nájsť časti lampášov by sa nám asi nepodarilo bez rád ľudí, ktorí to skrývali. Strávili sme s týmito tromi hrami hodiny!
Začali organizovať aj homework club, tak som si povedala, že možno tam budem produktívna. Moc som nebola, ale bolo mi fajn, keď sme papali cookies, čokoládky, pili Sturbucksík alebo len tak spoločne zúflai nad nejakými vecami. Vždy sme sa nsažili jeden druhému pomôcť a konečne som mala pocit kolektívnosti (v škole kamarátov čo sa týka úloh asi nikto nepozná, všetci niečo očakávajú za "doučko" čiže obyčajné vysvetlenie jednej veci; ešte že mi to netreba). Kedže tam bola vždy aj osoba, ktorá má na 4 hodinách rovnakého učiteľa (tri z toho máme spolu), teda Danica, tak sme si pekne veci vysvetľovali. esej z angliny mi zas opravoval Chavier, ktorý mi našiel asi stotisíc chýb a poriadne sa rehotal celý čas (zákerak potvorácky, je strašný jazykový perfekcionista. Ostatní ak nechápu vždy len kyvkajú a tvária sa, že vedia o čom točím, že všetko fajn. On sa začne len rehliť, že asi používaš zlé slovo, hahaha, toto by sme v živote takto nepovedali, hahaha. Ale cením si jeho vytáčajúcu úprimnosť, aj ostatní na mládeži to od neho chytajú, asi začíname mať vážne bližšie vzťahy). No tak moja esej skončila ako červená machuľa, kedže podčiarkoval aj to čo sa mu nepáčilo a aj to čo sa mu páčilo, ale cením si to. Konečne tu po ignorovaní mojich gramatických chýb niekto začal vnímať.
Organizovali aj potluck (ak sa to tak teda píše, ale ja sa idem tváriť že áno). Teda nevedela som moc o čo ide, okrem toho že treba doniesť nejakú mňamku a potom sa to bude sharovať. Tak som doniesla úbohý balíček lupienkov a gigantickú Milku, prišla som neskoro, zas sa moja baby-sitterka (Danica, fakt sa tak chúďa musí cítiť, ale je super) o mňa postarala, našla mi miesto, tanier, príbor všetko. Spokojne som vyberala z množstva jedla, spokojne som papala skvelé jedlo (najlepšie aké som tu zatiaľ mala), dala si 5 koláčikov ako dzertík, počúvala vianočný koncert a cítila sa vianočne ako vianočka. To, že som sa tam zase strápnila tým, že som prišla v rifliach a adidas tričku pričom ostatní mali šaty, obleky, účesy a srandy neviem či stojí za zmienku. Bolo ako bolo, cítila som sa trápne, ale tak otočiť by sa bolo už asi trápne tiež. Dúfam, že z toho nebude veľa fotiek minimálne. Pri vystupovaní maličkých detičiek a pri nejakom superksom sóle mi aj slzičky sa objavili v očiach, že mi chýbajú všetci moji. Vydržala som to statočne a po nejakej dobe som sa postavila a išla na záchod sa citovo upokojiť. Nejak všetci z mládže sa začali hýbať a presunuli sme sa k autám. Prečo? Lebo hurá obzerať najlepšie vianočné výzdoby domov v Surrey. Mali sme na plnáe 6. Už pri prvom sme si mysleli, že nič lepšie nebude. Soby životnej veľkosti, Santovia, snehuliaci (trasúci sa od zimy), neskutočné množstvo svetielok plánovaných počítačom, niekde mali aj pesničky ktoré hrali a svetielka blikali podľa toho. Bolo to proste cool! Jansé, že k tomu patrilo šialené šoférovanie, jačanie, tancovanie, spievanie. Bolo neksoro večer, stred týždňa, neotovrila som ešte nič na testy na ďalší deň, ale ešte sme sa zastavili v Sturbucske. Len sa vycikať, niektorí aj na kávičku. Z toho sme sa ale valili do hlavnej destinácie, Menchie's - frozen youghurt. Teda podľa mňa len zmrzlina, ale mňam. Super zaujímavé príchute, najprv môžeš kúsok okoštovať a až potom si vyberieš ktorú chceš, sám si načapuješ a ideš si tam nakydať sladkosti - čokoládové, ovocné, sladké ,slané, no kopec čoho len chceš. odvážiš a zaplatíš, no okej, bolo to niečo cez 6 dolárov, ale užila som si a bolo to veľa! Fakt som sa napučila z tej zmrzliny že dosť. Teda odmietla som, aby smi to zaplatili, lebo ich poznám pár mesiacov a robia všetci pre mňa viac ako dosť, nebudú za mňa platiť.
Bola som pozvaná na ďalší potluck (odstup jeden týždeň) u Danici. Pozvaných 30 ľudí, skoro som odpadla na fb keď som to uvidela. Prišla som zo snowaboardovačky a mala som asi pol hodinu na večeru, sprchu, spravenie kávy (čo som zmenila na čaj kvôli rýchlosti, nevedela som nájsť kávu) ,zistenie spoju, adresy, zabalenie darčeka (lupa a delfínia záložka, kedže to mala byť forma vtipu). Zvládla som to, nechápem doteraz ako. Bus išiel o 5 minút skôr, ale bola som na to pripravená. Pred nasadnutím do druhého busu som si kúpila gingerbread latté v Buckse, lebo som bola v stave "ak nebudem mať kávu umrem od únavy". Všekto bolo vypočítané, aby som tam prišla asi 5 minút pred začiatkom, keby.. teraz nastáva to keby... keby som hodinu neblúdila po okolí a nehľadala jej dom. Hodinu. Presne. Ešte mi aj tá káva vychladla. To že sa topil sneh, nohy som mala mokré, na čísla domov som ledva videla ma ale moc neštvalo. Bola som v pohode, mala som večeru, mala som kávu, mala som energiu ako takú. Už som si povedala, že ak do 20 minút nič tak to vzdávam a volám host otcovi. jej číslo som nemala (a stále nemám). Nabudúce budem vedieť že ak je ulica 130 tak 130 A je niečo kúsok vedľa ku ktorému sa ťažko dostáva. Teda ani neviem ale ocitla som sa pri správnom dome, najšťastnejšia na svete asi. Ja som sa aj spýtala ľudí, že kotrým smerom, troch. jeden povedal doprava, druhý doľava a a tretí že nevie vôbec. No díky. Ale teda o ôsmej som stála pred domom a už som s chystala hodiť guľu do okna, keď po zvonci najprv neotvárali. Doniesla som keksy a syr ako mi bolo poradené. Bolo tam zopár ľudí, 10 alebo tak. Hrali nejakú hru, ktorú som ešte nehrala, ale vyzerali do toho úplne moc zažratý, pomodlili sme sa, dali si niečo na prehryznutie, presunuli sme sa, pokecali sme, hrali sme inú hru, vymenili sme si darčeky (teda tak rôzne, náhodne. Skončila som s maskou tou "plesovou", ktorú jasné, že asi nikdy nepoužijem. Dali sme si horúce čaje, čokolády, kávy, hrali ďalšiu hru a neviem ako, iba mi zvonil mobil (ktorý mi tu nikdy nezvoní). Zistila som, že už na mňa host otec čaká a s smutne som sa postavila a išla domov. Stále ho obviňujem, že nečakal na moju smsku, veď bolo len 11. Síce som vďačná, že som konečne nemusela otravovať Danicinu rodinu, ani taxík a busom som bola celkom dosť vystresovaná ísť (predsa len už je to dlho hrôzostrašne komentované Surrey). Dala som Danice Slovakia tričko, nech si pri hraní volejbalu spomenie na jej volejbalovú protihráčku (zvyčajne) a fakt som bežala, nech nikto nie je nervózny.
Takmer som zabudla spomenúť mall crawl, čo bolo úplne peckovské. Na miesto činu sme boli dovezení, rozdelili sme sa do skupiniek po dvoch a troch ľuďoch a s papierom a perom v ruke sme boli vyslaní. V obchode boli ľudia (vedúci na mládeži) oblečený nejak tématicky/farebne a my sme ich mali nájsť a dostať od nich podpis. Nákupné centrum bolo veľké, dvojposchodové, ale veľké. hľadali sme 11 ľudí (pridali sa k nám aj ľudia z inej mládeže). A tak som behala s Danicou a ešte nejakou osobou, ktorá bola fajn, ale už ju predpokladám že v živote nestretne (bola tu na "dovolenke" lebo kedysi tu bývala, ale odsťahovali sa a teraz je niekde ďalekoooo). Celkom sme sa narehrili pri naháňaní farebných ľudí. Bolo vážne divné vidieť niekoho v mordých rifliach, modrých topánkach, modrom tričko a modrom svetre. Ak nerátam businessmana, potom zopár fanúšikov nejakých tímov (lebo tí sú tu bežní) a ešte nejakých postáv, ktoré som stále nepochopila čo boli zač. Tak sme za nimi bežali, naháňali ich, niektorí boli nechutne dobre skrytí. Strávili sme hľadaním neviem koľko ale dlho, na dohodnutom mieste sme smutne zistili, že sme nevyhrali. Chýbal nám jeden človek, ktorého sme stretli, ale vo vnútri obchodu a tam sa podpisy dávať nemohli, a nejako sme zabudli čakať kým vyjde. Našťastie sme nenabehli za náhodnými okoloidúcimi či sú "Big Brown turd" narozdiel od inej skupinky, ktorá si to s týmito slovami namierila k nejakému černochovi. No ak toto nie je awkward tak už neviem čo. My sme sa len rehotali ako sme počuli že hľadajú všetci Čiernu pani. Tých bolo v obchode totižto asi milión, ale my sme vedeli koho hľadáme, takže sme netrapošili. Boli sme zničené, z behania, naháňania (nachodili sme kilometre), z kriku predavačov nech nebežíme (no dobre, nekričali moc, väčšinou sme boli len v chodbách, nie vo vnútri obchodu), boli sme smädné, ale nemali sme čas na pitie. Zakončila som to kanadskou zmrzlinou s oreo kúskami a bola dobrá, názov neviem, ale mňam. Predavač ju musí dať "dole hlavou" ako dôkaz že je fakt kvalitná a nepadne, nepohne sa. Bola som za atrakciu keď som im povedala, že som tu ešte nemala (akože ten druh zmrzliny, konkrétne ten) a pripadal,a som si ako zvieratko v zoo, keď všetci čakali na moju nadšenú reakciu zo zrmzliny. Aj keď som pokukovala po poutine, nabudúce.
Bolo mi krásne, tí ľudia boli skvelí. Tešila som z toho, ako sa dokážeme všetci tešiť z úplných hlúposti. Aj keď ich stretávam väčšinou len raz za týždeň, aj tak máme lepší vzťah ako so spolužiakmi. Presne si pamätám, ako som pred 3 mesiacmi hovorila hipisáckej farárke, že vďaka mládeži som našla skvelých ľudí. Ona prikývla, že chápe, že Ježiš otvára srdcia a že dúfa, že aj tu budem mať s mládežou dobré skúsenosti. A viditeľne mám, tie najlepšie :)
Začali organizovať aj homework club, tak som si povedala, že možno tam budem produktívna. Moc som nebola, ale bolo mi fajn, keď sme papali cookies, čokoládky, pili Sturbucksík alebo len tak spoločne zúflai nad nejakými vecami. Vždy sme sa nsažili jeden druhému pomôcť a konečne som mala pocit kolektívnosti (v škole kamarátov čo sa týka úloh asi nikto nepozná, všetci niečo očakávajú za "doučko" čiže obyčajné vysvetlenie jednej veci; ešte že mi to netreba). Kedže tam bola vždy aj osoba, ktorá má na 4 hodinách rovnakého učiteľa (tri z toho máme spolu), teda Danica, tak sme si pekne veci vysvetľovali. esej z angliny mi zas opravoval Chavier, ktorý mi našiel asi stotisíc chýb a poriadne sa rehotal celý čas (zákerak potvorácky, je strašný jazykový perfekcionista. Ostatní ak nechápu vždy len kyvkajú a tvária sa, že vedia o čom točím, že všetko fajn. On sa začne len rehliť, že asi používaš zlé slovo, hahaha, toto by sme v živote takto nepovedali, hahaha. Ale cením si jeho vytáčajúcu úprimnosť, aj ostatní na mládeži to od neho chytajú, asi začíname mať vážne bližšie vzťahy). No tak moja esej skončila ako červená machuľa, kedže podčiarkoval aj to čo sa mu nepáčilo a aj to čo sa mu páčilo, ale cením si to. Konečne tu po ignorovaní mojich gramatických chýb niekto začal vnímať.
Organizovali aj potluck (ak sa to tak teda píše, ale ja sa idem tváriť že áno). Teda nevedela som moc o čo ide, okrem toho že treba doniesť nejakú mňamku a potom sa to bude sharovať. Tak som doniesla úbohý balíček lupienkov a gigantickú Milku, prišla som neskoro, zas sa moja baby-sitterka (Danica, fakt sa tak chúďa musí cítiť, ale je super) o mňa postarala, našla mi miesto, tanier, príbor všetko. Spokojne som vyberala z množstva jedla, spokojne som papala skvelé jedlo (najlepšie aké som tu zatiaľ mala), dala si 5 koláčikov ako dzertík, počúvala vianočný koncert a cítila sa vianočne ako vianočka. To, že som sa tam zase strápnila tým, že som prišla v rifliach a adidas tričku pričom ostatní mali šaty, obleky, účesy a srandy neviem či stojí za zmienku. Bolo ako bolo, cítila som sa trápne, ale tak otočiť by sa bolo už asi trápne tiež. Dúfam, že z toho nebude veľa fotiek minimálne. Pri vystupovaní maličkých detičiek a pri nejakom superksom sóle mi aj slzičky sa objavili v očiach, že mi chýbajú všetci moji. Vydržala som to statočne a po nejakej dobe som sa postavila a išla na záchod sa citovo upokojiť. Nejak všetci z mládže sa začali hýbať a presunuli sme sa k autám. Prečo? Lebo hurá obzerať najlepšie vianočné výzdoby domov v Surrey. Mali sme na plnáe 6. Už pri prvom sme si mysleli, že nič lepšie nebude. Soby životnej veľkosti, Santovia, snehuliaci (trasúci sa od zimy), neskutočné množstvo svetielok plánovaných počítačom, niekde mali aj pesničky ktoré hrali a svetielka blikali podľa toho. Bolo to proste cool! Jansé, že k tomu patrilo šialené šoférovanie, jačanie, tancovanie, spievanie. Bolo neksoro večer, stred týždňa, neotovrila som ešte nič na testy na ďalší deň, ale ešte sme sa zastavili v Sturbucske. Len sa vycikať, niektorí aj na kávičku. Z toho sme sa ale valili do hlavnej destinácie, Menchie's - frozen youghurt. Teda podľa mňa len zmrzlina, ale mňam. Super zaujímavé príchute, najprv môžeš kúsok okoštovať a až potom si vyberieš ktorú chceš, sám si načapuješ a ideš si tam nakydať sladkosti - čokoládové, ovocné, sladké ,slané, no kopec čoho len chceš. odvážiš a zaplatíš, no okej, bolo to niečo cez 6 dolárov, ale užila som si a bolo to veľa! Fakt som sa napučila z tej zmrzliny že dosť. Teda odmietla som, aby smi to zaplatili, lebo ich poznám pár mesiacov a robia všetci pre mňa viac ako dosť, nebudú za mňa platiť.
Bola som pozvaná na ďalší potluck (odstup jeden týždeň) u Danici. Pozvaných 30 ľudí, skoro som odpadla na fb keď som to uvidela. Prišla som zo snowaboardovačky a mala som asi pol hodinu na večeru, sprchu, spravenie kávy (čo som zmenila na čaj kvôli rýchlosti, nevedela som nájsť kávu) ,zistenie spoju, adresy, zabalenie darčeka (lupa a delfínia záložka, kedže to mala byť forma vtipu). Zvládla som to, nechápem doteraz ako. Bus išiel o 5 minút skôr, ale bola som na to pripravená. Pred nasadnutím do druhého busu som si kúpila gingerbread latté v Buckse, lebo som bola v stave "ak nebudem mať kávu umrem od únavy". Všekto bolo vypočítané, aby som tam prišla asi 5 minút pred začiatkom, keby.. teraz nastáva to keby... keby som hodinu neblúdila po okolí a nehľadala jej dom. Hodinu. Presne. Ešte mi aj tá káva vychladla. To že sa topil sneh, nohy som mala mokré, na čísla domov som ledva videla ma ale moc neštvalo. Bola som v pohode, mala som večeru, mala som kávu, mala som energiu ako takú. Už som si povedala, že ak do 20 minút nič tak to vzdávam a volám host otcovi. jej číslo som nemala (a stále nemám). Nabudúce budem vedieť že ak je ulica 130 tak 130 A je niečo kúsok vedľa ku ktorému sa ťažko dostáva. Teda ani neviem ale ocitla som sa pri správnom dome, najšťastnejšia na svete asi. Ja som sa aj spýtala ľudí, že kotrým smerom, troch. jeden povedal doprava, druhý doľava a a tretí že nevie vôbec. No díky. Ale teda o ôsmej som stála pred domom a už som s chystala hodiť guľu do okna, keď po zvonci najprv neotvárali. Doniesla som keksy a syr ako mi bolo poradené. Bolo tam zopár ľudí, 10 alebo tak. Hrali nejakú hru, ktorú som ešte nehrala, ale vyzerali do toho úplne moc zažratý, pomodlili sme sa, dali si niečo na prehryznutie, presunuli sme sa, pokecali sme, hrali sme inú hru, vymenili sme si darčeky (teda tak rôzne, náhodne. Skončila som s maskou tou "plesovou", ktorú jasné, že asi nikdy nepoužijem. Dali sme si horúce čaje, čokolády, kávy, hrali ďalšiu hru a neviem ako, iba mi zvonil mobil (ktorý mi tu nikdy nezvoní). Zistila som, že už na mňa host otec čaká a s smutne som sa postavila a išla domov. Stále ho obviňujem, že nečakal na moju smsku, veď bolo len 11. Síce som vďačná, že som konečne nemusela otravovať Danicinu rodinu, ani taxík a busom som bola celkom dosť vystresovaná ísť (predsa len už je to dlho hrôzostrašne komentované Surrey). Dala som Danice Slovakia tričko, nech si pri hraní volejbalu spomenie na jej volejbalovú protihráčku (zvyčajne) a fakt som bežala, nech nikto nie je nervózny.
Takmer som zabudla spomenúť mall crawl, čo bolo úplne peckovské. Na miesto činu sme boli dovezení, rozdelili sme sa do skupiniek po dvoch a troch ľuďoch a s papierom a perom v ruke sme boli vyslaní. V obchode boli ľudia (vedúci na mládeži) oblečený nejak tématicky/farebne a my sme ich mali nájsť a dostať od nich podpis. Nákupné centrum bolo veľké, dvojposchodové, ale veľké. hľadali sme 11 ľudí (pridali sa k nám aj ľudia z inej mládeže). A tak som behala s Danicou a ešte nejakou osobou, ktorá bola fajn, ale už ju predpokladám že v živote nestretne (bola tu na "dovolenke" lebo kedysi tu bývala, ale odsťahovali sa a teraz je niekde ďalekoooo). Celkom sme sa narehrili pri naháňaní farebných ľudí. Bolo vážne divné vidieť niekoho v mordých rifliach, modrých topánkach, modrom tričko a modrom svetre. Ak nerátam businessmana, potom zopár fanúšikov nejakých tímov (lebo tí sú tu bežní) a ešte nejakých postáv, ktoré som stále nepochopila čo boli zač. Tak sme za nimi bežali, naháňali ich, niektorí boli nechutne dobre skrytí. Strávili sme hľadaním neviem koľko ale dlho, na dohodnutom mieste sme smutne zistili, že sme nevyhrali. Chýbal nám jeden človek, ktorého sme stretli, ale vo vnútri obchodu a tam sa podpisy dávať nemohli, a nejako sme zabudli čakať kým vyjde. Našťastie sme nenabehli za náhodnými okoloidúcimi či sú "Big Brown turd" narozdiel od inej skupinky, ktorá si to s týmito slovami namierila k nejakému černochovi. No ak toto nie je awkward tak už neviem čo. My sme sa len rehotali ako sme počuli že hľadajú všetci Čiernu pani. Tých bolo v obchode totižto asi milión, ale my sme vedeli koho hľadáme, takže sme netrapošili. Boli sme zničené, z behania, naháňania (nachodili sme kilometre), z kriku predavačov nech nebežíme (no dobre, nekričali moc, väčšinou sme boli len v chodbách, nie vo vnútri obchodu), boli sme smädné, ale nemali sme čas na pitie. Zakončila som to kanadskou zmrzlinou s oreo kúskami a bola dobrá, názov neviem, ale mňam. Predavač ju musí dať "dole hlavou" ako dôkaz že je fakt kvalitná a nepadne, nepohne sa. Bola som za atrakciu keď som im povedala, že som tu ešte nemala (akože ten druh zmrzliny, konkrétne ten) a pripadal,a som si ako zvieratko v zoo, keď všetci čakali na moju nadšenú reakciu zo zrmzliny. Aj keď som pokukovala po poutine, nabudúce.
