Akvárium a sleep over

Išli sme s Kim do Vancouverského akvária. Nepamätám si, prečo sme išli samé, ale bolo mi to asi jedno. Len tak v skytraine zmienila, že na ďalšiu noc nemôže spať doma, lebo jej host rodičia idú preč a že škola také veci nedovoľuje. Tak som ostala pozerať, že kde teda ide spať. Nevedela, mne rýchlo doplo, že sa ma vlastne pýta, či by sa nedalo u nás. Tak som hneď napísala host mum, že či môže lebo to a to. jasné, že mohla, bez hocijakých problémov, len že oni skoro ráno pôjdu preč, tak že náš možno zobudia. Téma sa uzavrela, vedeli sme, že všetko je v pohode. Do akvárka sme prešli od Waterfrontu na začiatok Stanley parku a odtiaľ kúsoček a už sme boli pri vchode. Nechcelo sa nám ísť nejako skoro, teda mne, teda ja som ráno rozhodla, že mám náladu niekde, ísť tak že ideme. Ahá, vlastne to bol dôvod, prečo ostatní nešli, bolo to na nich moc spontánne a mne sa nechcelo stresovať. Pri vchode véľa ľudí, ale išlo to rýchlo, lístok stál 18 dolárov (všetko pre študentov stojí  okolo 20 dolárov.. teda niekedy viac, ale tých 20 je istotka). Každého pri vstupe odfotili, že potom ak sa nám bude fotka páčiť, môžeme ju kúpiť. Bola síce pekná, ale zas klasických 20 dolárov nám prišlo mimo, odolali sme pokušeniu aj dvom za 25 dolárov.

Už sme sa premávali medzi medúzami, medúzičkami, ktorým bolo venované véľa miesta. Rybičkami aj rybami, krabmi, mušľami a kadejakými inými morskými vecami. Bolo to pekné, ale zas nič mega giga úžasné. Asi rybám nerozumiem. Teda rozumiem im iba vtedy ak sa spolu naháňame v mori, ale pozerať sa na ne ma moc nebaví. Aj tak som zas omrkla asi každú časť. jasné, že najviac pozornosti pútali žraloky a korytnačky a tieto veľké ňuňaté veci. Bola tam aj nejaká amazonská časť, kde bol prales v miestnosti. Krokodíly boli celkom fajn, aj nejaká divná vec, čo vyzerala presne ako Lochneská príšera v mojich predstavách. Potom sme vyšli von, kde to bolo super!

Prišli sme akurát na tuleniu show pri ktorej som sa skoro roztopila od rozkošnosti ^_^. Tľapkali, tancovali, fašírkovali, papkalli. Môžem vidieť vystupovať tuleňov stokrát a stokrát budú pre mňa neskutočne úžasné. Presunuli sme sa a bola show takých veľkých dlhých bielych zveratiek (ani za svet si nespomeniem ako sa to volá ani v slovenčine a ani v anglčitine) Tie boli zaujímavé, ale nie až tak rozkošné. Boli tam aj maličkí krásnučkí tučniačikovia a tak som sa dala do Madagaskarského módu "Just wave and smile". Nasledovala delfínia show a jasné, že bola super. Teda videla som aj lepšie, samozrejme na turecké showky to nemá, ale boli krásne, rýchle a sú to fascinujúce zvery.

Potom si len pamätám ako na ďalší deň sa Kim sebavedome ocitla v mojej izbe. Do izby mi priletel nafukovací matrac (obrovský), ako sme tam krochnili, spievali so nemecké a anglické pesničky, ktoré obidve poznáme. Väčšina bola detská, väčšina kresťanská, len tak sme kecali, jedli čokoládu a bolo nám fájn. Ráno som počula ako host mama jačí po niekom aby bol ticho, ale asi o sekundu na to som zaspala. Na durhé ráno som sa zodbuila, že mi omŕza ruka. Kim omŕzala asi celá, lebo sa túžobne tisla ku krbu (ktorý som až do dneška nevedela zapnúť, kedže je elektrický). Rozhodli sme sa, že sa nám nechce hýbať. Dali sme si raňajky, zmrzlinu, koláčikovú vec a takéto nezdravé mňamky. Užívali sme si, že nikto tam nie je, že máme pokoj. Teda vlastne celý ten čas Natália bola v izbe vedľa, ale nevyšla z nej ani keď sme ju zavolali, že sa učí. Hodila som si pár krátkych skajpíkov (anglicko-slovenských), spravili sme predstavenie v spievaní YMCA v minionskej verzii (neskutočná pecka). Pozreli sme NCIS, dali obed a o druhej sme sa prezliekali z pyžamiek. Išla som ju odprevadiť kúsok, skočila na poštu poslať pohľadnicu a ani nechápem ako, deň ubehol strašne rýchlo. Vlastne jedine moje brucho ma tu informuje o čase, podľa toho ako a či som hladná viem, koľko je hodín. medzitým Natália len tak odišla, bez ahoj, bez všetkého, ešte zobrala so sebou tašku ktorá nebola jej a bolo to divné. Prajem jej veľa šťastia. 

Deň predtým sme ešte boli v kostole, kde sme mali mňamóznu bábovku, zas všetci samí zlatí boli. Už sa môžem báť adventu a ich plánov s nami, ale vlastne sa aj teším :D. Inak, práve som si uvedomila, že som fakt celý víkend strávila s Kim (trojdňový víkend) a aj keď ju považujem za najbližšieho človeka čo tu mám, stále mám pocit, že sa nepoznáme. Ale to, že viem názov miesta kde bývam, pár mien ľudí okolo mňa, je myslím že úspešné.

*Cítim sa ľúbená, mohla som olízať lyžicu z pečenia, ktorá bola v roztopenej čokoláde* A to teda stojí za zmienku. Sestry dostali tiež :D

Návšteva mojej rodinky časť 2.

Pondelok a utorok som išla do školy, nečakalo ma tam nič hrôzostrašné, takže preto som bola ochotná tam ísť. Za ten čas oni pozreli Stanley Park, Akvárium, China town a China Garden a kopec reštaurácií - vyžieráčikov. V stredu nás čakal hokej - NHL - Canucks proti Detroitu. V ten deň som myslím rozhodla, že ideme nakupovať, nech nezabijeme inokedy s tým celý deň. Išli sme do Metrownu, dali kávu, dohodli miesto a čas stretka. Nekúpili sme poriadne nič, bola som nervózna, všetci sme asi boli. Kúpila som si len parádne krásne pyžamko, také akoby body a to mi spríjemnilo deň. Išli sme sa najesť na klasické miesto, vôbec nechápem ako čas rýchlo ušiel ale už sme bežali na hokej. Lialo úplne neskutočne, ale bolo teplo. Neviem či všetkým alebo len mne vďaka tej superskej Canuckskej čiapke, čo som si ako verný fanúšik kúpila :D. Sadli sme si na svoje miesta, nič spešl, ale stačilo. Prihovorila som sa páriku sediacim za nami, teta z Chorvátska pochádza, ujo mi vysvetlil ako veľmi miluje Česko a Slovensko, že každý kto pije to tam musí milovať. Porehotali sme sa aj na tom, ako na bratrancovej sedačke skončil obrovský pakeľ popcornu. Zobrali sme si do ručiky, a potom to hodil na zem :(. Bolo mi smutno za chlapca, ktorý to tam vysypal, ale čo s tým môžem spraviť? Hokej bol plný emócií, hlavne keď Tatar dal gól pri stave 1:1 do Canucskej brány. Taký rozpo! Radosť z toho, že slováčisko skórovala smútok z toho, že náš tím prehral. Ani tie praclíky neboli moc dobré a keby som si len tak nenakyckala do mini nádoby kečup (kečup máte len tak rozostavaný na týchto podujatiach a dáva sa to do takých malinkých papierových pohárikov) tak to ledva zjem. Po hokeji sme si posmútili, pofrfľali na Tatara, pochválili Tatara, sadli do baru (z ktorého ma nevyhadzujú) a už som si cucala horúcu čokoládu z pivového/pivného pohára :3.

Ďalší deň si nepamätám. vôbec netuším, asi až fotky mi to odhalia. Viem len že sme išli okolo miesta, kde sa predávajú lístky na futbal, tak sme sa išli len tak spýtať a len tak sme si ich aj kúpili. Ani sme nevedeli ako a už sme sa vytešovali na BC Lions a Calgarské niečo. Lístky sme kúpili len deň pred samostnou hrou a bola to posledná hra sezóny!

Roztlieskavačky, hymna, ceremónia kvôli Remeberance day. Tieto veci okolo boli lepšie ako na hokeji, ale hra ma moc nebavila. Stále bolo vidno len guču zadkov, žiadnu poriadnu akciu.

Jeden deň sme zašli do antropologického múzea, kde sme sa motali celý deň. Išli sme busom, kedže to je od centra dosť kus a asi v 3/4 autobus zastal, ujo povedal, že veľmi mešká, že on ďalej nejde, tak nech vystúpime. Vlastne to už bol druhý vodič. Vymenil sa s tým predošlým na inej zástavke. Ešte si stihli aj pokecať, vôbec sa nenáhlili. Vôbec ma to nenaštvalo ani nič, už som sa nad tým ani moc nepozastavovala, veď tieto autobusové zážitky treba vždy dopĺňať a málokedy prežijem "bežnú" cestu. Snažila som sa vykšeftiť kupóny, nakoniec som ich zabudla, zaspala, meškala a tak sme išli dnu s jedným kupónom namiesto dvoch a bola som psychicky vyčerpaná. nabudúce už budem vedieť čo a ako treba a čo ako sa zas nemá. Tie veci boli v pohode, dalo sa na to pozerať, bolo to obrovské a strááášne veľa vecí na obzeranie. Úprimne, do žiadnych takýchto vecí asi nie som moc zažratá, ale tešila som sa, že bratranček si to užíva. Tak či tak som to chcela vidieť a našla som tam zaujímavé veci. Ešte to, že všade boli počítače, obrazovky a neviem aké veci, ktoré opisovali nejaké historické artefakty po celom svete a aj v múzeu. Tak som teda čekovala Slovensko, na inom som zas len našla cez google maps môj slovenský domov.

