"Spread the word
Have you heard?
All across the nation
We
are gonna bea great generation!" Martin Luther King 3.
Ako som už spomínala, stala sa taká vec, že ma vybrali na We day - facebook alebo We day video. Nastavený budík na 5.25 na mňa moc dobre nevplýval. Všade tma, ešte k tomu aj hmla. Mala som zákaz používať mikrovlnku aby som nikoho nezobudila (kávu si robiť mohla aj keď potom 10x zapípala, že je spravená). To ma úplne naštvalo (fakt veľmi), lebo neznášam chladné mlieko. Teda neznášam to, že otom polhodinu mrznem. Po ľadovom mlieku som jasné že skočila do postele... a nezaspala som! Akože mala som presne 15 minút na všetko, ale zatvárala som dvere za zvuku sms-ky. Už pohodlne v aute (lebo host mum išla do roboty, tak ma charakterne zobrala pred školu) som zistila, že mi napísala, že o minútu odchádza. Som majster v presnosti (toto sa mi tu stalo už niekoľkí krát!
Pred školou jedna osoba, ale nemala som moc náladu komunikovať a asi ani ona. Postupne sme sa zbierali, učitelia (úplní sympaťáci, škoda že s nimi nemám hodiny) jeidní prehodili dve slová. Presunuli sme sa kúpiť si lístky nech potom nechaosíme. Jasné, že keď sa išlo okolo Sturbucksu tak sme sa tam zastavili a tak sme aj zmeškali bus. Akože skupinovo, nie len ja, našťastie. Chodí ale každých 15 minút cez pracovný deň, takže pohoda. Skytrain bol úplne prepchatý. Polovica ľudu boli deti čo išli na We day. Stretli sme tam ľudí z Mexica a kedže tam bola Alba tak sa hneď dali do reči po španielsky. S osobou, ktorej meno neviem, sme si hundrali, že to nie je fér a tak sa nám prihovoril ďalší človek, že teda odkiaľ sme. A tak kedže on vedel po nemecky a osoba bola z Nemecka, tak som skončila ako úplní outsider. Akože, ja viem, že mi chceli ukázať že aha viem rozprávať materinským jazykom, ale čo z toho? Potom našťastie prechádzali už aj do angličtiny.
Keď sme vyšli zo skytrainu všade bolo počuť nejaké we day pokriky, vidieť plagáty, ujov ktorí ukazovali smer. Aj keď okolo Roger arény (kde sa hrá NHL) bolo kopec ľudí, nejako sme tam ani nečakali. Našli sme svoje sedadlá, ktoré boli úplne hore na strane od pódia. Vidieť sa všetko dalo, ale niekedy som aj tak pozerala na obrazovku. Boli tam tašky s nejakými papiermi, že nech ich vypíšeme, že môžme vyhrať výlet do Ekvádora. Niekto šťastný vyhral, prajem mu to :). Bolo tam kadečo iné ako blikajúci náramok, ohybné okuliare a iné srandy aby si spravili značky reklamu a mohli byť nazývaní sponzormi. Toto sa mi na we day fakt nepáčilo. Polovica vecí mi prišla robená kvôli reklame. Ani v jednom videu nebola ani sekunda bez reklamy, nejakého loga alebo čohosi takého.
Moc som ľudí, čo tam vystupovali nepoznala. O bratoch Keilburgers som si čosi vygooglila. Ako prvý naozajtný speaker bol Martin Luther King 3. Potom boli nejakí, ktorých mená neviem (ale vyggooglim si). Kofi-ho Annan-a som ale poznala. Spencer West, Molly Burke. títo mali neskutočné prejavy, fakt. Ale najviac to dali dvaja malí ľudia. teda naozaj také, ktorých všetci považujú za deti. Myslím že 10 a 12 ročné, ktoré mali neskutočnú reč, ústa som mala dokorán, slzy v očiach a všetci sme sa postavili nie že na konci, ale počas. Vážne som si uvedomila, že vždy sa dá začať. Že všetci môžme pomôcť. Že len vďaka nám, každý jeden jedinec sám, musí chcieť spraviť zmenu. A ak chce, nebude sa báť, neodradí sa, tak sa mu to podarí. Fakt to bolo silné.
Medzi speakermi boli nejaké vystúpenia, ktoré som zas nevedela, že čo sú to zač. Ale keď som tam začula hlas Avril Lavigne, skoro som padla na zadok. Vlastne som sedela. A bolo to krásne splnenie môjho detského sna. Zaspievala aj so svojím novým chlapom novú pesničku. Aj slzičky som v očiach mala, čo som nechápala, ako sa mi mohol splniť už dlhšie neaktívny sen, ktorý ale stále žil niekde ukrytý. To, že to bola len jedna pesnička ma síce trošku zosmutnilo, ale aj tak to bolo super. Našťastie to na konci neostalo len pri jednej pesničke, ale dala ešte dve. Dokonca aj Girlfriend bude mať asi odteraz rada, len preto, že ju spievala tam :D.
Tak som si pripadala ako najšťastnejší človek na svete, ktorý si to ale vôbec nezaslúži, ktorý chce niečo robiť so svetom, ale stále má v sebe strach a nevie ho prekonať. Prosím za všetkých ľudí na svete, nech sa majú krásne. A prosím, aby sa vždy našli ľudia ako tí, ktorí we day vytvorili. Nech sú vždy ľudia pre ktorých we day vznikol. Keby každý spravil čo i len maličký kúsok dobra, hneď je svet krajší. Tak sa usmej na osobu, ktorú po prečítaní ako prvú uvidíš, tým najširším úsmevom. Si neskutočne šťastný, že vieš vôbec čítať, že máš elektrinu, počítač/mobil a o internete ani nehovorím.
"If you can’t be a highway then just be a trail,
If you can’t be the sun be a star;
It isn’t by size that you win or you fail —Be the best of whatever you are!" by Douglas Malloch
nedeľa 20. októbra 2013
štvrtok 17. októbra 2013
Thanksgiving a nakupovanie
V nedeľu som išla do kostola (už ako klasicky). Vždy je to super, vždy ma niečo prekvapí. tento raz si každý počas jednej pesničky zobral do ruky nejakú z tých hudobných nástrojov, čo to šuští keď trasiete, alebo bongá, alebo iné, ktoré neviem opísať. Jednoducho malé hlučné veci. Tak si všetci spokojne triasli rukami, nohami, kyvkali hlavami, zadkami, spievali si a bolo to super. Krásne a uvolnené. Náhlila som sa potom do downtownu Vancouveru, takže som ani nemala čas pokecať už so svojimi kamošmi 60 ročnými.
