Cestou v aute do Viedne som mala zakázané spať (týraný
jedinec do poslednej chvíle). Keby mi tam nehral celý čas Tomáš Klus, tak ma
asi vylabrí. Na jednej benzínke som stretla mačiatko, to bolo jediné pozitívne.
Teda okrem toho, že sme to prežili.
Letisko vo Viedni sa mi nepáčilo, bolo také ja neviem asi
chaotické alebo čo. Stále nechápem prečo na palubnom lístku som mala napísané
Terminál 3 a nakoniec som išla z Terminálu 1. Ale v pohode ako šikuliak som to teda
zvládla (aj keď v noci som na tom dobre nebola keď som zaryto tvrdila že
cesta naspäť bude mame podľa GPSka trvať 8 hodín. Síce mi to prišlo divné, ale
aj tak som tvrdila, že mám pravdu.. ono to bol nakoniec príchod o 8:00
ráno, čiže to trvalo nejaké 3 hodiny -_-). Ale aj s takýmto oťapeným mozgom
som nastúpila do správneho lietadla a všetko (bol tam riadne sympatický
(nazvime ho) letiskoviak, tak toho som sa musela spýtať ž čo a ako teraz
:D)
Cestou som kúsok spala, aj keď cesta do Londýna trvala len
okolo 2 hodín (buď som to prespala alebo nám nedali ani piť, potvoriaci!). Inak
British Airways má strašne veľa letušiakov, je to super, teší ma to. Bola som kvlaitne dezorientovaná hodinovým posunom. Nevedela som kedy mám prílet, nevedela som nič. Veľa mňa sedeli slováci a aj keď som sa dlho odhodlávala, či sa mám priznať k tomu že som slovenka aj ja, tak som s ich rodnou rečou popýtala čo bolo treba. Tak som
vystúpila z lietadla, nastúpila do nejaké autobusu (neviem prečo, išli
všetci tak som išla aj ja), potom som prešla cez nejakú časť letiska, zas išla
autobusom a zas som prešla časť letiska.
Našla som si tu kamošku Angličanku, teda nie že by sme sa
moc rozprávali a nie že by mala aspoň okolo 60, ale sem tam pri čakaní pri
tej zbytočnej prehliadke tašiek sme prehodili nejaké slovo a bola fajn,
a hlavne som jej rozumela! :D Beriem to ako dobrý začiatok. Inak všade je
Slovákov milión 500. Teda zas nie až tak, ale fakt je ich dosť ak máte uši
ušaté tak počujete slovenčinu úplne v pohode.
.......
Aktuálne sedím v lietadle do Vancouver-u. Práve tu
nastala dosť že vtipná situácia, keď iba tak zrazu z ničoho nič
„Pozor prosím. Venujte mi pozornosť. Nasaďte si kyslíkové
masky. Hneď teraz.“
Všetci sme sa začali obzerať, čo sa deje, čakala na masky,
stresovali, srdce bilo ako splašené...
a masky nič.
No dobe, nebolo to presne tak, nezačali sme stresovať, ale
proste tie masky fakt nevypadli..
Bolo to čudné, tak hovorila som si že je trapas sa udusiť či
čo pokiaľ máme kyslíkové masky nad hlavou skoro. Potom týpek zahlásil, že sa
ospravedlňuje, ale že to bola chyba, že sa nič nedeje. Niektorí už ale dosť teda
šoky chytali, ale sme živí, zdraví a ešte neumieram od nudy. Sedia vedľa
mňa v pohode baby s ktorými sem tam si čosi povieme. Jedna ide na
študijný pobyt ale z výšky. Ďalšia chodí do vancouver-a na výšku normálne.
A vraj si mysleli, že mám aspoň 19. Ha-ha-háá :D. Holanďanka je mega
super, sme už aj FB kamky a verím tomu, že spolu niečo naplánujeme.
.....
Let bol oveľa lepší ako som čakala. Bolo to síce 9 hodín,
ale pozerala som Ratatuja (a naozaj neviem ako sa to píše), hodinku spala,
jedenie zabralo nejaký čas. Inakšie to jedlo bola celkom sranda. Mali na výber
buď niečo kuracie alebo cestoviny. Tie cestoviny boli v niečom čo vyzeralo
ako pórová polievky bez vody, tak ale čo s tým už narobíte, ale koláčik bol mňamózny. Na konci sme boli všetci kvalitne hladní, dávali si preteky v škvŕkaní,
ale letušiaci nás zachránili a dali nám toast, buchtičku.
Letisko vo Vancouveri vôbec neboli tak priateľské. Cítila
som sa ako nejaký zločinec keď sa ma pýtali na všetko. Na všetko! Nie len
u koho idem bývať, o škole, ale aj o tom ako sa kde dostanem
a proste bolo to nahlavu. A nie len raz, ale viac rázy. Bolo to stresujúce. Ďalší stres
nastal pri kufroch, ale len trošičku. Už asi 95% ľudí bolo preč a pár
zúfalcov stále čakalo. Upokojovala som sa tým, že hádam by sa im nestratilo toľko
kufrov naraz. Už som svoj konečne zazrela a celá napichaná bola ako si ho
zoberiem do hrsti a pôjdem k rodinke. Viete koľko trvalo, kým to
obehlo celé koliečko? Podľa mňa dlhšie ako celý let. Fakt to bolo otrasné! :D
Ešte ma čakalo imigračné, kde som našťastie nečakala, ale aj tak to bolo také
čudné, že tam chcú vidieť asi milión dokumentov. Inakšie teraz bolo
v telke ako kontrolovali tie mega ťažké a krehké veci, ako
kontrolovali imigrantov, prečo prídu, kedy prídu, koľko majú peňazí a bolo
to fakt dosť odrádzajúce. Nechcite ísť do kanady bez povolenia.
Konečne ma čakal exit! Našla som miesto kde sa vyzdvihujú
cestujúci a čakala pár sekúnd. Z auta vyšiel vysmiaty černoch a pýtal
sa či som len prišla, že ako dlho sa tu chystám zotať, s kým tu budem, ale
všetko tak milo, zlato, so záujmom a radosťou že sa má s kým porozprávať,
bol úplne super. Celý čas som sa pri ňom musela usmievať, lebo on bol také to
chodiace šťastíčko. Tak som sa rozhodla, že ľudia vo Vancouvri sú skvelí a tešila
som sa na svoju rodinku ešte viac. Po rozhovore so zlatým ujom som si všimla
auto so správnou ŠPZtkou a už som nasadala do auta. J
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára