Koledovanie

Ten deň/večer bol tak úplne super! Odhodlali sme sa s Kim zapísať na koledovanie. Spievať nevieme, teda Kim si asi myslí, že vie, ale nevie. Ja viem, že neviem, ale všetci vedia, že ma to napĺňa najviac na svete a tak si budem spievať hocikedy a hocikde. Hlavne som sa tešila na všetky zlaté tety a ujov s kotrými si zas budeme môcť pokecať, sú z nás veľkí kamoši.

Na miesto činu sme prišli načas. Bolo to neuveriteľné, nikto nechápal, že sa nám to podarilo. To, že sme prebiehali 4 prúdovú cestu vo vážne hustej premávke na jeden krát sme radšej umlčali. (Nebolo mi vtedy všetko jedno, skoro som sa rozplakala ako sa bojím, neznášam autá). Lenže zúfalé situácie si vyžadujú aj také riešenia. Nestihnúť bus v niektorých situáciách je naozaj zúfalé.

Pred koledovaním nastala parádne časť programu - jedlo. tak sme sa napučili pizze (všetci myslia na vegetariánov), pokecali s kým sa dalo. Dokonca sa tam zjavila international student z Nemecka, ktorý chodí do našej školy, ale predtým som sa s ním nikdy nerozprávala. Stretli sme tam novú osobu, ktorá mi príde úplne skvelá. Celý čas sme sa rozprávali, meno neviem a štve ma že sme si fb nevymenili alebo tak, viem že chodí na konfirmu a že vie spievať. Presne z radu osôb čo neprestanú rozprávať, celý čas sú spoko a snažia sa zapojiť všetkých do diskusie. Každé dieťa a aj nedieťa si malo vyrobiť lampiónik. vyrábali sa z papierov, drevených srandičiek, zaváraninových fliaš. Prišlo mi to náročné a sama by som to nezvládla, ale kedže mám tam už kontakty, tak mi to pomohla zas osoba mladšia asi o neviem koľko veľa rokov. Tak nemôžem byť šikovná vo všetkom :D. Nevyzeralo to moc dobre, ale stačilo to a bola som vďačná, lebo pri mojom pokuse by to dopadlo strašne, teda vlastne ja som vôbec nevedela ako to spraviť.

Rozhodili sme sa do skupiniek, teda ja som do nejakej vletela a ostala s nimi. Bola tam aj tá nová osoba, Kim sa vyparila s nemcom číslo 2 a jeho bratrancom a ich rodinou. bola som na nich moc pomalá, no čo už. Aké bolo spievanie? Skvelé! Dali nám knižky s textami, našťastie. Ale aj tak väčšinou nebolo svetlo, aby som to mohla čítať. Alebo tam nebola tá pesnička, lebo také jingle bells poznajú všetci (okrem mňa :D). Každý sa spýtal, na čo zbierame peniaze, tak sa im neskutočne tváre rozžiarili, že pre nič, že len pre radosť spievame. Mylsím, že to väčšinou bolo dosť zlé, nezorganizované, niekedy sa spievali dve strofy, niekedy jedna, ale aj tak to bolo moooc milé. Konečne som si splnila detský sen! Fakt, ja som strašne túžila ísť koledovať :). Odkotúľali sme sa potom na horúcu čokoládku, nejaké koláčiky a iné mňamky. Pekne sme sa poobijímali (úprimne, tak že to aj mňa potešilo), rozlúčili a už sme trielili domov.

Bol to krásny večer plný vianočnej nálady, dobroty, lásky, ochoty. Zas jeden z tých, keď som si uvedomila, že Vianoce sa naozaj blížia a aj že prečo sa blížia. Úplne teplo vo vnútri cítim, keď na ten večer myslím, lebo aj keď to v podstate nebolo asi nič špeciálne, pre mňa to bolo špeciálne. Aj keď stretávam tých ľudí raz za týždeň a niekedy ani to nie, mám ich úplne moc rada. Niekedy netreba dlhý čas a veľa slov na vytvorenie blízkeho a úprimného vzťahu. Tak moc mi budú ujovia a tety s vekovým priemerom 70 chýbať, že neverím.. a aj hipisácka farárka s jej rozkošnou dcérkou.

