Dôvody prečo je letisko v Londýne super!

1.       Všetko je pekne pooznačované. Plno tabúľ, šípočiek, máp

2.       Zamestnanci sú ochotní (alebo som na nich mala šťastie) a stačí im ukázať letenku a povedia ako ďalej, alebo sa len spýtajú na destináciu a leteckú spoločnosť.

3.       Majú úplne rozkošné fialové oblečenie, ktorým pripomínajú Disneylandovských „trpaslíkov“

4.       Vďaka tým veciam vyššie sa fakt nestratíte

5.       Majú tu niečo ako metro, ktoré je fakt vymakané. Možno ani nie, ale páčilo sa mi

6.       Majú super obchodíky kde majú krásne veci :3 (ale ja nejdem míňať peniaze hneď! :D)

7.       Majú zadarmo wi-fi (síce na 45 minút, ale predsa, to že sa musíte najprv prihlásiť je jedno, kto chce, si to proste môže zariadiť)

8.       Majú super čudné fľaše, myslím ich tvarom

9.       Majú véééľke záchody, že aj forever alone človek s kuframi si ich tam v pohode dá, stále má miesto a kufre mu nik neukradne

10.   Recyklujú vodu, ktorá im padne na strechu (neviem ako, ale verím tomu)

11.   Týždenne im odletí vraj okolo neviem koľko ale veľa lietadiel. Podľa mojich skromných a veľmi zaokrúhlených výpočtov to bolo 10 za hodinu. (Bolo by super, keby sa letenky kupovali ako lístky na vlak. Proste prídeš na letisko, pozrieš že aha, dnes mám náladu na Miami. Och o dve hoďky mi letí, to stíham. A keby nie tak idem na ten o 6 hodín :D)

12.   Ujo pekne všetko poctivo hlási, pomerne zrozumiteľne (oproti rakušákovi, veľmi zrozumiteľne)

13.   Keď išlo lietadlo do Talianska, vyhlasovali to aj po Taliansky, to isté aj s Francúzskom (iné som nepostrehla, ale dôverujem im!)

14.   Je tam kopec černochov. Teda neviem či som videla zamestnanca, ktorý nebol černoch o.O

15.   Poctivo všetko kontrolujú a sú ochotní vám vyhádzať celý kufor ak im je niečo podozrivé. Toto je síce bod, ktorý si neviem vybrať či je pozitívny či negatívny, ale oceniť by sa to malo. (Zobrala som si so sebou sprej s tým, že ho nechápem v aute. Jasné, že som zabudla. Cez Viedeň som prešla v pohode, že som ani nevedela že ho tam mám. Počas cesty som ho našla, tak som teda uvažovala čo s tým. V Londýne dávali tie vrecúška na tekutiny, tak som si zobrala, že zmestí sa mi do limitu, je to v pohode. Pri kontrole príručnej batožiny som to zabudla vybrať, že však načo, je to v tom obale tak bodka koniec. Ono by to bolo asi jedno, skoro každý druhý batoh proste rozobrali, vytiahli všetky veci a nechali tak, spokojní sami so sebou. Našťastie mi vybrali iba tašku v kotrej osm mala len elektroniku, takže sa to tam rýchlo s5 pohádzalo. Keby mi vybrali druhý kufor, tak to tam asi rovno nechám, lebo už to nikdy tak nenapracem. Niektorí po nich jačali, že nestíhajú už lietadlo a oni sa s kľudom Angličana (nečakané! :D) pozreli, že však bude nastupovať 300 ľudí, že aj to chvíľu bude trvať, že ešte majú 10 minút)

Cesta? Nič strašné.

Cestou v aute do Viedne som mala zakázané spať (týraný jedinec do poslednej chvíle). Keby mi tam nehral celý čas Tomáš Klus, tak ma asi vylabrí. Na jednej benzínke som stretla mačiatko, to bolo jediné pozitívne. Teda okrem toho, že sme to prežili.