Našťastie som ani sto rokov nečakala na bus, ako zvyčajne, dokonca som už mala aj drobné a neprišla som o 25 alebo aj viac centov. To, že tie autobusy nevydávajú asi nerozdýcham nikdy. S radosťou využívam buzzer, či ako to volajú, potiahnutie šnúročky, aby šofér vedel, že chcete vystúpiť. Super, že už nebývam stratená preto, že ma "ignorujú". Zobrala som si mapu v turistickom centre, lebo svoju som zabudla a len tak som sa spýtala na bus na Granville Island. teta mi povedala číslo, aj križovatku, kde je zástavka. To, že tadiaľ ten autobus nešiel a že vlastne ten autobus vôbec asi na granville nechodí ma len pobavilo. Aj tak som si nebola istá, či ním pôjdem, ale maličkú nádej som mala. Tak som prešla cez centrum, cez granville birdge, pofotila loďky, budovy, hory, oceán.
Našla správnu ulicu (všade značky, takže bez problémov) a už som sa nachádzala v snowboardovom raji. Toľko obchodov so snowboardami, skateboardami, longboardami, že proste len sánka dole. Obchody nimi boli proste vytapetované. Nemala som ani silu na ne všetky pozerať. Samé parádne značky a ešte parádnejšie ceny. Ja som mala za cieľ šuštiaky. Kedže to bol thanksgiving víkend, tak z nejakého dôvodu majú tu vtedy zľavy. Tak som s tešila, že niečo nájdem, ale ťažko. Všetko mi bolo veľké, drahé (a príde mi zbytočné si kupovať niečo parádne, keď ani neviem či to domov zoberiem). Prešla som cez asi milión obchodov a stále som nenašla, čo som chcela. Stále som nenašla obchod, ktorý mi zlatý predavač povedal na Grouse Mountaine. Rátal sa mi, že rovno povedal, aby som si to a to nekupovala, že to sú šmejdy, že on ich nemá rád. Povedal, ktoré sú fajn a všetko, len moje číslo nebolo :(. Už som si pripadala zúfalá, lebo som sa už nakráčala viac ako dosť, bola som unavená, sklamaná, mierne hladná (nechcela som všetko zjesť hneď). Nakoniec som ho ale našla! Po zložito vyberaní som si predsa len jedny šuštiaky vybrala a aj krásny svetrík. mali tam fakt že pekné veci, za fakt dobré ceny, buď ale nemali moju veľkosť, nehodilo sa mi to, alebo som to len nevedela nosiť. Zas neskutočne zlatí predavači, aj sme si pokecali aj všetko. Kúpila som si teda šuštiaky s tým, že ich budem môcť vrátiť. To som si ale len namýšľala, lebo jasné, že asi všade inde v kanada to tak je, okrem tohto obchodu. Že len vymeniť. Skoro ma vystrelo, keď som to zistila už s taškou v ruke, ale moja chyba. Cestou naspäť som chcela navštíviť ešte iné obchody, pozrieť si mikinu (lebo to bolo moje druhé predsavzatie). Bola som na tom psychicky ešte horšie ako predtým, lebo som si nebola istá svojou kúpou a celkovo som bola so silami na dne. Po uvažovaní som zašla do ešte pár obchodov, stále nič ohromujúce tam nebolo. Potom som si povedala, že posledný obchod a aj keď som váhala tak som tam išla... a kúpila si prenádhernú, superskú, teplú mikinku, ktorá zachránila celý deň. Hneď sa mi kráčalo lepšie, v centre som ešte nakukla do nejakých obchodov, kúpila si v nejakom sekáči, ktorý zbiera peniaze pre charitu tričko s javorovým listom (jedno mi nestačí). Nič extra som ale nevidela, až na jednu mikinu, ale tam sa ešte predsa len môžem vrátiť. O 16tej mi host mum písala, či budem mať večeru s nimi. napísala som že áno, kedže som nechcela míňať ďalšie peniaze a ani som nemala náladu niekde sedieť sama, len že budem meškať. Prišla som domov pred 20tou úplne zničená, vyčerpaná. Umyla som si ruky, tvár, išla na záchod, navečerala sa, bola som neschopná komunikácie. Nakupovanie je tak nechutné!
Thanksgiving bol v pondelok, voľno od školy (paráda!). Tušila som, že naša host rodina to moc neprežíva, ale aj tak to bolo viac oničom ako som čakala. O 11-tej mi host mum povedala, že o 11:30 chce mať prázdnu kuchyňu a že ak niečo chceme, nech si to zoberiem predtým. jesť môžme len v kuchyni, takže to hneď aj vylúčila. "Večera" bola o 15:30 a bola by aj skôr, keby ich bývala študentka prišla skôr. Prišla ich pozrieť číňanka, ktorá s nimi bývala dva roky. Bola zlatá, ale moc sme sa nebavili. Ten "obed" ktorý tak riadne uvarila pozostával z objednaného moriaka, z objednaného tofu moriaka, z kúpenej omáčky/šťavy na moriaka, zemiakovej kaše, sladkých zemiakov s mrkvou (to je mňamka najväčšia), cranberries veci (tiež mňamka, ale asi ťažko to ona robila), nejakých kvázi buhtičiek/chlebíkov alebo čoho (neviem pôvod, ale boli dobré), zelenej fazuľky a takých zelených guličiek - zelenina- ktorej názov si asi nikdy nezapämetám, ale máme to aj na Slovensku. Najedla som sa fakt kvalitne, bolo to dobručké, chutnučké a bolo toho veľa. Zakončili sme to pumpkin pie, ktorý tiež nebol nejaký extra, ale bol sladký a potešilo to. (Takáto večera sa opakovala dva dni potom a tešilo ma to megalomansky :D). Pred večerou každý mal povedať za čo ďakuje, ale neprišlo mi, že vážne ďakujú, len povedali, čo sa očakáva. Ako mne v tom momente napadli asi stovky vecí a nevedela som si vybrať.
A tak som prežila svoje prvé thanksgiving (dúfam, že predsa len nie posledné). Ono na tom celom ma najviac potešil mail, čo som ráno dostala, že mi jedna osoba praje šťastné kanadské vďakyvzdanie, lebo že nemala šancu ma stretnúť. To bolo naozaj milé, úprimné a úplne pekné, že na mňa myslela osoba, s ktorou som sa stretla asi trikrát. Thanksgivingovať by sme mali každý deň, každou myšlienkou. Vždy je na to obrovské množstvo dôvodov.
Našťastie som ani sto rokov nečakala na bus, ako zvyčajne, dokonca som už mala aj drobné a neprišla som o 25 alebo aj viac centov. To, že tie autobusy nevydávajú asi nerozdýcham nikdy. S radosťou využívam buzzer, či ako to volajú, potiahnutie šnúročky, aby šofér vedel, že chcete vystúpiť. Super, že už nebývam stratená preto, že ma "ignorujú". Zobrala som si mapu v turistickom centre, lebo svoju som zabudla a len tak som sa spýtala na bus na Granville Island. teta mi povedala číslo, aj križovatku, kde je zástavka. To, že tadiaľ ten autobus nešiel a že vlastne ten autobus vôbec asi na granville nechodí ma len pobavilo. Aj tak som si nebola istá, či ním pôjdem, ale maličkú nádej som mala. Tak som prešla cez centrum, cez granville birdge, pofotila loďky, budovy, hory, oceán.