Dali sme aj ďalší deň na nakupovanie, kedže sme to prvýkrát moc nezvládli (rozumej vôbec). Skončili som s dvoje vanskami :3 a už si brúsim zuby na ďalšie (nemali moju veľkosť). Asi sa moja slovenská skriňa obohatila aj o nejaké to tričko (a aj tie ma vytipované už ďalšie). Nezvládli sme už ísť do Science Worldu, čo ma naštvalo, ale stáva sa. Aspoň sme mali nakúpené javorové sirupy aj lososov. Lialo, takže sme len kávičkovali, behali cez obchody, jedli.

Ďalší deň bol už ich posledný. Dostala som pokyn, že o 15tej tam chcú byť, lebo check in majú až o pol štvrtej alebo tak. Tak som nariadila balenie v predošlý deň alebo ešte teda ráno, na recepcii som poprosila, aby mohli izbu opustiť až o druhej. Ráno sme sa vybrlai do Science Worldu, ešte sme čakali pred vchodom, čo sme prišli tak skoro (spolu asi s 20 ľuďmi, hafo). Science World je superský, zas som si tam všetko obchytala, so všetkým sa pohrala a strávila by som tam ďalšie desaťročie. Išli sme sa najesť (aj keď naše vytipované miesto bolo zavreté), už sme neboli združený lebo každý túžil po inom. Prišli sme na hotel si pre všetky veci, teta recepčná tam chytala šoky, že nech bežíme, že nemáme už čas a tak. Mama sa len pýtala, že čo jej je, že čo je taká vyplašená, ešteže jej nerozumela :D.

Nechcela som bežať na skytrain, aby mama po mne nejačala, ale išla som niečím ako veľmi veľmo rýchlou chôdzou. Im som nevravela nič, stále boli splnené požiadavky byť tam pred pol štvrtou. Na letisko sme prišli 15:20, zo skytrainu sme už bežali, pri check-ine-e už nikto, už to vážne chceli zatvoriť. Prišli sme tam vážne  v poslednej minúte, niekto si zle pozrel, ten čas. Tak sme sa rozlúčili, ja som zhabala ešte ich kanadské doláre, že veď načo sú im a tak sa skončilo ich Vancouverské dobrodružstvo.

Myslím, že si to užili, že im bolo fajn, bola som zodpovedný líder, všetci ma uznávali. nebola som zmätená, vedela som vždy kde a ako ísť. Ak na tri sekundy bol na čele niekto iný, vždy sa išlo zle. pri ceste na letisko som nedávala pozor a skoro sme nasadli na skytrain ktorý ide k môjmu domu a nie na letisko. A to som ich chcela nechať ísť samých (a pritom tú istú trasu už absolvovali). Dva dni ma bolel žalúdok z prejedenia. Veľa vaflí, veľa toastov, veľa vajíčka na raňajky to začali (a keď hovorím veľa, tak tak drevorubačsky veľa, ale v polohe ležmo som nevedela, že je to tak veľa). Burger, aj keď vegetariánsky tomu vôbec nepomohol, môj žalúdoček také veci nechce. Nedokázala som zjesť ani mňamóznu ryžu a iné pochutinky. Dokonca som potom už nejedla ani večere pár dní, čo stále mi bolo ťažko. To je tak, keď prídu slováci do Kanady.

Návšteva mojej rodinky časť 1.

Za ten čas sa toho udialo strašne veľa, mala som pocit, že ani nežijem, aj keď som vlastne žila bez dychu. Moja ridnka - mamucha a dvaja bratránkovia prišli na výletík/dovolenku. Zo začiatku som to ťažko znášala, ale už som bola s tým zmierená a v podstate som sa po dlhých úvahách na to začala aj tešiť. Bolo to neviemkoľko dní plných ranného vstávania (takého extrémne ranného), naháňania, organizovania, zháňania informácií (busy, cena, otváracie hodiny).

Prvý deň som navštívila hotel, oni ma tam poslušne čakali, aj keď som prišla asi o dve hodiny neskôr ako som chcela (verejná dopravu ráno je neskutočná hrôza samozrejme). Teda čakala vlastne iba mama, bratranci sa na to vykašľali (rozumne) a išli okukávať mesto. Na prvý deň som im pripravila Capilano Suspension Bridge. Počasie malo byť pekné, tak som to chcela využiť kým sa dá. Využili sme shuttle service na cestu tam, ktorý bol dokonca zadarmo, takmer prázdny, ujo autobusár zlatý. Teta po tom, čo som ukázala že som študent rovno vysvetlila kde si mám ako rezident vybaviť celoročný pas a tak som sa len radovala a cítila ako Kanaďan. Fotilo sa, kukalo, čumákovalo. Dala som si konečne pumpkin spice laté (donut som nemala, smútim :'() Všetko sme obehli, niektoré veci možno aj zo dva razy, lebo radšej to isté viackrát ako niečo vynechať nie?