Letisko vo Viedni sa mi nepáčilo, bolo také ja neviem asi chaotické alebo čo. Stále nechápem prečo na palubnom lístku som mala napísané Terminál 3 a nakoniec som išla z Terminálu  1. Ale v pohode ako šikuliak som to teda zvládla (aj keď v noci som na tom dobre nebola keď som zaryto tvrdila že cesta naspäť bude mame podľa GPSka trvať 8 hodín. Síce mi to prišlo divné, ale aj tak som tvrdila, že mám pravdu.. ono to bol nakoniec príchod o 8:00 ráno, čiže to trvalo nejaké 3 hodiny  -_-). Ale aj s takýmto oťapeným mozgom som nastúpila do správneho lietadla a všetko (bol tam riadne sympatický (nazvime ho) letiskoviak, tak toho som sa musela spýtať ž čo a ako teraz :D)

Cestou som kúsok spala, aj keď cesta do Londýna trvala len okolo 2 hodín (buď som to prespala alebo nám nedali ani piť, potvoriaci!). Inak British Airways má strašne veľa letušiakov, je to super, teší ma to. Bola som kvlaitne dezorientovaná hodinovým posunom. Nevedela som kedy mám prílet, nevedela som nič. Veľa mňa sedeli slováci a aj keď som sa dlho odhodlávala, či sa mám priznať k tomu že som slovenka aj ja, tak som s ich rodnou rečou popýtala čo bolo treba. Tak som vystúpila z lietadla, nastúpila do nejaké autobusu (neviem prečo, išli všetci tak som išla aj ja), potom som prešla cez nejakú časť letiska, zas išla autobusom a zas som prešla časť letiska.

Našla som si tu kamošku Angličanku, teda nie že by sme sa moc rozprávali a nie že by mala aspoň okolo 60, ale sem tam pri čakaní pri tej zbytočnej prehliadke tašiek sme prehodili nejaké slovo a bola fajn, a hlavne som jej rozumela! :D Beriem to ako dobrý začiatok. Inak všade je Slovákov milión 500. Teda zas nie až tak, ale fakt je ich dosť ak máte uši ušaté tak počujete slovenčinu úplne v pohode.

.......

Aktuálne sedím v lietadle do Vancouver-u. Práve tu nastala dosť že vtipná situácia, keď iba tak zrazu z ničoho nič

„Pozor prosím. Venujte mi pozornosť. Nasaďte si kyslíkové masky. Hneď teraz.“

Všetci sme sa začali obzerať, čo sa deje, čakala na masky, stresovali, srdce bilo ako splašené...

a masky nič.

No dobe, nebolo to presne tak, nezačali sme stresovať, ale proste tie masky fakt nevypadli..

Bolo to čudné, tak hovorila som si že je trapas sa udusiť či čo pokiaľ máme kyslíkové masky nad hlavou skoro. Potom týpek zahlásil, že sa ospravedlňuje, ale že to bola chyba, že sa nič nedeje. Niektorí už ale dosť teda šoky chytali, ale sme živí, zdraví a ešte neumieram od nudy. Sedia vedľa mňa v pohode baby s ktorými sem tam si čosi povieme. Jedna ide na študijný pobyt ale z výšky. Ďalšia chodí do vancouver-a na výšku normálne. A vraj si mysleli, že mám aspoň 19. Ha-ha-háá :D. Holanďanka je mega super, sme už aj FB kamky a verím tomu, že spolu niečo naplánujeme.

.....

Let bol oveľa lepší ako som čakala. Bolo to síce 9 hodín, ale pozerala som Ratatuja (a naozaj neviem ako sa to píše), hodinku spala, jedenie zabralo nejaký čas. Inakšie to jedlo bola celkom sranda. Mali na výber buď niečo kuracie alebo cestoviny. Tie cestoviny boli v niečom čo vyzeralo ako pórová polievky bez vody, tak ale čo s tým už narobíte, ale koláčik bol mňamózny. Na konci sme boli všetci kvalitne hladní, dávali si preteky v škvŕkaní, ale letušiaci nás zachránili a dali nám toast, buchtičku.

Letisko vo Vancouveri vôbec neboli tak priateľské. Cítila som sa ako nejaký zločinec keď sa ma pýtali na všetko. Na všetko! Nie len u koho idem bývať, o škole, ale aj o tom ako sa kde dostanem a proste bolo to nahlavu. A nie len raz, ale  viac rázy. Bolo to stresujúce. Ďalší stres nastal pri kufroch, ale len trošičku. Už asi 95% ľudí bolo preč a pár zúfalcov stále čakalo. Upokojovala som sa tým, že hádam by sa im nestratilo toľko kufrov naraz. Už som svoj konečne zazrela a celá napichaná bola ako si ho zoberiem do hrsti a pôjdem k rodinke. Viete koľko trvalo, kým to obehlo celé koliečko? Podľa mňa dlhšie ako celý let. Fakt to bolo otrasné! :D Ešte ma čakalo imigračné, kde som našťastie nečakala, ale aj tak to bolo také čudné, že tam chcú vidieť asi milión dokumentov. Inakšie teraz bolo v telke ako kontrolovali tie mega ťažké a krehké veci, ako kontrolovali imigrantov, prečo prídu, kedy prídu, koľko majú peňazí a bolo to fakt dosť odrádzajúce. Nechcite ísť do kanady bez povolenia.