Našla správnu ulicu (všade značky, takže bez problémov) a už som sa nachádzala v snowboardovom raji. Toľko obchodov so snowboardami, skateboardami, longboardami, že proste len sánka dole. Obchody nimi boli proste vytapetované. Nemala som ani silu na ne všetky pozerať. Samé parádne značky a ešte parádnejšie ceny. Ja som mala za cieľ šuštiaky. Kedže to bol thanksgiving víkend, tak z nejakého dôvodu majú tu vtedy zľavy. Tak som s tešila, že niečo nájdem, ale ťažko. Všetko mi bolo veľké, drahé (a príde mi zbytočné si kupovať niečo parádne, keď ani neviem či to domov zoberiem). Prešla som cez asi milión obchodov a stále som nenašla, čo som chcela. Stále som nenašla obchod, ktorý mi zlatý predavač povedal na Grouse Mountaine. Rátal sa mi, že rovno povedal, aby som si to a to nekupovala, že to sú šmejdy, že on ich nemá rád. Povedal, ktoré sú fajn a všetko, len moje číslo nebolo :(. Už som si pripadala zúfalá, lebo som sa už nakráčala viac ako dosť, bola som unavená, sklamaná, mierne hladná (nechcela som všetko zjesť hneď). Nakoniec som ho ale našla! Po zložito vyberaní som si predsa len jedny šuštiaky vybrala a aj krásny svetrík. mali tam fakt že pekné veci, za fakt dobré ceny, buď ale nemali moju veľkosť, nehodilo sa mi to, alebo som to len nevedela nosiť. Zas neskutočne zlatí predavači, aj sme si pokecali aj všetko. Kúpila som si teda šuštiaky s tým, že ich budem môcť vrátiť. To som si ale len namýšľala, lebo jasné, že asi všade inde v kanada to tak je, okrem tohto obchodu. Že len vymeniť. Skoro ma vystrelo, keď som to zistila už s taškou v ruke, ale moja chyba. Cestou naspäť som chcela navštíviť ešte iné obchody, pozrieť si mikinu (lebo to bolo moje druhé predsavzatie). Bola som na tom psychicky ešte horšie ako predtým, lebo som si nebola istá svojou kúpou a celkovo som bola so silami na dne. Po uvažovaní som zašla do ešte pár obchodov, stále nič ohromujúce tam nebolo. Potom som si povedala, že posledný obchod a aj keď som váhala tak som tam išla... a kúpila si prenádhernú, superskú, teplú mikinku, ktorá zachránila celý deň. Hneď sa mi kráčalo lepšie, v centre som ešte nakukla do nejakých obchodov, kúpila si v nejakom sekáči, ktorý zbiera peniaze pre charitu tričko s javorovým listom (jedno mi nestačí). Nič extra som ale nevidela, až na jednu mikinu, ale tam sa ešte predsa len môžem vrátiť. O 16tej mi host mum písala, či budem mať večeru s nimi. napísala som že áno, kedže som nechcela míňať ďalšie peniaze a ani som nemala náladu niekde sedieť sama, len že budem meškať. Prišla som domov pred 20tou úplne zničená, vyčerpaná. Umyla som si ruky, tvár, išla na záchod, navečerala sa, bola som neschopná komunikácie. Nakupovanie je tak nechutné!
Thanksgiving bol v pondelok, voľno od školy (paráda!). Tušila som, že naša host rodina to moc neprežíva, ale aj tak to bolo viac oničom ako som čakala. O 11-tej mi host mum povedala, že o 11:30 chce mať prázdnu kuchyňu a že ak niečo chceme, nech si to zoberiem predtým. jesť môžme len v kuchyni, takže to hneď aj vylúčila. "Večera" bola o 15:30 a bola by aj skôr, keby ich bývala študentka prišla skôr. Prišla ich pozrieť číňanka, ktorá s nimi bývala dva roky. Bola zlatá, ale moc sme sa nebavili. Ten "obed" ktorý tak riadne uvarila pozostával z objednaného moriaka, z objednaného tofu moriaka, z kúpenej omáčky/šťavy na moriaka, zemiakovej kaše, sladkých zemiakov s mrkvou (to je mňamka najväčšia), cranberries veci (tiež mňamka, ale asi ťažko to ona robila), nejakých kvázi buhtičiek/chlebíkov alebo čoho (neviem pôvod, ale boli dobré), zelenej fazuľky a takých zelených guličiek - zelenina- ktorej názov si asi nikdy nezapämetám, ale máme to aj na Slovensku. Najedla som sa fakt kvalitne, bolo to dobručké, chutnučké a bolo toho veľa. Zakončili sme to pumpkin pie, ktorý tiež nebol nejaký extra, ale bol sladký a potešilo to. (Takáto večera sa opakovala dva dni potom a tešilo ma to megalomansky :D). Pred večerou každý mal povedať za čo ďakuje, ale neprišlo mi, že vážne ďakujú, len povedali, čo sa očakáva. Ako mne v tom momente napadli asi stovky vecí a nevedela som si vybrať.
A tak som prežila svoje prvé thanksgiving (dúfam, že predsa len nie posledné). Ono na tom celom ma najviac potešil mail, čo som ráno dostala, že mi jedna osoba praje šťastné kanadské vďakyvzdanie, lebo že nemala šancu ma stretnúť. To bolo naozaj milé, úprimné a úplne pekné, že na mňa myslela osoba, s ktorou som sa stretla asi trikrát. Thanksgivingovať by sme mali každý deň, každou myšlienkou. Vždy je na to obrovské množstvo dôvodov.
Grouse Mountain a bežné dni
Nejako rýchlo mi tieto posledné dni ubiehajú, že ani nestíham písať, čo sa dialo. A kedže si to nepíšem, tak zabúdam. Paintball sa nekonal, čo ma nemrzí, lebo aspoň som sa nemusela rozhodnúť či idem. Zbieranie odpadkov sa konalo, bolo to fájn, aj keď nás bolo po menej (rozumej skoro nikto). Našli sme celkom zaujímavé kúsky ako ten cestárky trojuholník, kokos v jazere, mini lietadlo, okuliare do labáku. Sobotu som strávila aj oslavovaním narodenia bábätka na Slovensku ^_^... Značnú časť toho týždňa som strávila vytváraním narodeninového priania, zháňaním 16 ľudí zo 16 krajín (plus ja a pesos), strihaním, upravovaním, učením ovládať sa španielsky program. Dalo mi to celkom zabrať. Pred školou, po škole, cez prestávky vždy som sa snažila zachytiť nejakých ľudí a nemala som čas na nič. Často som nejako bola dohodnutá so 4 ľuďmi v jeden čas a niekedy som ani dohodnutá nebola, ale nejak sa oni dohodli bezo mňa a akoby so mnou :D. Všetko som zvládla, stihla a som spoko v poho.