Bolo mi krásne, tí ľudia boli skvelí. Tešila som z toho, ako sa dokážeme všetci tešiť z úplných hlúposti. Aj keď ich stretávam väčšinou len raz za týždeň, aj tak máme lepší vzťah ako so spolužiakmi. Presne si pamätám, ako som pred 3 mesiacmi hovorila hipisáckej farárke, že vďaka mládeži som našla skvelých ľudí. Ona prikývla, že chápe, že Ježiš otvára srdcia a že dúfa, že aj tu budem mať s mládežou dobré skúsenosti. A viditeľne mám, tie najlepšie :)
štvrtok 12. decembra 2013
Whistler
Tak som si splnila zas jeden z mojich snov. Nejako pri Kanade bol Whistler vždy prvou vecou čo mi napadlo. Tak som teda ráno vstávala niečo po 4tej, aby som všetko stihla. Z nejakého neznámeho dôvodu sa tu takmer vždy zobudím tak hodinku pred budíkom (teda o tretej v ten deň), pozriem na hodiny, zaspím, vypnem budík, spím dlhšie ako by som mala. Ráno som to ale nejako zvládla, asi som bola celá nedočkavá, dala si raňajky, všetkých pobudila, aj keď som sa naozaj snažila byť ako mýšatko. Večer som si všetko poukladala na kopu a aj tak som ráno stresovala. Cítila som sa ako snowboardový/lyžiarsky amatér. Ťukala som kód na garáži s nechutným pocitom v žalúdku, že som isto niečo zabudla, z tých ich super termohrnčeku sa mi vylieval čaj, ale už som odhodlane bežala pred školu.
Cestou tam sme mali nariadené spať, našťastie to po pár razoch pochopili všetci a tak som sa nechala unášať polospánkom. Bol by to aj spánok, keby teda som si skoro nedolámala krku, neznášam autobusy. Mali sme lístky v ruke, povedali nám kedy prísť a my sme išli. Kebyže veľmi chcem, ani inštruktora mať nemusím, proste len tak sme sa mohli motkať, len aby sme prišli na čas. Boli tam nastavení inštruktori, decká sa delili podľa toho ako hodnotia svoje schopnosti. Ja som si dala že intermediate, lebo však potom bol advanced/expert a to mi prišlo moc. Po jazde mi inštruktorka povedala, že musím ísť vyššie, že tu by som zomrela nudou. Tak som teda cez obednú prestávočku po prestavení si viazania a ešte nezjedenia obedíku vyrážala s druhou skupinou ľudí (5 až 8 ľudí bolo v každej skupine, čo bola paráda, kedže sme všetci sa mohli sledovať, oni sa nám mohli venovať). Prvá skupina mi osobnostne prirástla k srdcu, boli tam ľudia z inej školy, nejakí mladší z mojej školy, ale boli riadne fajn. Druhá skupina v tomto smere tak super nebola, ale teda čo sa jázd týka.. uf..
Nechcela som ísť do "expertov" že však nechcem ísť do parku a tak, no jasné, nešli sme do parku. Iba sme asi celý čas boli v lese, brodili sa snehom (ktorý tam nebol, ale on inštruktor ho vždy našiel množstvo). Celý čas som si predstavovala, ako asi bude vyzerať moja dolámaná chrbtica a kývala hlavou, že tak toto teda nie, že ja nechcem zomrieť vo Whistleri. Tak sa na mne teda bavil inšt., že len nech pekne idem. Dal mi super rady, ktoré ma teda vedeli aj povzbudiť: "Nekukaj na strom, lebo potom do neho pôjdeš. To je dôvod, prečo ľudia vo Whistleri a aj inde tak často zomierajú na svahu. Pozeraj tam kde chceš ísť. Nechoď blízko okolo stromu, lebo to tam ísce tiež vyzerá zasnežené, ale je tam jama, zaboríš sa do nej, vletíš do stromu a dolámeš si krk." keď som zúfalo pozerala ako došľaka zísť z takého toho vééľkeho schodu (nechcem povedať že útesu, ale hádam sa chápeme), tak mi len tak btw oznámil "No ak pôjdeš doprava sú tam skaly, ak doľava, aj tam sú, tak choď len rovno." Na otázku ako mám potom zabrzdiť mi tresol "to je jedno pokiaľ neskončíš v strome". :D
Kedže to tu všetko môžem hodnotiť, som živá a zdravá, moja snowboardová sklznica utŕžila vážne zranenia, ale hlavne že ja som celá. Jasné, bola to sranda, bolo to super, ale skoro som plakala ako ma nohy boleli. Keď som si dala snowabord z nôh, nedokázala som chodiť. Magori to boli, magori!! V ten deň (7.12) sa otvárala nová lanovka na Whistleri, meno si nepamätám, ale určite to bude pre mňa pamätný deň. Mali sme aj také srandičky, aby nás mohli nájsť keby niečo (čo bolo pri tomto konkrétnom týpkovi dosť možné) a ževraj niekde na nete je stránka, kde sa naťuká kód, dátum a uvidíme kde sme boli. Nejak som ešte nevygooglila kde, ale teším sa to uvidieť neskutočne moc!