Druhý deň sme mali na pláne ešte väčšiu športovú aktivitu. Oznámila som im, že idú na ľahkú turističku na Grouse Mounatin., Nebola som si istá, ako to mamucha zvládne, ale zvládla. Boli vyťukaní zo sea busu, z ostatných turistov, ktorých tam bolo ako maku. Hovorila som si, že ak ma mamucha v tretine nezahluší a neotočí sa tak je dobre. Mala na mále, myslela som, že to vzdá, ale nie. V polovičke mi už bolo jasné, že to zvládne lepšie ako Kim a Nat minule. Stretali sme sa tam stále s nejakým párikom, vždy pauzovali na iných miestach, ale vždy sme sa míňali. Bolo to divné, že sme sa nerozprávali, ale neviem, necítila som sa na to. Šťastne sme vyšli hore, obiehali nás dychtiace, pachtiace skupinky, ktoré pritom vôbec nešli svetelnou rýchlosťou, ale asi si namýšľali. Ponakupovali sme si tričôčká, mikinky a srandčika (teda asi hlavne ja). S úplnou záľubou sme sa pozerali na dovch krásnych, obrovských grizlly medvede. Boli super, boli krásne, vyzerali ako môj peskok. Akurát mali obedík, lososa a jabĺčka. jeden z nich bol viditeľne vegetarián :D.

Na ďalší deň nás čakali veľryby! Zas som meškala, museli sme pešo ísť dosť ďaleko, mala som zlého tušáka, že to nejako nestihneme, že tam budem bežať. Už boli nervičky u mojej mamičky, no nkaniec aj po blúdení sme to zvládli. Prišli sme tam úplne presne na čas, ale jasné, že aj keby sme prišli neskôr, nič sa nestane. Rezervovala som asi mesiac dopredu polokrytú loď a som rada, že bola taká. Cesta loďou na miesto činu bola slnečná, teplá a trvala 4 hodiny. Ukazovali nám celý čas na mape kde sme, kde idú, vysvetľovali ako si všetky lode dávajú vedieť a každá ide inde. Ja som sa len tak spýtala, kde je na tej mape Viktória, nech sa lepšie zorientujem. Vtedy mi to ukázala, že uf, to je až tam ďaleko. Nakoniec sme skončili až za Viktóriou, až za hranicami USA. Stále som dúfala, že veľrybiaky uvidíme a aj sme uvideli. Boli krásne! 7 ich bolo, jedno maličké a druhé skoro maličké. Skackali si pekne pri lodiach, ktorých sa tam nahemžilo asi 5. Všetci sa správali rozumne, všetko bolo ako má. Sem tam zmizli dohľadu, ale vždy sme ich našli. Zrazu sa ocitla jedna asi dva metre od našej lode, potom zrazu pod loďou, kde si niečo ulovili. Bolo vidno, že sa začali správať inak a odborníčka (sprevádzajúca baba, ktorá robí v takých tých zachraňujúcich organizáciách a bola fajn) potvrdila, že toto je ich správanie keď niečo chytia. Mali sme aj ďalekohľady, keby čosi, všetci fotili, ale mne to prišlo ako nemožné. Bolo to super. Cestou nazad všetci chrňali (okrem detí a teda aj mňa), ale stavili sme sa ešte obzrieť tuleňov. Aj tie boli božské :3. Len tak si siestili na kameňoch, potom ako fašíročko-páročky sa pohybovali do vody. Vypapovali sme dobošku čo nám dali, orechy čo som našla v homestay-i. Mali sme krásny výhľad na vancouver pri západe Slnka, začalo fúkať a boli kvalitné vlny. Cítila som sa ako na roller coasteri a bola to pecka! Srandičkovali sme s bratránkami na vydesenej máti, kecali s tetou na lodi.

Zhodnotila by som, že to boli parádne dni a latku som nastavila na začiatku veľmo vysoko.

Ten deň, keď je všetko zlé...

... a nie je na to najmenší dôvod. Asi to všetci poznáme, jednoducho nie každý deň môže byť super.

