Ako som sa (ne)lúčila

Asi týždeň dozadu začali rozlúčky s pár ľuďmi. Dalo sa to prežiť, čakala som väčšiu tragédiu, viac sĺz a tak. Nerobila som žiadnu rozlúčkovú párty, som lenivec a proste bolo by to celé zle. No aj tak som postretala kopec ľudí, ktorí mi popriali šťastnú cestu, aj keď sa inokedy skoro ani nebavíme. Hlavné pravidlo prežitia lúčenia je VYPNÚŤ! Poproste svojich blízkych, nech moc toho nerozprávajú a skrátia to. Je to príjemnejšie ako slziť každé dve hodiny (najlepšie keď najdojemnejšiu reč  majú ľudia s ktorými sa ani nepoznáte). Akože ono pohladí dušičku, že vás ľudia majú radi a budete im chýbať a toto, lenže pre  slzné kanáliky to až tak dobré nie je. Ja sa vždy  v tých situáciách cítim ako tĺk, čo nevie čo povedať, lebo všetko mi príde divné. Tak som asi nehovorila nič a pripadám si ešte horšie, že mi niektorí budú chýbať asi ako kávičkárovi jeho obľúbený pohárik, ale že som im to pekne nepovedala L.

Posledný deň pred odchodom (odchádzala som z domu o 01:40) som mala fakt že náročný. Išla som si vybaviť palubný lístok (dá sa to vybaviť na letisku, ale takto to bolo tak krásne jednoduché a ešte som si pokecala s riadne fajn tetou v cestovke), zubnú pastu (Vademecum je najlepšia a verím, že ju budú mať aj v Kanade, lebo ja chcem presne iba tú jednu!), darčeky pre host family (nie že by som ich nemala, len tak že či ešte niečo neuvidím) a potom som absolvovala nejaké návštevičky.

„Rozlúčky“ boli rôznorodé. Od sedenia v krčme (ktorú stále nemám rada a ani ju mať nebudem) a rozprávania s ujom, ktorý za najlepší koncert ktorý zažil považuje Depeche až cez plač od smiechu kvôli mojej neschopnosti (Viete, keď celý deň nosím so sebou tašku, aby som nezabudla niečo vrátiť a aj tak na to zabudnem a už pritom mesiac sľubujem, že to vrátim -_-),  párty na pesničku od Smola a Hrušky „Páslo dievča kozy“  (ona fakt existuje) v počte 3 ľudia, hrania sa s najväčším detským pokladom.

Zbalená som bola tak na 70%. Proste vedela som čo si chcem zobrať, niečo nebolo ešte uložené, príručná batožina žiadna. Bolo 20:00 doma stresy, už som mala telefonát kde som toľko. Klasička. Lenže ja som vôbec nebola excited a ani som sa nelookovala forwardovane na moju host family ako som im písala v každom maili. Ako keby som nikde neodchádzala. Zato ľudia okolo mňa mali plno rečí, naháňali ma, stresovali aj za mňa, vyplakávali ešte viac ako ja. (Inak stále nemám pocit že niekde idem, ale musím si ten pocit začať vsugerovávať a tešiť sa :D) Niekedy som teda došla domov a nerobila nič. Nebalila, nestresovala, nehľadala veci, veď poznáte úplné nič.  Trochu som pomíňala toaleťák na slzičky, pohádala sa ešte s členmi rodiny (je štýlové odchádzať preč na 5 mesiacov a ešte sa pritom hádať, lebo mňa proste z toho domu vyhodili a už mi nedovolili si ísť nič pozrieť. Ani sa kvalitne rozlúčiť so zvermi! :D)

Nespala som ani sekundu. „Veď mám času ako čečín.“ Čo znamená, že som úplne mimo. Inak viete čo je super? Konečne sa mi plní sen, že deň má viac ako 24 hodín! Dnešný má 33! Pecka! Mám čas na úplne všetko, až na to, že to všetko je vlastne nič a je o strašná nuda (teda tento čas na letisku nie, je mi parádne).

A tak som opustila svoj domček, zvery, kamošov, rodinku, hádam to bezo mňa prežijú.

Aké je poučenie? Všetko sa dá stihnúť aj na poslednú chvíľu. Ak nestresujete vy, bude vaše okolie. Stres je súčasťou dnešnej doby (nie každý má úsmevček non-stop ako Rocky Leon :DDD). Srdcové výlevy síce potešia, ale skôr z nich je ťažko, tak ani vy to nezťažujte druhým a ani sa nebojte vašich blízkych stopnúť, keď to začnú prehánať. :D