Aké boli zjazdovky? Moc som ich teda neprecítila priznám sa. Bol to umelý sneh, ale nebol to ľad, nebolo to zas tvrdé, ja ani neviem. Ak sme boli na zjazdovkách, tak to len tak ku krajom, kde nikto takmer nechodil, takže tam to bolo asi iné. Lanovky sú sedačkové, kabínkové, sem tam sa ňou chodí oficiálne dole, veď ako v takých poriadnych lyžiarskych strediskách. Neboli nejak vymakané, ani tá nová nebola nič spešl, aj keď boli asi dosť rýchle, teda tak akurát. Rátalo sa mi, že všetci zamestnanci, vlekári, predavač no všetci mali menovky aby ste sa ich mohli spýtať: "Hey Jimmy, What's up? How are u doing today?"
Bufet vyzeral dobre, mali tam burgre, hranolky, poutine (čo som teraz vygooglila že sú to hranolky na kanadský spôsob a ešte som to nejedla :/) wrapy, noodles polievky (to som videla ostatným) a nabudúce si niečo dám!
Svietilo sluníčko, bolo chladno, niečo okolo -25 ale tak neskôr asi teplejšie. Cestou domov sme poza hory mali krásny západ Slnka, pozerali sme Star Wars, podriemkavali, jedli (dali nám čokoládové mlieko, mňam!) a všetci sme sa tešili, že sme mali za sebou krásny deň. No dobre, niektorí pomenej kvôli inštruktorom, mne to trochu kazili kŕče v nohách a neschopnosť sa hýbať, ale celé to bolo super :). Oveľa lepšie ako keď sama sockárčim na Grouse.
Nemôžem uveriť tomu, že už sú Viancoe tak neskutočne blízko. (Stresy, stresy)
Cestou tam sme mali nariadené spať, našťastie to po pár razoch pochopili všetci a tak som sa nechala unášať polospánkom. Bol by to aj spánok, keby teda som si skoro nedolámala krku, neznášam autobusy. Mali sme lístky v ruke, povedali nám kedy prísť a my sme išli. Kebyže veľmi chcem, ani inštruktora mať nemusím, proste len tak sme sa mohli motkať, len aby sme prišli na čas. Boli tam nastavení inštruktori, decká sa delili podľa toho ako hodnotia svoje schopnosti. Ja som si dala že intermediate, lebo však potom bol advanced/expert a to mi prišlo moc. Po jazde mi inštruktorka povedala, že musím ísť vyššie, že tu by som zomrela nudou. Tak som teda cez obednú prestávočku po prestavení si viazania a ešte nezjedenia obedíku vyrážala s druhou skupinou ľudí (5 až 8 ľudí bolo v každej skupine, čo bola paráda, kedže sme všetci sa mohli sledovať, oni sa nám mohli venovať). Prvá skupina mi osobnostne prirástla k srdcu, boli tam ľudia z inej školy, nejakí mladší z mojej školy, ale boli riadne fajn. Druhá skupina v tomto smere tak super nebola, ale teda čo sa jázd týka.. uf..
Nechcela som ísť do "expertov" že však nechcem ísť do parku a tak, no jasné, nešli sme do parku. Iba sme asi celý čas boli v lese, brodili sa snehom (ktorý tam nebol, ale on inštruktor ho vždy našiel množstvo). Celý čas som si predstavovala, ako asi bude vyzerať moja dolámaná chrbtica a kývala hlavou, že tak toto teda nie, že ja nechcem zomrieť vo Whistleri. Tak sa na mne teda bavil inšt., že len nech pekne idem. Dal mi super rady, ktoré ma teda vedeli aj povzbudiť: "Nekukaj na strom, lebo potom do neho pôjdeš. To je dôvod, prečo ľudia vo Whistleri a aj inde tak často zomierajú na svahu. Pozeraj tam kde chceš ísť. Nechoď blízko okolo stromu, lebo to tam ísce tiež vyzerá zasnežené, ale je tam jama, zaboríš sa do nej, vletíš do stromu a dolámeš si krk." keď som zúfalo pozerala ako došľaka zísť z takého toho vééľkeho schodu (nechcem povedať že útesu, ale hádam sa chápeme), tak mi len tak btw oznámil "No ak pôjdeš doprava sú tam skaly, ak doľava, aj tam sú, tak choď len rovno." Na otázku ako mám potom zabrzdiť mi tresol "to je jedno pokiaľ neskončíš v strome". :D
Kedže to tu všetko môžem hodnotiť, som živá a zdravá, moja snowboardová sklznica utŕžila vážne zranenia, ale hlavne že ja som celá. Jasné, bola to sranda, bolo to super, ale skoro som plakala ako ma nohy boleli. Keď som si dala snowabord z nôh, nedokázala som chodiť. Magori to boli, magori!! V ten deň (7.12) sa otvárala nová lanovka na Whistleri, meno si nepamätám, ale určite to bude pre mňa pamätný deň. Mali sme aj také srandičky, aby nás mohli nájsť keby niečo (čo bolo pri tomto konkrétnom týpkovi dosť možné) a ževraj niekde na nete je stránka, kde sa naťuká kód, dátum a uvidíme kde sme boli. Nejak som ešte nevygooglila kde, ale teším sa to uvidieť neskutočne moc!