V pondelok som bola pozvaná na volejbalík (v podstate zas do kostola, ale akože do telocvične). Bola to bomba pecka a najviac som vďačná Danice že ma zavolala. Klasika, že samí dospelí a len my dve, ale ide jej to super a aj všetkým ostatným. Samozrejme, že ma odviezli domov a už sa s nimi odmietam hádať. Je to od nich milé a teší ma to, ale pripadám si nevďačne, že pre nich nič nerobím. Verím, že sa to zmení. Na volejbalíku mali párty, dozvedeli sa o nejakých zásnubách, tak sme sa všetci vytešovali :D. Potom si pamätám len stredu, kde som zas zhodnotila, že si nepamätám, čo som robila na mládeži, ktorá bola ešte lepšia ako minulá. Skladal sa dokopy banán (super nechutná hra).V štvrtok sme zašli do Tima Hortona a zhodnotili sme, že to je asi naše miesto, lebo aj keď tam kávové veci až tak mňam nie sú, veci na prehryznutie sú mňam a hlavne ceny oproti Strubucksu sú neporovnateľné. Mala som asi latté a donut čokoládový (nepoliaty, ale taký iný).
Zrazu bol predo mnou krásny trojdňový víkend a thanksgiving. V sobotu som rozhodla, že ideme na Grouse Mountain. Šťaste sme sa dotrepali do Vancouvru ale neboli sme si isté odkiaľ ide zadarmo bus na Capillano Suspension Bridge. Teta ktorej sme sa pýtali nám okamžite chcela predať lístky, tak sme sa rozhodli, že si radšej zoberieme sea bus a nebudeme sa snažiť využívať to na čo nemáme úplne právo. Teda klasicky, ja som rozhodla, lebo Kim a Nat nemali ani páru o čom je reč. Prvýkrát za celý pobyt nám niekto skontroloval lístky, počula som tam češtinu a nejakú českú partiu ľudí. Po sea buse sme nastúpili na ďalší bus (krásne čakala pripravená, krásička) a už sme boli po Grousom. Nechceli sme byť lenivé zadky, že ideme na turistiku (to bola hlavná myšlienka). Kim sa necítila dobre a po pár metroch vždy zastavila. Pár desiatok metrov sme prešli za pol hodinu. Pochopila, že to nemá význam, že musí ísť dole. Bolo mi jasné, že ju samú nenecháme. Nat navrhla aby sme všetky zišli dole a vyšli hore lanovkou. Sebecky som ich poprosila, či by len oni nemohli ísť dole (kedže aj Nat tvrdila že je unavená) a že ja to rýchlo vybehnem, že až tak dlho ma hore čakať nebudú. Neboli sme vtedy ani v štvrtine. Ja som si to teda vymakala až na vrch, dala sa medzi tým do reči s čechmi, ktorí sa chystali ešte vyššie. Už som kula pikle (či ako sa to píše), že pôjdem s nimi. Inak to, že mi smska že sú UŽ dole mi prišla, keď ja som sa v pohodičke prezliekala v záchode na vrchole, je normálne.Asi nie sú vhodné partnerky na turstiku (a to ja mám kondičku viac ako mizernú, ale celý nás bus som trhla a to aj s tým minimálne polhodinovým zdržaním na začiatku). Som chvastúň, a čo! :D Hore to bolo akože pekné, to hej, ale zas čakala som niečo lukratívnejšie povedzme si pravdu. Počekovali sme výpredaj zimných vecí, snowboardové topánky neboli vyhovujúce, čo ma dosť mrzí (lebo ak si ich párkrát požičiam výjde to drahšie ako si kúpiť nejaké používané). Mrzí ma, že som si jedno tričko nekúpila, ale veď sa tam ešte dostanem. Odišla som len s retiazkou a príveskom javorového listu. Ten list je super! Pofotili sme sa, povyčítali si čo bolo treba, ale treba byť úprimný, ale nehnevali sme sa. Nejako sme zašli na show, ktorú tam robili. Myslela som si, že to bude tragédia, ale bolo to neskutočne super) Narehotala som sa tam úplne kvalitne, slzičky mi sem tam tiekli a bolo nám labra dobre. Pobavila som sa aj na tete, ktorá si to všetko tam fotila iPadom a mala kabelisko Louis Viutton (viete čo myslím). Chcela som si ju odfotiť svojím foťákom, lebo na to ich vyrábajú, ale asi to pochopil, lebo neskutočne zazerala. Ľudia sa tam fotili s pozadím sami mobilom, nikto sa nespýtal nech ich odfotíme. Vidno, že to neboli kanaďania, ale turisti. Počasie vyšlo parádne, slnko svietilo, zašlo ojedinele. O ceste dole a peši nechceli ani počuť tak som si teda kúpila lístok a zviezla sa dole v preplnenej búdke, ktorá je na každom obrázku Grousu. Aj som sa skamarátila s maličkým dieťatkom, bez slov, len tak, úsmevmi, kývaním :).
Zišli sme šťastne dole, neovrackané (Nat sa bojí výšok) a spokojné. Chceli sme ísť nájsť ešte jeden hotel a obchod, ale otočili sme sa, že si to pohľadám sama inokedy. Výstup mi teda trval aj so počiatočným motkaním hodinu a pol. Vôbec to nebolo niečo náročné, práveže ja som chcela niečo náročnejšie. Ale aspoň sme spravili jednu vec z "to do" listu väčšiny turistov vo Vancouveri.
V pondelok som bola pozvaná na volejbalík (v podstate zas do kostola, ale akože do telocvične). Bola to bomba pecka a najviac som vďačná Danice že ma zavolala. Klasika, že samí dospelí a len my dve, ale ide jej to super a aj všetkým ostatným. Samozrejme, že ma odviezli domov a už sa s nimi odmietam hádať. Je to od nich milé a teší ma to, ale pripadám si nevďačne, že pre nich nič nerobím. Verím, že sa to zmení. Na volejbalíku mali párty, dozvedeli sa o nejakých zásnubách, tak sme sa všetci vytešovali :D. Potom si pamätám len stredu, kde som zas zhodnotila, že si nepamätám, čo som robila na mládeži, ktorá bola ešte lepšia ako minulá. Skladal sa dokopy banán (super nechutná hra).V štvrtok sme zašli do Tima Hortona a zhodnotili sme, že to je asi naše miesto, lebo aj keď tam kávové veci až tak mňam nie sú, veci na prehryznutie sú mňam a hlavne ceny oproti Strubucksu sú neporovnateľné. Mala som asi latté a donut čokoládový (nepoliaty, ale taký iný).