<3

Snowball

V nejakú stredu pomerne dávno, sa konal školský ples. Ževraj pre ročníky 10-12 (ja som 11). Najprv som nechápala, ale potom som si uvedomdila, že celá škola by sa do jedálne asi nezmestila. Boli dve verzie ľudí. Skupina A - nešli by tam vôbec, ževraj všetci budú na sebe len nalepení a aj zlepení. Skupina B - má to byť ich najlepší večer života. Nechcela som robiť unáhlené závery a odsúdiť skupinu B ako tých, kvôli ktorým tam skupina A ísť nechce. A tak som teda išla. nechcelo sa mi, lístok som si zohnala posledný deň, vlastne sa ku mne dostal dosť šťastím, ale niekedy som lucker a plánovala som tam teda ísť. Hodila som na seba šaty, v ktorých sa cítim ako v pyžame, čo je najviac super a plátenky. Nič pohodlnejšie byť nemohlo. 

Pri vchode nastúpení ľudia a véééľa učiteľov, že kontrolujú tašky. Veď nech si kontrolujú, spokojne idem tam, že však čo. Asi mi závidela Strepsil a Orbitky, lebo ani jedno z toho nemajú a uchmatla mi to. Celkom som sa pobavila, ako zízala, prečo mám v taške cukor (dva cukre zo Sturbucksu). Lebo po 1. ľúbim cukor a takýto je tu často pre mňa zdroj energie. a po 2. ak som v Sturbuckse tak prečo by som si ho nezobrala? Však si zaplatím za kávu, tak aj za cukor. po 3. niekto si naozaj cukrí kávu, ale teda pochybujem že Sturbucksovú, tak si môžem aj ja. Ten mi ale z divného dôvodu nechala a ja som mala kvôli tým Orbitkám hneď zlú náladu, lebo veď moje dobré jahôdkové :D.

Potom blá blá blá a blá blá blá. Zhrniem to tak, že to bola diskotéka na nie moc kvalitnú hudbu (nie len podľa môjho názoru, ale na polku vecí sa nedalo tancovať), v krajšom alebo teda formálnejšom oblečením, trvalo to krátko, nebol žiaden program a ja neviem. Nedala by som tomu názov ples, ale len nejaká školská párty. Boli dve obrovské obrazovky, kde premietali klipy k pesničkám, čo mi prišlo fajn, kedže ja som asi ani jeden z nich ešte nevidela, ale inakšie to bolo zbytočné dosť. Prehodila som pár slov s neznámymi ľuďmi, tvárila som sa že tancujem (aj keď teda no veď.. :D), neboleli ma nohy (lebo som génius v roxy plátenkách) a najlepšie na celom plese bol učiteľ, ktorý asi na pol minútku pohol so svojím telom, ale tak, že sme všetci len ostali pozerať, že wow (môj angličtinár, je skvelý, ale že vie tak tancovať by som nikdy nepovedala o.O). Učitelia ostatní všetci len postávali ako sbska a sem tam divne zazreli, cítila som sa trašne divne že ich tam bolo tak veľa a fakt kontrolovali všetko. Skontrolovali každé jedno vrecko v taške/bunde/rifliach, všade. Bolo to horšie ako na letisku, bez srandy, a to už tam som si pripadala nepríjemne.

A áno, bola som tam sama. Teda jasné, že som tam neskackala sama, ale žiaden partner ani nič také. Niektoré mozgy to tu nevedeli pochopiť, prečo nemám aspoň vybraných kamarátov, s ktorými budem  alebo tak. Tak som si prechádzala od ľudí k ľuďom. Ale zas úprimne, s niektorými ľuďmi som bola len nech sa mám dôvoď smiať :D. Ale keď to bolo tak rozkošné, keď nikdy nikde neboli a teraz tam mohli robiť čo chceli (podľa ich názoru). 

Na ďalší deň fb bol zaspamovaný o tom, aký bol ples strašne super, skvelá organizácia a že mooc ďakujú za usporiadanie. Tí ľudia to postli pár minút po skončení plesu, niekedy si len tak smutne uvedomím, že je to s našou generáciou veľmi zlé, aj so mnou, áno. Ľudia ktorí to organizovali a ľudia ktorí nikdy nikde to pokladali za skvelý večer; ostatní za nič špeciálne, ale sťažovať sa nemôžem. Len že to nesplnilo tie filmové predstavy o poriadnom americkom plese. Veď tam nebola ani jedna pesnička na tanec pre pár, ani súťaž o kráľa a kráľovnú a ani nič. Filmy klamú!