Aké boli zjazdovky? Moc som ich teda neprecítila priznám sa. Bol to umelý sneh, ale nebol to ľad, nebolo to zas tvrdé, ja ani neviem. Ak sme boli na zjazdovkách, tak to len tak ku krajom, kde nikto takmer nechodil, takže tam to bolo asi iné. Lanovky sú sedačkové, kabínkové, sem tam sa ňou chodí oficiálne dole, veď ako v takých poriadnych lyžiarskych strediskách. Neboli nejak vymakané, ani tá nová nebola nič spešl, aj keď boli asi dosť rýchle, teda tak akurát. Rátalo sa mi, že všetci zamestnanci, vlekári, predavač no všetci mali menovky aby ste sa ich mohli spýtať: "Hey Jimmy, What's up? How are u doing today?"
Bufet vyzeral dobre, mali tam burgre, hranolky, poutine (čo som teraz vygooglila že sú to hranolky na kanadský spôsob a ešte som to nejedla :/) wrapy, noodles polievky (to som videla ostatným) a nabudúce si niečo dám!
Svietilo sluníčko, bolo chladno, niečo okolo -25 ale tak neskôr asi teplejšie. Cestou domov sme poza hory mali krásny západ Slnka, pozerali sme Star Wars, podriemkavali, jedli (dali nám čokoládové mlieko, mňam!) a všetci sme sa tešili, že sme mali za sebou krásny deň. No dobre, niektorí pomenej kvôli inštruktorom, mne to trochu kazili kŕče v nohách a neschopnosť sa hýbať, ale celé to bolo super :). Oveľa lepšie ako keď sama sockárčim na Grouse.
Nemôžem uveriť tomu, že už sú Viancoe tak neskutočne blízko. (Stresy, stresy)
pondelok 9. decembra 2013
Pozastavenie nad maličkosťami, kotré sa postarali o krásne krásny deň
V nedeľu mi zúfalo zvonil budík, odmietala som čo i len rukou pohnúť a presunúť to na neskôr, nech nehučí toľko. Samozrejme otrasný zvuk budíka sa dlho nedal ignorovať a tak som ho už úspešne presúvala, úspešne vypla a úspešne zaspala. bola nedeľa, mala som na to právo, ale vlastne nemala. keď som sa zobudila, už som mala sedieť v buse prichystaná na snowboardovačku na môj druhý kanadský domov - Grouse Mountain. Zúfalo som ráno sa snažila stihnúť ďalší možný stihnuteľný bus, lenže to by som nemohla zabudnúť papier na vydanie sezónneho pasu. Počkať, to som ešte nedodala, že po sobote na Whistleri (o tom inokedy) som mala ráno tri kŕče v lýtku a jeden v chodidle. Po špritne na zástavku som teda šprintovala domov zobrať papier stihnúť neskorší stihnuteľný bus, už úspešne. Riadne som bola na seba naštvaná, veď klasička, už som si hovorila najhoršie scanáre, čakanie na prestupy, na to že mi ten pass nevydajú, lebo tam nemám podpis "svedka". Viete čo? Vôbec to tak zlé nebolo. Teda bolo to celé nejako moc fajn.
V skytraine som mala miesto na sedenie, no koľká radosť. V polovičke cesty prišla postaršia tetuška a nemala miesto, tak som jej hrdinsky uvolnila miesto. Teda necítila som sa hrdinsky, spravila som to ani neviem ako, vyskočila som zo svojho miesta a bola zhrozená zo seba, že som si ju nevšimla. Žeby sa zo mňa stával lepší človek? To by bolo superské. Pekne sa mi poďakovala, usmiala a ja som to úplne brala, že veď teta, jasné, čo tu toto, však si ma mohla poklepkať po pleci, nech ti uvoľním. Keď som sa tak na ňu sediacu pozerala, bola som spokojná, boli sme obidve usmiate a bolo to tak ako malo. Toto uvoľňovanie miesta ma nikdy nejak nebralo, ale prichádzam na to, že tu som to začala robiť len tak, lebo chcem.
V lanovke na Grouse som spokojne pozerala na cencúle, že robia deťom radosť aspoň na horách, keď pri domoch ich nikdy nevideli. V strede cesty (6 minútovej) začalo snežiť! To bola radosť! Všetky detičky začali pískať, jačať, kričať a tešiť sa.. a ja s nimi samozrejme. Boli to síce pidi midi vločky, ale aj tak to, že stromy vyzerali kúsoček poprášené ma tak zošťastnilo že až.