Zrazu bol predo mnou krásny trojdňový víkend a thanksgiving. V sobotu som rozhodla, že ideme na Grouse Mountain. Šťaste sme sa dotrepali do Vancouvru ale neboli sme si isté odkiaľ ide zadarmo bus na Capillano Suspension Bridge. Teta ktorej sme sa pýtali nám okamžite chcela predať lístky, tak sme sa rozhodli, že si radšej zoberieme sea bus a nebudeme sa snažiť využívať to na čo nemáme úplne právo. Teda klasicky, ja som rozhodla, lebo Kim a Nat nemali ani páru o čom je reč. Prvýkrát za celý pobyt nám niekto skontroloval lístky, počula som tam češtinu a nejakú českú partiu ľudí. Po sea buse sme nastúpili na ďalší bus (krásne čakala pripravená, krásička) a už sme boli po Grousom. Nechceli sme byť lenivé zadky, že ideme na turistiku (to bola hlavná myšlienka). Kim sa necítila dobre a po pár metroch vždy zastavila. Pár desiatok metrov sme prešli za pol hodinu. Pochopila, že to nemá význam, že musí ísť dole. Bolo mi jasné, že ju samú nenecháme. Nat navrhla aby sme všetky zišli dole a vyšli hore lanovkou. Sebecky som ich poprosila, či by len oni nemohli ísť dole (kedže aj Nat tvrdila že je unavená) a že ja to rýchlo vybehnem, že až tak dlho ma hore čakať nebudú. Neboli sme vtedy ani v štvrtine. Ja som si to teda vymakala až na vrch, dala sa medzi tým do reči s čechmi, ktorí sa chystali ešte vyššie. Už som kula pikle (či ako sa to píše), že pôjdem s nimi. Inak to, že mi smska že sú UŽ dole mi prišla, keď ja som sa v pohodičke prezliekala v záchode na vrchole, je normálne.Asi nie sú vhodné partnerky na turstiku (a to ja mám kondičku viac ako mizernú, ale celý nás bus som trhla a to aj s tým minimálne polhodinovým zdržaním na začiatku). Som chvastúň, a čo! :D Hore to bolo akože pekné, to hej, ale zas čakala som niečo lukratívnejšie povedzme si pravdu. Počekovali sme výpredaj zimných vecí, snowboardové topánky neboli vyhovujúce, čo ma dosť mrzí (lebo ak si ich párkrát požičiam výjde to drahšie ako si kúpiť nejaké používané). Mrzí ma, že som si jedno tričko nekúpila, ale veď sa tam ešte dostanem. Odišla som len s retiazkou a príveskom javorového listu. Ten list je super! Pofotili sme sa, povyčítali si čo bolo treba, ale treba byť úprimný, ale nehnevali sme sa. Nejako sme zašli na show, ktorú tam robili. Myslela som si, že to bude tragédia, ale bolo to neskutočne super) Narehotala som sa tam úplne kvalitne, slzičky mi sem tam tiekli a bolo nám labra dobre. Pobavila som sa aj na tete, ktorá si to všetko tam fotila iPadom a mala kabelisko Louis Viutton (viete čo myslím). Chcela som si ju odfotiť svojím foťákom, lebo na to ich vyrábajú, ale asi to pochopil, lebo neskutočne zazerala. Ľudia sa tam fotili s pozadím sami mobilom, nikto sa nespýtal nech ich odfotíme. Vidno, že to neboli kanaďania, ale turisti. Počasie vyšlo parádne, slnko svietilo, zašlo ojedinele. O ceste dole a peši nechceli ani počuť tak som si teda kúpila lístok a zviezla sa dole v preplnenej búdke, ktorá je na každom obrázku Grousu. Aj som sa skamarátila s maličkým dieťatkom, bez slov, len tak, úsmevmi, kývaním :).
Zišli sme šťastne dole, neovrackané (Nat sa bojí výšok) a spokojné. Chceli sme ísť nájsť ešte jeden hotel a obchod, ale otočili sme sa, že si to pohľadám sama inokedy. Výstup mi teda trval aj so počiatočným motkaním hodinu a pol. Vôbec to nebolo niečo náročné, práveže ja som chcela niečo náročnejšie. Ale aspoň sme spravili jednu vec z "to do" listu väčšiny turistov vo Vancouveri.
piatok 4. októbra 2013
Časť prvého októbrového týždňa
V stredu som prvýkrát zavítal na stretnutie mládeže a bolo to fajn. Vlastne normálne by mi to prišlo úplne super, ale kedže som choručká, tak som si to až tak nevedela užiť (a asi mi aj chýba naša klasická mládežička). Stretla som sa s Danicou na dohodnutom mieste a v dohodnutý čas. Bola som tam úplne prsne na čas, ale jasnačka, že som bežala. Išli sme cez kopec izieb a neviem čo všetko a prišli sme do miestnosti, kde na biliardovom stole hrali naháňačku bielej a čiernej gule ľudia vo veku od 10 do 35 (cca). Teda asi jeden bol taký starší, ostatní vyzerali okolo tých 13 až 18 a potom pár ľudí, čo vyzerali síce mlado, ale boli vedúci a mám pocit, že majú tak 25, kedže sú zosobášení a všetko. Boli tam rozložené bicie, kopec gaučov a celé to vyzeralo tak gaučovo pohodlne. Pri príchode sme museli odovzdať mobily, čo mi prišlo dosť nepríjemné, kedže host rodina je na smskovaní závislá a nechcela som, nech po mne dajú celoštátne pátranie. Inakšie tá myšlienka je celkom fajn, ak nemáte teda paranoidných rodičov. Keď ma postavili pred tabuľu, s mini tabuľkou s mojím menom v ruke, že ma idú odfotiť tak to bolo už úplne čudné. Neviem, či sa to dialo len v ten deň a fakt som to nevychytala alebo to robia každý raz. Ževraj majú nejakú tabuľu, kde sú fotky tých ľudí celý rok vycapené, teším sa :D.