Konečne ma čakal exit! Našla som miesto kde sa vyzdvihujú cestujúci a čakala pár sekúnd. Z auta vyšiel vysmiaty černoch a pýtal sa či som len prišla, že ako dlho sa tu chystám zotať, s kým tu budem, ale všetko tak milo, zlato, so záujmom a radosťou že sa má s kým porozprávať, bol úplne super. Celý čas som sa pri ňom musela usmievať, lebo on bol také to chodiace šťastíčko. Tak som sa rozhodla, že ľudia vo Vancouvri sú skvelí a tešila som sa na svoju rodinku ešte viac. Po rozhovore so zlatým ujom som si všimla auto so správnou ŠPZtkou a už som nasadala do auta. J

Ako som sa (ne)lúčila

Asi týždeň dozadu začali rozlúčky s pár ľuďmi. Dalo sa to prežiť, čakala som väčšiu tragédiu, viac sĺz a tak. Nerobila som žiadnu rozlúčkovú párty, som lenivec a proste bolo by to celé zle. No aj tak som postretala kopec ľudí, ktorí mi popriali šťastnú cestu, aj keď sa inokedy skoro ani nebavíme. Hlavné pravidlo prežitia lúčenia je VYPNÚŤ! Poproste svojich blízkych, nech moc toho nerozprávajú a skrátia to. Je to príjemnejšie ako slziť každé dve hodiny (najlepšie keď najdojemnejšiu reč  majú ľudia s ktorými sa ani nepoznáte). Akože ono pohladí dušičku, že vás ľudia majú radi a budete im chýbať a toto, lenže pre  slzné kanáliky to až tak dobré nie je. Ja sa vždy  v tých situáciách cítim ako tĺk, čo nevie čo povedať, lebo všetko mi príde divné. Tak som asi nehovorila nič a pripadám si ešte horšie, že mi niektorí budú chýbať asi ako kávičkárovi jeho obľúbený pohárik, ale že som im to pekne nepovedala L.

Posledný deň pred odchodom (odchádzala som z domu o 01:40) som mala fakt že náročný. Išla som si vybaviť palubný lístok (dá sa to vybaviť na letisku, ale takto to bolo tak krásne jednoduché a ešte som si pokecala s riadne fajn tetou v cestovke), zubnú pastu (Vademecum je najlepšia a verím, že ju budú mať aj v Kanade, lebo ja chcem presne iba tú jednu!), darčeky pre host family (nie že by som ich nemala, len tak že či ešte niečo neuvidím) a potom som absolvovala nejaké návštevičky.

„Rozlúčky“ boli rôznorodé. Od sedenia v krčme (ktorú stále nemám rada a ani ju mať nebudem) a rozprávania s ujom, ktorý za najlepší koncert ktorý zažil považuje Depeche až cez plač od smiechu kvôli mojej neschopnosti (Viete, keď celý deň nosím so sebou tašku, aby som nezabudla niečo vrátiť a aj tak na to zabudnem a už pritom mesiac sľubujem, že to vrátim -_-),  párty na pesničku od Smola a Hrušky „Páslo dievča kozy“  (ona fakt existuje) v počte 3 ľudia, hrania sa s najväčším detským pokladom.

Zbalená som bola tak na 70%. Proste vedela som čo si chcem zobrať, niečo nebolo ešte uložené, príručná batožina žiadna. Bolo 20:00 doma stresy, už som mala telefonát kde som toľko. Klasička. Lenže ja som vôbec nebola excited a ani som sa nelookovala forwardovane na moju host family ako som im písala v každom maili. Ako keby som nikde neodchádzala. Zato ľudia okolo mňa mali plno rečí, naháňali ma, stresovali aj za mňa, vyplakávali ešte viac ako ja. (Inak stále nemám pocit že niekde idem, ale musím si ten pocit začať vsugerovávať a tešiť sa :D) Niekedy som teda došla domov a nerobila nič. Nebalila, nestresovala, nehľadala veci, veď poznáte úplné nič.  Trochu som pomíňala toaleťák na slzičky, pohádala sa ešte s členmi rodiny (je štýlové odchádzať preč na 5 mesiacov a ešte sa pritom hádať, lebo mňa proste z toho domu vyhodili a už mi nedovolili si ísť nič pozrieť. Ani sa kvalitne rozlúčiť so zvermi! :D)