Zapínam si na zjazdovke viazanie, nikto predo mnou, nikto za mnou. idem dole, valím sa a stále nikto. Teda okrem záchranára, čo tam stojí keby čosi. Len ja a môj miláčik, môj snowboardík. DOKONALOSŤ! Tou jazdou som si pripomenula,. prečo som začala snowaboardovanie milovať, tú geniálnu voľnosť a neobmedzenosť. Ešte aj teraz keď o tom rozmýšľam tak prežívam maximálnu eufóriu.
Bola otvorená aj zjazdovka, na ktorej som ešte nebola, tak som prežíval ďalší neskutočný nával šťastia. Zjazdovka bola dlhá, široká, nenáročná, takže som mohla skúšať hlúpostičky, čo viac som si mohla priať?
(Ne)zaslúžila som si oddych, ale už som aj tak otvárala dvere na odpočinkovej destinácii. Tam ma čakala guča ľudí, ktorí pozerali na spievajúcu inú guču ľudí. teda moc som im nerozumela o čom spievajú, ale bolo to niečo vianočné, gospelové a znelo to pekne. Bolo to uvolnené, veselé, bolo vidno že ich to baví, že sa tešia, ľudia sa bavili tiež. Tak som si stále, usmievala, kyvkala hlavou, dupkala nohami a tlieskala. Stále som pri obrovskom vianočnom stromčeku a maximálne som si uvedomovala čarokrásnu vianočnú náladu. Bolo tam okolo nás to vianočné šťastie, vianočná radosť, vianočná atmosféra, bolo tam to, prečo sú vianočné tak úžasné.
Sadla som si k tete, ktorá pri stole sedela sama. Bola neskutočne milá, kórejčanka, nerozumela som jej všetko, ale stačilo mi to na to, aby sa znáš stali aspoň na hodinku veľké kamošky. Jej rodinka- syn, dcéra a manžel lyžovali, ona nemá rada zimu, tak tam len čítala a viditeľne chcela komunikovať. Tak sme sa parádniacky porozprávali o tom čo koho baví, kde bývame, o angličtine, o univerzitách a o kopec vecí. Nejak keď sa ma pýtala čo idem robiť cez prázdniny som tušila, že sa ma chystá niekde pozvať a tak aj pozvala. Že keď pôjdu lyžovať na iný kopec (na ktorý som spomenula, že chcem ísť), že ma môžu zobrať ak dôjdem do jej oblasti. Na Slovensku by som sa asi postavila a odišla a mala pocit, že sa rozprávam s niekým padnutým mimo našej slnečnej sústavy. Tu som sa usmiala (typická opatrnosť vo mne ostala) a moc nereagovala, aj keď som nebola naozaj prekvapená. Veď už som si mohla zvyknúť, že ľudia sú tu extrémne zlatí. Aj tak sme si vymenili čísla a verím, že sa mi ozve. Teda okrem tej sms-ky včerajšiej, na ktorú som ale neodpísala, lebo čo ja viem, napísala, že keď tam pôjdu tak napíše. A že ak ja pôjdem do ich oblasti, nech napíšem. Vravím, úplne kamošky. Išla by som s nimi, prečo nie, sú to zlatá rodinka (stretla som jej manžela a dcérku), ktorá mi nezje čokoládu (nechutila im višňová Figaro, že majú radi len nutrične bohaté jedlá. Nad tým som ale oči vypúlila kvalitne).
Pri rozprávaní alebo len keď tak odbehla som písala text na pár pohľadníc (teda je ich veľa a to nie sú vôbec všetky, ktoré by som chcela poslať). Celý ten príjemný pokojný vianočný ošiaľ ma napĺňal takou tou podivnou náladou, že som sem tam aj slzičku pustila, ako som písala všetky tie veci. Nie som homesick, všetko je super, ale asi si tu viac začínam uvedmovať niektoré hodnoty, ktoré som doteraz ignorovala. Už sa teším ako si budem po škole kávičkovať so starkou a ako si budem ešte viac užívať rodinné "párty" ako si užívam.
Pri ceste domov autobusár zastal pred jedným domom kedže ako povedal: Ešte nikdy nevidel viac vysvietený dom počas jeho života. No zas som mala úsmev na tvári, lebo to bolo milé. Nevravím, že tá výzdoba bola ultra pekná, ale bolo pekné, ako sa nenáhlil, ako sa obzeral okolo seba a ako sme všetci vykrútili hlavy, už len kvôli takej svietiacej "maličkosti".
Doma ma čakal len facebook, ktorý mi rozjasnil tvár ako málokedy, keď sa mi tam zjavila fotka dredu, teda fotka hlavy s dredami - jeden z mojich potencionálnych budúcich manželov. Koľká radosť! :D
Doma ma čakal len facebook, ktorý mi rozjasnil tvár ako málokedy, keď sa mi tam zjavila fotka dredu, teda fotka hlavy s dredami - jeden z mojich potencionálnych budúcich manželov. Koľká radosť! :D
Cítila som Vianoce všade okolo. Nie len Vianoce, ale toho, kto ku nám prišiel pred 2000 rokmi. Všetko tieto kúsočky, čarovné okamihy, ma prinútili zastaviť sa, zamyslieť a poďakovať za všetko čo mám.
-keep Christ in CHRISTmas
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)