Presunuli sme sa do telocvične, kde sme hrali čudné formy vybíjanej. Už si nepamätám ich názov. Zas mi bolo povedaných asi 20 mien (ľudí tam bolo asi viac) a nepamätám si ani jedno jediné. Tie hry hrali všetci , úplne entuziasticky, proste úúúúplne všetci a tešilo ma to. Potom sme sa presunuli ku gaučom a zaspievali tri pesničky. Kapela s skladala z dievčat, chalanov, detí, dospelých. Tam som pochopila, veľa vecí. Všetci, čo tam boli to robili nie pre seba, nie pre druhých, ale pre Boha. A vďaka tomu, to bolo vážne krásne. Dvaja ľudia nám povedali ich skrátené životné príbehy (veľmi krátke), najhlavnejší vedúci mal prednáškovú reč. Rozdelili sme sa do skupín a rozoberali sme veci k veci. Nebolo to len tak zo srandy, bolo to také naozaj. Potom sme sa porozprávali len tak, čo nové, čo staršie, čo ani nebolo, čo bolo. Dali nám "misiu" na tento týždeň, a to spraviť niečo pekné a doniesť o tom dôkaz (fotku, kópiu, hocičo). Pekné nemusí byť samozrejme len umelecké a ja dúfam, že už na neičom peknom robím :). Ešte sa porzorpárvali o minulotýždňovej misii a už bol koniec. Ešte pozvali na sobotňajší paintball a zbieranie odpadkov. Zbierať odpadky som rozhodnutá ísť, ale o Paintablle stále uvažujem. Trvalo to dve hodiny, skoro presne, lebo každého tu čakal odvoz. Ževraj to nie je bezpečná oblasť, ja si asi nič bezpečnejšie predstaviť neviem, ale Danica sa nedala prehovoriť a tak ma odviezli domov. Moje navigovanie je tragické, ale keď moja ulica má len hlúpe číslo, kto by si to pamätal? :D
Ďalší deň som išla s Kim a Albou do Sturbucksu a dala som si karamelové machiatto či čo to, ale bolo to najviac dobré. Alba neodolala a kúpila si cookies a niečo čo bolo tiež dooosť dobré, ale ja tu odmietam míňať peniaze na jedlo, veď mám homestay :D. Neodolala potom ani Kim, ktorá tiež skončila s cookies a aj s peniazmi. Že si ide vybrať do automatu, dalo jej to papierik, že si peniažky vytiahla a ono nič. Tejto situácie som sa vždy obávala a ona chudera, prvýkrát si ide vyťiahnuť peniažky a ono nič. Nechcela to riešiť, že zajtra pošle host mum. Potrebovala som ísť aj ja do banky, ktorá je kúsok ďalej, babám sa nechcelo ,ale zlaté išli. Teda ono to je kúsok, možno 20 minút od nášho Sturbucksu, od môjho domu tiež tak, ale od ich domu je o dosť ďaleko. Ešte hodiny blúdili, lebo sa snažili nájsť môj dom a to je na začiatku nemožné, lebo ulica začína vlastne len z jednej strany a potom sa divne otáča. Pri banke je Mc Donald a chúďatko Alba chcela nezdravé hranolky. Nezdravá strava je tu celkom naším cieľom, lebo porste žiaden cukor, žiaden nič.. :D A potom jemu veľa, veľa zdravých vecí a a prejedáme sa, ale naše chuťové poháriky nie sú spokojné. (Práve som si dala chlebík s niečím ako syrokrém, aj tak chcem sladké).
Dneska som bola na Operation Green, kde sme z malých plastových fliaš postavili niečo, čo sa malo podobať veľkej fľaši. Nepoužili sme všetky fľaše, nemali sme presný plán ako to spraviť, ale nejako to bolo. Nie najlepšie na svete, ale snažili sme sa. Chcela som ísť ku Kim robiť ne mini "projekte", ale Kim bola hladná, ja som chcela po dlhšej dobe stihnúť večeru s rodinou a povedala som si, že to skúsim sama. Nat veľmi entuziasticky chce ukázať, že to vie, ale proste nie.
Zajtra idem zbierať odpadky s youth group. Chcem im pomôcť, chcem pomôcť okoliu, prírode a teší ma, že tu sú takéto akcie. Host mum povedala, že ak mám možnosť, mám ísť na Paintball, tak asi si predsa len zoberiem veci na prezlečenie, obedík a uvidím čo a ako, ale predsa len asi pôjdem. Výletík s international študentmi tento víkend nebude, lebo chcú ísť v nedeľu a to som rozhodnutá ísť do kostola. Keby teda mali nejaký zaujímavý program, tak idem, ale oni chcú ísť zas len nakupovať a to prosím pekne ani nie do Metrotown-u ale tam kde vždy. Ak by som náhodou nemala čo robiť, aspoň sa možno vyliečim. Kašlem ako najväčší fajčiar. Inak škola je trápna. Nechápem ako je možné, že keď sa do toho pozriem, testy nenapíšem na 100%. Dneska nám dal diktát z franiny, o ktorom som bola presvedčená že nebude a ani som sa do toho nepozrela. Za 5 minút, ktoré nám dal pred testom som si to na tú chvíľu zapamätala a všetko dobre dopadlo. Učitelia sú chorí, veľa zastupovaní máme, dnes som neprezentovala anglinu. Včera som kvôli tej prezentácii zas skúsila svoje kresliace schopnosti v skicáry, Nat sa zas tvárila strašne dôležito, ako môžem niečo tak strašné prezentovať a všetkým z mojej skupiny tie obrázky akceptovali. A nebolo to také zo slušnosti, keď chcú, tak ma ignorujú. Dvaja ani nevedeli kto tie obrázky kreslil a povedali, že čo to je, že je to dosť dobré! Som na seba hrdá, kúsoček. Aspoň pochopili, že fakt nič pripravené nemáme a že mi môžu byť riadne vďační, kedže oni proste nespravili nič nič. Neznášam tú anglinu. K tomu mi učiteľ napísal, že nemám používať písané písmo. Doteraz to prečítať dokázal (a aj som sa snažila na tom slohu a fakt to bolo pekné) ale asi zlenivel. Trapák. Dnes som nebola na Kende, trošku ma to mrzí, ale predsa Operation Green mi prišla prednejšia.
utorok 1. októbra 2013
Prvá návšteva kostola
Bola som tam, úplne som sa tešila. Uvidela som hlavný vchod, lenže mi prišlo divné tam prísť aspoň 20 po začiatku. z boku bolo kopec dverí, ale netušila som, kde by som vstúpila. Opatrne som otvorila dvere, dúfala, že nevŕzgajú až tak ako sa mi zdá. Našťastie som sa ocitla len v predsienke za ďalšími zatvorenými dverami. Tak som tam stála a nakúkala cez tú medzierku medzi dverami a stenou, kde vlastne vstúpim. Asi to bolo divné, ale upokojilo ma to, že hneď pri dverách je voľné miesto. :D Tak som po nakúkaní sa odhodlala a vkročila. Sadla som do úplnej poslednej lavice, na kraj. Vedľa bola už len teta na vozíčku. Z druhej strany dievča v mojom veku a jej mama. Všetci stáli, neviem čo za časť sa to diala, pozrela som na farárku a tá mi posielala thumbs up. Zlatá :D.