Ráno to vyzeralo tak nevinne. zaspala som kúsok, ale nič strašné, ani som sa nenáhlila, však všetko stíham. Obula som si plátenôčky, veď svieti slniečko. Celý týždeň boli rána zamračené a poobede pekne. Celá natešená, že ich ešte môžem nosiť som si ich obula, že počasie ma má rado. Do školy som prišla asi v poslednej sekunde pred zmeškaním, ale stále som to stihla. Dokonca sme na bio nerobili tisíc hodnotení, socials boli tiež  ok. Potom porste z ničoho nič som mala pocit, že je všetko zle. Mala som sa stretnúť s dvomi osobami  a dohodnúť sa na sobotňajšom programe. Najprv som si išla ohriať svoj "dobručký" obed - cestoviny. Neviem čo to za polotovar bol, ale keď tri minúty v mikrovlnke ich majú uvariť, tak okej. prídem na miesto stretnutia a tam nikto. Naštval ma ten obed, fakt nechcem vedieť koľko % nezdravosti to malo, bola som smutná, že tam tie baby neboli, bola som smutná, že sedím zas len s international students a nie s Kanaďanmi, bola som naštvatá, že mám ísť po škole skajpovať, lebo som nemala náladu a vedela som že iba ich zdeptám. Začala mi matika, na ktorej sa preberalo niečo strašne primitívne, hodina mala 85 minút či koľko, ale mne to prišlo aspoň ako sto rokov. Celý čas som facebookovala, bola nervózna, chcela som skúsiť komunikovať, ale jednoducho na to nebol vhodný okamih, tak som akurát poradila s pár príkladmi osobe vedľa mňa. Jasné, že ma čakala ešte otrasná chémia, kde sme mali robiť úlohu či čo, nemala som papier a ževraj ani nik naokolo, tak som len čumela do neviem kde. Hej, každý deň mi príde ako nekonečný, ale ten včerajší bol odporný. Vôbec som nemala dôvod, ale z tej zúfalosti sa mi chcelo plakať, len tak. Konečne školský deň skončil, predsa len kúsok vo mne chcel nadviazať kontakt s niekým a tak som išla za Danicou. Síce sa stretávame často, ale vlastne sme spolu okrem mládeže a volejbalu nikde neboli. Lenže nešla som za ňou, lebo som hlúpa. Vyšla som zo školy, nadávala si, a potom som nadávala ešte viac, keď som zistila, že leje. Nie že prší, ale leje, tej najhustejší najodpornejší dážď, všade naokolo len voda. Jasné, že som bola bez dáždnika, v svojich plátenkách, ktoré majú ešte stále viac vody ako si väčšina ľudí v Afrike vie predstaviť. Cestu domov nejdem opisovať, nepamätám si či som niekedy mala tak mokré nohy, aká som bola rozčúlená si viete predstaviť.To, že osoba s ktorou bolo skajp rande dohodnuté na skajpe nebola, ma ale vôbec nevytočilo ešte viac. Chcela som si oddýchnuť od všetkých týchto otrasných vecí v ten deň, že v tichu a prišli moje host sestry. Veď zlaté deti to sú, ale keď začali po sebe jačať, potom vyvolávať mame, ktorá jačala ešte viac (lebo stála dve hodiny v kolóne (kamoši, smejte sa je to hahaha)) a oni si nevšimli detail že majú reproduktor zapnutý, a že to počujem v druhých izbách, a aj keď si to všimli, tak s tým nič nerobili... Alyssa sa spýtala či chcem horúcu čokoládu, čím našťastie celú situáciu zachránila (minimálne tu v  mojom vnútri) a hneď mi bolo lepšie. Premávala som sa s čokoládou, v pyžame a s nechuťou ísť na bowling s international študentmi.

Musela som ísť peší 20 minút, potom zobrať bus, kde som na lístok minula o 20 centov viac ako som mala (a aj to ma naštavalo, kedže som to rátala aspoň 5 rázy a malo to by presne), potom som išla zas peší. Našťastie som už mala obuté gumáky (darované, dedené od minulej host študentky, cez rodinu až ku mne). Našťastie som trafila na prvýkrát, našťastie tam už čakala Hinako a Kim. keby tam neboli tak asi zošaliem hneď. Vlastne som mala veľa šťastia. Prišla koordinátorka, pokecali sme chvíľu, oznámila, že v našej skupine bude len 18 ľudí. Prišla Myra (osoba, ktorá má pri mne skrinku a konečne viem jej meno!) a pridali sme ju k nášmu tímu. Prišli ostatní, v buse nebola žiadne veľká párty ale porozprávali sme sa, cesta trvala asi dlho, ale neprišlo mi to tak. Ešte sme sa hádali o tom, aké číslo dráhy chceme mať a podobné sprostosti. Bowlingovali sme a v našom tíme vždy vyhrala Hinako! teda dva razy, samé strajky, no nechápačka. Ja som bývala druhá, Kim tretia a Myre to vôbec nešlo, ale ku koncu sa začala zlepšovať. Poslednú hru som vyhrala, skóre 11 bolo fakt že úspešné! A tak krásne nám v buse dali ceny- tomu najlepšiemu a tomu najhoršiemu v tíme. A viete čo? Ja som bola najlepšia vďaka tej poslednej hre! Dokonca som vyhrala aj z celej skupiny (18 ludí :D) ako najlepšie dievča! No paráda! Dostala som peanut butter čosi, čo chutilo skoro ako menej dobré lentilky. Ale za to najlepšie dievča som vyhrala 10 dolárovú kartu do Sturbucksu ^_^ feeling so canadian! :D To ma tak potešilo, rozradostilo (kedže ju možno už aj dnes využijem) že koniec. Myra vyhrala budúci výlet zadarmo! Nalepili obálku pod sedačky a kto ju mal pod sebou ten ju vyhral. Zlaté od nich! :) Inak od nás Kim vyhrala ako najhoršia zo skupiny (poslednú hru trafila vždy 1 alebo nič, tak sme chrúmali a boli šťastné). Cestou domov som mala uvažujúcu sentimentálnu náladu, nadávala som si, čakala so, od Kim nejakú radu. A v podstate mi aj pomohla keď mi vynadala že som sprostá (a má pravdu). Zas začalo moje smutnoučké období. Doma to bolo v pohode, prehodila som pár slov s každým členom, boli uchvátení, že som vyhrala ako najlepší bowlingár ženský a potom som pozrela s nimi Modern Family a Next Step. Nie že by ma to nejako extra bavilo, ale je to v pohode a predsa len mám pocit, že nás to nejak "zaceľuje".