Nespala som ani sekundu. „Veď mám času ako čečín.“ Čo znamená, že som úplne mimo. Inak viete čo je super? Konečne sa mi plní sen, že deň má viac ako 24 hodín! Dnešný má 33! Pecka! Mám čas na úplne všetko, až na to, že to všetko je vlastne nič a je o strašná nuda (teda tento čas na letisku nie, je mi parádne).

A tak som opustila svoj domček, zvery, kamošov, rodinku, hádam to bezo mňa prežijú.

Aké je poučenie? Všetko sa dá stihnúť aj na poslednú chvíľu. Ak nestresujete vy, bude vaše okolie. Stres je súčasťou dnešnej doby (nie každý má úsmevček non-stop ako Rocky Leon :DDD). Srdcové výlevy síce potešia, ale skôr z nich je ťažko, tak ani vy to nezťažujte druhým a ani sa nebojte vašich blízkych stopnúť, keď to začnú prehánať. :D

SLEP testy a pohovor

Len pre tých, ktorí uvažujú nad strednou školou v zahraničí. Inak sa to neoplatí čítať.

Ak máš vybratú agentúru tak čo najrýchlejšie sa s nimi skontaktuj nech ideš robiť testy. Ja som im napísala mail, že zajtra by mi vyhovovalo prísť, tak nech si to zariadia :D. Dali mi info, že kde to vlastne je a bez nejakých ceremónií sme boli dohodnutí. Bolo vtedy voľno/prázdniny a tak som ten deň využila na cestu do BA. Chcela som trochu vygoogliť, že ako tie testy by mali vyzerať, ale bola som moc lenivá na poriadne pátranie a nič som nenašla. Vlastne tie testy sú úplne čudné. Veď uvidíte :D

Hneď ako sme prišli, moju pozornosť upútal starší pán kokeršpaniel a získal si moje srdce. Hneď som pochopila, že tu mi bude super. Celý čas som sa venovala jemu a kašľala na tetu riaditeľku, ktorá odo mňa chcela niečo počuť. Čekovala moje vysvedčenia, školu, pýtala sa ma do akej krajiny chcem ísť, aký program a tieto veci (ktoré som ešte vybraté moc nemala). Bola zlatá, aj sme sa sem tam zasmialim, pohodka. Dala mi veľmi náročnú otázku, ktorou ma chcela vyskúšať či som pripravená, pre pobyt preč. "Keby si bola hladná, rodina by doma nemala nič v chladničke, čo by si robila?" ja: "Vždy mi príde divné, ak niekto povie, že nemajú doma nič, veď musia mať aspoň jedno vajíčko alebo niečo." ona: "Tak ale si v situácií, že nemajú." ja:"tak sa napijem vody, vodu hádam majú." :D tak sme sa trochu zasmiali a nechala ma tak. Správna odpoveď mala byť, a teraz pozor, zavolať rodine! :D

Potom ma posadili na samotku do nejakej menšej miestnosti, so skleneným stropom alebo stenou. Už neviem, ale viem, že to bolo pekné, bolo tam čosi zelené, čosi kvitnúce, stôl, dve sedačky, ktoré vyzerali pohodlne, ale po tých dvoch hodinách, či koľko mi to trvalo, už moc pohodlné neboli. Testy Sú z dvoch častí, gramatickej a posluchovej. Začne to úplne primitívnymi vecami, kde máte možnosti (v celom teste máte možnosti) cat, tree, lamp a z CD počujete napríklad CAT. Takže A je správne. Tie slová sa ničím ani len nepodobali, boli úplne mimo. Potom bolo to isté s vetami. Stále primitívne. Neskôr sa to trošku sťažuje, neviem čo presne tam je, pamätám si až nejaké dialógy ku koncu. Myslím, že tam bolo aj niečo napísané a oni hovorili možno pokračovania tých dialógov a vy ste mali zaškrtnúť ako sa teda dohodli. Mne sa to už strašne nechcelo vnímať a tak som si to domýšľala podľa toho, ako to asi mohlo dopadnúť. vytvárala som si vlastný príbeh alebo čo. Niekedy som aj vnímala, lenže už som si nepamätala čo vlastne povedali na začiatku. Bolo to fakt dlhé, nudné. Tie otázky sa v týchto náročnejších pýtali z CD, čiže ste museli zachytiť aj otázku aj odpoveď. 