Pozrela som sa, čo majú v ruke a pred sebou som uvidela červenú knižočku. Teda knižisko, taká mini encyklopédia. Zrazu mi nejaký ujo podával nejaký papierik zo zadu. Úplne zmätene, že čo to má byť som si to zobrala a z rúk mi vypadla červené encyklopédia (spevník). Zarachotilo to no proste na celý kostol a ešte ďalej. Trapas hneď na začiatku. Ani nevie, či po mne začali pozerať, viem len, že dievča vedľa mňa hej. Červená ako paprika som si všimla, že ostatní už sedia. V duchu som sa ale rehotala a niekedy nie len v duchu. Veď viete. :D
Zrazu čítali z Biblie, teda z toho papierika, čo mi bol podaný. Dobre to majú vymyslené, keď som to čítala, aj som chápala o čom. keby som len počúvala tak asi nie. Vlastne možno by som ani nie, keby som ten príbeh nepoznala. Potom bola kázeň. Celá šťastná, že som neprišla až fakt na záver som počúvala, rozumela, pochopila. Potom nastala pre mňa úplne zvláštna časť. Všetci sa začali hýbať a ja som nechápala čo robia. Ujo predo mnou sa otočil, potriasol mi rukou a niečo mi povedal. Tak som sa usmiala a snažila som sa napodobniť zvuk, ktorý vydal. V tom momente mi to pripomínalo japončinu, molgolčinu alebo hocičo nepoznané. Po asi treťom človeku som zistila, že to je "Peace with you". Skoro všetci ma poťapkali po pleci ako starú známu, spýtali ako sa mám, ako sa volám a predstavili sa mi. A tak som si podávala ruku s každým jedným človekom, teta farárka za mnou prišla, že nech ostanem po bohoslužbe. Chcem byť slušná, tak že áno, však sa ma len spýta, ako sa mi páčilo. Potom začala rozprávať oznamy. Vedľa nej je telka, kde je prezentácia, takže väčšina vecí bola aj tam. Takže tam bola osoba na podávanie papierikov, na posúvanie slidov. K jej oznamom sa hocikto vyjadril, doplnil, už ani neviem na čo, ale všetci sme sa tam smiali. Potom začali vravieť oznamy len tak ľudia, kto čo chcel. Na telke bol obrázok :"Teraz je dobrý čas na návštevu. Farár je na dovolenke." Riadne ma to pobavilo a aj nejakého uja, ktorý sa spýtal, prečo to nie je odftené v ich kostole, ale niekde inde. Farárka sa len otočila, otvorila ústa a pozerala ako puk. Potom sa začala smiať, že tak toto preskočíme. :D Chudera ani nevedela, čo na tej prezentácii je.
Polka ľudí sa postavila, polka sedela, ja som nechápala o čo zas ide. Farárka stále pri nejakých dverách, jej dcérka skackala okolo. Pianista zrazu začal čosi kecať, že zahrá niečo od Chopina. Farárka ho stopla, že ešte nie, že ona by rada ešte rozprávala, ak môže. A celé to zas bolo vtipné, milé. nakoniec začal hrať, polka ľudí sa už presúvala do inej miestnosti, polka sedela. Ostala som sedieť, že veď neviem kde oni idú, tvárila som sa, že sa hudbe rozumiem a som celá fascinovaná. Bol tam aj gitarista a boli rozložené aj bicie, ale na tých vtedy nik nehral. Prišiel ku mne ujo, že nech idem tam, že je tam papaníčko. Všetci tam išli a keď som už povedala, že pôjdem, tak som sa pridala. Počas presúvania mi jedna teta vysvetlila že sa volá Bee, tak to som si musela zapamätať :D. Myslela som, že jesť nebudem a proste vôbec som nevedela čo tam robiť, lebo bolo tam pár veľkých stolov a prišlo mi čudné si tak náhodne sadnúť. Našťastie prišla ku mne farárka, že ma predstaví s jej dcérou (zlatá, 7 ročná), tá ma zas predstavila s jej "baby- sitterkou", ktorá chodí do 8. ročníka do mojej školy (ja do 11.). Ani neviem kto mi dal do ruky tanier, ale už som si naberala varenú kukuricu, trošku šalátu, lebo malá povedala, že ona ho rada nemá. Hlavné jedlo bolo niečo mäsité, tak smola. Tak (ne)náhodne som si sadla k osobám, čo sedeli pri mne a začali sme komunikovať. Teda ono tam zas pribehla farárka (bola všade :D, ale díky za to) a jej frázička: Toto je Alena, je ako international študent zo Slovenska a skontaktovala ma cez internet! (No najväčšie vzrúšo). Proste je to primitívna veta, po ktorej nie je najmenší problém začať konverzáciu, lebo ste zaujímavý tým, že ste cudzinec.
Dala som si aj bábovku a tá bola teda dosť dobrá. Pri mojom stole vznikla hádka, kvôli slovu roof, aká je správna výslovnosť. Farárka Američanka tvrdí že "raf" ostatní, že "ruf". Celé mi to púrišlo mega vtipné, že sa tam hádajú kvôli svojmu materinskému jazyku. Potom som si uvedomila, že my to robíme tiež. :D Nakoniec ma dali za hlavného rozhodcu, že ako sa volá tá vec, ktorá býva na dome, aby dnu nepršalo (lebo za tých 20 minút smejo-hádky som to ozaj nemohla pochopiť). tak teda ja že "ruf", ale slovník mobilový tvrdil, že "raf". V každej vete počas celého obeda zaznelo aspoň raz slovo roof, v rôznych kreáciách a celé to bolo strašne vtipné. Vážne! Ja som sa tam úplne rehlila, všetci sme sa rehlili. :D Začali riešiť nejaký bicyklový deň, ja som len počúvala, že bicykel aj tak nemám a ani mať nebudem. (Reakcia host mamy keď som sa jej spýtala, či by mi požičali bicykel bola teda dosť zapamätateľná. Ako keby som jej povedala, že som niekoho zavraždila). Jasné, že mi hneď chceli bicykel požičať a začali riešiť čo, kde ako. Len som sa usmievala, prikyvovala, prišlo mi to celé úplne hafo, že tú rodinu vidím prvýkrát. Neviem poriadne ako to skončilo, ale zas sa do toho začala zapájať aj farárka a keby čosi, tak mi napíše :D. Teta mi dala aj číslo - keby som niečo potrebovala. Proste všetci sú zlatí a zlatší, ale aj tak viem, že jej volať nebudem. Jej dcéra je o rok staršia (asi) a aj keď na začiatku bola tichá, začala kecať o športe. Moc som jej toho nerozumela, ale koho to trápi? Sem tam som kývla plecom, že to nepoznám, sem tam kývla že aha, jasné, to je super. :D Začali to tam pomaličky baliť, tak som odpratala dve stoličky a spýtala sa na východ. Teda ešte nestal lúčiaci ceremoniál, kde sa ma ešte raz 5 ľudia spýtali, či ma treba odviesť a že sú radi že som prišla a neviem čo všetko, ale asi všetko čo sa dá povedať.