Frigth Night

Extrémne krátky príspevok

Po We day bol výlet s ineternational students. Boli sme na Fright noci, ktorá až tak strašidelná teda nebola. AKože kostými a tak mali tí herci či kto to bol slušné, ale nejako extra sa nezakrádali alebo čo, takže som vždy na nich bola pripravená. Boli sme tam len pár hodín, takže sme zvládli len jeden strašidelný dom, ktorý bol skôr nechutný, kvôli akože vraždám a krvi všade. Akože sem tam som chcela aby to už skončilo, ale nič nehorázne. Najsamlepší bol tunel, teda ani nie tunel, ale vošlo sa medzi také plachty nafúkané vzduchom, ktoré boli čierne, bolo to všade okolo a nemala som ani poňatie kde vlastne som. Vtedy som si bola istá, že na mňa na konci niečo vyskočí, ale nemala som tušenie kedy bude koniec, tak som len trpela :D. Nakonci nič na mňa nevyskočilo, ale keby hej, tak už tu asi nie som. Potom sme išli na nejaké roller coasteri (drevený roller c. je úplne super špička mega giga!), nejaké kolotoče a takéto srandy. Vysoké aj nízke, hore aj dole hlavou, mega točiace. Boli sme aj na niečom pomerne trápnom, ako reťazovka, ale ona vôbec nebola trápna!Bol odtiaľ neskutočný výhľad na celý Vancouver. Ešte predtým, sme skočili do Mekáču, že nech si kúpime jedlo za pár dolárov a nie trikrát drahšie v útrobách tohto miesta. No to by ale nemohli pri začiatku kontrolovať veci a chuderke Kim úplne chrapúnsky zobrali burger. Ja som mala pripravený zdravý, chutný prehryz z domu a nechali mi to napokoji, vôbec ma neriešili, uf. Tak sme nejak skončili vychrumkávajúc minidonuty (ktoré som už našla aj našťastie v meste). Spoločnosť mi robila Kim, Nat, Hinako, Saki (japonské dievča, ktoré rozpravá s Hinako po anlgicky). Bolo nám fajn, ale ubehlo to rýchlo. Na začiatku ešte nebola tma a nemalo tú takú super atmošku. Potom to zas bolo preľudnené a hodinu sa čakalo na jednu atrakciu. Bolo to na tom istom mieste ako PNE. Celú PNE som si hovorila, že by bolo super tam prísť ešte raz s kamarátmi a keď som tam bola tak som si to až tak neužila. Tých pár hodín bolo strašne obmedzujúcich a ja som chcela vyskúšať jasné že všetko, keď už sme mali lístok na všetky veci. Takže zas tam chcem ísť tretí raz :D. Wooden roller coaster by som nevynechala už v žiadnom prípade. Inak chodiť autobusom v dobe keď ľudia chodia z práce je za najväčší trest. Blah.

We day a ako som nečakane videla Avril

"Spread the word
Have you heard?
All across the nation
We
are gonna bea great generation!" Martin Luther King 3.


Ako som už spomínala, stala sa taká vec, že ma vybrali na We day - facebook alebo We day video. Nastavený budík na 5.25 na mňa moc dobre nevplýval. Všade tma, ešte k tomu aj hmla. Mala som zákaz používať mikrovlnku aby som nikoho nezobudila (kávu si robiť mohla aj keď potom 10x zapípala, že je spravená). To ma úplne naštvalo (fakt veľmi), lebo neznášam chladné mlieko. Teda neznášam to, že otom polhodinu mrznem. Po ľadovom mlieku som jasné že skočila do postele... a nezaspala som! Akože mala som presne 15 minút na všetko, ale zatvárala som dvere za zvuku sms-ky. Už pohodlne v aute (lebo host mum išla do roboty, tak ma charakterne zobrala pred školu) som zistila, že mi napísala, že o minútu odchádza. Som majster v presnosti (toto sa mi tu stalo už niekoľkí krát!

Pred školou jedna osoba, ale nemala som moc náladu komunikovať a asi ani ona. Postupne sme sa zbierali, učitelia (úplní sympaťáci, škoda že s nimi nemám hodiny) jeidní prehodili dve slová. Presunuli sme sa kúpiť si lístky nech potom nechaosíme. Jasné, že keď sa išlo okolo Sturbucksu tak sme sa tam zastavili a tak sme aj zmeškali bus. Akože skupinovo, nie len ja, našťastie. Chodí ale každých 15 minút cez pracovný deň, takže pohoda. Skytrain bol úplne prepchatý. Polovica ľudu boli deti čo išli na We day. Stretli sme tam ľudí z Mexica a kedže tam bola Alba tak sa hneď dali do reči po španielsky. S osobou, ktorej meno neviem, sme si hundrali, že to nie je fér a tak sa nám prihovoril ďalší človek, že teda odkiaľ sme. A tak kedže on vedel po nemecky a osoba bola z Nemecka, tak som skončila ako úplní outsider. Akože, ja viem, že mi chceli ukázať že aha viem rozprávať materinským jazykom, ale čo z toho? Potom našťastie prechádzali už aj do angličtiny.