Gramatická časť, tak tú si vôbec nepamätám. Myslím že tam boli obrázky a boli tam vety ktoré ich opisovali. Správna bola jasné že len jedna. Na konci boli články kde sa mali dopĺňať slová. Tam už boli čudácke slová. Mala som test kde bolo niečo o čistení bazénov, nejaký ženách čo chceli nejaká práva či čo. Ani neviem o čom to poriadne bolo, ale tie odpovede som viditeľne až tak zle nedala. 

Neviem koľko bodový test to bol, fakt neviem,ale bolo to úplne v pohodičke zmáknuté, nemyslím, že sa dá na to nejako prirpaviť. Keď som si vypočítala koľko % to bolo, tak niečo okolo 96. Necítila som sa trápne, aj keď po teste som mala kadejaké pocity. Bolo to fakt ale strašne nudné, bolel ma chrbát, zadok, psychickú oporu mi robil celý čas kokrík, ktorého som usilovne mečkala. Strašne dupal keď išiel po schodoch, ale jasné, že som mu to odpustila. Kamoš! :)

Potom ma čakal pohovor. Druhá zas sympatická osoba sa ma pýtala na moje záľuby (to aj teta predtým). Ale však čoby nie. tak som jej teda porozprávala čo rada robím, akým športom sa venujem. Ešte v slovenčine. Potom sme si s patričnou dôležitosťou sadli, že teda ide vyskúšať moju angličtinu v praxi. bolo mi jasné, že bude chcieť vedieť len či sa proste dokážem vykoktať (čo aj keď mám teda angličitnu slabú, tak sa dokážem a ani sa nejak nehanbím). Aké bolo moje prekvapenie keď sa ma tretíkrát pýtali v ten deň na moje "hobby"? Tak som jej teda vysvetlila, zas, že volejbal, lyžovania, plávanie, hento tamto. Povedala som jej o všetkých krúžkoch na aké som kedy chodila, pokecala som si o kadejakých kurzoch, akú úroveň dosahujem, ako často sa tomu venujem. Keď som mala pocit, že som jej povedala viac ako by sa zmestilo do môjho životopisu tak som prestala. Tak sa ma teda spýtala, akým športom sa venujem. Tak som na ňu pozerala ako na jeleňa v paneláku, a za so mspokoje začala vymenovávať: plážový volejbal, lyžovanie, snowboardovanie, korčuľovanie, plávanie  a zakončila som to "as i said". Pýtala sa ma na domáce práce ako robím (vysvetlila som, že som lenivá a len to čo je nutné a fakt len základné veci, tak čo jej budem klamať:D), na súrodencov, ktorých žiadnych nemám, či bývame v byte či v dome a iné hlúposti. Potom sa pozrela do múdrych papierov (kde si celý čas čosi zapisovala) a och počkaj, ešte som zabudla, aké outdoorové aktivity robíš? No tak vtedy som myslela, že už asi vážne odpadnem na mieste, že sa ma počas jedného rozhovoru pýta 3x na to isté. Tak som sa už len začala smiať a povedala, že to isté, čo som jej hovorila pri športoch, že síce volejbal hrávam niekedy aj v telocvični, ale ostatné sú outdoorové (ako keby o tom nevedela -_-) 

Záver bol že som to úspešne zvládla a hentaké podklady a tamtaké podklady. Mohla som po milión hodinách ísť preč, spokojne sa napapať, ponakupovať a ísť domov.

Výber agentúry

Len pre tých, ktorí uvažujú nad strednou školou v zahraničí. Inak sa to neoplatí čítať.

U väčšiny ľudí je to tak, že sa rozhodnú, že chcú ísť a už len vyberajú agentúru. U mňa to bolo inak. Ja som ešte ani po SLEP testoch (o tých neskôr) nebola presvedčená či chcem ísť. Výber agentúry som považovala za dosť dôležitú a psychicky namáhavú vec. Tak tu teraz je malý prehľad o agentúrach.