Pozrela som sa, čo majú v ruke a pred sebou som uvidela červenú knižočku. Teda knižisko, taká mini encyklopédia. Zrazu mi nejaký ujo podával nejaký papierik zo zadu. Úplne zmätene, že čo to má byť som si to zobrala a z rúk mi vypadla červené encyklopédia (spevník). Zarachotilo to no proste na celý kostol a ešte ďalej. Trapas hneď na začiatku. Ani nevie, či po mne začali pozerať, viem len, že dievča vedľa mňa hej. Červená ako paprika som si všimla, že ostatní už sedia. V duchu som sa ale rehotala a niekedy nie len v duchu. Veď viete. :D
Zrazu čítali z Biblie, teda z toho papierika, čo mi bol podaný. Dobre to majú vymyslené, keď som to čítala, aj som chápala o čom. keby som len počúvala tak asi nie. Vlastne možno by som ani nie, keby som ten príbeh nepoznala. Potom bola kázeň. Celá šťastná, že som neprišla až fakt na záver som počúvala, rozumela, pochopila. Potom nastala pre mňa úplne zvláštna časť. Všetci sa začali hýbať a ja som nechápala čo robia. Ujo predo mnou sa otočil, potriasol mi rukou a niečo mi povedal. Tak som sa usmiala a snažila som sa napodobniť zvuk, ktorý vydal. V tom momente mi to pripomínalo japončinu, molgolčinu alebo hocičo nepoznané. Po asi treťom človeku som zistila, že to je "Peace with you". Skoro všetci ma poťapkali po pleci ako starú známu, spýtali ako sa mám, ako sa volám a predstavili sa mi. A tak som si podávala ruku s každým jedným človekom, teta farárka za mnou prišla, že nech ostanem po bohoslužbe. Chcem byť slušná, tak že áno, však sa ma len spýta, ako sa mi páčilo. Potom začala rozprávať oznamy. Vedľa nej je telka, kde je prezentácia, takže väčšina vecí bola aj tam. Takže tam bola osoba na podávanie papierikov, na posúvanie slidov. K jej oznamom sa hocikto vyjadril, doplnil, už ani neviem na čo, ale všetci sme sa tam smiali. Potom začali vravieť oznamy len tak ľudia, kto čo chcel. Na telke bol obrázok :"Teraz je dobrý čas na návštevu. Farár je na dovolenke." Riadne ma to pobavilo a aj nejakého uja, ktorý sa spýtal, prečo to nie je odftené v ich kostole, ale niekde inde. Farárka sa len otočila, otvorila ústa a pozerala ako puk. Potom sa začala smiať, že tak toto preskočíme. :D Chudera ani nevedela, čo na tej prezentácii je.
Polka ľudí sa postavila, polka sedela, ja som nechápala o čo zas ide. Farárka stále pri nejakých dverách, jej dcérka skackala okolo. Pianista zrazu začal čosi kecať, že zahrá niečo od Chopina. Farárka ho stopla, že ešte nie, že ona by rada ešte rozprávala, ak môže. A celé to zas bolo vtipné, milé. nakoniec začal hrať, polka ľudí sa už presúvala do inej miestnosti, polka sedela. Ostala som sedieť, že veď neviem kde oni idú, tvárila som sa, že sa hudbe rozumiem a som celá fascinovaná. Bol tam aj gitarista a boli rozložené aj bicie, ale na tých vtedy nik nehral. Prišiel ku mne ujo, že nech idem tam, že je tam papaníčko. Všetci tam išli a keď som už povedala, že pôjdem, tak som sa pridala. Počas presúvania mi jedna teta vysvetlila že sa volá Bee, tak to som si musela zapamätať :D. Myslela som, že jesť nebudem a proste vôbec som nevedela čo tam robiť, lebo bolo tam pár veľkých stolov a prišlo mi čudné si tak náhodne sadnúť. Našťastie prišla ku mne farárka, že ma predstaví s jej dcérou (zlatá, 7 ročná), tá ma zas predstavila s jej "baby- sitterkou", ktorá chodí do 8. ročníka do mojej školy (ja do 11.). Ani neviem kto mi dal do ruky tanier, ale už som si naberala varenú kukuricu, trošku šalátu, lebo malá povedala, že ona ho rada nemá. Hlavné jedlo bolo niečo mäsité, tak smola. Tak (ne)náhodne som si sadla k osobám, čo sedeli pri mne a začali sme komunikovať. Teda ono tam zas pribehla farárka (bola všade :D, ale díky za to) a jej frázička: Toto je Alena, je ako international študent zo Slovenska a skontaktovala ma cez internet! (No najväčšie vzrúšo). Proste je to primitívna veta, po ktorej nie je najmenší problém začať konverzáciu, lebo ste zaujímavý tým, že ste cudzinec.
Dala som si aj bábovku a tá bola teda dosť dobrá. Pri mojom stole vznikla hádka, kvôli slovu roof, aká je správna výslovnosť. Farárka Američanka tvrdí že "raf" ostatní, že "ruf". Celé mi to púrišlo mega vtipné, že sa tam hádajú kvôli svojmu materinskému jazyku. Potom som si uvedomila, že my to robíme tiež. :D Nakoniec ma dali za hlavného rozhodcu, že ako sa volá tá vec, ktorá býva na dome, aby dnu nepršalo (lebo za tých 20 minút smejo-hádky som to ozaj nemohla pochopiť). tak teda ja že "ruf", ale slovník mobilový tvrdil, že "raf". V každej vete počas celého obeda zaznelo aspoň raz slovo roof, v rôznych kreáciách a celé to bolo strašne vtipné. Vážne! Ja som sa tam úplne rehlila, všetci sme sa rehlili. :D Začali riešiť nejaký bicyklový deň, ja som len počúvala, že bicykel aj tak nemám a ani mať nebudem. (Reakcia host mamy keď som sa jej spýtala, či by mi požičali bicykel bola teda dosť zapamätateľná. Ako keby som jej povedala, že som niekoho zavraždila). Jasné, že mi hneď chceli bicykel požičať a začali riešiť čo, kde ako. Len som sa usmievala, prikyvovala, prišlo mi to celé úplne hafo, že tú rodinu vidím prvýkrát. Neviem poriadne ako to skončilo, ale zas sa do toho začala zapájať aj farárka a keby čosi, tak mi napíše :D. Teta mi dala aj číslo - keby som niečo potrebovala. Proste všetci sú zlatí a zlatší, ale aj tak viem, že jej volať nebudem. Jej dcéra je o rok staršia (asi) a aj keď na začiatku bola tichá, začala kecať o športe. Moc som jej toho nerozumela, ale koho to trápi? Sem tam som kývla plecom, že to nepoznám, sem tam kývla že aha, jasné, to je super. :D Začali to tam pomaličky baliť, tak som odpratala dve stoličky a spýtala sa na východ. Teda ešte nestal lúčiaci ceremoniál, kde sa ma ešte raz 5 ľudia spýtali, či ma treba odviesť a že sú radi že som prišla a neviem čo všetko, ale asi všetko čo sa dá povedať.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)