Keď sme vyšli zo skytrainu všade bolo počuť nejaké we day pokriky, vidieť plagáty, ujov ktorí ukazovali smer. Aj keď okolo Roger arény (kde sa hrá NHL) bolo kopec ľudí, nejako sme tam ani nečakali. Našli sme svoje sedadlá, ktoré boli úplne hore na strane od pódia. Vidieť sa všetko dalo, ale niekedy som aj tak pozerala na obrazovku. Boli tam tašky s nejakými papiermi, že nech ich vypíšeme, že môžme vyhrať výlet do Ekvádora. Niekto šťastný vyhral, prajem mu to :). Bolo tam kadečo iné ako blikajúci náramok, ohybné okuliare a iné srandy aby si spravili značky reklamu a mohli byť nazývaní sponzormi. Toto sa mi na we day fakt nepáčilo. Polovica vecí mi prišla robená kvôli reklame. Ani v jednom videu nebola ani sekunda bez reklamy, nejakého loga alebo čohosi takého.

Moc som ľudí, čo tam vystupovali nepoznala. O bratoch Keilburgers som si čosi vygooglila. Ako prvý naozajtný speaker bol Martin Luther King 3. Potom boli nejakí, ktorých mená neviem (ale vyggooglim si). Kofi-ho Annan-a som ale poznala. Spencer West, Molly Burke. títo mali neskutočné prejavy, fakt. Ale najviac to dali dvaja malí ľudia. teda naozaj také, ktorých všetci považujú za deti. Myslím že 10 a 12 ročné, ktoré mali neskutočnú reč, ústa som mala dokorán, slzy v očiach a všetci sme sa postavili nie že na konci, ale počas. Vážne som si uvedomila, že vždy sa dá začať. Že všetci môžme pomôcť. Že len vďaka nám, každý jeden jedinec sám, musí chcieť spraviť zmenu. A ak chce, nebude sa báť, neodradí sa, tak sa mu to podarí. Fakt to bolo silné.

Medzi speakermi boli nejaké vystúpenia, ktoré som zas nevedela, že čo sú to zač. Ale keď som tam začula hlas Avril Lavigne, skoro som padla na zadok. Vlastne som sedela. A bolo to krásne splnenie môjho detského sna. Zaspievala aj so svojím novým chlapom novú pesničku. Aj slzičky som v očiach mala, čo som nechápala, ako sa mi mohol splniť už dlhšie neaktívny sen, ktorý ale stále žil niekde ukrytý. To, že to bola len jedna pesnička ma síce trošku zosmutnilo, ale aj tak to bolo super. Našťastie to na konci neostalo len pri jednej pesničke, ale dala ešte dve. Dokonca aj Girlfriend bude mať asi odteraz rada, len preto, že ju spievala tam :D.

Tak som si pripadala ako najšťastnejší človek na svete, ktorý si to ale vôbec nezaslúži, ktorý chce niečo robiť so svetom, ale stále má v sebe strach a nevie ho prekonať. Prosím za všetkých ľudí na svete, nech sa majú krásne. A prosím, aby sa vždy našli ľudia ako tí, ktorí we day vytvorili. Nech sú vždy ľudia pre ktorých we day vznikol. Keby každý spravil čo i len maličký kúsok dobra, hneď je svet krajší. Tak sa usmej na osobu, ktorú po prečítaní ako prvú uvidíš, tým najširším úsmevom. Si neskutočne šťastný, že vieš vôbec čítať, že máš elektrinu, počítač/mobil a o internete ani nehovorím.

"If you can’t be a highway then just be a trail,
If you can’t be the sun be a star;
It isn’t by size that you win or you fail —Be the best of whatever you are!"  by Douglas Malloch