Prvú agentúru, ktorú som si všimla bolo Interstudy. Poslali mi katalóg (alebo ako to nazvať) s pobytmi, kde je to dosť jasne, pekne napísané. Prišli mi dosť sympatickí, na pár mailov odpovedali rýchlo a všetko. Lenže ako klasická žena začala som vymýšľať, chcela som pozrieť niečo lacnejšie, vhodnejšie. Reku nech uvidím viac ponúk a vyberiem si. To, že som si nevedela vybrať ani medzi krajinou, tobôž nie programom sa nejdem moc priznávať.

Pred neviemkedyaledávno som narazila na stránku YFU. Tam som si v tom čase len všimla možnosť byť host family. Takisto mi prišli sympatickí, poznám osobu, ktorá išla cez nich do Fínska a všetko s jej páčilo. Vtedy som si uvedomila, že možno anglicky hovoriace krajiny sú nudnejšie ako Škandinávia a začala som silno premýšľať o nej. Prišlo mi super, že tam všetko funguje na báze dobrovoľníctva a tak. Lenže moja milovaná škola na Slovensku, ma proste poslala s takým nápadom do preč, že ako si predstavujem učiť sa vo fínčine. Teraz už viem, že som sa nemala prvotným neúspechom odradiť, ale už je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. 

Fínska som sa stále nevzdávala a snažila som vypátrať školy, kde sa vyučuje po anglicky. Žiadna agentúra mi nič také neponúkla. Na to by mi škola nemohla povedať nič. Lenže nič som nenašla, iba nejaká IB programy, ktorým som v tom čase ale fakt že vôbec nerozumela. (Ak máte pevné nervy a veľa času na získavanie informácií tak hurá do toho, ale teda ak nemáte v tej krajine známych, tak vážne neviem ako si vybavíte host family). Počas pátrania som zistila, že fíni sú strašne zlatí ľudia a úplne mi chceli pomôcť a keby som ešte chvíľu sa posnažila, tak to mohlo dopadnúť úspechom. Nič to.

Potom som našla ďalšie agentúry ako coolagent, student agency, ICESlovakia, CHI-EE, AISE AKV, ale ani jedna z nich ma až tak nezaujala (ale očekovať sa to oplatí). Inak ešte existuje nejaké Enlap, Student Point. 

Po takomto procese som zrazu počula kritiku na Interstudy (neviem, či bola odôvodnená), YFU som zamietla lebo neponúkali Kanadu. (pre ktorú som sa nakoniec rozhodla)

A tak som skončila pri DaD Team o ktorom som sa dozvedela asi ako poslednom. Vymenili sme pár mailov, odpisovali rýchlo, dohodli sme sa na SLEP testoch, pohovore a už nebolo moc východisko. Nemala som s nimi zatiaľ žiadne problémy

Z týchto agentúr (okrem Interstudy) poznám aspoň po jednom človeku, čo cez ne idú preč, takže aj keď majú neaktualizované stránky alebo čosi, asi im stačí napísať len mail, lebo všetky sú funkčné a teda asi aj seriózne. Všetci ľudia už rodiny majú, aj keď niekde to trvalo dlhšie. 

S odstupom času by som povedala, že je takmer jedno akú agentúru si vyberiete. Nestrácajte s vyberaním veľa času, možno inak veci pomenujú, ale asi to je všade to isté.

Úvodík

29.8.2013 sadám do lietadla. Trasa je Viedeň→Londýn→Vancouver. Pobudnem tam pol roka (presnejšie 5 mesiacov a pár dní) v kanadskej secondary school.

Tento blog je určený predovšetkým na zdieľanie mojich zážitkov z Kanady. Slovo predovšetkým je tam dosť dôležité, lebo tu budem pchať asi aj iné veci. Pred pár mesiacmi som dosť dlho googlila, pátrala, zháňala články, skúsenosti od ľudí čo boli ako foreign students. Chcela som nejaký návod v bodoch čo, kedy, ako vybaviť. Ako si vybrať agentúru, krajinu, rok/polrok, ako to funguje s host rodinami a všetky tieto vecičky. V podstate som nič nenašla, ako to u mňa býva zvykom. Ono aj keď vám dám podrobné info tak či tak strávite hodiny vypisovaním, zháňaním, mailovaním. Verím, že moje postrehy vám predsa len aspoň trošku pomôžu a uľahčia cestu za krásnym "výletíkom" do zatiaľ nepoznanej krajiny.