Thanksgiving a nakupovanie

V nedeľu som išla do kostola (už ako klasicky). Vždy je to super, vždy ma niečo prekvapí. tento raz si každý počas jednej pesničky zobral do ruky nejakú z tých hudobných nástrojov, čo to šuští keď trasiete, alebo bongá, alebo iné, ktoré neviem opísať. Jednoducho malé hlučné veci. Tak si všetci spokojne triasli rukami, nohami, kyvkali hlavami, zadkami, spievali si a bolo to super. Krásne a uvolnené. Náhlila som sa potom do downtownu Vancouveru, takže som ani nemala čas pokecať už so svojimi kamošmi 60 ročnými.
Našťastie som ani sto rokov nečakala na bus, ako zvyčajne, dokonca som už mala aj drobné a neprišla som o 25 alebo aj viac centov. To, že tie autobusy nevydávajú asi nerozdýcham nikdy. S radosťou využívam buzzer, či ako to volajú, potiahnutie šnúročky, aby šofér vedel, že chcete vystúpiť. Super, že už nebývam stratená preto, že ma "ignorujú". Zobrala som si mapu v turistickom centre, lebo svoju som zabudla a len tak som sa spýtala na bus na Granville Island. teta mi povedala číslo, aj križovatku, kde je zástavka. To, že tadiaľ ten autobus nešiel a že vlastne ten autobus vôbec asi na granville nechodí ma len pobavilo. Aj tak som si nebola istá, či ním pôjdem, ale maličkú nádej som mala. Tak som prešla cez centrum, cez granville birdge, pofotila loďky, budovy, hory, oceán.
Našla správnu ulicu (všade značky, takže bez problémov) a už som sa nachádzala v snowboardovom raji. Toľko obchodov so snowboardami, skateboardami, longboardami, že proste len sánka dole. Obchody nimi boli proste vytapetované. Nemala som ani silu na ne všetky pozerať. Samé parádne značky a ešte parádnejšie ceny. Ja som mala za cieľ šuštiaky. Kedže to bol thanksgiving víkend, tak z nejakého dôvodu majú tu vtedy zľavy. Tak som s tešila, že niečo nájdem, ale ťažko. Všetko mi bolo veľké, drahé (a príde mi zbytočné si kupovať niečo parádne, keď ani neviem či to domov zoberiem). Prešla som cez asi milión obchodov a stále som nenašla, čo som chcela. Stále som nenašla obchod, ktorý mi zlatý predavač povedal na Grouse Mountaine. Rátal sa mi, že rovno povedal, aby som si to a to nekupovala, že to sú šmejdy, že on ich nemá rád. Povedal, ktoré sú fajn a všetko, len moje číslo nebolo :(. Už som si pripadala zúfalá, lebo som sa už nakráčala viac ako dosť, bola som unavená, sklamaná, mierne hladná (nechcela som všetko zjesť hneď). Nakoniec som ho ale našla! Po zložito vyberaní som si predsa len jedny šuštiaky vybrala a aj krásny svetrík. mali tam fakt že pekné veci, za fakt dobré ceny, buď ale nemali moju veľkosť, nehodilo sa mi to, alebo som to len nevedela nosiť. Zas neskutočne zlatí predavači, aj sme si pokecali aj všetko. Kúpila som si teda šuštiaky s tým, že ich budem môcť vrátiť. To som si ale len namýšľala, lebo jasné, že asi všade inde v kanada to tak je, okrem tohto obchodu. Že len vymeniť. Skoro ma vystrelo, keď som to zistila už s taškou v ruke, ale moja chyba. Cestou naspäť som chcela navštíviť ešte iné obchody, pozrieť si mikinu (lebo to bolo moje druhé predsavzatie). Bola som na tom psychicky ešte horšie ako predtým, lebo som si nebola istá svojou kúpou a celkovo som bola so silami na dne. Po uvažovaní som zašla do ešte pár obchodov, stále nič ohromujúce tam nebolo. Potom som si povedala, že posledný obchod a aj keď som váhala tak som tam išla... a kúpila si prenádhernú, superskú, teplú mikinku, ktorá zachránila celý deň. Hneď sa mi kráčalo lepšie, v centre som ešte nakukla do nejakých obchodov, kúpila si v nejakom sekáči, ktorý zbiera peniaze pre charitu tričko s javorovým listom (jedno mi nestačí). Nič extra som ale nevidela, až na jednu mikinu, ale tam sa ešte predsa len môžem vrátiť. O 16tej mi host mum písala, či budem mať večeru s nimi. napísala som že áno, kedže som nechcela míňať ďalšie peniaze a ani som nemala náladu niekde sedieť sama, len že budem meškať. Prišla som domov pred 20tou úplne zničená, vyčerpaná. Umyla som si ruky, tvár, išla na záchod, navečerala sa, bola som neschopná komunikácie. Nakupovanie je tak nechutné!

Thanksgiving bol v pondelok, voľno od školy (paráda!). Tušila som, že naša host rodina to moc neprežíva, ale aj tak to bolo viac oničom ako som čakala. O 11-tej mi host mum povedala, že o 11:30 chce mať prázdnu kuchyňu a že ak niečo chceme, nech si to zoberiem predtým. jesť môžme len v kuchyni, takže to hneď aj vylúčila. "Večera" bola o 15:30 a bola by aj skôr, keby ich bývala študentka prišla skôr. Prišla ich pozrieť číňanka, ktorá s nimi bývala dva roky. Bola zlatá, ale moc sme sa nebavili. Ten "obed" ktorý tak riadne uvarila pozostával z objednaného moriaka, z objednaného tofu moriaka, z kúpenej omáčky/šťavy na moriaka, zemiakovej kaše, sladkých zemiakov s mrkvou (to je mňamka najväčšia), cranberries veci (tiež mňamka, ale asi ťažko to ona robila), nejakých kvázi buhtičiek/chlebíkov alebo čoho (neviem pôvod, ale boli dobré), zelenej fazuľky a takých zelených guličiek - zelenina- ktorej názov si asi nikdy nezapämetám, ale máme to aj na Slovensku. Najedla som sa fakt kvalitne, bolo to dobručké, chutnučké a bolo toho veľa. Zakončili sme to pumpkin pie, ktorý tiež nebol nejaký extra, ale bol sladký a potešilo to. (Takáto večera sa opakovala dva dni potom a tešilo ma to megalomansky :D). Pred večerou každý mal povedať za čo ďakuje, ale neprišlo mi, že vážne ďakujú, len povedali, čo sa očakáva. Ako mne v tom momente napadli asi stovky vecí a nevedela som si vybrať.

A tak som prežila svoje prvé thanksgiving (dúfam, že predsa len nie posledné). Ono na tom celom ma najviac potešil mail, čo som ráno dostala, že mi jedna osoba praje šťastné kanadské vďakyvzdanie, lebo že nemala šancu ma stretnúť. To bolo naozaj milé, úprimné a úplne pekné, že na mňa myslela osoba, s ktorou som sa stretla asi trikrát. Thanksgivingovať by sme mali každý deň, každou myšlienkou. Vždy je na to obrovské množstvo dôvodov.